MNOHÉ OCENENIA NÁŠMU PRIATEĽOVI
S Vojtechom Čelkom sa viacero generácií slovenských spisovateľov stretávalo v Dome slovenskej kultúry v Prahe, kde bol v rokoch 1985 – 1993 jeho riaditeľom. V tých rokoch Praha ešte žila aj slovenskou kultúrou, pamätné pre nás boli besedy v slovenskom kníhkupectve na Václavskom námestí. Ako uznávaný historik Vojtech Čelko potom pôsobil v Ústave súčasných dejín Akadémie vied, viac ako dvadsať rokov bol predsedom Štefánikovej spoločnosti, a doteraz intenzívne sleduje kultúrny život na Slovensku. Už ako jeden z mála Slovákov žijúcich v Prahe o ňom informuje nielen v médiách, ale rovnako na rôznych odborných a vedeckých podujatiach v Česku. O jeho osobitnom záujme o slovenskú literatúru svedčia jeho aktivity v Slovenskom dome v Prahe a pravidelné publikovanie v mesačníku Slovenské dotyky, ktorý svojim bohatým obsahom približuje život slovenskej umeleckej komunity v Česku.
V dvojčísle 9-10/ 2005 vyšiel článok Vojtecha Čelka Mnohé ocenenia nášmu priateľovi, v ktorom reaguje na udelenie Národnej ceny Vojtecha Zamarovského za trvalý prínos v oblasti literatúry faktu Rudolfovi Dobiášovi. S autorovým súhlasom publikujeme tento text aj na internetovej stránke KNS.
Ani trochu nepreháňam, keď hovorím o spisovateľovi Rudolfovi Dobiášovi, ktorého právom nazývajú slovenský Solženicyn, pre jeho životné osudy a časť jeho tvorby, ako o našom priateľovi. V Slovenskom dome a v časopise Slovenské dotyky za roky ich existencie, boli zaznamenané stretnutia spojené s besedami o jeho knihách, ale aj o jeho priateľoch, ktorí podobne ako on svoje životy prežili v štyridsaťročnom období pofebruárového režimu v Československu. Jeho životný príbeh je známy, nebudem ho opakovať, kto o ňom nevie veľa a chcel by sa dozvedieť viac než ponúkajú informácie z internetu, nech siahne po jeho vlastných, či ním editovaných knihách. Bol z dnešného pohľadu odsúdený za hlúposti, ktoré v dobovom kontexte, ako aj on sám znovu vo svojej ostatnej knihe spomína, (dozvedel sa to od svojho obhajcu), len na osemnásť rokov, lebo mu ako jedinému vysokoškolákovi v skupine, ktorý nemal ešte ani prvý semester za sebou, hrozila šibenica.
Poznám a priatelím sa s Rudom Dobiášom celé roky a môžem potvrdiť, že aj motto jeho najnovšej knihy, ktorá vyšla k vlaňajším deväťdesiatinám Ako sme tu zvládli, je veta: „Nemôžem dopustiť, aby sa zabudlo na to, čo som videl. Je odpustené, nenávisť je mi cudzia, ale zabudnuté nebude nikdy“, je jeho celoživotným krédom.
Poznal som sa s ním vďaka bratovi Jurajovi, začiatkom deväťdesiatych rokov a spolupracovali sme. Hlavne v období, keď bol šéfredaktorom časopisu Naše svedectvo, čo bol mesačník Konfederácie slovenských politických väzňov na Slovensku. Vďaka Antonovi Balážovi a Milanovi Resutíkovi sme mohli v Slovensko-českom klube a v jeho časopise Slovenské dotyky, ale aj vo Vanovičovej Tvorbe, popularizovať nielen jeho, ale vďaka nemu, osudy mnohých ďalších politických väzňov, aby čo najviac ľudí poznali aj túto stránku československých dejín. Rudolf Dobiáš vždy oceňoval svojich českých spoluväzňov, ktorí ho intelektuálne veľmi obohatili, udržiaval s nimi čo najdlhšie kontakty.
Časopis Slovenské dotyky minulý rok k jeho deväťdesiatke priniesol jubilejnú glosu z pera Vlada Skalského, ale chcel by som rozšíriť niektoré informácie, ktoré Vlado vtedy ešte nemohol vedieť. V júni 2024 boli v Knihovně Václava Havla predstavení nositelia Ceny Miroslava Ivanova, ktorú udeľuje Klub autorov literatúry faktu. Toto ocenenie, ktoré sa udeľuje v Letohrade, je pre viacero literárnych oblastí a jedna z nich je za celoživotné dielo českého a slovenského spisovateľa. Pri príležitosti významného výročia – deväťdesiatich narodením, sa tejto pocty dostalo Rudolfovi Dobiášovi. Pretože z mnohých prítomných, tým nemyslím autorov literatúry faktu, ale návštevníkov programov Knihovny Václava Havla, o Rudolfovi Dobiášovi nič, alebo takmer nič nevedeli, osobnosť autora a jeho tvorbu som predstavil, ale v tej dobe som ešte nepoznal jeho ostatný opus Ako sme to zvládli.
