Návrat k osemdesiatke Karola Horáka
Keď som písal pozdrav k osemdesiatke Karola Horáka, netušil som, že máme v Klube nezávislých spisovateľov kolegov, ktorí sú odborne kompetentnejší posúdiť tvorbu tohto dramatika, prozaika, teatrológa, zakladateľa Akademického Prešova a celoživotného vysokoškolského pedagóga. Zistil som to až teraz, keď aj ku mne na kopanice „doputoval“ zborník materiálov z vedeckej konferencie, ktorá sa pri príležitosti Karolovho životného jubilea konala v januári 2O24 v Prešove.
Členovia KNS sa tak zaradili sa medzi početných autorov, ktorí prispeli do zborníka a spája ich s Karolom Horákom často celoživotné priateľstvo, rovnaký či príbuzný odborný záujem o dramatickú, literárnu či rozhlasovú tvorbu, či len obdiv k jeho dielu, v jednom prípade dokonca označeného za hľadača „ najsvätejšej podstaty," grálu slovenského národa. Nijako im nechcem dať prednosť pred ostatnými autormi zborníka, len ich tu jednoducho vymenujem: Peter Kónya, Ladislav Šimon, Tibor Žilka, Marta Žilková, Ján Sabol, Michal Babiak a Ján Sabol ml.
Zborník má názov Prekračovanie hraníc (k tvorbe Karola Horáka), vydala ho Prešovská univerzita vo Vydavateľstve Prešovskej univerzity s vročením 1924. Editormi zborníka sú Marta Součková a MironPukan. V odľahčenom, neakademickom vstupe do zborníka editori pod názvom Karolovi – jeho Horákovci/ horákovci, s odkazom na kedysi populárnu rozhlasovú reláciu Čo nového, Horákovci?, zhromaždili na konferencii i v zborníku „veľkú pomyselnú rodinu Horákovcov – Horákových študentov, spolupracovníkov (režisérov, dramaturgov, scénografov, hercov), kolegov z fakultných či akademických pracovísk a členov jeho Študentského divadla“. Editori tu uvádzajú aj členenie zborníka do troch častí: prvá obsahuje laudácia, v druhej sú texty oscilujúce medzi vedou a umením a v tretej sa nachádzajú literárnovedné či teatralogické štúdie a jednotlivé časti ilustrujú fotografie z konferencie od Františka Franka, doplnené archívnymi fotografiami Matúša Oľhu a Patrika Čecha.
Ako sa ale recenzentsky vyrovnať s tristostranovým zborníkom, neukrátiť autorov o ich cenné, jedinečné, často i kuriózne spomienky na stretnutia s Karolom, na to, čím ich oslovil a inšpiroval ako človek a autor takého rozmanitého a žánrovo bohatého diela, aké pamäťové stopy a nespochybniteľné hodnoty ním vytvoril. Tak aspoň skusmo: z tej prvej časti prezident Rudolf Schuster: „Obdivoval som ho dávno predtým, než sme sa osobne spoznali, počúval som jeho rozhlasové hry... Neviem, či si na Slovensku dostatočne uvedomujeme, čo všetko tento vzácny človek za svoj život už vytvoril, rovnako v publikačnej činnosti, ako aj pedagóg pri výchove mladej generácie na Prešovskej univerzite." Peter Kónya, rektor PU: „ Pán profesor Horák patrí rozhodne k najvýraznejším osobnostiam našej univerzity... je významný teatrológ, estetik a takisto, alebo skôr najmä, jeden z najväčších slovenských dramatikov." Adela Mitrová Dúbravová, pedagogička: „ Od detstva som sa túžila venovať divadlu. Bez zveličenia môžem povedať, že na filozofickú fakultu v Prešove som chcela ísť študovať kvôli profesorovi Horákovi, keďže Karol Horák bol a stále je pre mňa synonymom divadla a Akademického Prešova, ktorý založil." Boris Farkaš, herec: „Karol Horák je môj skvelý pedagóg a priateľ, ktorý určil moju životnú dráhu a nasmeroval ma k naplneniu vlastných snov ako nik iný." Karol Horváth, rozhlasový dramaturg: „S Horákom sa mi evokuje najprv predstavenie, ak si dobre spomínam, Elementaristika (1981). Dovtedy mi ani len nenapadlo, že je možné takto efektne a efektívne robiť divadlo. Krátko na to prišla ďalšia rana, ktorá mi rovnako intenzívne preformátovala časť môjho ja – Výpredaj." Silvester Lavrík, prozaik: „Bezprostrednosť, široký zvlnený úsmev, pozorné rýchle oko, plavá prehadzovačka a chôdza námorníka. Srdečnosť a rešpekt zároveň. Obrovský rešpekt. Toto všetko sa mi spája s Karolom Horákom odjakživa a bude sa mi s ním spájať navždy."
