Druhý román Márie Bátorovej
Všetko, čo som vedel o literárnej vedkyni, esejistke, autorke siedmych monografii, prozaičke a poetke Márii Bátorovej, som napísal v texte do zborníka k jej sedemdesiatke pod názvom Tri literárne zastavenia s Máriou Bátorovou. Jej poviedkové knihy Tíš, Tell a Biele steny, som charakterizoval ako „jemné psychologické sondy do ženského sveta v ich mnohotvárnych príbehových podobách“. Autorka nimi predznamenala súčasný trend tzv. ženského písania, ktoré v dobrom, i v tom horšom literárnom stvárnení dominuje súčasnej slovenskej próze – a je v ňom čoraz menej jemnosti. Viď posledné dve víťazky Anasoft litera.
Po troch knihách poviedok vychádza v roku 2010 prvý Bátorovej román Stred. V tom istom roku sme ho predstavili aj na našom klubovom stretnutí. S kritickým porozumením o románe referoval Vladimír Petrík a pre mňa zapamätateľné bolo diskusné vystúpenie Tomáša Štrausa. S týmto teoretikom umenia, znalcom východoeurópskych avantgárd sa Bátorová zoznámila ešte v roku 1969, počas štúdia Filozofickej fakulte UK v Bratislave, teda skôr ako ho do exilu vyhnala Štátna bezpečnosť a po rokoch sa s ním stretla v Kolíne nad Rýnom, počas svojho trojročného hosťovania na kolínskej univerzite. A po Štrausovom návrate na Slovensko v roku 2002 ho priviedla aj do nášho klubu. Po jeho vystúpení na klube, ktoré vtedy vyvolalo dlhú diskusiu – Štraus premýšľal v širších súvislostiach o základných otázkach, ako to sám nazval, „ spoločenského osvojovania si sveta v podobe fikcie a fakticity“, ktorý si literatúra, predovšetkým román osvojuje v podobe systematizovanej fikcie. Z takéhoto aspektu čítal aj Bátorovej román. Pod názvom Bátorovej Stred alebo román v aktuálnych súvislostiach potom o ňom publikoval aj osobitnú štúdiu v knihe O myslení a nemyslení, s podtitulom Eseje 2010 – 2011 vyšla v Kalligrame.
Len veľmi stručne, v súvislosti s Bátorovej druhým románom Trvanie, ktorý sa tu pokúsim s kritickým porozumením predstaviť, uvediem zo Štrausovej štúdie niekoľko jeho konštatovaní o románe Stred. Čítal ho na pozadí jej vedeckých aktivít s konštatovaním, že „aj veda predpokladá najmä individuálne neľahko vybojovanú, a preto provokatívne podnecujúcu otvorenosť. Ak chceme subjektívnosť“ – zdôraznil Štraus. Preto v románe dominujú postavy z jej príbehového stredu, mladá vedkyňa Helga a jej stará mama Barbara, signatárka Charty 77, ktorá po návrate z exilu upúta pozornosť ponovembrovej bratislavskej kultúrnej verejnosti prednáškou na pôde filozofickej fakulty. Jednou z ústredných tém románu sa potom, podľa Štrausa, „v celej svojej šírke stáva akejkoľvek morálky a ideálov pozbavená obklopujúca nás spoločenská skúsenosť“. A zážitok z čítania (opäť Štraus) „vďaka reflektorickému pohľadu dvoch románových hrdiniek a bezhraničnej provokatívnej otvorenosti vlastnej rozprávačky systematicky prehlbuje naše vlastné pozorovania, postrehy a zážitky“.
Tento štrausovský pohľad na prvý Bátorovej román môžeme prijať ako východisko aj pri čítaní jej druhého románu Trvanie. S prispením Fondu na podporu umenia a najmä trvalej podpory vydávania kvalitnej pôvodnej slovenskej literatúry ho v roku 2025 vydal Albert Marenčin - MARENČIN PT. Autorka teraz celý príbeh musela sústrediť len na jednu hlavnú postavu – Helgu. V románe je už uznávanou vedeckou osobnosťou, trvale je prítomná v akademickom prostredí doma aj v zahraničí. Jej stará mama Barbara už nežije, v románe je prítomná už len ako morálna opora v Helginom zápase, najmä so „zlobou dňa“, ktorú zažíva vo svojej alma mater.
A veľmi zreteľný je aj časový posun medzi oboma románmi. Kým prvý začína na záhradnej garden party a má podobu platonovského sympózia, do príbehu druhého románu vstupujeme v čase, keď začína aj na Slovensku vyčíňať koronavírus a, citujem z románu „Pelegrini robí opatrenia, zatvára obchody, hranice...“A pamätáme si, že ďalší premiér nazval koronu „tou hnusobou“ a nie v dobrom sa o jeho výčinoch pri nákupe ruskej vakcíny zmieňuje aj autorka románu. Oprávnene je korona (teraz po výčinoch istého vládneho splnomocnenca) doteraz veľmi živo prítomná vo vedomí spoločnosti a autorka jej venuje úvodné kapitoly románu signálne pomenované Čudné dni prichádzajú, Čudné dni pokračujú, Korona je nekonečná, Pokus o normalitu, až po Korona odchádza.
