Od osobného k spoločenskému, k nadosobnému, k nadspoločenskému
Zamyslenie nad básnickou zbierkou Márie Bátorovej Už (Vydavateľstvo SSS, 2018)
Už. Jednoslabičné slovo. Jednoduché, jasné, zrozumiteľné. Slovo, ktoré si zvolila ako názov svojej najnovšej básnickej zbierky spisovateľka, poetka, literárna vedkyňa a vysokoškolská pedagogička Mária Bátorová.
Keďže názov je podstatnou významovou zložkou literárneho diela, svoju reflexiu o tejto zbierke odviniem od výkladu významovosti tohto slova, hľadajúc jeho súvzťažnosti s obsahom a formou tejto básnickej zbierky.
„Už“, slovnodruhovo príslovka časová, je slovo odkazujúce, ako inak, na časovosť. Zbierka je skutočne koncipovaná ako prechádzka nakláňajúcim sa časom jedného ľudského jedinca a zároveň ľudskej komunity, do ktorej je jeho život začlenený. Tvoria ju lyrické výpovede vychádzajúce z minulosti so silným spomienkovým podložím, prelínajúce sa s výpoveďami reflektujúcimi súčasnosť a presahujúcimi svojím posolstvom do budúcnosti, a to konkrétne, mysliac na deti ako predstaviteľov budúcich generácií.
Čas v tejto zbierke plynie od bodu bližšie neurčenej minulosti, ktorú lyrický subjekt (a za ním sa vždy skrýva človek z mäsa a kostí), vníma ako veľmi vzdialenú a nenávratne stratenú. Básne umiestnené v prvej časti zbierky navodzujú základnú tóninu, ktorá sa ďalej vinie celým dielom, tematicky aj motivicky veľmi rôznorodým. Základnými konštitučnými prvkami zjednocujúcimi celú zbierku sú emocionálny tón nostalgie a smútku z pocitu strát postupne dejúcich sa v čase. Tento nostalgický tón navodzuje už prvá báseň s názvom Stratil sa čas (str. 8 – 9). Má romantizujúci podtón a skutočne, ak hovoríme o tónoch, vzbudzuje dojem ponášky na pieseň v duchu romantickej poetiky. (Mimochodom, báseň sa objavila zakomponovaná do dejovej línie Bátorovej románu Stred, str. 188.) Stopy citového životopisu nachádzame aj v nasledovných básňach úvodného oddielu, ktoré možno charakterizovať ako intímnu spomienkovú lyriku. Vychádzajú zo spomienok na konkrétnych ľudí, na chvíle blízkosti a priateľstva, zo spomienok, ktoré poznačil čas belosťou šedín, stratou bezprostredne prežívanej radosti, vzájomným vzďaľovaním sa, ale aj nenávratnými odchodmi. Mnohé básne sú sebaodhaľujúce, takpovediac spovedné. Lyrický subjekt zľahka, nebadane, necháva nahliadnuť za fasádu zdania. Za „fasádou vyrovnanosti“ a družnej bohémskej bezstarostnosti sa objavuje opäť smútok, z ktorého „sa ľahko spustí plač“ (báseň Tu je môj smútok, str. 12).
Okrem citového náboja sa ako výrazný konštitučný prvok, stmeľujúci celý výber, javí antitetická výstavba, ktorá odkazuje na protikladnosť vecí tohto sveta. Kým v básni Stratil sa čas plnia takúto funkciu dvojice deň a noc, chôdza a let, obraz nežnej mladuchy s kyticou kvetov v protiklade s mrazom oziabajúcim kosti, v poradí druhej básni, Hviezdy sa zliali (str. 10), sú to farebnosť a oslepenie zažatými „všetko vidiacimi senzormi“, farebnosť a belosť oslepenia. Návratným antitetickým obrazom je protiklad svetla a tmy, vyjadrený v motíve zažínania sviec; ale aj blízkosť a vzdialenosť v rozličných variáciách, napríklad stretajúce sa pohľady a vyhýbavosť a podobne. Aby sme však smerovali k podstatnému, odkazujeme na motto, ktoré uvádza prvý oddiel zbierky. Je ním citát z knihy Prorok Kahlila Gibrana, ktorý dokazuje vedomú voľbu tohto postupu zo strany autorky: „Ak chcete vidieť ducha smrti, otvorte plne svoje srdce telu života. Lebo život a smrť sú jedno, tak ako aj rieka a more sú jedno“ (str. 7). Celkové emocionálne vyznenie väčšiny textov osobnej lyriky je „sladkobôľne“, je to reflexia o veciach života v blízkosti smrti, trýznivá, ale odovzdaná, stoicky prijímajúca stav vecí.
