O slovenskom chorľavcovi žobrákovi Sama Bohdana Hroboňa
a chorom Slovensku
Rozsiahlu básnickú skladbu Prosbopej slovenského chorľavca žobráka vytvoril romantický štúrovský básnik S. B. Hroboňv roku 1874 av interpretácii literárneho vedca JánaZambora vychádza v roku 2020 v Literárnom informačnom centre. S rovnakým dátumom vzniku (2020) sme my všetci vytvorili dnešné choré Slovensko a tiež už má svojich interpetátorov. A kým po prečítaní Zamborovej štúdie, edično-textologických poznámok a slovníčka nezvyčajných básnikových výrazov možno dať jej autorovi kritické i čitateľské absolutórium, o interpetátoroch, presnejšie dezinpretátorochsúčasného slovenského chorľavcato, žiaľ, povedať nemožno.Nedarí sa nám ho zatiaľ ani „rozčujniť plačmi“ako na to svojich rovesníkov nabádal Hroboň.

Samo Bohdan Hroboň je považovaný za najvýznamnejšieho básnika slovenského romantickému mesianizmu, ale svojou radikálnou orientáciou na svet ducha a duchovnosti sa vydeľoval z hlavného prúdu romantickej poézie, a tak sa jeho tvorbe ani počas života ani neskôr nedostalo primeranej pozornosti, „skôr naopak, bola zaznávaná. Básnik, ktorý mal tie najvyššie ambície, sa ocital v postavení outsidera poézie, hlasy v prospech jeho tvorby boli ojedinelé“, uvádza v Zambor v predhovore. Návrat k jeho tvorbe prichádza až v 30. rokoch uplynulého storočia, potvrdený na začiatku 90. rokov vydaním dvoch knižných výberov z jeho poézie Iskrice - editor Vlastimil Kovalčík a Slovenské iskrice – editor Edmund Hleba, ktorý pripravil aj vydanie Listov Sama Bohdana Hroboňa. Ján Zambor je tak tretím editorom Hroboňovho diela a prvýkrát prináša plný text jeho básne, ktorá má tri časti, popri Brosbopeju aj Modlidbopej žobráka a Spovedný dospev.
Celú básnickú skladbu Zambor podrobil rozsiahlej interpretácii: charakterizuje ju ako „žánrovo synkretickú, dlhú, lyricky štrukturovanú prosebnú báseň, prechádzajúcu do modlitebnosti, s rozmermi lamentu a spovede zahŕňajúcej i polohy kajúcnosti.“ Zaoberá sa jej autobiografickosťou, jej základným kompozičným tvarovaním, Hroboňovým videním národa a jeho slovný novotvar rozčujniťoznačil za „jeden zo zázrakov v jeho básnickom jazyku, použitý v kľúčových veršoch básne, apeluje na vzbudenie čujnosti, teda vnímavosti, citlivosti k trpiacemu a trpiacim“. Pozoruhodný je i pohľad Zambora ako uznávaného verzológa na piesňovo-hudobné rozmery skladby, Hroboňove vytváranie lexikálnych novotvarov so zámerom pátrať po prvotných zdrojoch reči a projektovanie nového básnického jazyka – práve táto poloha Hroboňovej básnickej tvorby pôsobí dodnes inšpirtatívne aj na súčasnú slovenskú poéziu.

Pod trocha konvenčne znejúcim názvom Boknikovej textu čitateľ knihy nájde príťažlivý, citlivo vnímavý portrét básnika, autora kázní, prekladov, prác o jazyku a rozsiahlych denníkov, ktorý sa za svojho života nedočkal knižného vydania svojho diela. Bokníková zaznamenáva a osvetľuje jeho základné životné i tvorivé zastavenia: narodil sa v rodine evanjelického farára Jakuba Hroboňa ako najmladšie zo siedmych detí, študoval na ev. lýceách v Levoči a v Bratislave, kde aktívne pracoval v Spoločnosti česko-slovenskej, spolu s bratom Ľudovítom v rokoch 1842 – 1843 pokračoval v štúdiách na univerzite v Halle. Rozhodujúcim pre jeho život bol ale rok 1840, kedy sa počas návštevy Prahy zoznámil s českou vlastenkou A. Reissovou, ktorá sa pod básnickým menom Bohumíla Rajská zapísala natrvalo nielen do českých literárnych dejín, ale rovnako i do Hroboňovho srdca: po návrate z Nemecka sa v Prahe znova stretli, ale ani jej opätovaný ľúbostný cit, súzvuk duší, Hroboňova túžba založiť s ňou v Tatrách „slaviansky dom“ , neviedla k šťastnému zavŕšeniu ich vzťahu – pod tlakom dobovej českej spoločnosti sa Rajská rozhodla vydať za ovdovelého českého básnika F. L. Čelákovského. Po návrate domov sa Hroboňutiahol k rodičom a neskôr k bratovi Ľudovítovi, pomáhal im s kázňami, stal sa členom spolku Tatrín a stúpencom štúrovského spisovného jazyka, zdravotné problémy mu zabránili stať sa učiteľom a svoju izoláciu od literárneho a duchovného života si nahrádzal korešpondenciou s osobnosťami ako Štúr, M.M. Hodža, A. Záturecký aj českými vlastencami. Táto jeho korešpondencia vyšla sčasti aj knižne ako Listy Sama Bohdana Hroboňa (1991) a stala sa aj predmetom skúmania O. Čepana(1992). Spolu s denníkmi, ktoré si písal viac ako 4O rokov a obsahujú 8526 strán, čaká v Literárnom archíve SNK na budúcich bádateľov. Z Bokníkovej štúdie ešte uvediem, že v posledných rokoch života stráca zrak, písať mohol len ľavou rukou, bol odkázaný na pomoc príbuzných a nakoniec zomrel opustený a v biede.
Vydanie knihy dotvára pôsobivý Hroboňov olejový portrét maliara Petra Michala Bohúňa, obrazová príloha aj s dobovým portrétom Bohumily Rajskej, Zamborova báseň Lipa – rozkrídľujúca, so žobráckym krídlom, ktorá vznikla v roku 2009 pri Hroboňovom hrobe v Liptovskej Sielnici, počas návštevy so svojimi študentmi. Pod príťažlivé vydanie tejto novej Zambrovejodbornej práce sa netradičnou obálkou a celkovým dizajnom podpísal aj výtvarník a knižný grafik Dávid Koronci. A čo je pri literárnom žánri literárno-vedných štúdii u nás neobvyklé, vzniklo v Literárnom informačnom centre príťažlivé knižné dielo, v ktorom sa dá s potešením hoci si len zalistovať. Ak ale chcete vedieť prečo sme sa na dnešnom chorom Slovensku stále nedopracovali k hroboňovskémurozčujneniuaj občianskemu rozhorčeniu nad necitlivosťou, ktorá vládne v našich mysliach a srdciach, do knihy sa aj začítajte.
Anton Baláž