Skalná ruža v Artfore
V najnovšom čísle knižných noviniek nakladateľstva Artfora ( 4/2025), v ankete nazvanej Veľká anketa s neveľkými vydavateľmi sa predstavilo aj vydavateľstvo Skalná ruža so svojimi štyrmi novými básnickými zbierkami. A čo sa nestáva často, všetky sa dostali do rebríčka najpredávanejších kníh Artfora TOP 50. Bol to aj dôvod vzniku rozhovoru redaktorky Veroniky Michalovej s Jurajom Kuniakom. Priniesol širší pohľad na vznik a pôsobenie Skalnej ruže na našej literárnej scéne. So súhlasom Artfora prinášame tento rozhovor aj na stránke KNS.
Ako a prečo vaše vydavateľstvo vzniklo? Čo vás k tomu viedlo?
Skalná ruža je príbeh v príbehu môjho života. Ako a prečo vznikajú príbehy? Priťahovalo ma vydávať knihy vo vlastnom, nezávislom vydavateľstve, ale za socíku to bola čistá fantazmagória. Veci sa zmenili prijatím živnostenského zákona v roku 1990. Zareagoval som takmer okamžite. Hovorím takmer, lebo medzi prijatím zákona a založením vydavateľstva som sa zúčastnil medicínsko-horolezeckej expedície na Pamíre, ktorej dramatické okolnosti ma natrvalo poznačili. Pretavili. Znova som sa tam narodil. Na pohľad máte stále ten istý nos medzi očami, ale v neviditeľnom vnútri vás zasiahne niečo ako prísaha. Môj osobný čas sa rozdelil. Vydavateľstvo som založil v mojom novom letopočte. Spravil som len to, čo som mal v úmysle už predtým, ale nebolo to to isté. Preskočím počiatočné hľadanie a súvisiace peripetie, napríklad aj vo vzťahu k obchodnému menu, ktoré mi nebolo hneď jasné. Po niekoľkých rokoch som si predstavil kvet na hrobe kamarátov a vydavateľstvo som nazval Skalná ruža.
Ako by ste charakterizovali zameranie vášho vydavateľstva? Teda ako by pokračovala veta: „Vydávame knihy pre...“ alebo „Vydávame knihy, ktoré...“
Zameranie vydavateľstva, spočiatku otvorené rôznym žánrom, sa v priebehu tridsať päť rokov postupne v čoraz väčšej miere orientovalo na poéziu. Od začiatku mi išlo o to, aby sa značka Skalnej ruže spájala s kvalitnými a peknými knihami, a to v najširšom význame: obsahovo, graficky aj polygrafickým spracovaním – aby rozvíjala najlepšie tradície slovenskej a českej knižnej kultúry, ktoré bez preháňania radím (tie tradície) medzi najlepšie na svete. To nie je len z mojej hlavy, ale s takým hodnotením som sa stretol napríklad v Nadácii Robinsona Jeffersa v Kalifornii, alebo vo veľkej knižnici poézie Poets House v Brooklyne, ktorá má vo svojom fonde okolo 70 000 zväzkov poézie z celého sveta. Podľa mňa by vydavateľská práca mala priniesť dosť dôvodov pre radosť z každej vydanej knihy. Pri zaostrovaní na poéziu v roku 2013 vznikla edícia Poézia, ktorá chce byť reprezentantkou „splnenia všetkých prianí“. Východiskovú latku sme si nastavili tam, kde sme si pamätali zaniknutý Kruh milovníkov poézie, alebo Klub přátel poesie. Prinášame súčasnú svetovú poéziu aj diela klasikov, to najlepšie zo súčasnej slovenskej poézie, nevyhýbajúc sa debutom. Vydávame knihy pre náročných čitateľov. Vo finálnom zacielení si predstavujem jednotlivca, čitateľa a čitateľku všetkých generácií, študenta a študentku – v zovšeobecnení: všetci sme študenti života.
Kto tvorí úzky okruh spolupracovníčok/kov vášho vydavateľstva?
Okruhov spolupracovníkov je viac: prekladatelia, redaktori, jazykoví korektori, výtvarníci, fotografi, grafici, nevynímajúc zavedené dobré vzťahy s tlačiarmi a distribútormi. Zakladám si na osobných vzťahoch. Neosobné komunikácie mi nevyhovujú. Často a rád rozvíjam medzinárodnú spoluprácu. Úzky okruh spolupracovníkov tvoria básnici Rudolf Jurolek a Erik Jakub Groch, s ktorými tvoríme edičný plán. Výtvarník Ján Kudlička je zakladajúcim členom občianskeho združenia Skalná ruža a výtvarným redaktorom edície Solitudo. E. J. Groch je knižným grafikom edície Poézia, on vtláča tejto edícii vizuál.
Ako vnímate podporu nezávislých vydavateľských aktivít zo strany štátu/samosprávy/verejnosti?