Autorka postupne z tém ohraničených úzkou intimitou presahuje k reflektovaniu vzťahov v širšom spoločenskom priestore, pričom jej štýl zostáva nemenný: priamy, adresný, v pravom slova zmysle prihovárajúci sa konkrétnemu človeku. Priama adresnosť je zjavná v mnohých textoch, autorka nadväzuje komunikáciu s „nevyzradeným“ a „nezradeným“ partnerom; komunikácia teda prebieha priamo medzi lyrickým subjektom a „objektom“, medzi „tebou a mnou“. Osudovosť postupných strát vníma empaticky, súcitne vo vzťahu k druhému človeku, ako je to, napríklad, v básni Kam pôjdeš (str. 19). Opäť zaznievajú bolestivé tóny, ťaživosť z rozhosťujúceho sa prázdna a mlčania. Ale zároveň prichádza aj odpoveď, ktorá je liekom na všetky nepokoje: Kam pôjdeš teda? // Kto ťa prijme? // // V kráľovskej // veľkorysosti // len Boh // je taký hlboký.
Ako sme už naznačili, od počiatočných osobných polôh a obsahov autorka rozširuje spektrum tém do rozvetvenej rôznorodosti, od osobného smeruje k spoločenskému, hoci priebežne sa vždy vracia k témam motivovaným najosobnejšou sférou. Takéto prechody sa uskutočňujú v pravidelných intervaloch a sú naznačené citátmi z už spomínaného Proroka Kahlila Gibrana. Každý citát alebo citáty, a rovnako aj grafické pozadie (objavujúce sa aj na obálke knihy), predznamenávajú tematický presun, a zároveň zabezpečujú nadväznosť jednotlivých okruhov (alebo oddielov). Ak chápeme citáty a grafické spracovanie v pozadí ako náznak štruktúry zbierky, nachádzame sa pred priamou výzvou adresovanou čitateľovi. Čitateľ automaticky hľadá spojivo medzi takto vydelenými textami a týmto hľadaním sa jeho čitateľská recepcia stáva aktívnou. Zisťujeme, že v rámci prevažne monotematického okruhu (je ich celkove päť až šesť) vždy istý tón (text, motív, téma) naznačuje zmenu, ktorá sa potom širšie rozvinie v ďalšom kvarte.