Bátorová sa v týchto kapitolách nepokúša predstaviť koronu na spôsob denníkov morového roku (okrem pripamätania niektorých epizód, ako absolútny zákaz vychádzania, či ponižovanie dôchodcov pred zatvárajúcimi sa obchodnými centrami), využíva tento čas, aby v nútenej izolácii, v dome, z ktorého je výhľad na Dunaj a svetlá Viedne, jej hrdinka Helga, spolu so svojim manželom, rovnako uznávaným vedcom, v románe geológom Martinom – hoci jeho odborné výstupy, ktoré autorka v románe predstavuje, majú viac archeologickú povahu, obaja, pri spoločnom pohári vína, i každý osobitne vo svojich pracovniach, si premietajú predchádzajúce roky spoločného manželského života. Aj tak, že usporadúvajú svoje listy z rokov, keď neboli spolu a (citujem) „ tých bolo neúrekom, pretože ich profesia viedla často od seba. Raz ich to skoro stálo manželstvo“ prezrádza už tu autorka. Helga si oživuje spomienky aj pomocou tajnej zásuvky, kde mala odložené veci, ktoré ju vždy udržali v ťažkých chvíľach ich skoro päťdesiatročného vzťahu. Pre Helgu bolo podstatné, že si tento vzťah definovali hneď na začiatku: „Nechať toho druhého robiť, čo robiť musí, dať mu slobodu, ktorú potrebuje pre svoje vzťahy, prácu koníčky, rešpektovanie toho druhého, aký je. Prijať druhého egoizmus...“.
Nielen v úvodných kapitolách, ale celým románom sa často z náhodných impulzov, v pohodových i kritických situáciách odvíja pohľad na ich manželský i rodinným život s dvoma úspešnými deťmi a prvými vnúčencami.
Poznámka Tomáša Štrausa, že ho v románe Stred príliš nepresvedčila istá postava – citujem: „pretože intímne poznám toto prostredie“ – viedla aj mňa k úvahe, nakoľko sa aj v tomto románe autobiografia mení na príbeh. Pokiaľ ide o autorkin rodinný príbeh, aj tu je jeho súčasťou osud jej otca, nielen autora úspešného románu a „disidenta dvoch režimov“, ale aj príbeh jeho dramatického úteku z ilavskej väznice do Povstania, ktorým zároveň ohrozil existenciu rodiny a Helga „ videla v duchu svoju mamu, ako nesie len dvojmesačného brata v perinke, za sukňu sa jej drží čosi vyše dvojročný chlapček a najstarší päťročný vlečie jej tašku, v ktorej má len tie najpotrebnejšie veci pre najmladšieho. Tento obraz a niekoľkomesačná strašná tortúra na úteku pred odvozom do koncentráku jej boli v živote obrovskou posilou“. Aj ďalšie návraty k osudom jej rodiny, pevné ukotvenie vo viere, ktorú prijímala od matky, kresťanské osvojenie si pohľadu na svet a neskôr prostredníctvom Martina aj na dejiny nášho stredoeurópskeho priestoru, kontakty s podzemnou cirkvou a stretnutie s jáchymovským väzňom, saleziánom Donom Sandterom (tiež som mal šťastie poznať ho aj ako básnika, autora zbierky Žalár je môj žaltár), ktorý jej ukázal, že podstatou viery nie je len utrpenie, možno žiť aj radostné kresťanstvo – to všetko má v románe autobiografický základ. Helge sa spomienka na stretnutie s donom Sandtnerom vynorí v pamäti práve v čase kovidovej izolácie, pri vzájomnom čítaní listov z prvých stretnutí s Martinom a „ boli prekvapení z ich zakončovania, ako sa vždy obidvaja vzájomne porúčali do ochrany Pána. Práve vtedy v listoch používali pozdrav Ema, ktorý si vytvorili. Emanuel – Boh s tebou. No čudná dvojica...“ uzatvára spomienku Helga. Prostredníctvo nej aj tu autorka otvorene manifestuje svoju vieru, je súčasťou jej hodnotného sveta. Na pozadí toho, čo sa okolo tejto témy deje v súčasnej slovenskej spoločnosti, má priznanie sa k viere, osobitne katolíckej, takmer podobu novodobého disidenstva.