Peter Milčák, básnik a vydavateľ približuje vydavateľskú podobu Horákovho diela: „Keď po Nežnej revolúcii vzniklo vydavateľstvo Modrý Peter, mal som príležitosť spolupracovať s Karolom Horákom ako s autorom: s dramatikom, prozaikom i divadelným teoretikom. Pre veľmi špecifické publikum, ktoré číta dramatické texty, sme postupne vydali Horákove drámy vo zväzkoch Šesť hier (Džura, Živý nábytok, Inšpícia alebo Syzifos po slovensky, Nové pokušenie Antona, Nulový bod, Skaza futbalu v meste K.) v roku 1996 a Hra ako divadlo v roku 2011. V literárnovednej edícii Modrého Petra nazvanej Sivá brada vyšla jeho teatrologická monografia Metamorfózy alternatívneho divadla ( 2009) a dva prozaické tituly Medzivojnový muž (2013) a Sírny kotol (2024).
A teraz, žiaľ, tiež len stručne Karol Horák 80 od kolegov Ladislava Šimona, Tibora Žilku a Marty Žilkovej. Ladislav Šimon, prekladateľ, literárny vedec, stretnutia s jubilantom predstavil v 12 zastaveniach: od prvého stretnutia na Hviezdoslavovom Kubíne, spoločných rokoch na filozofickej fakulte v Prešove ( Karol mu dovolil prespávať v kabinete, patriacemu Divadlu poézie, ktorého Horák šéfoval a vedľa bola menšia sála, kde sa konali povestné Výpredaje, kde odznievali hudobné a literárne texty), čítanie jeho prvých, experimentálnych prozaických diel, a keď sa Karol stal „naslovovzatým prozaikom“, sledoval a chválil jeho Džuru, Elementaristiku, Živý nábytok a Tip-top biotop, nakoniec sa stal svedkom, keď sa Horákovo divadlo, zakaždým s veľkým úspechom predstavilo v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku a on sa tam „zjavoval ako tlmočník z nemčiny“.
Tibor Žilka, literárny vedecv zdravici jubilantovi pripomína, že Horák patrí k zakladateľom KNS, píše, že spolu s Jánom Sabolom a Stanislavom Rakúsom tvoria triumvirát Prešovčanov, trojicu osobností, ktoré výraznou mierou „ obohatili slovenskú literárnu vedu či lingvistiku, ba aj slovenskú kultúru“. Ako popredný odborník na postmodernu „siahol som po románe Cukor (1977). Ale, úprimne povediac, skutočným mojim zážitkom bola hra o Štúrovi „príď kráľovstvo Tvoje...“ alebo Život, skutky a smrť proroka Ľudovíta (Štúra) v martinskom naštudovaní režisérom Romanom Polákom“. Pripomína aj faustovskú tematiku v Horákovej tvorbe, hru Nebo, peklo, Kocúrkovo, ktorá vznikla adaptáciou Záborskeho satirických textov, a konštatuje: „ Pokiaľ viem, Záborský je Karolovým obľúbeným autorom“. K záverečnému Žilkovmu blahoželaniu na diaľku sa svojou zdravicou pripája aj jeho manželka, odborníčka na mediálnu výchovu a rozhlasová kritička Marta Žilková. V rodnom Prešove zažívala s Karolom jeho úspešné divadelné experimenty, Akademický Prešov a sústavne sledovala jeho rozhlasovú tvorbu, osobitne pripomenula hru Svedectvo krvi o troch košických katolíckych kňazoch, umučených betlenovskými vojakmi. Považuje hru za „názornú ukážku každej podoby teroru a vnucovania cudzieho názoru“.