V poradí druhý oddiel, ktorého začiatok situujeme k básni Na počiatku (str. 24), tematicky nadväzuje na typ spomienkovej lyriky. Úvodný text (Na počiatku) je obrazom veselej bratislavskej bohémy, ďalšia báseň Nechaj už... (str. 26) reflektuje pocit „opúšťania nádejí“, a až treťou básňou, nesúcou názov Batôžtek (str. 27), sa iniciuje nový okruh, ktorý by sme mohli nazvať okruh materinský. Jeho podstatnou myšlienkovou náplňou sú úvahy vyplývajúce zo života v úzkom rodinnom kruhu a do popredia v nich vystupuje postava matky ako ochrankyne, matky ako piliera istoty a bezpečia vo svete plnom zrád a pokrivených hodnôt. Zároveň badať silnejúcu citovú únavu a vedomie trpkého údelu. Údel, nesený s odhodlaním, začína ťažiť. Do takto pocitovo a tematicky ladeného kontinua zrazu vstupuje predzvesť búrky a hromobitia:
Z tejto diery sa nedá dostať // Ani autobusom, ani lietadlom // Ani IC ženúcim sa // Európou // Ani somármi ťahajúcimi náklad // na nedostupné miesta // Skalnatého chudobného // Grécka // Ani lanovkou // Ani koňmo. // // V tejto diere hnusu // skazenosti prachov // prebytku // rozpadu rodín // rukojemník musí zostať. (báseň Z tejto diery sa nedá dostať, str. 34)
V tichu pred búrkou zaznieva ešte krásna uspávanka (báseň Ten oblúk, str. 36), impresia z idylického sveta detí (Bábiky zaspali, str. 37) a celý jeden oddiel rôznorodého zloženia (str. 40 – 51), s prevahou reflexívnej lyriky, pocitovo skeptickej, s dávkou irónie a sebairónie, vtipnej a žánrovo epigramatickej. V tomto oddiele padne ďalší blesk v podobe básne Čas prebytku (aj) vedomostí (str. 42), ktorá je už čisto intelektuálne ladenou a údernou úvahou na tému „bezsystémového hľadania“, „zlyhávajúcej pamäti“, „mrazu všeobecností“ a „krivých svedectiev, dezinterpretácií a lží“.
Táto báseň je predznamenaním toho, čo je v zbierke Už najvýbušnejším komponentom. A treba to pomenovať priamo, s rovnakou priamosťou a slobodou, s akou sa pálčivých tém súčasnosti chopila Mária Bátorová v súbore angažovanej občianskej lyriky, uvedenej citátmi tromi, keďže k Gibranovmu Prorokovi sa výstražným slovom pridávajú prorok Izaiáš a evanjelista Lukáš. Izaiáš posmeľuje: „Nebojte sa ich potupy a nestrachujte sa ich pohany“ (Iz 51, 7). A bolo by treba ešte dodať, na výstrahu tým, ktorí vstupujú: Lasciate ogni speranza. Zahoďte všetky nádeje, lebo vstupujete do pekla.
A skutočne, pri čítaní básní z toho oddielu vrie v kotloch, padajú hromy-blesky a rúca sa kameň za kameňom. Autorka podáva výpoveď ostrú, priamu, presnú a adresnú. Na adresu „fešákov“, „krpatých permoníkov“, „falošných hráčov“, „pozérov bez grácie a pragmatikov“, „klonov“ a klonov podobných ľudských typov. Autorka si slobodne berie slovo ako básnik – nositeľ svedectva a obžaloby, tne priamo do svedomia súčasnej spoločnosti slovenskej, európskej, svetovej (Báseň Bonsoir, madmoiseille Paris, str. 68). V tomto zmysle nadobúda názov zbierky Už ďalší význam, ktorý doposiaľ zostával skrytý, a je to význam výzvy, burcovania na poplach: „už je čas“, „už je najvyšší čas“ vypovedať o tom, čo je naliehavé. Priamosť a údernosť výpovede je verným obrazom úsečnosti toho slova. Je to poézia bez príkras a bez pretvárky, ktorá skrýva v sebe výzvu na odpoveď.
Ak sa čitateľa dotknú tieto slová, vždy to bude pre niečo. A ak sa ho nedotknú, potom je to iste blažený človek.
Tu by sme prirovnali Bátorovej poéziu k výbušnej zbrani. Ale netreba sa báť o život, je to granát iba selektívne nebezpečný. Exploduje v rukách iba tých, ktorí ju ako nebezpečenstvo pocítia. Inak ozdravuje.
