Hajnikovazena

P. O. Hviezdoslav: Hájnikova žena

Predslov, doslov a komentár napísala Dana Podracká

Vydalo Vydavateľstvo Tatran 2025

Hviezdoslavov majsterštuk Hájnikova žena je majstrovským dielom aj preto, že sa mu podarilo preniesť ducha národa do jazyka. Tak ako Shakespeare, ktorého aj prekladal, ukotvil svoj národ v jazyku svojho diela. Vybrúsil svoj básnický jazyk do majstrovskej dokonalosti, hoci pre mnohých je jeho jazyk natoľko bohatý, až je miestami nezrozumiteľný. Jazyk mu však poslúžil na to, aby generačnú skúsenosť povýšil na paralelu náboženskej skúsenosti. Napriek tomu, že sme v scenérii eposu obklopení reálnou skutočnosťou: horou, potokom a ľuďmi, zároveň sme vovádzaní dovnútra postáv, do ich vnútorných svetov, do ich neustálej duchovnej prítomnosti, ktorá je jednou nohou tu a druhou v nadprirodzenom svete. Octavio Paz, mexický básnik, esejista a diplomat, píše v súvislosti so stretom s nadprirodzeným o smrteľnom skoku (salto mortale): „Všetko je dnes. Všetko trvá v prítomnosti (...) ale všetko je zároveň aj v inom čase. Mimo seba a naplnené sebou. (...) Smrteľný skok nás stavia tvárou v tvár nadprirodzenému. Pocit, že stojíme pred nadprirodzeným, je východiskom každej náboženskej skúsenosti“. (Luk a lýra, s. 109)

Aj Hviezdoslav uskutočnil svoje salto mortale a ocitol sa pred magickou skutočnosťou, ktorá mu umožnila „obliecť si duše“ všetkých svojich postáv, nechať ich v sebe prebývať a pôsobiť. Stvoril v sebe malé cirkevné spoločenstvo, ktoré sa začalo správať podľa svojich vlastných hodnôt, majúce morálne univerzum ako kupolu nad ich bytím. Je fascinujúce, že Hviezdoslavov život bol životom predovšetkým v samote, ale jeho vnútorný život bol plný iskier, plný ozajstného života. V Hájnikovej žene je to zreteľné. Epos spadá do dvoch časových etáp. Prvých šesť spevov napísal roku 1883. Opísal v nich predovšetkým prírodné krásy s takou velebnosťou, že azda niet čitateľa, ktorý by sa s nimi nestotožnil. Pripravil tak pôdorys pre samotný dej. Trvalo ešte tri roky, kým v roku 1886 dielo dokončil.

Počas trojročnej časovej pauzy uskutočnil Hviezdoslav svoj smrteľný skok. Z prírodnej panorámy skočil do panorámy duchovnej. Skočil do nej celým svojím bytím a ocitol sa v inakosti, aby rozpoznal, že to iné je tiež on. Obdobnú skúsenosť zažil aj Paz, keď napísal: „Aj to iné som ja“. (s. 115) Smrteľným skokom všetko splynulo. Videné s nevideným, prirodzené s nadprirodzeným, pozemské s nadpozemským.