Metafyzický básnik Erik Ondrejička
(libreto komentára ku knihe Volanie)
Erik Ondrejička píše slušnú poéziu. Je to autor, ktorý vie, čo sa sluší a patrí. Berie na zreteľ, že kniha je médium literárnej komunikácie, a hoci bez autora by kniha nebola, nebola by celkom úplná ani bez čitateľa. Čitateľ je súčasťou a je dôležité, že kniha patrí obom, že ide o symetrický pomer a možno až harmonický vzťah.
Čitateľom bude kniha Volanie pripadať nesmierne známa. A zároveň budú mať pocit, že s čímsi takým sa ešte nestretli. Tento efekt vzniká preto, že Erik Ondrejička píše o skúsenosti, ktorú zažívame všetci. Každý vidí, myslí a „uvedomuje“. To, čo je nové, je posun v optike. Zatiaľ čo všetci zmysly a myslenie používame ako prostriedky a ako naše nástroje, Erik Ondrejička z nich robí predmet svojho básnického výskumu. Kniha Volanie je teda kniha o videní, myslení a uvedomovaní si, čo by sa dalo súhrnne nahradiť: kniha Volanie je o bytí.
Niekedy sa stáva, že knihu v kníhkupectvách založia do nesprávnej sekcie. Ak by niekto po prečítaní Volania knihu založil do sekcie filozofia, teólogia – či tao-lógia – neurobil by chybu. Vo svojej podstate patria tieto básne do literatúry sapienciálnej, po slovensky múdroslovnej, a náplňou knihy je konkretizácia gnozeológie a ontológie, kde sa poézia stáva nosičom, médiom a jazykom, ktorý je schopný vďaka kondenzovanosti a metaforickosti zaznamenať zvecnené podanie myšlienok, pozorovaní a skúseností.
Pre tento typ literatúry sa používa tiež označenie moderná metafyzická poézia, čo je opäť pojem z filozofie a pôvodne odkazoval na to, že predmetom skúmania sú veci pred-fyzické, teda tie, čo presahujú zmyslové poznávanie, alebo povedané inak – tie, ktoré nevidíme, ale jestvujú. To je tiež dôvod, prečo sa na tieto veci a javy rýchlejšie zabúda – podľa princípu, že to, čo zíde z očí, schádza aj z mysle. To je tiež možno prvopočiatok problémov človeka a ľudstva, pretože sa potvrdzuje, že práve duchovné javy sú najdôležitejšie.
Niekto by sa mohol azda teraz naľakať, že kniha Volanie je abstraktným experimentom z filozofie a, spomenúc si na svoje stretnutie s abstraktnými filozofickými knihami, túto by pri svojej lektúre preskočil. Bola by to určite chyba. Metafyzika a poézia si navzájom nekonkurujú, práve naopak – len ťažko si predstaviť lepšiu formu uchopenia toho, čo sa uchopeniu v jazyku vzpiera, ako využitím vlastností a schopností poézie. Viackrát sa budem v nasledujúcich odsekoch odvolávať na podvojný, duálny charakter Ondrejičkových básní, keďže podvojné je myslenie o myslení, jazyk o jazyku, a keď sa hovorením o bytí autor uskutočňuje.
Táto kniha je kruh. Z ktoréhokoľvek bodu na obvode vidieť všetky ostatné body a zároveň sa dostavuje pocit, že napriek tomu, že sa dotýkame konkrétneho bodu, nevieme povedať, či sme na začiatku a či na konci. Dostavuje sa pocit kontinuity napriek tomu, že stojíme na rozhraní. Možno aj preto vzniká dojem, že hoci som už v šiestom odseku z tohto komentára ku knihe, akoby som prešľapoval stále na začiatku. A musím priznať, ani neskôr to nebude lepšie. Vždy znova a znova sa budem hýbať vpred, no iba po orbite, vytvorenom touto kompaktnou knihou.
Ak by som predsa len mal pomenovať ústredný bod, ktorý by pokryl celú plochu kruhu, bolo by to uvedomovanie. Práve uvedomovanie je tá mohutnosť, ktorá rozhoduje o tom, čo existuje alebo neexistuje. Áno, počujem námietku, že treba doplniť – rozhoduje o tom, čo existuje alebo neexistuje – pre nás. Človek je však uspôsobený tak, že žiť môže iba vlastný život a že uvedomovanie je bránou, kľúčom, filtrom, podľa ktorého si svoj vlastný svet vytvárame. Tu sa už dostávame k podstatnej podmienke. Práve to, ako ovládame naše vedomie, čo naozaj do svojho vnútra vpúšťame, čomu sa vyhýbame, či si uvedomujeme, má zasadnú úlohu pre našu existenciu. To všetko, ale v konkrétnejšej forme, nás nesmierne zasahuje, určuje mieru nášho šťastia, spôsob a kvalitu nášho života.
