Ivan Čičmanec: LIST Z HOMANSBYENUKeď sa vo svete spomenie Nórsko, väčšina ľudí si asi najskôr predstaví fjordy, drsnú, hornatú krajinu a mĺkvych, pracovitých drevorubačov, rybárov a námorníkov. Každý aspoň priemerne vzdelaný človek iste vie aj to, že hlavným mestom Nórska je Oslo, a tí, čo sa zaujímajú o zemepis, si takisto pamätajú, že toto mesto leží v juhovýchodnej časti krajiny pri fjorde. Možno niektorí si spomenú aj na známy obraz Edvarda Muncha Večer na ulici Karla Johana, čo je hlavná, široká ulica v samotnom strede mesta. Viac však o nórskom hlavnom meste vedia iba tí, čo v ňom aspoň nejaký čas žili alebo o ňom čítali v turistickej príručke. V skutočnosti má však Oslo rad svojbytných, vlastným životom pulzujúcich štvrtí, ktoré sa navzájom líšia atmosférou, historickým vývojom aj architektúrou.
Ja žijem spolu so svojou manželkou už takmer tridsaťšesť rokov vo štvrti Homansbyen, v preklade Homanovské mesto, ktoré leží uprostred Osla a jeho názov je odvodený od priezviska bratov Homanovcov, neobyčajne podnikavých advokátov, ktorí sa významne pričinili o výstavbu tejto štvrte v druhej polovici 19. storočia. Na ich úsilie uvedomene nadväzovali aj nasledujúce generácie. Aj keď architektonický vzhľad dnešného Homansbyenu je do značnej miery eklektický, my, čo tu žijeme, máme pocit, ako keby celú štvrť vystaval ten istý architekt. Tento fakt prispieva k nášmu pocitu kultúrnej kontinuity a harmonickosti, a to napriek tomu, že štvrťou vedie niekoľko električkových a autobusových liniek. Ale aj ináč je tu rušná automobilová doprava a k tomu sa z neďalekých stavenísk často ozýva hrmot a vrčanie strojov. Každý deň o 14. hodine aj tu od prístavu počuť zahučanie lode, ktorá práve vyráža na cestu do nemeckého Kielu.
V architektúre Homansbyenu je niekoľko charakteristických dominánt. Je to predovšetkým zmodernizovaný svetoznámy štadión Bislet, ďalej pekný žulový kostol s neorománskymi, neogotickými a secesnými prvkami, expresionisticky poňatá budova krytej plavárne a rad vyšších a nižších administratívnych aj obytných budov v neskororomantickom, secesnom aj funkcionalistickom štýle. Nemožno tiež nespomenúť dlhočiznú tehlovo červenú budovu Osloskej metropolitnej univerzity, ktorá pôvodne slúžila ako pivovar. Fakt, že sa počas posledných tridsiatich rokov pivovar prebudoval na univerzitu, je už sám osebe pozoruhodný, pričom to však neznamená, že by Nórom prestalo chutiť pivo. Stalo sa to hlavne preto, že sa tri osloské pivovary zlúčili do jedného, čím sa uvoľnila jedna priestranná budova. Nórskemu hlavnému mestu tak pribudla druhá univerzita, čo je určite aj známkou kultúrnosti a vysokej životnej úrovne dnešného Nórska.
Rodený Bratislavčan ako ja nevdojak porovnáva Oslo s Bratislavou. Kým dnešná Bratislava je mimoriadne skúpa na parkové priestory, v Osle je parkov neúrekom. Len v samotnom Homansbyene alebo prinajmenšom v jeho blízkosti nájdete až tri veľké parky, z čoho jeden sa nachádza bezprostredne pri klasicistickom kráľovskom zámku, kam sa ľudia radi chodia prechádzať a v lete aj opaľovať. Už aj tento fakt naznačuje, že v Nórsku a jeho hlavnom meste vládne demokratický duch, pretože kráľ a jeho rodina nie sú predstaviteľmi nejakej neprístupnej elity, ale sú organickou súčasťou nórskeho ľudu. K zámockému parku neodmysliteľne patria aj dva rybníky, na ktorých sa bezstarostne čľapkajú kŕdle kačíc. Niektoré z nich možno občas stretnúť aj na prechádzkach po chodníku medzi ľuďmi. Zrejme už dávno vycítili, že Nóri majú radi zvieratá a dopriavajú im maximálnu možnú slobodu.
