A na vrchu citrónovník. A na hore nič
(Dvojreflexia kníh, ktoré spája putovanie k bytostnému ja)
Folklórny príbeh Tri citróny a básnické putovanie sv. Jána z Kríža, v preklade Jána Zambora súborne nazvané ako Živý plameň lásky, majú charakter iniciačnej cesty. Mladý princ s námahou a prekážkami kráča cez Čiernu horu na Sklený vrch za nevestou ukrytou v citróne. Jánova „Milovaná“ v skladbe Duchovný spev rovnako obetavo a naliehavo hľadá „Milého“, dopytuje sa naňho všade, zranená, štverá sa do vrchov. V Jánových Romanciach je gesto recipročné. Syn demonštruje Otcovi, že pre pozemskú nevestu urobí čokoľvek, aj položí život: „Za jej život bez váhania / by som aj svoj daroval,“(Romanca 7, s. 60). V rozprávke po dosiahnutí cieľa prichádza nová prekážka, ďalšia výzva. V Jánových teologických spisoch má po duchovných zásnubách nasledovať duchovná svadba, tá je však, ako hlboké spojenie duše s Bohom, možná až po smrti.
Knihy sú aj príbehmi o ostražitosti– v blízkosti dobra číha zlo, v blízkosti svätosti únava a pokušenie. Človek zostáva na ceste, aj keď postupne dosahované míľniky sú ukazovateľom dozrievania, nadobúdanej hĺbky či komplementarity. Rastislav Kučinský, spoluautor knihy Tri citróny. Podobenstvo o srdci, hovorí o ceste od individualizovaného k bytostnému ja. Platí to na oba príbehy.
Reflektované diela majú aj ďalšiu spojnicu hodnú pozornosti. Ich autori, komentátori a prekladateľ skutkovo napĺňajú to, čo čitateľom sprostredkúvajú – silu interpersonálneho vzťahu a spoločenstva. Na oboch cestách za svojím „komplementom“, v rozprávke Tri citróny aj v Jánových básnických textoch, je veľa pomocníkov z ľudskej, prírodnej i nadprirodzenej ríše. V kompozíciách je prirodzene veľa dialógov. Dialogický charakter majú tiež metatexty, čo nebýva pravidlom. Poetka Dana Podracká vytvorila pri komentovaní rozprávky Tri citróny tandem s lekárom a psychoanalytikom Rastislavom Kučinským. Prekladateľ a komentátor poézie sv. Jána z Kríža rozšíril v druhom vydaní metatextový priestor o autorské básne, preklady a komentáre, k čomu si „prizval“ iných básnikov, prekladateľov a komentátorov. V oboch prípadoch ide o sympatické gesto spolupráce, budovania malých spriaznených komunít, v rozdelenom svete zvlášť potrebných.
Rastislav Kučinský – Dana Podracká: Tri citróny. Príbeh o srdci. Ilustrácie Alexandra Hrehová. Bratislava: Marenčin PT, 2024. 160 s.
Prvenstvo v zápise a úprave folklórneho príbehu Tri citróny sa pripisuje Jonatánovi Dobroslavovi Čipkovi (1819 – 1861), rodákovi z Tisovca. Ten spolu s Augustom Horislavom Škultétym a Markom Štefanom Daxnerom pripravili rukopisné zborníky, tzv. Kódexy tisovské, z ktorých sa neskôr čerpalo pri tlačenom vydaní rozprávok Jánom Franciscim i Pavlom Dobšinským a Augustom Horislavom Škultétym. Jana Piroščáková (Pácalová) hodnotí Čipkov prístup ako umelecký. Na rozdiel od Samuela Reussa, kladúceho dôraz na verný prepis ústne podaného príbehu, Čipka text estetizuje, na čo neskôr nadviazal aj Pavol Dobšinský a iní. Po predčasnej Čipkovej smrti ho Dobšinský vystriedal v kňazskej službe na fare v Drienčanoch. Obaja sú v blízkosti fary a kostola pochovaní.
