ZamborKrasko2 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Ján Zambor: Vzlyky nahej duše.
Ivan Krasko v interpretáciách
Bratislava, Literárne informačné centrum 2016
Knihu  Jána Zambora Ivan Krasko v interpretáciách, ktorá vyšla k 140. výročiu narodenia popredného predstaviteľa literárnej moderny sme predstavili na klubovom stretnutí v októbri 2016 v referátoch Ladislava Šimona a Igora Hochela. Dielo, ktoré autor označil za sumarizáciu a rozvinutie jeho nového záujmu o poéziu Ivana Kraska sa dostalo aj do programu minuloročnej Bibliotéky – na netradičnom mieste, v známom a dnes už legendárnom V-klube na Nám. SNP sa s autorom stretlo viac ako sto študentov bratislavských stredných škôl a početní ďalší záujemcovia z radov učiteľov, básnikov, literárnych vedcov a redaktorov, dokonca aj zo zahraničia. Diskusiu o monografii viedol Matúš Mikšík, nedávny absolvent Zamborovho seminára na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Práve v tomto seminári venovali Kraskovmu dielu veľkú pozornosť a tak bol Zamborov partner v rozhovore dobre zorientovaný v kraskovskej problematike. Na stretnutí sa čítali aj Kraskove básne. Osobitne spontánnym potleskom študenti zareagovali na Kraskovu stredoškolskú báseň z Brašova venovanú rumunskej študentskej láske. Napriek tomu, že rozhovor Matúša Mikšíka s Jánom Zamborom sa nezameral na kuriozity z Kraskovho života, študenti ich hodinový dialóg pozorne sledovali a získali nový, v mnohých smeroch hlbší pohľad na kľúčovú osobnosť slovenskej modernej poézie.
Publikujeme kritickú reflexiu Ladislava Šimona a so súhlasom Jany Juhásovej z katedry slovenského jazyka a literatúry FF KU v Ružomberkuj jej recenziu Zamborovej monografie, ktorá vyšla v časopise pre výskum literatúry LITIKON, č.2/ 2016.   

Zamborov prínos do „kraskovskej“ (a nielen kraskovskej) problematiky

Popredný predstaviteľ slovenskej literárnej moderny Ivan Krasko nesporne patrí – napriek dielu neveľkému rozsahom – k najznámejším osobnostiam slovenskej literárnej scény, a tak literárna veda, ako aj „čitateľské publikum“ mu venujú vcelku náležitú pozornosť aj v čase, keď sa všeobecne strácajú čitateľské návyky a domáca literatúra nemá ustlané na ružiach.

Dôkazom takéhoto záujmu je aj najnovšia monografická publikácia Jána Zambora, ktorú dnes  vítame ako významný prínos do „kraskovskej“ (a nielen kraskovskej) problematiky. Je dobré a záslužné, že podobné publikácie vychádzajú a plnia rozmanité funkcie. Jednak sa tak prezentuje naša súčasná literárna veda, jednak sa pozícia Ivana  Krasku ďalej upevňuje a precizuje v očiach širokej odbornej verejnosti vrátane školského prostredia a určite nemalý význam má táto monografia pre profiláciu samotného autora, Jána Zambora, ktorý sa, ako je známe, výrazne zúčastňuje na našom literárnom a kultúrnom živote ako básnik, prekladateľ, literárny vedec i vysokoškolský pedagóg – so všetkým, čo k tomu patrí. To všetko sú dôvody, aby sme sa na prítomnú publikáciu trochu bližšie pozreli. Autor ju komponoval ako súbor štyroch úvodných teoretických štúdií a sedemnástich konkrétnych interpretácií jednotlivých Kraskových básní; k tomu pripojil chronológiu Kraskovho života a tvorby a náležitosti, ktoré by nemali chýbať v nijakej odbornej publikácii. Zvlášť treba oceniť menný a osobný register, ako aj „register básní a próz Ivana Krasku“. To svedčí o skutočnosti, že sa zo strany autora i vydavateľa venovala publikácii náležitá pozornosť.

