Eva Maliti Fraňová: BRAT BARNABÁŠ A TÍ DRUHÍ
Úryvok z pripravovaného románu.
Použité verše sú autorkou vytvorené adaptácie podľa filologických prekladov básní mexickej poetky 18. storočia, rehoľnej sestry Juany Inés de la Cruz.
Barnabáš odtiahol ruku namierenú k starému zväzku, Bernadetin náhly prepad mu nebol príjemný. Akoby stratil niť uvažovania, ktorá ho viedla. Začal si uvedomovať skutočnosti, ktoré sa dozvedel od Bernadety, predstavil si opátku a strácal náladu. Čo zase od neho chce? Musí otvoriť svoj email, tú záhadnú poštu, čo mu nainštaloval mních Technik, ktorú ešte nikdy neotváral. Technik... Stále nevedel, čo si o ňom myslieť. Čo to vravel o prievozníkovi? Potiahol nosom. Sadol si opatrne k počítaču. Chvíľu sa vnútorne zdráhal, ale napokon nabral odvahu a odhodlal sa podľa Technikových inštrukcií vstúpiť do sveta internetovej pošty. Naťukal svoju adresu i heslo a s údivom zistil, že ho tu čaká mailová správa z adresy sestra.eliska@klastor.sv. Pošta od Elišky! Upozornenie, že má čítať opátkinu správu, pustil z hlavy. Celý rozrušený otvoril Eliškin mail. Čo mu to píše najmilšie stvorenie na svete? Vnútri bol text, bola to správa alebo skôr list...
Pochválen buď, Ježiš Kristus. Až naveky.
Brat Barnabáš, to som ja, sestra Eliška. Stále na Teba myslím. Ako sa máš? Strašne dlho som Ťa nevidela, veď som zatvorená v klauzúre, odkiaľ nesmiem vôbec vychádzať. Nosia mi sem pôstne jedlo a vodu. Netuším, kedy sa to zmení. Matka predstavená žiada, aby som sa pôstila a modlila a ja sa modlím, chcela by som vymodliť Božiu spásu pre celý svet. Pre všetkých je spása vo viere, treba uveriť v Najvyššieho, tak ako som uverila ja. Nič ma nemôže zlomiť, lebo verím. No neviem, či je moja modlitba dosť silná, aby dosiahla do Božích sfér a zapôsobila na Božie konanie. Veď Boh je všemocný. A to je raz dané, lebo Boh je pravda. Nie Boh ľuďom, ale ľudia jemu sa majú prispôsobiť. Hoci sa toľko modlím, aj tak sa trápim. Nebudem Ti teraz vysvetľovať prečo. Mám veľa spomienok a mám aj výčitky. Začala som opäť písať verše, chcela by som, aby mi to pomohlo vyčistiť si myseľ. Niekedy sa mi zdá, že ma čosi nabáda, aby som sa viac priblížila k Bohu. V tom má báseň hádam väčší účinok než modlitba. Píšem sonety. Jeden ti posielam. Budem pre Teba písať básne, sonety, Barnabáš môj. Ak sa mi podarí, upletiem Ti veniec. Toto je prvý sonet:
Brat Barnabáš, to som ja, sestra Eliška. Stále na Teba myslím. Ako sa máš? Strašne dlho som Ťa nevidela, veď som zatvorená v klauzúre, odkiaľ nesmiem vôbec vychádzať. Nosia mi sem pôstne jedlo a vodu. Netuším, kedy sa to zmení. Matka predstavená žiada, aby som sa pôstila a modlila a ja sa modlím, chcela by som vymodliť Božiu spásu pre celý svet. Pre všetkých je spása vo viere, treba uveriť v Najvyššieho, tak ako som uverila ja. Nič ma nemôže zlomiť, lebo verím. No neviem, či je moja modlitba dosť silná, aby dosiahla do Božích sfér a zapôsobila na Božie konanie. Veď Boh je všemocný. A to je raz dané, lebo Boh je pravda. Nie Boh ľuďom, ale ľudia jemu sa majú prispôsobiť. Hoci sa toľko modlím, aj tak sa trápim. Nebudem Ti teraz vysvetľovať prečo. Mám veľa spomienok a mám aj výčitky. Začala som opäť písať verše, chcela by som, aby mi to pomohlo vyčistiť si myseľ. Niekedy sa mi zdá, že ma čosi nabáda, aby som sa viac priblížila k Bohu. V tom má báseň hádam väčší účinok než modlitba. Píšem sonety. Jeden ti posielam. Budem pre Teba písať básne, sonety, Barnabáš môj. Ak sa mi podarí, upletiem Ti veniec. Toto je prvý sonet:
Sonet č. 1.
