Filozofia lásky, budovania vzťahu a hľadania šťastia
Elena Hidvéghyová-Yung: Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom
Bratislava, Slovart, 2025, 359 strán
V čase, keď píšem túto recenziu, kniha Eleny Hidvéghyovej-Yung už vyvolala v zasvätených kruhoch značný záujem a rozruch. Nepochybne oprávnene. Ide o dielo, ktoré prinajmenšom v našom kontexte nemá pendant. Jeho jedinečnosť spočíva v dvoch základných skutočnostiach.
1. Na Slovensku nemáme autorku (či autora) s takou bohatou skúsenosť zo života v Číne, ktorá navyše má za manžela Číňana, a táto autopsia je predmetom jej stvárnenia.
2. Dielo je napísané nezvyčajným spôsobom. K nemu sa, samozrejme, vyjadrím. Kniha je dôsledne autobiografická, pričom jeho ústrednú tému tvorí ľúbostný vzťah autorky a jej partnera, ktorý – kým uzavreli manželstvo (dnes trvajúce už dvadsaťdeväť rokov) – prešiel pomerne dlhým a zložitým vývinom, asi komplikovanejším, než aký prežíva väčšina z nás. Dané to bolo viacerými okolnosťami. Prvé vzplanutie sa medzi aktérmi dohralo počas rozprávačkinho dlhšieho študijného pobytu v Pekingu, keď mala iba dvadsaťjeden rokov, jej manžel Tieniu, bol síce o čosi starší, no po dokončení štúdií nemal zabezpečenú existenciu a práve sa chystal na pobyt v USA (hoci ten sa napokon nerealizoval, ale šiel do Ruska). Obaja počas odlúčenia prežili aj vzťah s inými partnermi. Istú rolu pri „váhaní“ zohrávali aj kultúrne odlišnosti, ktoré však neboli rozhodujúce – o ich prekonaní si autorka vo svojom denníku zapísala: „Obaja sme akoby zmiešané osobnosti, Východ – Západ. Poznáme do hĺbky oboje“ (s. 292). Vzťah dvoch mladých ľudí akoby potreboval dozrieť, pričom tým, kto sa rozhodoval dlhšie, bola práve autorka. No a vo chvíli, keď už láska prerástla do rozhodnutia uzavrieť manželstvo, bolo potrebné vyriešiť aj množstvo legislatívno-právnych záležitostí, ktoré sú vždy komplikovanejšie, keď ide o sobáš takpovediac medzinárodný, teda ľudí z rôznych krajín.
Písať o ľúbostnom vzťahu principiálne znamená pohybovať sa na tenkom ľade. Ešte aj to lepšie, čo v oblasti umeleckej literatúry (ale aj filmu) na túto tému vzniklo, sa vyznačuje značnou dávkou sentimentality a pátosu, nie je jednoduché sa im vyhnúť. Elena Hidvéghyová-Yung však evidentne
nechcela vytvoriť ľúbostný román, ale zvolila si postupy nefiktívnej prózy. Zdôrazňujem prívlastok „nefiktívnej“, zámerne nepoužívam termín literatúra faktu – ten sa totiž viaže nielen na skutočnosť, že daný text dôsledne vychádza z faktov, ale aj na to, že sa s nimi narába vecne a je eliminovaná
expresivita. Autorka Mesačného starca... podáva autentické svedectvo o tom, čo zažila a ako udalosti prežívala, teda tiež nám sprostredkúva bohaté penzum faktov, pri ich sprostredkovaní však nie je vecná, ale smeruje k bohatej reflexii, ktorá nadobúda filozofické dimenzie a zároveň je hojne dotovaná emocionalitou. Rozvetvené rozprávanie je kombináciou autentických denníkových zápiskov z jej života v Číne, kam prišla po prvý raz ako mladá študentka sinológie, a komentárov a úvah, ktoré sa o tieto záznamy opierajú, alebo z nich priamo vychádzajú. Časový odstup medzi denníkovými zápismi a komentujúcimi pasážami, ktoré sú zákonite o čosi rozsiahlejšie, je značný, v niektorých prípadoch viac ako tridsaťročný, keďže prvé záznamy sú z roku 1991, zatiaľ čo samotná kniha vznikala postupne už v našich 20. rokoch. Denníkové časti pritom autorka radí prevažne v ich časovej následnosti, ale neraz chronológiu, keď jej citát z denníka „zapadá“ do rozvíjanej úvahovej línie, poruší. Treba však povedať, že dielo v tejto podobe mohla vzniknúť preto, lebo študentka vo svojich „čínskych“ denníkoch nezaznamenávala len to, čo v ten-ktorý deň (v tom-ktorom období), robila, čo sa jej prihodilo, ale už vtedy v nich na základe prežitého rozvíjala reflexiu. V nej veľa priestoru venovala predovšetkým vzťahom a, samozrejme, najmä najprv rodiacej sa láske, potom je zauzleniu, kríze a napokon rozhodnutiu uzavrieť v ďalekej exotickej krajine manželstvo.