Cieľom Jána Zambora zrejme nebolo diametrálne meniť pohľad na Kraskovu tvorbu a jeho miesto v slovenskej literatúre; skôr bolo jeho ambíciou potvrdzovať, dopĺňať, cizelovať, dokumentovať a sprístupňovať. Na splnenie týchto cieľov disponuje potrebnou citlivosťou, ale aj nevyhnutným interpretačným aparátom, ktorý v značnej miere aj sám vytvoril, resp. kultivuje. V tom priamo nadväzuje na predchádzajúcich bádateľov, ktorých aj často cituje. Kraskovskú problematiku obohacuje o nové zaujímavé aspekty. Vcelku sa dá povedať, že ide o veľmi solídny bádateľský výkon vychádzajúci z overených faktov a postupov.

Azda najviac závažná je úvodná štúdia nazvaná Kontúry poézie. Jánovi Zamborovi sa tu podarilo načrtnúť plastický obraz Kraskovej tvorby vychádzajúci z tematickej, ale aj formálnej analýzy. Za ťažiskový oprávnene pokladá motív noci, ostatne fixovaný aj v názve prvej Kraskovej básnickej zbierky. Podľa Zambora je noc v Kraskovej poézii obsadená negatívne, o čom svedčia mnohé variácie na túto tému, ktoré sa v monografii citujú a komentujú.

K tomu pár poznámok: V kontexte európskej literatúry nie je noc ponímaná zásadne negatívne; pripomeňme len z nemeckej literárnej oblasti Novalisove Hymny na noc a iné texty romantikov. Tajomstvo noci nielen odpudzovalo, ale aj priťahovalo. Novoromantický návrat k týmto romantickým predstavám sa odohral práve na prelome 19. a 20. storočia a manifestoval sa aj dekadenciou či umením pre umenie. Ivan Krasko sa od tohto kontextu nedá odmyslieť. Známy je napríklad Georgeho názor, že umenie nemá plniť iné úlohy, má byť iba umením. Otázka, prečo sa Krasko od tohto vtedajšieho prevládajúceho ovzdušia prikláňa k svojskej, osobným osudom podmienenej angažovanosti, je podľa mojej mienky zásadná.

Na margo  Kraskovho ťažiskového motívu noci by bolo podľa môjho názoru potrebné dopovedať, že v kontexte vtedajšej literárnej situácie je prinajmenšom ambivalentný. Vajanský to dosť dobre vystihol, keď „smutné tóny“ považoval u Krasku za bytostné, nielen za dobové a podmienené vtedajšou špeciálnou slovenskou situáciou. Napokon aj Zambor charakterizuje Kraskovo úsilie v istom období ako „modernistickú lyriku obnaženého privatissima“, čo je presné a akoby polemizovalo so staršími literárno-kritickými názormi, ktoré Kraska zdanlivo obhajovali a akoby ho „zapájali“ do pozitívneho národného pohybu. Hoci ide o rozsahom neveľkú štúdiu, poskytuje, ako vidno, mnoho podnetov na zamyslenie. Zaujíma ma napríklad vzťah medzi impresionizmom a symbolizmom, ale fenomén impresionizmu sa v monografii nevyskytuje.

V časti monografie nazvanej aspekty nájdeme štúdie Žalm a žalmovosť, O sémantike zvukového tvarovania a Tri bodky a pomlčky. Týkajú sa najmä básnického tvaru Kraskovej tvorby, pričom je sympatické, že sa Zambor usiluje – a v mnohých prípadoch vydarene –  prepojiť obsah a formu lyrickej výpovede. Proklamuje zásadu „spojenia verzologického rozboru s interpretáciou textu“. Takýto komplexný prístup je adekvátny, aj keď sa nedá poprieť, že určité formálne prvky nemusia mať sémantický význam, ale slúžia estetickej tvárnosti, ktorá je samoúčelná a nemusíme za ňou hľadať zmysel výpovede. Pohyb medzi funkčnosťou a samoúčelnosťou je špecifickou črtou krásnej literatúry.

Ján Zambor v tejto časti osvedčil svoje intímne poznanie lyriky a schopnosť formulovať aj zložité problémy, preto predchádzajúce slová nemajú byť ani tak výhradou, ale skôr príspevkom do diskusie. Nasledujú interpretácie; tu hneď na začiatku treba povedať, že vari ešte nikto Kraskove lyrické výkony nepodrobil analýze takto detailne. Myslím si, že sa z týchto interpretácií dá vychádzať aj pri ďalšom výskume. Je zaujímavé, ktoré básne si Ján Zambor na interpretáciu vybral a ešte zaujímavejšie je, ktoré vynechal. Chýba napríklad dlho v literárnovedných výkladoch profilová báseň Baníci a ani chronicky známa  Otcova roľa sa priamo ako „samostatná“ interpretácia nevyskytuje, hoci sa pri výklade viackrát spomína . Skôr sa uprednostňujú básne, ktoré si literárna veda dosiaľ všímala menej; Zambor upozorňuje na ich kvality a pozadie.