V tejto chvíli si aj ja uvedomujem, že žonglujem s veľkými slovami: zmysel života, šťastie, jestvovanie a formovanie sveta. To všetko sú atribúty práve metafyzickej poézie, ktorá sa sústreďuje na princípy a zákonitosti sveta, lebo ich poznanie od základu ovplyvňuje prakticky všetko – kým sme, čím je nám svet a čím sme pre svet my.
Využiť príklad kruhu na priblíženie vnútorného nastavenia knihy Volanie je vhodné tiež preto, že umožňuje ukázať dynamiku rôznych veľkostí kruhov, ktoré chce kniha obsiahnuť. Raz priestor kruhu zachytáva celý vesmír, inokedy je ním jeden jediný bod, aby sa takmer plynulo aj ten v úvahe stratil. To, čo je nesúmerateľné na prvý pohľad, však dáva celkom logické súvzťažnosti – ako v citáte Laa-c´k básni Nechýbajúce veci, v ktorom taoistický filozof hovorí: „Keď si uvedomíš, že ti nič nechýba, patrí ti celý svet.“ V knihe Volanie sa tieto maximálne entity všetko a nič, vesmír a moje ja, krajina horizontálna a vertikálna kolmica na ňu často striedajú, zrážajú sa ako zápas telesného a duchovného sveta, ako zmysly, ktoré ostávajú nedokonalým nástrojom poznania, ktoré pokračuje vedomím, no aj to má od dokonalosti ďaleko. V knihe mnoho čítame o viditeľných veciach, ktoré v sebe nesú stopy neviditeľného. Pre viditeľné veci častejšie zabúdame na dôležitosť sveta neviditeľného, kde viditeľné veci tvoria prekážku pre podstatnejšie duchovné deje, a je kľúčové si túto hru a zvádzanie zmyslov uvedomiť a nepodliehať jej optickej ilúzii.
Práve toto Erik Ondrejička systematicky robí, dáva do súvislostí náš obyčajný svet s milovanými ľuďmi, ostatnými ľuďmi, starnúcim kocúrom, krajinou, lúkou, lesom, izbou, bicyklom, spomienkou, snom so svetom, kde platia iné pravidlá. Viditeľný svet je pokračovaním neviditeľného a zdá, že to platí aj naopak. Vzájomne sa prelínajú, čo niekedy ide hladko, inokedy sa tieto svet vzpriečia a začnú jeden do druhého konfrontačne zasahovať.
Potvrdzuje sa, že vo svete básnikov metafyzikov neplatia zákony fyziky. A jednou z najzreteľnejších demonštrácií je rozrušovanie hraníc, splývanie rozdielnych vecí do jedinej, prechod medzi stenami aj telami, ktoré sa podvoľujú sile vôle, imaginácie a vedomia. To, čo sa bežne zdá nemožné, je v tomto svete nesmierne štandardné, priam prirodzené. Tu si, milí čitatelia, prečítajte báseň Horný a dolný vták.
Efemérnosť duchovného sveta však so sebou prináša aj ťažkosti, pomerne rýchlo sa rozplýva, necháva sa prehlušiť hrmotom fyzického sveta a potrebuje neustále disponovanie síl, aby nepodľahla ľudskej pozemskej prirodzenosti. Má teda podobu zápasu, o ktorého stave nás básnik Ondrejička informuje. Okrem toho, že čitateľom predkladá koncepciu sveta a človeka v ňom, názorne ukazuje svoj osobný príbeh aj s konkrétnymi súradnicami súkromia. Princípom dáva zmyslami prijateľné podnety, aby rozhovor s čitateľom nestroskotal na prílišnej abstraktnosti. Tu znova prichádza na pomoc médium poézie, ktoré ideálne sekunduje pri sprostredkovaní nesprostredkovateľného: „Tieto slová sa práve stali // Vošli do života / niekoho iného // Čakali v pasci na vnímanie / ktoré nevie / čo hľadá / a nájde niečo iné // Zrkadlové neuróny / sú zodpovedné za empatiu / ale súčasťou empatie / je aj pochybnosť“ (báseň Skúsenosť, s. 22).
