Slovenská literárna veda a literatúra v Paríži
Dňa 12. 9. 2019 sa konala v INALCO v Paríži konferencia inšpirovaná prvou vedeckou monografiou o Dominikovi Tatarkovi od literárnej vedkyne prof. Márie Bátorovej Dominik Tatarka slovenský Don Quijote (Veda 2012, anglická verzia Peter Lang 2015). INALCO je najstaršia vysoká škola v Paríži, založená Napoleonom pre štúdium jazykov východnej Európy, ktorá v čase založenia mala vychovávať diplomatov, prekladateľov a teda sprostredkovateľov medzi Západom a Východom.
Konferencia, ktorú zorganizovala pani riaditeľka Diana Lémay, ešte aj v dnešnom čase sprostredkováva významné idey, ktoré prepájajú Východ a Západ: občiansky princíp a ideu práv a slobody. Literatúra, t. j. v tomto prípade diela Dominika Tatarku, ktorý v Paríži na Sorbonne študoval v roku 1938/ 1939 a francúzska kultúra sa mu stala súčasťou postojov a celkovej intelektuálnej výbavy na celý ďalší život, je vhodným „prevodovým nosičom“ medzi kultúrami. U Tatarku možno určiť mnohé genetické (A. Camus, A. Malraux a i.) aj typologické súvislosti (rozlíšenie podľa Dionýza Ďurišina), ktoré viažu jeho dielo na francúzskych senzualistov. Okrem úvodného štyridsať minútového referátu (Mária Bátorová) na konferencii vystúpili známi profesori zo Sorbonny Xavier Galmiche a Mateusz Chmurski, prekladateľka Tatarkovej eseje Démon súhlasu Sabine Bollak, ako aj mladé literárne vedkyne z INALCO Tatiana Paholíková (referát o koncepcii kultúry u Tatarku) a Paulína Šperková s analýzou slávneho Tatarkovho „parížskeho“ románu Prútené kreslá.
Konferenciu uzatváral okrúhly stôl (Bátorová, Galmiche, Chmurski) a viedla, (preklad úvodnej prednášky aj simultánny preklad) riaditeľka inštitútu pani Diana Lémay.
Mária Bátorová