Pri interpretáciách prísne vychádza z textu, text preňho najvyššou autoritou, ale nepohrdne ani inými informáciami. Kde je to možné, všimne si okolnosti vzniku tej alebo onej básne, čiže problematiku produkcie, a v niektorých prípadoch porovnáva Kraskove výkony s básňami iných autorov, ktorí boli s ním generačne alebo inak spojení. V takejto analýze vidím určité možnosti, nesmie sa však obmedziť na demonštrovanie a či ilustráciu (na hlbšie komparovanie však v prítomnej monografii niet priestoru). Popri produkcii si Ján Zambor všíma aj recepciu, uvádza literárnovedné výskumy a názory. To všetko prispieva k objektivizovaniu jeho interpretácií, čo bolo aj jedným z jeho cieľov.
Najväčší priestor však zaberá analýza a interpretácia realizácie samotných lyrických textov. Ján Zambor má na ňu predpoklady ako skúsený literárny vedec, ale aj ako originálny básnik. Prítomné interpretácie sú v neposlednom rade stretnutím dvoch tvorcov lyriky, pričom sa interpret vie „vžiť“ či „vcítiť“ do pozície autora analyzovaného textu. Táto devíza nie je zanedbateľná a v kultúrnom priestore sa vyskytuje dosť často v prípadoch, keď interpreti „pracujú“ zväčša bez vehikla literárnovedných poznatkov a zdôrazňujú subjektívnosť svojich dojmov, uplatňujú si právo na svoj prienik do textu. V literárnovednej práci, aká je Zamborova, nie je takýto postup celkom dobre možný, ale na druhej strane si aj Zambor chce uplatniť právo na subjektívny dojem. Vzniká z toho prinajmenšom zaujímavá montáž.

Na interpretácie si Ján Zambor vytvoril vlastný pojmový aparát, ktorý je všeobecne použiteľný, hoci niektoré pojmy sú dosť exkluzívne („významové dianie básne“, „poveternostný obraz“, „prijímateľský zážitok“ a pod.). Bude zaujímavé sledovať, ako sa tieto a podobné termíny osvedčia a ujmú.
Ján Zambor napísal monografiu o Ivanovi Kraskovi po vytvorení iných literárnovedných prác, pripomeňme si len jeho knihu o Miroslavovi Válkovi, v ktorej si vyskúšal postupy použité aj v novej publikácii.
Osvedčuje sa v nej ako „trojdomý“ tvorca – vedec, básnik a prekladateľ, pričom všetky tri tieto činnosti v jeho ponímaní navzájom úzko súvisia. V našom kontexte ide skôr o zriedkavý prípad; buďme však radi, že ho máme.

Napokon si treba položiť otázku, nakoľko je téma Ivan Krasko pri dnešnom stave výskumu vyčerpaná a čo k nej ešte treba dodať. Myslím si – iste aj v zhode s Jánom Zamborom, že táto téma je naďalej otvorená. Jej ďalšie možnosti vidím napríklad v komparatívnom výskume, pričom sa bude ešte väčšmi brať do úvahy medzinárodný kontext umeleckých aktivít. Hermeneutický prístup k textu preukázal aj v Zamborovom podaní vážne možnosti. Pritom by bolo potrebné aplikovať aj nové literárnovedné iniciatívy.

Som však presvedčený o tom, že najsmerodajnejšie bude intímne čítanie Kraskových textov prinášajúce bezprostredný umelecký zážitok.
Ladislav Šimon

Zamborove vedecké, pedagogické i básnické zaujatie  životom a tvorbou Ivana Kraska                                 
Ján Zambor (1947) je najsústavnejší a aktuálne najviac kompetentný žijúci kraskológ. Zakladateľovi modernej slovenskej poézie sa výskumne venuje od prvej polovice 70. rokov 20. storočia počnúc dizertačnou prácou, ktorá vyšla v r. 1981 pod názvom Ivan Krasko a poézia českej moderny. Kniha Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách, vychádzajúca pri príležitosti 140. výročia Kraskovho narodenia, je Zamborovou druhou monografiou venovanou kľúčovému básnikovi slovenskej moderny; práci predchádzala celá séria kraskovských štúdií a interpretácií. Dana Kršáková (vyd. Hučková) pri zostavovaní reprezentatívneho výberu Ivan Krasko. Básnické dielo (Knižnica slovenskej literatúry, Kalligram 2005) Zamborovo centrálne miesto medzi kraskológmi zohľadnila aj tým, že popri Michalovi Gáfrikovi a Stanislavovi Šmatlákovi zaradila do súboru literárnovedných reflexií až dva autorove texty (1981, 1998).