Druhú časť zborníka otvára text jazykovedkyne Inge Hrubaničovej Hľa, tajomstvo Viery (pokus o improvizovanú minidvojaktovku miesto zdravice prof. Karolovi Horákovi k jubileu), ktorý originálnou divadelnou formou vyjadruje vďaku „aj za mnohých (jeho) neistých, nevyhranených študentov, ktorých ste popchli, "vektorovali na ceste hľadania samých seba – popchli akoby náhodou, akoby nič, pretože to bolo a je pre Vás prirodzené.“
Diana Laciaková, literárna teoretička sa v rozsiahlej štúdii Estetika študentského divadla venuje fenoménu alternatívnych divadiel. Ich podobu a dnes už pevné miesto v národnej divadelnej kultúre prvýkrát predstavil práve Karol Horák v priekopníckom diele Metamorfózy alternatívneho divadla. Jaroslav Rezník, študent prešovskej filozofickej fakulty 1985 – 1990 svojim spomienkach na obdobie, keď sa „neľútostným riadením osudu“ tiež stal radovým študentom Karola Horáka dal nonsensovo ladený názov Vplyv zariadenia na zmiešavanie paliva so vzduchom privádzajúcich zmes do spaľovacieho priestoru na vývin nielen slovenských spoločensko-kultúrnych elít a kontraelít v druhej polovici 20. storočia a v prvej polovici 21. storočia. A po dlhom názve textu tiež dlhšia, teraz dojemne ladená veta z jeho záveru: „ Keď po takmer štyridsiatich rokoch od nášho prvého stretnutia z času na čas sedíme s Karolom na priedomí jedného domu v Štiavnických Baniach a hľadíme do štefultovskej doliny, stíchne, ustrnie a v jeho očiach sa mi mihne záblesk spomienok na detstvo, na mladosť, na kamarátov, na prvé lásky, na mamu, ktorú pravidelne chodil navštevovať do neďalekej Štiavnice a staral sa o ňu ako skvelý syn“.
Ako prozaikovi by sa mi žiadalo zavŕšiť Rezníkom svoju informáciu o zborníku, ale ako recenzent cítim povinnosť ešte pokračovať. Druhú časť uzatvára klubový kolega Ján Sabol, jazykovedec. Po úvodnom konštatovaní, že„ všestrannosť Karola Horáka sa plne prejavuje aj v jeho recitačnom umení“ a spomína, že Horák bol častým hosťom Fonetického
laboratória Filozofickej fakulty UPJŠ/PU, „ viedli sme obohacujúce odborné rozhovory o zvukovej rovine slovenčiny a o možnostiach jej extaktného bádania..." Ďalší klubový Michal Babiak, estetik, v štúdii Karol Horák alebo hľadanie grálu mapuje a interpretuje dramatickú podobu Horákovho hľadania toho, čo možno označiť za „najsvätejšie podstaty“ nášho národného bytia, ktoré Horák skoncentroval do postavy a osudu Ľudovíta Štúra v troch hrách spojených s týmto našim „prorokom“. Babiakove originálne úvahy, ktoré ústia do konštatovania, že „Horák nám vo svojich hrách ukazuje, že ako národ sme svoj grál nenašli“, zároveň otvárajú tretiu, najrozsiahlejšiu časť zborníka.
Tak ako básnik Svetloslav Veigel„pred ružou stál nemý“, vzdávam sa aj ja ďalších, bojím sa, že skresľujúcich interpretácií výsostne odborných, zväčša teatrologických príspevkov a len vymenujem ich autorov a názvy príspevkov, dostačujúco výpovedných o Horákovom tvorivom úsilí a prekračovaní hraníc jednotlivých umeleckých žánrov i hraníc umenia.
