Ivan Čičmanec 75
Keď Ivan Čičmanec odchádzal v roku 1969 do emigrácie, ja som práve do vydavateľstva Smena odovzdal román Bohovia ročných období. Podľa edičného plánu mal vyjsť v roku 1970 spolu s Mitanovými poviedkami Psie dni. Vyšiel až v roku 1971, kedy sa už niektoré knihy nedostali na pulty kníhkupectiev, ale putovali do šrotovníka v štúrovských papierňach. Medzi nimi aj moji Bohovia.
Dôsledok augustovej okupácie z roku 1968, ktorá bola hlavným dôvodom, že Ivan sa rozhodol pre emigráciu a zásadne mu zmenila život, sa na mojom osude podpísala niekoľkoročným zákazom publikovania – a keď som už publikovať mohol, písal som priemerné romány s vedomím, že niet pre mňa návratu k pôvodným formálnym, estetickým i etickým východiskám s ktorými som vstupoval do literatúry. Predpokladám, že Ivan Čičmanec bol v tých rokoch rovnako presvedčený, že niet pre neho návratu z emigrácie. A hoci v Nórsku začínal ako továrenský robotník, čašník či nočný strážnik, keď sa mu v roku 1975 podarilo dostať na univerzitu v Oslo, kde študoval ruštinu, angličtinu a divadelnú vedu a po skončení štúdia si zvolil učiteľské povolanie, dokázal sa vrátiť na Slovensko duchovne, oživiť si obdobie vysokoškolských štúdii, inšpirujúcu atmosféru druhej polovice šesťdesiatych rokov, počas ktorých vznikli jeho prvé literárne texty.
Keď sme sa potom v roku 2008 stretli na druhom ročníku Kafkových Matliarov, presvedčil som sa, že nielen Kafka, ale mnohí ďalší autori, ku ktorým moja literárna generácia vzhliadala ako k nedostižným vzorom, ovplyvnili aj jeho a v Nórsku, slobodomyseľnej a každému literárnemu experimentu otvorenej krajine, môže na tieto vzory slobodne nadviazať
Najskôr ako publicista, literárny kritik a postupne i vlastnou básnickou a prozaickou tvorbou. Publikoval od konca sedemdesiatych rokov v prestížnych nórskych periodikách aj českých a slovenských exilových časopisoch. Koncom sedemdesiatych rokov začali vychádzať aj moje romány, ale vtedajší knižný cenzúrny orgán Slovenské ústredie knižnej kultúry stanovil, kde sa môže a kde nesmie písať o autoroch, ktorí mali dovtedy zákaz publikovať. Uvádzam túto skutočnosť len na oživenie našej normalizačnej pamäti aj aby Ivan Čičmanec vedel ako dobre urobil, že emigroval a nemusí to nikdy ľutovať. Sledoval v tých rokoch nórsky kultúrny život, osobitne dianie na divadelnej scéne a publikoval úvahy o veľkých zjavoch severskej literatúry a drámy – Hamsunovi, Ibsenovi, Strindbergovi, Bjornsonovi aj Bergmannovi- svedectvo o tom nájdeme v knihe Krehké čaro disonancií z roku 2012, do ktorej tieto štúdie a eseje zaradil. V eseji Exil ako stav tvorivosti na veľkých svetových literárnych zjavoch demonštroval, že (citujem) „ vďaka exilu dosiahli hlbšie porozumenie všeľudských hodnôt a konfliktov a že v tomto svetle sú schopní vidieť kultúru vlastného národa, ako aj svoju vlastnú osobitosť“. Naznačil tým aj vlastnú cestu do literatúry. Najskôr v Nórsku vyšla v antológii Tucet sťahovaných vtákov jeho poviedka Blendet (Oslepený), na Slovensku po páde komunizmu súbor básní v próze V ohnisku neprítomnosti a dve prozaické diela, kniha poviedok Vzdychy a údery a román Bratislavský satyr. Vyšli vo Vydavateľstve MileniumM zásluhou Milana Richtera, s ktorým sa Ivan Čičmanec stretol v Nórsku, keď tam prišiel po páde komunizmu ako posledný československý a prvý slovenský diplomat
Aspoň stručne uvediem, že v osemdesiatych rokoch zostavil antológiu slovenskej nadrealistickej poézie a výber z tvorby dobrých súčasných básnikov a po roku 1990 vyšli už na Slovensku preklady z nórskej poézie a antológia Krajina s dvoma slnkami. Keď som sa pripravoval na písanie románu o Štefanovi Krčmérym, až vtedy som zistil, že Ivanov starý otec študoval spolu s Krčmérym teológiu na evanjelickej akadémii v Prešporku a už od roku 1907 sa podieľal na slovenských divadelných predstavení v Mullerovom hostinci na Karpatskej ulici – ja som ten hostinec poznal už len pod názvom Cigánsky konzulát. Po skončení teológie pôsobil Ivanov starý otec ako farár v Hodruši a po roku 1918 ako uvedomený národovec prešiel do služieb československého štátu. Bol by som rád, keby Ivan vo svojich možných pamätiach uviedol či a nakoľko ho inšpiroval život jeho starého otca.
O jeho súčasných inšpiráciách sa môžeme presvedčiť na jeho textoch, ktoré publikuje v Tvorbe, vo svojich rozhlasových úvahách na Devíne a vychádzajú aj na našej klubovej stránke v rubrike Z tvorby. Ani u domácich autorov nečítame také múdre a jemne polemicky zahrotené úvahy ako O kultúre všedného dňa, Pochybné chápanie aktuálnosti, Metamorfózy duchovného hľadania či Úpadok aristokratického ducha na Slovensku. Apelatívne znie jeho ostatná úvaha o tom, že (citujem) „ väčšina slovenskej verejnosti zrejme stále nepostrehla, že na 2. októbra tohto roku pripadá 150. výročie narodenia našej významnej prozaičky Boženy Slančíkovej Timravy. Moja exilová skúsenosť mi hovorí, že keby Timrava bola nórskou spisovateľkou , nórske ministerstvo kultúry by už dávanejšie bolo vyhlásilo tento rok za rok Timravy, popredné vydavateľstvá by vydávali reedície jej kníh, odborníci by poriadali timravovské sympóziá a niektorý popredný literát by sa určite podujal na napísanie rozsiahleho Timravinho životopisu. Na Slovensku je však zatiaľ ticho, ktoré neveští nič dobre“, uzatvára Ivan a my môžeme len smutne konštatovať, že má úplnú pravdu.
Áno, áno, náš vážený klubový kolega Ivan Čičmanec, ktorý sa nezadržateľne blíži k svojej sedemdesiatpäťke má vážne problémy so zrakom, no napriek tomu zostáva vidiacim autorom. Aj z ďalekého Nórska dovidí lepšie na naše problémy v kultúre i duchovnej oblasti lepšie ako väčšina našich domácich autorov. Patrí ti za to, Ivan, naše uznanie a obdiv. A potlesk.
Anton Baláž
(Prednesené na stretnutí KNS 7. júna 2017)