Kompozične je kniha Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách členená na tri centrálne časti, za ktorými nasledujú suplementy (anglické summary, literatúra, registre, edičná poznámka, úryvky posudkov V. Petríka a J. Gavuru). Prvú časť predstavuje séria štyroch štúdií (zastrešená oddielmi Kontúry poézie a Aspekty /Žalm a žalmickosť, O sémantike zvukového tvarovania, Tri bodky a pomlčky/), ktoré majú syntetizujúci charakter; ich snahou je postihnúť kľúčové znaky a tendencie Kraskovej lyriky. Vopred časopisecky alebo v zborníkoch publikované štúdie autor čiastočne upravil a na viacerých miestach doplnil (napr. zaradením prvých troch verzií básne Ja medzi literarizované žalmy, s. 26). Rešpektujúc viacvrstvové štruktúrovanie básnického textu tendujú aj Zamborove štúdie ku komplexnosti – v bohatom prepojení zohľadňujú významovú, výrazovú, stavebnú, kontextovú i mimoliterárnu skutočnosť; zároveň však nahliadajú na Kraskovu lyriku zo špecifického autorského pohľadu, ktorý možno vnímať ako originálny príspevok do jej reflexie. Originalita má na jednej strane kvalitu hĺbkovosti a subtílnosti – autor, opierajúc sa tiež o vlastný literárnoteoretický výskum (vývin voľného verša, teória obraznosti), nadväzuje na iných kraskológov, dopĺňa, spresňuje (často aj terminologicky) a koriguje ich zistenia. Tento rozmer majú napríklad Zamborove postrehy k sémantizácii zvukových a verzologických aspektov a k žánrovej skladbe (najmä k žánru báseň v próze a básnický list /s. 108 – 109, 134 – 135/). Inou podobou originality je novátorstvo, ktoré možno pripísať Zamborovej reflexii niektorých aspektov obraznosti (najmä umeleckému zvýznamňovaniu prírodných a poveternostných zreteľov), sémantizácii interpunkčných aspektov Kraskových básní (tri bodky a pomlčky) a výskumu žalmu; ten možno za novátorský považovať napriek marginálnym poznámkam R. Brtáňa a M. Gáfrika k tejto téme. Zambor rozpracoval teóriu a typológiu literarizovaného žalmu a Kraskove žalmické texty hĺbkovo interpretoval. Pozornosť k vizuálnemu tvarovanie textu, k sfére výtvarnej ikonickosti (s. 37, 58) (napr. v básňach Prší, prší, Topole, Dnes zore) môže byť podnetná aj z hľadiska aktuálneho záujmu slovenskej literárnej vedy o vizuálnu poéziu; ukazuje sa, že Krasko je v slovenskej lyrike zakladateľskou osobnosťou v jej viacerých aspektoch. Ku všetkým  rozmerom skúmaným v prvej (syntetizujúcej) časti sa autor opakovane a často v nových kontextoch vracia aj v druhej (analytickej) časti práce.

Najrozsiahlejšiu časť monografie predstavuje séria sedemnástich analýz s názvom Interpretácie básní. Každá kapitola vychádza z recepcie jednej básne, postihuje však oveľa väčší záber Kraskových textov (básní, próz, listov), ktoré s východiskovou básňou z rozličných aspektov (tematických, žánrových, kompozičných, tvarových i látkových) vstupujú do komplementárnych vzťahov. Na viacerých miestach sú komparované aj nekraskovské diela – autor interpretačne usúvzťažňuje s centrálnymi textami básne F. Votrubu, V. Roya, Ľ. Groeblovej, Š. Krčméryho, vo vybraných aspektoch aj P. O. Hviezdoslava, A. E. Poea, Ch. Baudelaira a iných.