Rozprávka Tri citróny je špecifická svojím erotickým nábojom, ktorý zberatelia-kňazi skôr v prepisoch tlmia. V citrónoch zo Skleného vrchu sú ukryté tri nahé panny. Po ich postupnom prekrojení (princ je po získaní citrónov cestou domov extrémne hladný a smädný) dve panny vyskočia, pýtajú sa mladíka, či má pre ne jedlo, pitie a pekné šaty, a keď ten povie, že nie, zmiznú. Až zdržanlivosť rozkrojiť tretí citrón zabezpečí, že princ pannu nestratí, doputuje domov a vezme si ju za ženu. Z istého uhla pohľadu možno rozprávku čítať ako príbeh o sexuálnej zdržanlivosti. Čo je zaujímavé, nahote sa vo výtvarnom prevedení folklórneho textu vyhla väčšina ilustrátorov. Nájdeme ju až v mladších vydaniach – u Martina Mrvu z roku 2007, Igora Piačka z roku 2020 a u Alexandry Hrehovej, ktorá ilustrovala komentovanú knihu.
Rastislav Kučinský a Dana Podracká tiež nepristupujú k výkladu freudisticky, ale jungiánsky. Text vnímajú ako podobenstvo o duši a ceste k jej zrelosti či komplexnosti. Citrón ako ústredný symbol je v ich interpretácii obrazom srdca, ale aj prsníka, maternice, lona, plodnosti či vajíčka, no v spirituálnych kontextoch; tiež slnka a mandorly ako posvätného stredu, v ktorom je prestupované vedomie s nevedomím, racio s emocionalitou a intuíciou. Putovanie princa je cestou do stredu bytosti, srdca. Kučinský odkazuje na židovský sviatok Sukot (Sviatok stánkov), v ktorom hrá významnú úlohu odroda citróna etrog v tvare ľudského srdca. Sviatok pripomína potrebu mať čisté a oddané srdce (v službe Bohu). Latinské citrino zároveň znamená dosiahnutie štádia pochopenia podstaty života, múdrosti a inšpirácie.
Kučinského výklad, ktorý je v knihe umiestnený ako prvý, je charakteristický pozornosťou pre všetky kľúčové motívy rozprávky. Rozkrýva ich sukcesívne, ako sa postupne v príbehu objavujú. Pre Podrackej čítanie je charakteristická výberovosť tém, pričom akcentované sú najmä motívy a atribúty oscilujúce okolo ženského princípu. Jej interpretácia je príznačne nazvaná Panna z citróna. Ak Kučinský začína dialógom starého kráľa a mladého princa, Podracká otvára interpretáciu postavou vedmy, „veľkej matky“, ktorá sa objavuje v rámcovej pozícii – na začiatku a na konci príbehu. Autorka pripúšťa interpretáciu, že v troch plodoch citróna sa zrkadlí stále tá istá panna na spôsob princípu Svätej Trojice, no v ženskej variácii – Matka, dcéra a duša sveta –anima mundi. Pozornosť je výraznejšie venovaná i postavám matiek obrov, zlej Cigánke, ale aj motívom s feminínnym vyžarovaním –alchýmia v zmysle očisty i premeny nízkeho na vysoké, ako zušľachťovanie libida; palica, skrýša, posteľ, metla, halušky, píšťalka, veža, vodná hladina. Viaceré motívy a ich atribúty upozorňujú na potrebu umenšovania sa, interiorizácie v zmysle pokory. „Inteligenciou“ skrýše je ukrytie človečiny, ktorá smrdí, aby vyniklo podstatné – vnútorné či integrované v celku. Na s. 125 autorka príhodne cituje prvé štyri strofy básne Temná noc sv. Jána z Kríža. Veršami sa zdôrazňuje, že námaha a utrpenie vedú špirálovito k svetlu.