Tento rok v septembri už pri tridsiatom štvrtom ročníku na zámku v Letohrade pri udeľovaní Ceny Egona Erwina Kischa, jedným z piatich slovenských ocenených, sa stal Rudolf Dobiáš. A ako aj z rozprávok vieme, žedobré veci majú byť tri, tá tretia nám hovorí, že v prvý víkend v októbri v Novom Meste nad Váhom predseda slovenského Klubu spisovateľov literatúry faktu, Jozef Leikert, ktorého sme krátko predtým uvítali v Prahe pri dvoch prezentáciách jeho osemstostranového opusu o osudoch popraveného slovenského parašutistu Viliama Gérika, odovzdal Národnú cenu Vojtecha Zamarovského za rok 2025, za celoživotnú tvorbu Rudolfovi Dobiášovi.
Musím poznamenať, že táto cena sa udeľuje už dvadsaťpäť rokov a jej nositeľmi je už päťdesiat dva českých a slovenských autorov tohto literárneho žánru.
Poznal som sa s ním vďaka bratovi Jurajovi, začiatkom deväťdesiatych rokov. Spolupracovali sme hlavne v období, keď bol šéfredaktorom časopisu Naše svedectvo, čo bol mesačník Konfederácie slovenských politických väzňov na Slovensku. Vďaka Antonovi Balážovi a Milanovi Resutíkovi sme mohli v Slovensko-českom klube a v jeho časopise Slovenské dotyky, ale aj vo Vanovičovej Tvorbe, popularizovať nielen jeho, ale vďaka nemu, osudy mnohých ďalších politických väzňov, aby čo najviac ľudí poznali aj túto stránku československých dejín. Rudolf Dobiáš vždy oceňoval svojich českých spoluväzňov, ktorí ho intelektuálne veľmi obohatili, udržiaval s nimi čo najdlhšie kontakty.
Časopis Slovenské dotyky minulý rok k jeho deväťdesiatke priniesol jubilejnú glosu z pera Vlada Skalského, ale chcel by som rozšíriť niektoré informácie, ktoré Vlado vtedy ešte nemohol vedieť. V júni 2024 boli v Knihovně Václava Havla predstavení nositelia Ceny Miroslava Ivanova, ktorú udeľuje Klub autorov literatúry faktu. Toto ocenenie, ktoré sa udeľuje v Letohrade, je pre viacero literárnych oblastí a jedna z nich je za celoživotné dielo českého a slovenského spisovateľa. Pri príležitosti významného výročia – deväťdesiatich narodením, sa tejto pocty dostalo Rudolfovi Dobiášovi. Pretože z mnohých prítomných, tým nemyslím autorov literatúry faktu, ale návštevníkov programov Knihovny Václava Havla, o Rudolfovi Dobiášovi nič, alebo takmer nič nevedeli, osobnosť autora a jeho tvorbu som predstavil, ale v tej dobe som ešte nepoznal jeho ostatný opus Ako sme to zvládli.
Tento rok v septembri už pri tridsiatom štvrtom ročníku na zámku v Letohrade pri udeľovaní Ceny Egona Erwina Kischa, jedným z piatich slovenských ocenených, sa stal Rudolf Dobiáš. A ako aj z rozprávok vieme, žedobré veci majú byť tri, tá tretia nám hovorí, že v prvý víkend v októbri v Novom Meste nad Váhom predseda slovenského Klubu spisovateľov literatúry faktu, Jozef Leikert, ktorého sme krátko predtým uvítali v Prahe pri dvoch prezentáciách jeho osemstostranového opusu o osudoch popraveného slovenského parašutistu Viliama Gérika, odovzdal Národnú cenu Vojtecha Zamarovského za rok 2025, za celoživotnú tvorbu Rudolfovi Dobiášovi.
Musím poznamenať, že táto cena sa udeľuje už dvadsaťpäť rokov a jej nositeľmi je už päťdesiat dva českých a slovenských autorov tohto literárneho žánru.
Rudolf Dobiáš bol v Novom Meste nad Váhom osobne prítomný a tešil sa holdu svojich obdivovateľov. Zatiaľ sa objavili o jeho knihe len krátke informácie, že ide o zachytenie osudov odsúdencov v neľudských podmienkach v uránových baniach. Áno, je to tak, ale to je len časť pravdy. Kniha prináša z autorovho pohľadu dejiny Československa, dá sa povedať až do dnešnej doby, na osudoch mnohých českých a slovenských osobností, ktoré dokázali aj svoj charakter v ťažkých chvíľach a uplatnili sa aj vo verejnom živote po roku 1989 a aj po rozdelení československej federácie.
Nerátaným bonusom pri udeľovaní Národnej ceny Vojtecha Zamarovského bola aj účasť Zamarovského detí, dcéry Zuzany, ktorá žije na Cypre a syna Petra, ktorého domicilom je Praha.
Kniha Ako sme to zvládli, určite stojí za prečítanie a je aj povzbudením, že obidva naše národy majú na čo nadväzovať, ale treba ich históriu a statočné príklady jeho osobností približovať aj dnešku.
Vojtech Čelko