V interpretáciách možno postihnúť istý voľne sa opakujúci skelet: v úvode nájdeme ukotvenie básne v literárnohistorických súvislostiach – údaje o prvom časopiseckom publikovaní a jej neskoršie miesto v jednej z dvoch Kraskových zbierok (v prípade básní Bože, kam...?, Zďaleka, Vo fabrike interpretuje Zambor nezbierkový text), nasleduje informácia o prípadných predchádzajúcich analýzach. Predprípravou interpretácie je často translácia dobovo alebo básnicky príznakových slov do aktuálneho spisovného jazyka; toto gesto odkrýva pedagogický rozmer autora práce (translácia zohľadňuje aj prípadného zahraničného čitateľa, keďže monografista je tiež stálym prednášateľom na letnej škole slovenského jazyka a kultúry SAS). Ten je v knihe prítomný aj ako snaha poukázať na etické gesto Kraskovej tvorby, súcit s ľuďmi na okraji, so sužovaným národom, ale aj zdôraznením autorovej skromnosti a vytrvalej práce (s. 17 – 18). Interpretácie systémovo zohľadňujú organické prepojenie všetkých zložiek textu, ale i miesto básne v zbierke, genologické, intratextové a intertextové súvislosti; Zambor často hovorí o pretextoch alebo upozorňuje na komplementárne prepojenia viacerých básní (napr. b. Vesper dominicae – Bože, kam...?; Zmráka sa... – Solitudo; Topole – Noc). Analýza zvukových vrstiev (rytmus, rým, hlásková inštrumentácia, opakovacie figúry) väčšinou zaberá v  recepcii centrálne miesto. Autor túto optiku označuje ako semiopoetologický prístup (s. 5); možno jej pripísať štrukturalistické východiská, na ktoré sa potom navrstvujú ďalšie poetologické pohľady. Východiskom interpretácií, čo autor viackrát zdôrazňuje aj s kritickou poznámkou smerom k časti aktuálnej básnickej produkcie, je však „bezprostredný čitateľský zážitok“ (s. 91), „zasahujúce umenie Kraskovej básne“ (s. 5); racionálna analýza výrazových vrstiev silu zážitku umocňuje vedomím krásy a sily umeleckého výrazu.

Stretnutie minucióznosti a komplexnosti v Zamborovej metóde prináša mnohé zaujímavé postrehy. Osobne ma zaujala linka mariánskeho kultu v Kraskovej lyrike (s. 68 – 69), sumarizácia a reflexia textov reagujúcich na autorov vzťah k Ľ. Groeblovej (s. 78nn) (autor prináša i zaujímavú psychologickú typológiu oboch protagonistov vzťahu) či fabrická tematika, ktorá sa neskôr objavila v poézii J. Smreka a L. Novomeského (s. 203nn). Z výskumu zvukových vrstiev je podnetné usúvzťažnenie hláskovej inštrumentácie básne Zmráka sa... s Poeovou skladbou Havran (s. 143) – kde sa v oboch prípadoch, hoci odlišným spôsobom imituje krákanie na pozadí atmosféry noci a samoty. Za užitočné považujem aj zistenie o mimoliterárnej inšpirácii básne Balada o smutnej panej, ktorá umrela, keď ju monografista na základe Votrubovej výpovede B. Haluzickému situuje do kúpeľného mesta Luhačovice, čo prináša ďalšie spresnenia k známej a podnetnej interpretácii Ladislava Čúzyho (2001). Autor roztvára aj štyri rukopisné verzie básne Ja a ponúka zaujímavé zistenia s filozofickým, religióznym i genologickým rozmerom.

Zambor tiež koriguje viaceré zistenia doterajšieho kraskologického výskumu – argumentačne napríklad zdôvodňuje zaradenie textu Bože, kam...? (s. 134 – 135) medzi básne v próze (reflexia tohto žánru inšpirovaná tvorbou Ch. Baudelaira je podnetná tiež ako celok), a nie medzi prózy alebo úvahy, kam bol inými literárnymi vedcami zaraďovaný; s presvedčivým komentárom označuje verš básne Ty si ich videla, využívajúci rytmotvorné činitele sylabotonického a tonického verša ako doľnik, známy v ruskej verzológii (s. 188). Monografista spresňujúco komentuje najmä výskum V. Turčányho a M. Gáfrika, pričom záujem o ich dielo možno zároveň považovať za spriaznenosť s týmito literárnymi vedcami; Gáfrikovo akademické vydanie Kraskovej lyriky Súborné dielo Ivana Krasku. Zv. I (1966) považuje Zambor za doteraz najcennejšie. Na viacerých miestach sa objavujú odkazy aj na iné edície Kraskovej tvorby a diela ďalších slovenských, českých a rumunských kraskológov, zastúpené vo všetkých dekádach 20. storočia.