Myšlienkový obsah a štylistická úroveň denníkov svedčia o autorkinom literárnom talente v čase, keď ešte vôbec nemala ambíciu písať umeleckú literatúru. Ako uvádza v akomsi entreé ku knihe (uvedenom ešte pred obsahom), jej manžel „ako cudzinec – paradoxne – bol prvý, kto rozpoznal (cez anglicky písané ľúbostné listy) moje literárne nadanie“. A plne ju podporoval v jeho rozvíjaní. Vyššie som použil slovné spojenie „citát z denníka“. Urobil som to zámerne, v recenzovanom diele totiž nejde o publikovanie kompletných denníkov, ale len častí relevantných pre celkovú koncepciu tvorivého zámeru E. Hidvéghyovej-Yung.
V záverečných pasážach knihy svoju situáciu na začiatku rozhodnutia spracovať ich do knižnej podoby hodnotí takto: »Všetko tu leží teraz predo mnou: najrozmanitejšie poryvy, postrehy, zápisky z tých čias – doslova stovky strán mojich denníkov, fragmentárnych komentárov, citátov, listov... Sprevádzajú ma už viac ako štvrť storočia a mojou úlohou teraz, po rokoch, je vydolovať, vyťažiť z nich zlato; klásť tie zrnká a úlomky na zlatnícke váhy. I keď pripúšťam – „zlato“ znie príliš trúfalo« (s. 339). Domnievam sa, a pokúsil som sa to už naznačiť, že pomer medzi textami predstavujúcimi „zápisky z tých čias“ a „novými komentármi“ je v diele vyvážený.
Zatiaľ som sa prevažne venoval tvorivej metóde, ktorú autorka uplatnila pri písaní a ktorá nie je konvenčná. Kniha s umne zvoleným, zvedavosť vyvolávajúcim metaforickým názvom však nie je pútavá len svojou formou, ale napriek dominujúcej téme ľúbostného vzťahu je aj tematicky, motivicky a myšlienkovo rôznorodá, bohatá. Vo svojej výpovedi, vo svojom svedectve o sebe samej je autorka nesmierne otvorená a úprimná. Čo sa týka vzájomnej lásky manželov, ktorí majú dnes tri už dospelé dcéry, dozvieme sa naozaj všetko, teda všetko, čo je potrebné vedieť, aby ich nevšedný príbeh (ktorý môže aj dojať), nepôsobil banálne, sentimentálne a niesol posolstvo. Tvorkyňa odkrýva emocionálnu stránku, rozpráva o duševnej spriaznenosti, ale odvážne hovorí aj o telesnej príťažlivosti, pričom erotika v jej podaní vyznieva v texte absolútne prirodzene a samozrejme (nie ako dodatočné „korenie“, ktoré niekdy autori „primiešavajú“, aby bola ich próza čitateľsky atraktívnejšia). Uzavretie manželstva v chápaní Hidvéghyovej-Yung je predovšetkým prijatie zodpovednosti – voči sebe aj voči tomu druhému, voči obom. Je mi veľmi sympatické, že v dnešných časoch, keď sa k manželstvu pristupuje dosť ľahkovážne (keď to nevyjde, rozvedieme sa), ona ho chápe ako čosi osudové – v najlepšom slova zmysle (nie v sentimentálnom). Tak ako to ukazujú denníkové záznamy z roku 1996 a potvrdzujú ich komentáre, vstup do manželstva otvára aj problém identity. Teda nie, že by sme o tú svoju prichádzali, len sa nám akosi rozširuje a trochu sa prispôsobuje. Musíme ubrať zo svojho „ja“ a prijať čosi z „ja“ nášho partnera. V prípade manželstva Slovenky s Číňanom to vzhľadom na kultúrne odlišnosti mohlo byť ešte o čosi náročnejšie. Elena a Tieniu vstúpili do zväzku, ako väčšina z nás v druhej polovici 20. storočia, bez toho, aby mali vyriešené základné existenčné otázky. A tak napríklad spoločný život v jednej malej internátnej izbe prinášal aj ponorkovú chorobu… Práve schopnosť spoločne prekonať prekážky však, ako vieme, môže prispieť k upevnenie vzťahu, ktorý pretrvá. Autorka svoje manželstvo
