Druhá prozaická skúsenosť Eleny Hidvéghyovej-Yung
Svojej autentickej životnej skúsenosti z dlhodobého študijného pobytu v Číne dala autorka najskôr podobu komorného románového príbehu. Vyšiel v roku 2011 v Slovarte pod názvom Dážď slivkových kvetov v príťažlivej grafickej podobe. V tom čase som mal k autorke románu pobytovo blízko a tak sme si občas zašli do malého bistra na ešte menšej ulici Jozefa Krónera. Myslím, že som patril k prvým čitateľom románu, do knihy mi Elenka napísala aj nejaké milé venovanie, ale knihu som teraz v mojej knižnici nenašiel, a nespomenul som si ani, čo som na jej požiadanie (možno na požiadanie vydavateľstva) o románe v podobe krátkeho čitateľského ohlasu napísal. Tak som, čo nerobievam často, siahol po internete, a na stránke Martinusu som našiel nielen svoj ohlas: boli tam aj vyjadrenia ďalších čitateľov románu, a na veľké prekvapenie, okrem Petra Krištúfka tam boli kratšie aj dlhšie texty našich ďalších klubových členov: Tomáša Janovica, Danu Podrackej a Denisy Fulmekovej.
Len ako spomienku na skvelého človeka a všeobecne váženého priateľa Tomyho Janovica odcitujem jeho krátky text: „V románe Dážď slivkových kvetov je takáto veta: „Milujem papier. Jeho dotyk, zvuk i vôňu." A ja dodávam: Aj telo nás vie očariť dotykom, zvukom i vôňou. Aj myšlienka. Žiaľ, my na to zabúdame. Som veľmi rád, že spisovateľka nám to pripomína tak nástojčivo a vášnivo. Je to silná kniha." Vďaka, Tomáš, je to presné, múdre a láskavé. A keďže s Petrom Krištúfkom na mieste, na ktoré nemá dosah ani piaty krutý miestodržiteľ Pilát Slovenský, iste trávite pri skalickom rubíne príjemné chvíľky, pridám dve vety aj z Petra: „Čína je tu živá a plná vôní. Telesná láska tajomná a symbolická, odrážajúca stretnutie dvoch kultúr." Danka svoj názor na román vyjadrila aj sedemnástimi slabikami v jednom haiku: „Posvätná maska.// Môj milenec mi bleskom // poodchýlil tvár." A Deniska? „Väčšina ľúbostných príbehov je o tom, ako vášeň vzplanie. Spisovateľka... nám však ponúka pohľad na dohasínajúcu vášeň."
Ja sa odcitujem len preto, aby som už mohol konečne prejsť k druhej prozaickej skúsenosti autorky. O tej prvej som napísal: „Autorka našla správnu mieru medzi príbehovou a reflexívnou vrstvou románu a dosiahla tak jeho mnohovrstevnosť a viacvýznamovosť, čo si v súčasnej, často veľmi jednorozmernej pôvodnej tvorbe (osobitne v milostných príbehoch ženských autoriek) zaslúži osobitnú pozornosť i uznanie." A po prečítaní Mesačného starca zisťujem, že aj on osciluje medzi príbehovou a reflexívnou vrstvou, tou príbehovou sú autorkine denníky z obdobia, keď žila v Číne, a reflexívnu podobu majú komentáre (v rôznorodých žánrových podobách), ktoré tieto denníkové zápisy sprevádzajú a dotvárajú.
Ako uviedol Igor Hochel vo svojej reflexii, autorka nechcela vytvoriť ľúbostný román, ale zvolila si postupy nefiktívnej prózy. Zdôrazňuje prívlastok nefiktívnosť, ktorá na rozdiel od žánru literatúry faktu, nemusí dôsledne vychádzať z faktov, ale „smeruje k bohatej reflexii, ktorá nadobúda filozofické dimenzie a zároveň je hojne dotovaná emocionalitou." Rovnako hojne, podľa môjho čítania, je kniha prestúpená aj telesnosťou.