Ak som už viackrát poukazoval na Ondrejičkovu podvojnosť vyjadrovania, alebo v inom pohľade na referenčnosť a sebareferenčnosť zároveň, tak práve v zviditeľňovaní tvorcu a zviditeľňovaní tvorby dostávame ďalší doklad tejto dvojjedinosti. Básnik vedome pracuje s poéziou ako ontotvorným aktom, napĺňajúc etymológiu gréckeho slova poiesis, ktoré by sa dalo preložiť ako „vedúce k jestvovaniu“, alebo tvorenie niečoho z ničoho, či poetické „dvíhanie závoja“. Poéziou teda vzniká nová skutočnosť. Ale aj tu je priestor pre paradox ako v básni Ručný papier (s. 11): „Slová tu sú aj nie sú...“ (pokračovanie v knihe).
Práve v tejto súkromnej linke je dôležité spojivo s čitateľom. Neviem, či je to ľudská potreba vidieť ikarovské vzlety a pády, aké sa často stávajú všetkým, nazdávam sa, že sú to práve náznaky emócií, ktoré autor v básňach pripustil, čo pomáhajú doplniť v tajničke knihy, akú skutočnú cenu má skúsenosť, myšlienka, ten-ktorý prežitý okamih. Sám som ostal pri čítaní prekvapený, že byť len sapienciálnym nestačí, hoci ide o výživné množstvo podnetov, ktoré v sebe držia esenciu návodu na život.
Proces zapájania poézie nielen ako média, ale aj ako témy či dokonca cieľa, je veľmi dôležitý aj pre udržanie sa v žánri. Spomenul som, že by sme mali byť tolerantní k predajcovi kníh, ak založí knihu Volanie k Sokratovi alebo iným starovekým gréckym či ázijským filozofom. Predsa len od poézie očakávame nadviazanie osobného vzťahu s básnikom, ktorý sa odohráva za pomoci výmeny dôvery za dôveru a nazretím do súkromia aj zákulisia tvorby. Na druhej strane si nemožno nevšimnúť spoločné črty s týmito starovekými hľadačmi múdrosti a pravdy. Ukazuje sa nám, že od počiatku modernej civilizácie sa základné životné ciele nezmenili, že sme rovnako ako pred dvoma-tromi tisícmi rokov odkázaní na hľadanie vlastnej cesty za pomoci nezmenenej ľudskej výbavy: rozumu, citu, vôle. Básnik v básňach ukazuje mnoho zo svojich dispozícií, zo svojej námahy, ktorej skúsenosti chce ďalej ponúknuť na vzájomné obohatenie. Paradoxne vie byť nápomocné aj občasné stratenie sa, ktoré neukazuje iluzórny šťastný príbeh s primeraným happy-endom, ale ostáva ukotvený v realite.
Na žáner poézie kniha Volanie obsahuje málo emócií. Je to dané tým, že sapienciálny kontext má tendenciu k objektívnosti, ale tiež tým, že jednou z uznaných cností je aj schopnosť stavu vnútornej čistoty, zbavenia sa akéhokoľvek obsahu a teda aj citov. Napriek tomu však v knihe nájdeme prejavy ľútosti, smútku, súcitu či radosti a spokojnosti. Rovnako zaujímavý je však aj efekt nepriameho evokovania emócií alebo – presnejšie – evokovanie vnútorného stavu: pokory, odovzdanosti a vlastnej malosti. Je to hlavne preto, že v porovnaní s jednotkami ako vesmír, duchovná krajina, hĺbka či výška, sa človek nutne cíti veľmi malý a presiahnutý vo všetkých rozmeroch.
Asymetria veľkého vesmíru a malého človeka je však iba zdanlivá. Podobne ako v taoizme aj tu sa človeku pripisuje rovnako významná pozícia (a tým aj úloha) ako nebu a zemi. Človek je dôležitý, a s tým súvisí aj zodpovednosť za to, aký je. Kniha Volanie má procesuálny názov. Do svojej ponuky vybrala predovšetkým pravidlá a návody, ako postupovať priestorom za neustáleho plynutia času. Základnú otázku mať alebo byť, ktorú pred rokmi položil európskej civilizácii nemecký psychológ Erich Fromm, básnik nerieši, táto dichotómia preňho nemá opodstatnenie a namiesto toho smeruje k otázke, ako byť a aký byť. Czeslaw Milosz, iný moderný metafyzický básnik, na adresu metafyzickej poézie hovorí – lebo prvé má byť prvé. A pre knihu Volanie je to vytýčenie smeru a prostriedkov, aby čitateľ v člne uprostred jazera vedel, kam a ako má veslovať. Hoci v prípade Erika Ondrejičku, vášnivého cyklistu, by bolo lepšie posledný obraz trochu pozmeniť. Aby čitateľ uprostred krajiny vedel, ako a ktorým smerom ma šliapnuť do pedálov.
Ján Gavura
Fintice – Bratislava, máj – jún 2021