Keď som dnes s tebou, milý, hovorila,
dal si mi najavo tvárou, aj zjavom,
že ťa nezaujmem mojich slov darom,
nech moje srdce zrieš, som zatúžila.
dal si mi najavo tvárou, aj zjavom,
že ťa nezaujmem mojich slov darom,
nech moje srdce zrieš, som zatúžila.
A láska pokus túžby podporila,
keď beznádejnosť skryla tmavým hávom:
hneď vrúcne kvapky preliate sĺz riavou
hneď vrúcne kvapky preliate sĺz riavou
zlámaným srdcom mojím zahustila.
Dosť bolo, milý môj, už dosť trýznenia:
tyranská žiarlivosť nech ťa nesúži,
nech neberú ti pokoj podozrenia,
nad hlavou pustá chmára nech nekrúži.
Tu na dlani si uzrel skvapalnenia
srdca mrúceho, neprestáva túžiť.
Eliškiným veršom však ani tentoraz Barnabáš celkom nerozumel. Veď ako by sa dali slzy zahustiť srdcom? Čo je to za nezmysel? Aj sa zasmial, bolo mu smiešne, že by mal nosiť veniec ako nejaký zhýralý Bakchus. To určite nie! Ale možnože tým Eliška myslí niečo iné... Tak či onak mu na jej správy nestačila predstavivosť, nedokázal záhady rozlúštiť a navyše mu jasnú myseľ zatemnila rozcítenosť, ba priam neha... Mal skutočne zvláštne pocity, aké ešte nikdy necítil. To preto, že ešte žiadnu ženu neľúbil, a už vôbec nie svoju bývalú. Milá Eliška, krásna mníška, najdrahšie stvorenie... Bude pre neho písať básne. Sonety. Žeby toto bola láska? Barnabáš stále váhal, no predstava nepoznaného citu ho vťahovala do závratných vírov a on sa nedokázal vzoprieť, hoci doposiaľ v lásku neveril. Bol celý rozochvený, v duši pociťoval radosť a nadšenie, až také, že by bol schopný hádam aj vzlietnuť od pracovného stola. Rýchlo zatvoril počítač. Už nedokázal obsedieť, ošíval sa ako v kŕčoch, telom mu zmietal nepokoj. Sladký nepokoj... Ľahol si na pohovku, kde mal vždy nachystaný malý kapric. Položil si naň hlavu, zasníval sa... Keď si všetko do dôsledkov predstavil, vyhŕkli mu slzy dojatia. Uvoľnil sa, od plaču tak akosi zvláčnel, až sa postupne celkom upokojil. Potom zaspal, bez toho, aby pomyslel na opátkin mail.
Prebral sa až na druhý deň ráno, z čoho bol zhrozený. Za ten čas chcel predsa absolvovať dve fázy bdenia! Vysvitlo, že si zabudol natiahnuť budík. Bolo to tak, zatiaľ má problém osvojiť si zvieracie návyky, tak či onak, nie je zviera, iba človek. Nie je vlk, dokonca ani pes, ktorí hocikedy zaspia ľahučkým spánkom a hocikedy sa zobudia. Nad svojím poznatkom sa však dlho nezamýšľal, všetky myšlienky hodil za hlavu. Namiesto toho sa rozbehol k počítaču a otvoril mailovú poštu. Prvé, čo uvidel, boli zhrubené písmená ukrývajúce včerajší opátkin mail. No znovu ho zignoroval, tentoraz celkom vedome. Vlastne sa ani nedá povedať, že vedome, veď v tom žiadna vedomosť nebola, on jednoducho nechcel na opátku myslieť a nechcel o nej ani počuť. Namiesto toho sa vrhol na ďalší mail od Elišky, ktorý zrejme napísala v noci. Bola v ňom opäť báseň a opäť to bol sonet...