Tretia časť knihy Chronológia života a tvorby má povahu biografického a literárnohistorického zberu a vyhodnocovania materiálov. Jej základom sú viaceré selektované biografické údaje z prvej Zamborovej monografie z časti Prolegomena, z Literárneho archívu SNK v Martine, zo sprístupnenej Kraskovej korešpondencie a zápisníkov, z kníh iných kraskológov i z autorovho vlastného terénneho výskumu (návšteva klobuckého kraja, osobné stretnutie s „Aminkou“ – Jarmilou Annou Kováčovou v Košiciach, sprístupnenie vysokoškolských dokumentov Kraskovho štúdia a pod.) a analogicky k ostatným častiam knihy ju charakterizuje dôslednosť, objavnosť a komplexnosť. Mnohé údaje, keďže Kraskova lyrika má výrazne introspektívny charakter, sú cenné aj smerom k analytickým a syntetickým častiam práce. Pri takto zrekonštruovanom portréte si čitateľ uvedomí najmä Kraskov obrovský intelektuálny potenciál, básnikove jazykové kompetencie a silu autorovho slobodného nedogmatického ducha.

Zamborov hutný rukopis a široký analytický záber má tendenciu osloviť rôzne typy čitateľov a roztvoriť mnohoraké podoby básnika. Osobne ma v jeho práci zaujali dve portrétne línie, ktoré sa vinú celou monografiou. Autor nevyčerpáva spirituálne aspekty Kraskovej lyriky iba výskumom žalmického žánru. V rôznych polohách sleduje napätie medzi difúznym subjektom (s. 22, 172), podliehajúcim skepse k metafyzickým otázkam bytia, pričom sa hľadania ich zmyslu nikdy nevzdáva. Básnik Krasko v mnohom predznamenal rozpoloženie človeka dvadsiateho i dvadsiateho prvého storočia, ako ho esejisticky zreflektoval aj nositeľ Nobelovej ceny Czesɫaw Miɫosz, keď hovorí o strate náboženskej obraznosti moderného človeka. Druhá téma sa dotýka vzťahu autora k tradícii a k ľudskému spoločenstvu. Do interpretačného výberu zaradil Zambor podstatné texty, v ktorých básnik reflektuje vzťah k matke a otcovi (v porovnaní s Gáfrikom vyhodnocuje vzťah s otcom ako kladný), solitérsky subjekt vníma ako túžiaci po vzťahu, solidaristický, otvorený medziľudskej komunikácii, záujmu o spoločenstvo (s. 11, 17). Na viacerých miestach sa v autorovom rukopise dokumentuje otvorenosť tradícii (napr. s. 12 – 26, 81, 156, 157, 198) (barok, romantizmus, parnasizmus, dekadencia, európsky a český symbolizmus) a následne aj silná stopa symbolistického básnika v tvorbe mladších slovenských autorov (výrazne najmä v tvorbe M. Válka, ale aj u L. Novomeského, J. Stacha, J. Ondruša, J. Švantnera a iných) – kraskovské súvzťažnosti sa opakovane objavujú i v mnohých Zamborových štúdiách venovaných novšej slovenskej lyrike, autor priznáva Kraskov vplyv tiež vo vlastnej poézii.

Monografia Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách vznikala dlhé obdobie zo sústredeného vedeckého, pedagogického i básnického zaujatia Jána Zambora; tento fakt sa podpísal pod výnimočnú kvalitu knihy. Monografia má svojím presným analytickým jazykom ambíciu osloviť najmä akademické publikum. Voľnejšie interpretačné a biografické pasáže však zaujmú aj laických čitateľov, ktorí po Kraskovej poézii siahajú už viac ako storočie z dôvodu vnútornej spriaznenosti, načúvajúc vzlykom jeho i svojej nahej duše.  
Jana Juhásová

Vyšlo ako: Jana Juhásová: Zambor, Ján. Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách. In: Litikon. Časopis pre výskum literatúry. Juornal for literature Research, 2016, ročník 1, č. 2, s. 174 --176.
   
     
Podujatia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Návrat na obsah