Autorka svojou výpoveďou spustila sondu do svedomia spoločnosti, nie spoločnosti ako abstraktného celku, ale jeho konkrétnych ľudských zložiek. Tým oživila funkciu básnického slova nie ako slova „iba“ krásneho, estetického, „spievajúceho“, ale ako slova burcujúceho, obnažujúceho, spoločensky funkčného, kričiaceho. Reaguje vo veľkej miere na situáciu v spoločenskej oblasti, ktorú dôverne pozná zo svojho pracovného života, vypovedajúc zdrvujúco, ironicky a otvorene, formulujúc svoju výpoveď ako svedectvo. Tu ani irónia nie je „nepriamym pomenovaním“ (podľa terminologických slovníkov), o to menej básnickou ozdobou, ale je pomenovaním možno až príliš priamym; je výbušnou zbraňou použitou zo zúfalstva, v presvedčení, že človek nemá mlčať, musí svedčiť. Pravdivo: Psychológia siete // a zvera // stelie sa ničivo // vieme vedia viete // no málokto sa zviecha // svedčiť pravdivo. (Báseň Sieť rozprestretá, str. 65). Aj jazyk a štýl týchto básní je, v súlade s ich náplňou, priamy, neokrášľujúci, expresívny, jasný.... ako facka.
Dozvuky hromobitia sa ozývajú v básňach radených do záverečnej časti zbierky, napríklad Dunaj (alúzia na „devínskeho Perúna“, str. 75) alebo Život sa zrýchlil, kde sa zjavujú obrazy rumovísk a mín, trosiek po zemetrasení... s jasným odkazom na témy pertraktované v občianskej lyrike v predchádzajúcom oddiele. Ale je tu aj náznak riešenia, východiska. Autorka ho nachádza vyššie než všetko, čo je pozemské:
Keď zakopávame o haldy krýs // chytiť sa Hore oprieť o svoju os // Ponad bahno špinu hnis // Si Deus pro nobis // Quis contra nos! (str. 76 – 77).
Záverečné básne vyjadrujú zmierenie, vieru v zdravé sily a hodnoty. Po búrke „dážď všetko zmyl“ (z básne Dúha, str. 28). Autorka sa oblúkom (referencia na báseň Ten oblúk, str. 36, alebo aj Dúha, str. 28) vracia k osobne ladenej lyrike, nostalgickej, poznačenej smútkom. Básne sa tematizujú okolo pocitov staroby a únavy, ale aj vyrovnania. Tvoria akýsi epilóg k naliehavej osobnej a občianskej výpovedi, sú návratom do intimity, do vlastného vnútra. Mnohé básne majú charakter elégie až autoelégie (napr. Budem sa lúčiť, str. 93). „Už“, jednoslabičné slovo tvorené poslednými písmenami abecedy, znie ako rozlúčka. Autorský subjekt sa opäť obracia do minulosti, k spomínaniu, opäť reflektuje témy časovosti, nezadržateľného unikania a nenávratných strát. V tomto zmysle reprezentatívnou je báseň Už? Tak ešte chvíľu... (str. 80 – 81). Tu sa v slove „už“ odhaľuje ďalší z jeho významov, „už“ sa stáva protikladom a vyvažujúcim prvkom k „ešte“: Už? // Tak ešte chvíľu... // Ešte... (str. 80 – 81).
Autorský subjekt, zmierlivý a hľadajúci pokoj, pozerá na veci pozemské z nadhľadu. Napokon, to, čo je ľahké, odletí, je len snom; to, čo je pevné, zostane. To, čo zostane, sú hodnoty nadčasové, rodinné putá, viera vo víťazstvo pravdy, viera, že Ktosi bdie nad svetom, aj keď v ňom začas môže vládnuť rozvrat, bdie nad človekom, (aj) keď odchádza. Rozhorčenie a spravodlivý hnev sa mení na odpustenie, zápas sa mení na lásku, bôľ na sladkosť, vedomie ničivej časovosti na vieru v kontinuitu. Za všetko hodno citovať báseň Najkrajšej láske, ktorá končí slovami nádeje mieriacej do budúcnosti (o „časovej“ kompozícii zbierky sme písali na začiatku): A potom // keď sa čas až na okraj doplíži // Neodíď s nami // V našich deťoch ďalej ži .... (str. 92). V tejto viere sa posolstvo zbierky uzatvára. Vo viere a obnovenej nádeji.
Renáta Bojničanová
Na fotografii zprava Mária Bátorová, Dagmar Inštitorisová, Renáta Bojničanová. Foto Ľubica Suballyová