Posudzovanie hodnôt, ich vytvárania i zneužívania vo vedeckom svete, presnejšie v jeho akademickom prostredí tvorí druhú, rovnako významnú i rovnako obsahovo výraznú časť románu. Tu sa autorkina biografia premieta do postavy Helgy nepriamo – nepohybuje sa vo svete literatúry, ale filozofie, hoci aj tu Helga, rovnako ako autorka románu, smerovala filozofiu k interdisciplinárnemu výskumu. Aby mohla využívať slovenské filozofické prístupy v súvislostiach a kontexte medzinárodných filozofických prác „ preorientovala sa na komparatistiku a komparatistickou metódou včleňovala každou svojou monografiou slovenskú filozofiu a kultúru do medzinárodného kontextu.“ V takomto ponímaní je táto vedecká disciplína príbuzná aj autorkinmu profesionálnemu zameraniu, hoci v oblasti literatúry.
Dôsledkom tohto príbehového riešenia (mám preň plné porozumenie) je potom to, že všetky tie súboje, ktoré Helga vedie na fakulte s jej dekanom, aj na pôde Akadémie, nemôže ilustrovať svojimi konkrétnymi tvorivými výstupmi – ako by to mohla urobiť na pôde literatúry. Jej pracovné nasadenie v ústave približuje len údaj z výkazu pre Vedeckú radu ústavu: Helga mala vyše 800 bodov, pričom potrebný počet bodov je 250, s poznámkou, že po minulé roky, keď vydala domáce alebo zahraničné monografie, to bolo vždy slušne nad 1000 bodov. Napriek tomu v domácom karentovom časopise publikovať nemôže.
Bátorovej románové nazretie do akademického sveta, najmä v kapitole Helga a deravý proces totalitarizácie, nie je len pre zasvätených. Ako v tej povestnej kvapke sa v ňom výrazne prejavujú všetky patologické javy, s ktorými zápasí celá slovenská spoločnosť. Vo vede je to „ unavujúci pocit zvláštnej zmesi najlepšieho výkonu na pracovisku a ničneznamenania, neakceptácie – ten istý ako za socializmu zažíval jej dobrý kolega Igor Hrušovský a v iných disciplínach Elemír Terray či Oskar Čepan“. Doložím, že v rovnakej disciplíne ako Čepan to po roku 1985 zažívala aj autorka románu. A hoci aj nepoznáme, tak ako Helga, štruktúru vedenia a jednotlivých kolégií SAV, ktoré umožňuje budovať v nej „sieť iného zoskupenia“, určovať, čo je aj vo vede „politicky korektné“ , tiež si uvedomujeme, ako táto „sieť“ deformuje základné princípy slobodného bádania. Aktuálne vnímame aj Helgin pohľad na triedenie duchov v období tranzície, návrat komunistických kádrov do politiky, nárast otvorenej averzie voči liberalizmu po ruskom vpáde na Ukrajinu, a na príbehu právnika, bývalého predsedu súdu autorka ukazuje, ako nostalgia za v úvodzovkách dobrým socializmom oživuje v spoločnosti proruské nálady. Vnímam to ako výraznú spoločenskú angažovanosť Bátorovej románu, ktorá najmä pod vplyvom postmoderny dala tomuto typu literatúry v predchádzajúcom tridsaťročí mínusové literárne označenie.
Ešte jedna výrazná príbehová línia je prítomná v románe Trvanie. Je to autorkin trvalý záujem o osudy emigrantov, s ktorými sa zoznámila ešte pred ich návratom na Slovensko a skutočnosť, že ich ponovembrová spoločnosť v podstate neprijala, nevyužila ich skúsenosti, ktoré získali v slobodnom svete. Pre porovnanie: najmä zásluhou Václava Havla získali v Čechách mnohí poaugustoví emigranti významné ministerské či diplomatické posty. Ich neprijatie
na Slovensku premietla autorka už do postavy starej matky Barbory v románe
Stred, tu sa sústredila na osud lekára Ivana a jeho priateľa, maliara
Arnolda. Vzťahu Helgy a Arnolda po jeho
návrate z exilu, ktorý sa zmenil na
hlboké priateľstvo a jeho podstatou sa stala Helgina obetavá
a nezištná pomoc ťažko chorému umelcovi – odmietla stať sa jeho
dedičkou, venovala autorka kapitoly Helga a Arnold, Drahé schránky
tajomstiev alebo Arnoldov denník samoty aj záverečnú kapitolu Arnold odchádza. Patria
k čitateľsky najpríťažlivejším častiam románu a aby som vás, milé
kolegyne a kolegovia, neokradol o tento zážitok, nebudem uvádzať ich
obsah, akurát prezradím, že Helga sa v nich predstavila aj ako poetka.
V knižnici mám, už pod vlastným menom Mária Bátorová, v roku 2018 vydanú básnickú zbierku Už, venovanú „tým, ktorí cítia a rozumejú...“. V básni Odchádzaš sú aj verše: „Snivo a korektne/ živo a perfektne si rozmýšľala/ o všetkom“. Myslím si, že takýto autorský postup uplatnila Mária Bátorová aj pri písaní románu Trvanie. Môžeme sa UŽ teraz tešiť, že bude v takomto umení románu ešte pokračovať.
ANTON BALÁŽ