V súlade s Janovicovým zistením o očarení dotykom tela, uvediem krátky citát z medzikapitolky Zadná predsázka v Siddhartovi (str. 272), kde autorka cituje zo svojho nedátového denníkového zápisu. „ Ako veľmi túžim byť zdržanlivá vo všetkom (najmä jedlo, cigarety), s výnimkou telesnosti. Dá sa to? (Dúfam, že áno). Telesnosť – tú si chcem ponechať!“ A pri identifikácii zápisu, v následnej reflexii predpokladá, že vznikol krátko po tom ako po mesiacoch nedobrovoľného celibátu začala s Tieniu žiť ako muž a žena. Zistila, že výraz „s výnimkou telesnosti“ je trikrát podčiarknutý. Dodám ešte, že denníkový zápis končí obrazom, zrejme inšpirovaný čínskou milostnou lyrikou a znie takto: „Hibernujúci tiger sa v určitom momente vymrštil do vzduchu, vyvalil mreže aj všetky vonkajšie ohrady a rúti sa do neznáma." Elena Hidvéghy-Yung to erotické neznámo aj známo potom kultivovaným jazykom preskúmava na mnohých miestach Mesačného starca – zvyšuje tak naše čitateľské potešenie .
Pri čítaní druhého prozaického diela Eleny Hidvéghyovej-Yung ma zaujal aj pohľad na dobovú Čínu – zdôrazním, že Čínu pred udalosťami z novembra 1989 na námestí Tchien-an-men, kde tanky rozdrvili mladých demonštrantov, žiadajúcich tak ako my v 68. roku režim s ľudskejšou tvárou. Preto ešte mohol predtým v Číne vyjsť preklad Kunderovho románu Neznesiteľná ľahkosť bytia, a keď ho Tieniu autorke venoval v čínskom preklade, prekvapilo ju, že „čítal ju bez akýchkoľvek redakčných zásahov, retušov, a teda aj všetky mimoriadne citlivé pasáže o totalitných praktikách komunizmu, o neslobode, o lámaní charakteru, o (ne)zapredanosti ľudského ducha. Nič nechýbalo – a bolo to úžasné, v komunistickej Číne viac než prekvapivé." Tu nadviažem na autorku vlastným, rovnako prekvapivým zistením: keď na Slovensko niekedy v polovici 80. rokov prišla delegácia čínskych spisovateľov a na stretnutí na Zväze slovenských spisovateľov rozprávali o tom, že diela českého exulanta Milana Kunderu nielen prekladajú, o jeho „umení románu" sa vyučuje na vysokých školách, hovorili aj o tom, koľko mladých Číňanov študuje na amerických univerzitách – aj budúci autorkin manžel mal ešte takú možnosť, a dokonca v delegácii bol spisovateľ, ktorý zažil represie počas maoistickej kultúrnej revolúcie a píše o tom úspešné romány. Len mlčky sme vtedy čínskym „súdruhom“ závideli mieru ich tvorivej slobody.
Aby som neopakoval to, čo tu už o knihe povedal Igor Hochel, len sa pripojím k jeho záverečnému konštatovaniu, že v Mesačnom starcovi „ide o dielo nefiktívnej prózy – avšak s estetickým účinkom, aký dosahujú najkvalitnejšie romány." Čo sa mi ale pripojiť žiada, je pár viet o čítaní knihy aj mojim redaktorským okom. Oceňujem a tiež ako prozaik obdivujem 25 príťažlivých, obrazných a invenčných názvov jednotlivých kapitol knihy, každá členená na krátke, pointované medzikapitolky, ktorých invenčné názvy budia náš čitateľský záujem, ten sa miestami mení až na akýsi zvedavý beh od kapitolky ku kapitolke – a spolu je ich v knihe viac ako dvesto!
Na ilustráciu uvediem ich názvy zo 4. kapitoly, ktorá sa volá Zapísané perom strieborným. Tu sú: Rozlúčka ako z filmu, Vo fialovom, Osudové predurčenie: jüan-fen 2, Život ďaleko od seba samej, Satori v Šanghaji, Heroický pátos a intuícia, Slová kryté zlatom 2, Srdce hrdinu, Bez brilantného prsteňa, Zaklínanie vnútorných démonov, Spiaci tiger, ale aj Princ na bielom koni a ďalšie čitateľské lákadlá. Pomyslel som si: keby som bol mal ako šéfredaktor v Slobode či v Slovenskom denníku takých invenčných titulkárov. Verím len, že takto priaznivo to vnímala aj pani editorka Šeršeňová a redaktorka knihy Anka Šikulová vo vydavateľstve Slovart. Ak áno, patri im rovnaké poďakovanie, aké autorka na záver knihy vyslovuje manželovi Tieniu, dcéram Johanke, Veronike a Terezke.
Na druhú prozaickú knihu Eleny Hidvéghy-Yung si dám lepší pozor, aby som raz nemusel pátrať v pamäti, aké venovanie mi do nej autorka napísala. Ale zverejním ho, až keď vyjde jej tretia kniha. Rád by som sa toho, ešte v akom takom zdraví dožil.
Anton Baláž