hodnotí výhradne pozitívne: „Dnes môžem povedať, že celé tie roky po boku T. boli pre mňa veľkým darom, či skôr malým zázrakom. Nádherná vernosť: myšlienkami, slovami, skutkami. (Skutkami absolútne. A nielen ja, obidvaja.)“ (s. 275). Pravda, implicitne už z denníkových záznamov vyplýva, že od začiatku si spoločný život predstavovala tak, že ho budú žiť na Slovensku, čomu sa napokon ani jej manžel nebránil, keďže svoju domovinu nevníma ako slobodnú krajinu, i keď, prirodzene, prechováva úctu k jej starobylej kultúre, dejinám, bohatým tradíciám – aj tým literárnym, cez ktoré predovšetkým si vzťah k Číne budovala autorka ako sinologička. Ústredná téma, ktorou je láska medzi ženou a mužom, sa vinie celou vyše tristopäťdesiatstranovou knihou. Od nej sa však odvíjajú reflexie o ďalších témach. Veľa sa tu uvažuje o slobode, o formovaní identity v rodine a sociálnymi okolnosťami, o rozmanitosti kultúr, ktorá je pre ľudstvo darom, niekdy síce prináša aj konfliktné situácie, no nie je (nemala by byť) dôvodom nevraživosti, o hľadaní porozumenia, o pestovaní (a význame) krásy tela i krásy ducha, o tom, že „dopátrať sa mnohovrstvovej pravdy nie je jednoduché“ (s. 200), o tolerancii atď., atď. Pomerne veľa sa toho dozvieme o Číne a jej kultúre – predovšetkým v jej širokom chápanom význame. Napríklad o tom, ako obyvatelia ďalekého východu vnímajú naplnenie životného poslania, či o spôsobe, akým prejavujú či neprejavujú city. Autorka potvrdzuje to, o čom už vieme z médií, najmä z televízie, totiž, že taká obrovská krajina, je krajinou viacerých (mnohých) tvárí. Život v dvoch najväčších mestách, v Pekingu a v Šanghaji, má bližšie k Západu, je značne odlišný od života v provincii. Treba si pritom uvedomiť, že provinciou sú tam aj mestá, ktoré sú veľké dajme tomu ako Bratislava. A práve z takéhoto mesta pochádza autorkin manžel Tieniu. Jeho rodičia si asi neprestavovali, že ich syn, na ktorého boli veľmi hrdí, lebo vyštudoval druhú najprestížnejšiu čínsku univerzitu, im ako nevestu privedie dievča z Európy – o to obdivuhodnejšie je, s akou toleranciou a porozumením ju prijali. Mnohé veci, ktoré čitateľa dokážu zaujať a majú výpovednú hodnotu, sú také, aké sa neobjavujú v bežných cestopisoch. Zaujímavé je napríklad, ako vecne, bez akýchkoľvek ceremónie prebehlo úradné uzavretie sobáša v Číne, pričom však jeho „papierové potvrdenie“ – sobášny list je stvárnené esteticky.
Spomenúť musím ešte jednu tému, a tou je vzťah k domovu. Hoci takmer všetko konkrétne v diele, čo má podobu diania, sa odohráva v Číne, autorka sa neraz zamýšľa na tým, čo pre ňu znamená Slovensko, vníma ho ako „svoju krajinu“. Dôležité je pre ňu aj mesto, v ktorom vyrastala a v ktorom dnes žije so svojou rodinou. Rodisko v jeho súčasnej podobe hodnotí kladne (v súvislosti so schopnosťou prijať rasovo zmiešané páry či inakosť): „Moje milované rodné maličké veľkomesto – hlavné mesto Slovenska s výstižnou nálepkou Little Big City – ma príjemne prekvapilo. Bratislava za posledné roky je na naše pomery skutočne kozmopolitná. Miešanie rás, kultúr je už pomerne bežné, chvalabohu“ (s. 335). Nemenej významné je pre Elenu Hidvéghyovú-
Yung aj „bytie“ v jazyku – predovšetkým v tom materinskom, ktorým je pre ňu slovenčina, ale i v tých cudzích, naučených, veď výborne ovláda angličtinu a čínštinu.
Bohaté úvahové vrstvy, ktoré vychádzajú zo životnej skúsenosti, ale aj zo vzdelania autorky a jej erudície, tvoria v tejto knihe jej filozofický rozmer. Svojím spôsobom vlastne ide i o filozofické dielo, hoci sa v ňom veľmi nenarába s odbornou filozofickou terminológiou. Je to filozofia (zmyslu a významu) lásky a naplneného života. Ako z dosiaľ povedaného azda vyplýva, v Mesačnom starcovi… jeho tvorkyňa uplatnila postupy viacerých žánrov. Okrem denníkových zápiskov tu môžeme identifikovať prvky beletristické, autobiografické, memoárové, esejistické, cestopisné, publicistické, ako aj epištolárnej literatúry (úryvky z listov). Klásť si môžeme otázku o jeho žánrovom zaradení, ktorá pre čitateľa nie je dôležitá, zaujíma v prvom rade odborníkov. Osobne by som veci nekomplikoval a zostal by som pri označení, ktoré som použil na začiatku. Ide o dielo nefiktívnej prózy – avšak s estetickým účinkom, aký dosahujú najkvalitnejšie romány.
IGOR HOCHEL