Sonet č. 2
Stoj, tichý tieň, láska moja prchavá,ten obraz kúzla je mi viac než drahý,
s fikciou krásy prejdem smrti prahy,
bôľ žitia znesie ilúzia hravá.
Hruď moja pružná je oceľ pútavá,
rúk tvojich magnetom pripúta dráhy.
Čo zvádzaš ma, rozumu kazíš váhy,
keď ťa hneď desí moja vášeň dravá.
No neusmievaj sa uspokojene,
že poddávam sa tvojej tyranii.
Hoc’ vyhol si sa slučke prehodenej
na mužný zjav tvoj v zmyslov obsesii
a vykĺzol si z náruče zovrenej...
ja uväzním ťa v mojej fantázii.
Barnabáš sa až spotil, tak sa snažil verše pochopiť. Otáčal si významy slov zo všetkých strán, aby si odpovedal na otázku, čo mu chce tlmočiť milovaná Eliška. Vyčítal si, že on, predsa len bývalý vedecký pracovník, teraz knihovník, nedokáže Eliškinej poézii len tak porozumieť. Okrem toho, nijako sa nemohol stotožniť s tým, že by sa verše mali vzťahovať k nemu. Ale všetko tomu nasvedčovalo, veď Eliška sonet zložila pre neho, napísala mu to. Barnabáš chcel byť realista, uvedomoval si neuveriteľnosť toho, že by mal byť on tým mužným, hoci aj tyranským zjavom v jej fantázii, on so svojou nohou, zubami, s idiotským menom. A ona... tie verše akoby sa k rehoľníčke predchnutej vierou v Boha ani nehodili. Tak postupne dospel k poznaniu, že verše sú adresované niekomu inému. Komu? Dozaista Kalovi. Alebo ešte niekomu? Z takýchto predstáv, ktoré preňho boli už zrozumiteľnejšie, keďže mal nejaké skúsenosti (s Klárikou), začal klesať na duchu a zhlboka vzdychal. Pri jednom takom vzdychu mu hlavou kmitla myšlienka, že má prečítať opátkin mail. Áno, treba sa vnútorne pripraviť na to, že to bude musieť urobiť. Ale v tejto chvíli na to nemal energiu a radšej sa pustil triediť knihy. A na tretí deň všetko pokračovalo. V mailovej pošte objavil tretí sonet.
Sonet č. 3
Tých vždy chcem, čo ma zradne opúšťali,
a tých, čo ľúbia mňa, opúšťam zradne,
vždy chcem mať tých, čia láska ku mne vädne,
a týram vždy tých, čo sa mi oddali.
Mnou ľúbení sa diamantom stali
a ja som ľúbiacim diamantom na dne
ich sŕdc, ale mňa len môj vrah ovládne,
a tých chcem zabiť, čo sa mi poddali.
Ak tamtomu platím, hneď túžbou strádam,
ak toho prosím, česť mám urazenú,
nešťastné sú obe cesty, čo hľadám.
A preto volím, čo má pre mňa cenu.
skôr silou neľúbenému sa dávam,
než nemilujúcemu k privlastneniu.
Po treťom sonete ostal Barnabáš vnútorne rozorvaný. Slová boli silné a hoci všetko nechápal, ešte viac sa v ňom umocnil pocit nevhodnosti. Čo sa to s Eliškou deje? Prečo skladá takéto verše? Potom mu napadlo, že Eliške možno niekto ublížil. Určite opátka, ktorá ju uväznila v klauzúre... Opátka... Nadišla chvíľa pravdy. Barnabáš si v tomto momente celkom vážne spomenul na opátkin mail a plný protirečivých pocitov ho otvoril. Ukázalo sa, že mu predstavená píše celkom prozaicky, bez akýchkoľvek rozmarov či nálad, že má z fary doniesť knihy pre knižnicu. Sú u pána farára, a keby tam nebol, Barnabášovi ich odovzdá farárova pomocnica. Má trikrát zazvoniť.