Iným akcentom Podrackej komentára je upriamovanie pozornosti na komunikáciu a spoločenstvo. Autorka dáva do popredia záujem bytostí princovi na jeho ceste pomôcť a tiež jeho odvahu klásť otázky, pýtať sa. Aktualizačne hovorí o potrebe svetového mieru, ktorý sa nedá naplniť bez tolerancie a lásky. S Heideggerom zdôrazňuje, že veci nestoja vo svete vedľa seba, ale sa vzájomne prestupujú, vytvárajú spoločenstvo. Ako motiváciu pre napísanie textu uvádza emocionálny dlh matke, ktorá stratila dcéru v mladom veku na ochorenie srdca.
Okrem jungiánskych a mytologických archetypov či odkazov na Bibliu a číselnú symboliku nájdeme v Podrackej čítaní veľa básnických alúzií – S. J. Perce, M. Válek, R. M. Rilke, R.Bly, Ján z Kríža, sebareferenčné odkazy na zbierku Posuvné dvere. Metaforické uchopenie javov vníma aj ako pestovanie vnímavosti a empatie, potenciu príbehu sa osobne čitateľov dotknúť, tematizované zvnútorniť. To, čo pochopíme emocionálne, na to nezabudneme. Súčinnosť poézie s cestou k vnútornej premene vnímam ako autorkinu vieru v transformujúcu silu umenia.
Sv. Ján z Kríža: Živý plameň lásky. Preklad a komentár Ján Zambor. Ilustrácie Petr Veselý. Levoča: Modrý Peter, 2024. 120 s.
Hans Urs von Balthasar reflektoval tvorbu svätca španielskeho Zlatého veku slovami: „Poézia je u sv. Jána rozhodujúcou výpoveďou, komentáre k nej v mnohom zaostávajú, i podľa jeho upozornenia sú neadekvátne a neschopné vyjadriť celý obsah vložený do inšpirovaných slov.“ Postreh zdôrazňuje, že zásadné veci zväčša nedokážeme vyjadriť jazykom prirodzenej komunikácie, nápomocná však môže byť reč básnických obrazov, náznakov či zvukosledov. Sv. Ján z Kríža (1542 – 1591) písal poéziu z intenzívnej vnútornej potreby, komentáre k centrálnym básňam[1] – Výstup na horu Karmel, Temná noc, dve verzie Duchovného spevu i Živého plameňa lásky – až na žiadosť rehoľných bratov, sestier a laikov, dva prvé ani nedokončil.[2] Jeho poézia je nielen svedectvom silného duchovného zážitku, ale aj sugestívnosti a krásy básnického slova.
Kompletný opus Jánovej poézie obsahuje necelé dva tucty básní (23 textov). Posledné španielske komentované vydanie z roku 2023 rozšírilo doterajšie povedomie o Verše z Hory dokonalosti – prepis textovej časti Jánom ilustrovaného emblému. Prvú polovicu básní – 31 strof skladby Duchovný spev, báseň Prameň a desať romancí (Romance 1 – 9, Nad babylonskými prúdmi) napísal svätec vo väzení v Tolede, kde ho deväť mesiacov v neľudských podmienkach väznili vlastní rehoľní bratia, nesúhlasiaci s reformou, na ktorú sa Ján pod vedením sv. Terézie z Ávily podujal. Druhá časť vznikla v období svätcovej intenzívnej pastoračnej služby, v rozpätí asi ôsmich rokov, do 44. roku jeho života.