Tu sú: Miroslav Ballay: Tvorba ako cesta, Peter Himič: Hrdina menom Žena, Dagmar Inštitorisová: Načítanie v mysli Karola Horáka, Peter Káša: Rázdelia romantizmu podľa Karola Horáka, MatušOľha: Kráľ, Štúr a DobrijanskijHarola Horáka na javiskách v Martine, Brezne i v Prešove, Dagmar Podmaková: O „národných hriešnikoch“ v divadelných zobrazeniach Horákových hier, Jozef Puchala: Umenie ako laboratórium, MironPukan: Medzi alternatívnym, performatívnym a interpretačným divadlom, Hana Kolbašská Rodová: Rozhlas v tvorbe Karola Horáka. Karol Horák v rozhlase, Ján Sabol ml. (patrí k mladšej generácie členov nášho klubu): Medzi filmom a divadlom (k Horákovým adaptáciám), Marta Součková: Medzi tradíciou a experimentom (k prozaickej tvorbe Karola Horáka), Ján Šimko: Ľudovít Štúr a Janko Kráľ na rozhlasovom javisku Karola Horáka, Lukáš Šutor: Ohliadnutie sa za alternatívou – Karola Horáka, Jana Wild: Karol Horák: človek, človek. Väčšina týchto príspevkov majú aj formu priameho oslovenia jubilanta ako dlhoročného priateľa, obdivovaného pedagóga a inšpirátora ich odborného diela.
A už len návrat k príspevku spolueditorky Marty Součkovej, ktorý mi ponúka možnosť dať v tomto texte slovo aj Karolovi Horákovi. Po troch desiatkach rokov spoločného pôsobenia na Katedre slovenskej literatúry a vedy jej Karol zveril zostavenie výberu a redigovanie jeho ostatnej knihy Sírny kotol. Zaradila do nej „krátke, lyrické momentky, psychologicky prepracované prózy i experimentálne texty“.
Už som uviedol, že knihu Sírny kotol vydal Modrý Peter (2024) a dostala sa do desiatky prozaických kníh, nominovaných na Anasoft litera 2025. Redaktor Rádia Devín Gabriel Kuľbak preto pripravil s Karolom Horákom rozsiahly rozhovor o jeho celej prozaickej tvorbe a rozhovor vyšiel teraz aj v časopise Fraktál – s podtitulom literatúra horizontálne a vertikálne, roč. 8, číslo 2, ktorý vychádza v Košiciach. Keď sa ho redaktor Devína opýtal ako vznikla táto kniha poviedok, dostal, myslím, prekvapujúcu odpoveď:
„Vznikla za špeciálnych podmienok. Vážne som ochorel a v životnej situácii, v ktorej som sa ocitol, sa signalizovalo tragické riešenie. V tomto neistom čase sa moji vynikajúci kolegovia Miron Pukan a Marta Součková, pokúsili v zrýchlenom čase publikovať niekoľko textov rôznych autorských poetík z kratšej a svojim spôsobom rozsiahlej prózy. Nie ešte z pozostalosti autora (smiech), ale z takého individuálneho archívu, z ktorého vybrali texty... a po ich dramaturgo-edičnej práci sa objavilo osem próz...“. V ďalšej časti rozhovoru Karol charakterizuje poviedky, ktoré sa dostali do knihy. Nebudem ich tu osobitne predstavovať, akurát z Horákovej odpovede uvediem, že náš už nebohý kolega Vladimír Petrík pozitívne zareagoval na prózu Mŕtvi pochovávajú mŕtvych, „že je to tak trošku alúzia na barokovú novelu a poviedku“. Sírny kotol formou kritickej reflexie predstavíme aj na niektorom našom klubovom stretnutí.
Prekračovaním hraníc umeleckých žánrov, spolu s odvahou, akou to robil, sa Karol Horák sám priradil k tým „národným hriešnikom“, ktorí stáli v centre jeho literárnej i dramatickej tvorby. Zborník k jeho osemdesiatke je tak poctou i odobrením takejto životnej cesty.
Anton Baláž