K tomu treba poznamenať, že v deväťdesiatych rokoch a dlho ešte aj po roku 2000 neexistovala žiadna podpora. Na vydanie knihy poézie si bolo treba zarobiť inými vydavateľskými aktivitami. Vtedy sa horko-ťažko zbierali peniaze na tlačiarenské náklady, autorské odmeny boli minimálne a predstava nejakej koncepčnej vydavateľskej práce pokrivkávala. Prvým svetielkom bola špeciálna grantová schéma Ministerstva kultúry približne od roku 2013. To sme hneď využili a začali rozmýšľať koncepčne – vyšli prvé dva tituly edície Poézia. Situácia sa zásadne polepšila 1. januára 2015 zriadením Fondu na podporu umenia. To bola skvelá vec, ktorú nám závideli literárni priatelia v susedných štátoch. Najlepšie na tom bolo, že o projektoch rozhodovali odborné komisie. Túto formu podpory nezávislých vydavateľských aktivít zo strany štátu som jednoznačne privítal. Desať rokov edície Poézia (2013 – 2023) je živým príkladom fungujúceho modelu. Vydali sme 40 zväzkov básnických kníh, ktoré vstupujú do literárneho života, sú čítané, recenzované, prekladané, oceňované najvyššími, aj medzinárodnými oceneniami, postupne vypredané. Bez štátnej podpory by to nešlo, preto nemôžem ináč, len sa poďakovať. Žiaľ, za posledné zmeny v FPU sa poďakovať nemôžem. Odobrať odborným komisiám právo rozhodovať a zveriť ho politickej svojvôli členov rady FPU je kriminálny skutok proti umeniu. Prvý raz v histórii dostala facku aj Skalná ruža, keď rada brutálne krátila výšku dotácie odporúčanú odbornou komisiou. Plánované knihy navzdory tomu vyjdú, musím sa však poďakovať za porozumenie mimoriadnej situácie všetkým zúčastneným. Bolo treba hľadať iné zdroje a siahnuť na dno rezerv. Tento stav je chorý.
Máte domáce alebo zahraničné vydavateľské vzory alebo súputníkov?
Zo svetových vydavateľstiev poézie by som spomenul britský Faber and Faber (Londýn) a americký FSG (Farrar, Straus and Giroux) (New York). S obidvomi som už mal tú česť spolupracovať. Zo slovenských vydavateľstiev poézie mi je najbližší Modrý Peter. Obdivujem vytrvalosť a entuziazmus Petra Milčáka. Máme dobré vzťahy, v mnohom aj príbuzné myslenie. Prajeme si. Ostatných niekoľko rokov so sympatiami registrujem, ako sa v tomto levočskom vydavateľstve prejavuje výtvarný vplyv Petrovho syna Jakuba Milčáka.
Našli by ste v príbehu vášho vydavateľstva nejaký husársky kúsok, resp. ktorá kniha bola vašou najvýpravnejšou, najriskantnejšou?
V príbehu vydavateľstva má každá kniha svoj vlastný príbeh. Možnože taká zbierka príbehov by bola celkom zaujímavá knižka. Riskovanie nemám v obľube. Výpravných kníh je viac, najvýpravnejšia je asi obrazová dvojpublikácia "Nepálsky diptych. Z klenotnice himalájskych trekov." Sú to dve knihy v jednej kazete, „Dhaulágirí – Biela hora“ a „Makalu – Čierny obor“, fotografa Mariána Kováča a autora textu Juraja Kuniaka. A husársky kúsok? Jakub Milčák priniesol z New Yorku hrubánsku knihu, zobrané básne Louise Glückovej, ktoré vyšli v FSG v roku 2012. Erik Groch v redakčnej rade navrhol, aby sme z nej niečo vydali. Oslovili sme prekladateľku Janu Kantorovú Bálikovú, aby si sama vybrala, čo ju najviac osloví. Ona si vybrala zbierku „Vidiecky život“, tú aj preložila, a my sme ju s finančnou podporou FPU vydali v roku 2017 v náklade 500 ks. Autorku na Slovensku nikto nepoznal, za tri roky sa predalo sotva 60 výtlačkov. Ale čo sa nestalo: 8. októbra 2020 dostala Nobelovu cenu a do konca mesiaca bola aj na Slovensku vypredaná.
Z ktorých vašich kníh sa teraz najviac tešíte, na aké vaše knihy sa do konca roka môžeme tešiť my?
V týchto dňoch sa uvádzajú do distribúcie dve novinky: Zbierka Mily Haugovej „Rarum: priesvitnosť“ s pastelom Jána Kudličku na obálke a zbierka Erika Jakuba Grocha „Hlinený zošit“ s titulným obrazom Jakuba Milčáka. V tesnom závese za nimi sú na ceste ďalšie dve knihy: Zbierka Anny Ondrejkovej „Zimostrasť“ s obrázkom poľskej fotografky Laury Makabresku na obálke a zbierka Evy Luky „Nekromantik“ s reprodukciami obrazov slovinskej výtvarníčky Tiny Dobrajc. Je to silná séria, z ktorej mám veľkú radosť.
A ešte naše redakčné PS. Aj tie básnické zbierky o ktorých v čase rozhovoru Juraj Kuniak uviedol, že „sú na ceste," už dorazili do predajní Artfora a zaradili sa do TOP 50. K rozhovoru preto môžeme pripojiť skeny všetkých štyroch obálok.
(ab)