Ján Zambor v životopisnej črte svätca uvádza, že toledským väzením bola miestnosť s rozmermi 2,7 x 1,6 metra, bývalý záchod bez okna, len s úzkou štrbinou svetla. Ak by sa Jánovi nepodarilo pomocou zviazaných diek a pravdepodobne i habitu utiecť, hrozilo mu, že bratia ho tu nechajú zomrieť. Skúsenosť väzenia súvisí so začiatkom svätcovej básnickej tvorby a tiež výrazného prehĺbenia mystického života. V uvedených rámcoch vyznieva prekvapujúco, že skladba Duchovný spev je ponorená do prenikavého denného svetla, sugestívnych vizuálnych obrazov, je dynamická a plná dialógov, hoci vznikla v tme, v stiesnených podmienkach a v samote. Dominantným motívom je krása: „Z kvetov, smaragdov zeme / vo sviežich ránach, plných čírych jasov, / girlandy uvijeme, / kvitnúce tvojou krásou / a láskou, späté jedným z mojich vlasov.“ (s. 23). Ide o text túžby či vnútorného ohňa, neskôr koncentrovane tematizovaného v ódickej básni Živý plameň lásky. V básni Prameň sa síce refrénovito opakuje priliehavý motív noci, no i tá je usúvzťažňovaná so sviežosťou, krásou, živou vodou a živým chlebom. V neskôr napísanej básni Tmavá noc sa tiež návratne hovorí o šťastí, blaženosti a intímnom stretnutí s Milým: „Ó, noc, čo si ma viedla! / Ó, noc, milšia nad prvú chvíľu dennú!/ Ó, noc, ktorá si zviedla / Milého, premilenú, / milú na Mileného premenenú!“ (s. 45). Jánova poézia naznačuje a jej komentáre to dosvedčujú, že svätec bol vo výsledku za extrémne nehostinnú situáciu vďačný. Schopnosť bolestného sebaumenšenia až sebapopretia povýšil za nevyhnutný predpoklad priblíženia sa k Bohu.
Iným pozoruhodným aspektom je artistnosť Jánovej tvorby, ktorá nekonkuruje zážitkovosti ani autenticite. Centrálne básne uplatňujú v tej dobe módnu 5-veršovú, pravidelne rýmovanú (ababb) strofu – lýru – so slabičným usporiadaním 7-11-7-7-11, ktorou sa básnik Zlatého veku (v poetike stret renesančných a barokových prvkov) inšpiroval u svetského renesančného básnika Garcilasa de la Vegu. Z Garcilasovej tvorby preberá aj niektoré tematické inšpirácie – napríklad bukolickú motiviku. Ján bol odvážny v tom, že svetské motívy a postupy divinizoval, čo v jeho dobe nebola samozrejmosť a hrozili mu možné obštrukcie zo strany cirkvi. Príkladom artistnosti je tiež úprava strofy v Živom plameni lásky. Klasickú lýru básnik rozšíril o šiesty verš, strofu rýmovo usporiadal do schémy abcabc, 3. a 6. verš natiahol oproti ostatným o štyri slabiky, čím vytvoril evokáciu rozhárania a zhárania plameňa. Predĺženie strofy súbežne asociuje intenzitnosť, nadbytok významu, a korešponduje s exklamačným charakterom básne, ktorá v teologickom výklade tematizuje duchovné zásnuby a svadbu: „Aký len krotký, hravý / sa v mojej hrudi budíš, / kde tajne bývaš sám pod strechou skromnou, / a dychom blaha, slávy / a rozkoše mnou blúdiš, / ako len lahodne sa láskaš so mnou!“ (s. 47). V iných textoch uplatnil Ján svetský žáner romance či básnickej glosy, inšpirovanej staršími pretextami. Básnik postupoval intertextovo, čo v komentári zdôraznil aj prekladateľ Ján Zambor. Skladba Duchovný spev je v motivike i vo výstavbe principiálne inšpirovaná biblickou Piesňou piesní. Keďže vznikala vo väzení, kde svätec nemal žiadnu dostupnú literatúru, musel ju vedieť naspamäť, podobne ostatné inšpiračné zdroje. Z naznačeného sa ukazuje, že Ján viedol nielen hlboký duchovný život, ale bol aj vzdelaným a znalcom umenia.
Prvý kompletný preklad poézie sv. Jána do slovenčiny pripravil Ján Zambor. Pred ním preložil vybrané básne Karol Strmeň a publikoval ich v exile v knihe Návštevy (1972). Zamborov preklad vyšiel pod názvom Živý plameň lásky v roku 1997 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Bolo to v čase, keď sa na Slovensku splácal dlh dlhé roky ignorovanej duchovnej spisbe – domácej i prekladovej. Na obálke zbierky je štylizovaná ilustrácia španielskeho svätca, ktorá vyznieva asketicky. Ján má v ruke nástroj sebatrýzne, druhou si zakrýva ústa. Vo vzťahu k poézii, ktorá pracuje s jazykom, asociuje obraz námahu zachytiť neprenosnú duchovnú skúsenosť slovami. V siedmej strofe skladby Duchovný spev, ale aj inde, sa v týchto reláciách stretneme s príznačným princípom jachtania. Básnik i prekladateľ ho evokujú dômyselnou hláskovou moduláciou: „a veľmi ma tým rania / a na smrť ma tu páli / to, čo je neviem čo, čo vyjachtali." (s. 20; v špan. origináli: „y todos más me llagan, / y déjame muriendo / un no sé qué que quedan balbuciendo.“
Charakteristickým prostriedkom budovania básnických významov je antitéza, oxymoron, paradox či negácia: „Žijem, nežijúc už v sebe“, „mriem, lebo neumieram“ (s. 66). Istým spôsobom sú aj nosné symboly voči sebe nielen komplementárne, ale aj paradoxné. Tá istá skúsenosť je vyjadrovaná obrazmi noci (Temná noc) i svetla (Duchovný spev, Živý plameň lásky), antropomorfné symbolizácie (Milý a Milovaná) konkurujú naturomorfným (noc a plameň). Ak noc a plameň aktivujú dotykovú senzuálnosť, motívy Duchovného spevu sú dominantne viazané na zrakové vnemy. Motívy očí, pozerania sa a zraku a tiež dotyku a pohládzania sú pre Jána kľúčové, hoci nimi vyjadruje netelesnú, duchovnú skúsenosť. Prekladateľ ich starostlivo akcentuje, vďaka čomu rešpektuje dôležitý aspekt poetiky Zlatého veku – erotickosť je v službe kontemplatívnosti i duchovnej vášne. Inou črtou prekladateľovho rukopisu je precízne zvládnutie viazanej formy, eufónie a zvukových schválností predlohy, čo v moderných prekladoch už nebýva pravidlom. Jánova poézia je príťažlivá i dnes, keďže jej vrcholné texty možno čítať tiež ako svetskú ľúbostnú lyriku. Ako mystik a duchovný učiteľ nekladie Ján do centra duchovného života sebazdokonaľovanie, ale hodnotu interpersonálneho vzťahu. Askéza, sebaumenšovanie sú až jeho dôsledkom: „V samote žila v smäde, / hniezdo si uvila už v osamení / a v samote ju vedie / samotný Premilený, / tiež osamote láskou poranený.“ (s. 26).
Druhé vydanie Jánovej poézie prichádza po 27 rokoch; možno ho vnímať ako dar novej čitateľskej generácii. Ján nestráca ani v novom miléniu aktuálnosť. Aj súčasná spirituálna poézia pracuje s ekvivalentnou substitúciou – vysoké je sprostredkúvané cez motívy empirickej skúsenosti, často latentne; sakrálny a profánny princíp sú spojité nádoby. Príťažlivá je tiež básnikova intertextualita. V jeho poézii je dôležitá prítomnosť prírodných motívov, stopa renesančnej spisby; zobrazované sú uňho s rešpektom, na ceste k Bohu majú dôležité miesto. Texty zhodnocujú životný štýl, ktorý je minimalistický, jednoduchý, ako najvyššia hodnota je centralizovaná láska. Vizuál druhého vydania, pripravený významným českým maliarom Petrom Veselým, ustupuje od popisnosti; dominuje náznak, jednoduchá línia a farba. Na obálke sa prestupujú tri Jánove centrálne obrazy – srdce – symbol Duchovného spevu, kríž – Temnej noci a dynamizovaná červená farba – Živého plameňa lásky. Podkladovo čierne a čiernosivé plochy, do ktorých presakuje biela, asociujú energiu noci ako požehnania. Vnútorné, tiež minimalistické kresby, nenásilne odkazujú na Jánov emblém Hory dokonalosti a perokresbu ukrižovaného Krista, ktorú neskôr aktualizoval a preslávil Salvador Dalí v známom obraze Kristus sv. Jána z Kríža. Nezvyčajnosť perspektívy je v tom, že Jánov Kristus visí nad Zemou, akoby bol Slnko, ktoré ju vitalizuje.
V protipohybe k vizuálu, ktorý smeruje k náznaku a k latentnému, je v novom vydaní posilnená textová časť. Komentár Básnik absolútnej lásky je oddelený od životopisnej črty svätca, ktorá je výraznejšie rozšírená. Preklad Jánovej poézie je doplnený španielskym originálom básne Tmavá noc (Nocheoscura)a dvomi Strmeňovými prekladmi Jánových najstarších básní, napísaných vo väzení – Pieseň duše a Ženícha (v Zamborovom preklade Duchovný spev) a Aj keď je temná noc (Prameň). Zamborov literárnovedný komentár je obohatený o nové kontexty, ktoré priniesol starší i najnovší sanjuanistický výskum (D. Alonso, C. Bousoño, F. Cantalapiedra, L. Cernuda, V. Černý, M. J. Manchová Duqueová, A. Egidová, C. C. García, J. Guillén, H. Hatsfeld, M. J. Torresová Jiménezová, E. Pacho, A. Parker, P. Pascual, O. Paz, R. Ricard, L. Rubio, F. A. Ruffinatto, F. Ruiz Salvador, M. de Santiago, B. Sesé, L. Spitzer, K. Strmeň, G. Taward,B. Teuber, C. Thompson, M. N. Ubarri, F. Ullou, M. de Unamuno, J. A. Valente, M. Wilsonová, D. Ynduráin, J. V. Zafra...) a tiež vlastná reflexia. Možno spomenúť pozornosť pre napätie medzi rečou a tichom, princíp dekompozície a juxtapozície, rekonštrukciu renesančných inšpirácií, reflexiu princípu divinizácie svetských motívov, žánrové objasnenie Jánom uplatnených umeleckých foriem či recepciu svätcovej poézie a inšpirácie ňou v španielskom kontexte. Sympatickou metatextovou črtou knihy sú aj tri autorské básne – Videnie od Janka Silana, Hrubosť a Terra de cantos y de santos od autora prekladu, reflektujúce princíp utrpenia a súbežne demonštrujúce príklon k odkazu španielskeho mystika. Sú tiež čitateľskou výzvou hľadať otvorené či skryté odkazy aj u ďalších autorov slovenskej poézie, v ktorej poézia sv. Jána stále žije. Cesta vedie k tvorbe Dany Podrackej, Petra Prokopca, k najnovším zbierkam Daniela Pastirčáka a Petra Milčáka, alebo k básni Šnúrka a konáriky Erika Jakuba Grocha (Infinity 2008, s. 17):
Najkrajší kríž sú dva konáriky
previazané šnúrkou,
povedal svätý Ján z Kríža.
Nekonečne dlho hľadal papierik
s jediným slovom, na ktoré
si nevedel spomenúť.
Našli ho na dne záhrady.
Nič. Nič. Nič. Boh mu trikrát
napísal a prestal písať.
(Podkladom príspevku je komentár k reflektovaným knihám prednesený na stretnutí Klubu nezávislých spisovateľov v Bratislave 14. mája 2025.)
[1] Tri centrálne básne sú označované aj ako skladby. Ide o Temnú noc, Duchovný spev /Piesne duše a Ženícha/ aŽivý plameň lásky.
[2]Komentáre sa neskôr stali základom Jánovej duchovnej náuky i sanjuanistickej mystiky a svätcovi priniesli titul Učiteľ Cirkvi. Viacerí bádatelia ich považujú pri dešifrovaní Jánových alegoricko-symbolických básní za nevyhnutné. Ich význam oceňuje tiež Ján Zambor.