Okrem troch väčších parkov je v Homansbyene aj niekoľko menších zelených zákutí, v ktorých na vhodných miestach stoja sochy významných Nórov a Nóriek. V jednom z väčších parkov, Stensparken, hrdo stojí umiernene expresionistická socha nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Sigrid Undsetovej (1882-1949), ktorá dlhé roky bývala v blízkosti. V jednom z miniatúrnych parčíkov je umiestnená socha kabaretnej speváčky a herečky Bokken Lassonovej (1871-1970), ktorá o. i. v roku 1912 založila najznámejšiu nórsku kabaretnú scénu Chat Noir. Popri svojej speváckej a hereckej kariére bola Lassonová aj pozoruhodnou autorkou literatúry faktu a známou aktivistkou v antropozofickom hnutí, ktoré má v Nórsku silné tradície. Aj inde v Osle však môžeme nájsť množstvo sôch osobností z nórskej kultúry a histórie, pričom značná časť z nich predstavuje ženy, či už umelkyne, panovníčky alebo športovkyne. Tu sa mi priam vnucuje porovnanie s Bratislavou a Slovenskom, kde až nápadne jednostranne dominujú sochy mužov, hoci aj my máme úctyhodný rad silných ženských osobností z oblasti literatúry, divadla, hudby, výtvarného umenia, vedy, športu, cirkevného života alebo osvetovej činosti. Hlavnú príčinu tohto javu treba zrejme hľadať v stále silnom slovenskom patriarchalizme, ktorý zákonite plodí aj pokrytectvo a falošnú cudnosť. Akoby sa Slováci báli postaviť trojrozmerný pamätník niektorej významnej rodáčky, aby nedajbože nemuseli vytesať do kameňa aj erotické znaky jej ženskosti.
Zhodou okolností som v Homansbyene býval aj hneď prvý polrok po príchode do Nórska v roku 1969. Po sovietskej invázii v roku 1968 sa medzi Nórmi otvorene prejavovali veľké sympatie voči prisťahovalcom z Československa a majiteľ jedného domu na ulici zvanej Oscarsgate ponúkol dokonca jeden byt zadarmo k dispozícii československým študentom. Ten dom dnes už nestojí, no ináč sa vzhľad a atmosféra Homansbyenu odvtedy veľmi nezmenili. Pravda, mnohé obchodíky a reštaurácie zmenili majiteľa a zameranie, napríklad zmizol nám hodinár, obuvník aj papiernictvo, zredukovali sa poštové a bankové služby, zato sa však spestril výber reštaurácií. V roku 1969 bola v tejto štvrti iba jedna čínska a dve-tri tradičné nórske reštaurácie, dnes tu máme dve indické, dve talianske, ale aj španielsku reštauráciu, všetky na slušnej úrovni. Ale štvrť ako taká si zachovala svoju architektúru a typicky prívetivého ducha. Pre nás, čo tu bývame, je Homansbyen takmer ako mestečko, v ktorom sa síce nie všetci ľudia navzájom poznajú, ale správajú sa voči sebe takpovediac ako k svojim. Vo viacerých obchodoch a kaviarňach ma ľudia poznajú už po mene, zvyčajne prehodia nejaký žart a často už naspamäť vedia, čo si chcem kúpiť či objednať. Občas mi to pripomenie atmosféru, akú si pamätám z detstva, keď som býval v mestečkách ako Šurany, Pukanec alebo Brezová pod Bradlom.
Homansbyen je však známy predovšetkým tým, že tu v minulosti bývali mnohí známi spisovatelia a umelci. Spomínaná Bokken Lassonová vyrástla v advokátskej rodine, ktorá dala Nórsku viaceré kultúrne osobnosti. Lassonovský dom stále stojí v jednej z homansbyenských uličiek a je národnou kultúrnou pamiatkou. Bokkenina staršia sestra Oda Krohgová (1860-1935) patrila medzi výrazné nórske maliarky realistického obdobia. Spolu so svojím manželom Christianom Krohgom (1852-1925), takisto vynikajúcim maliarom, patrila do tzv. Kristianskej bohémy, anarchisticky cítiacej skupiny umelcov a spisovateľov z konca 19. storočia. Hoci bola Kristiania, ako sa Oslo v tom čase ešte volalo, neveľkým provinciálnym mestom, vládol tu už moderný európsky duch, aj vďaka tomu, že mnohé z týchto osobností pravidelne chodili na študijné cesty do väčších európskych krajín, predovšetkým Francúzska, Nemecka a Talianska. Umelecký talent manželov Krohgovcov sa dedil aj v nasledujúcich generáciách. Ich syn, maliar Per Krohg (1889-1965), bol jednou z ústredných postáv druhej vlny nórskej výtvarníckej moderny, a zase jeho syn, Guy Krohg (1917-2002), ktorého som mal šťastie osobne poznať, bol popredným nórskym scénografom. Mimochodom, traduje sa, že jeho stará matka, spomínaná Oda Krohgová, bývala často svojmu manželovi Christianovi neverná, čo však on vraj ako moderný, liberálny muž toleroval. Keď ju raz nachytal s milencom v ich manželskej posteli, údajne iba pokrútil hlavou a poznamenal: „Že sa vám to chce!“
Okrem už spomenutých osobností v Homansbyene začas žili napríklad významná naturalistická prozaička Amalie Skramová (1846-1905), symbolistický básnik Sigbjørn Obstfelder (1866-1900) alebo svetoznámy modernistický maliar Edvard Munch (1863-1944). A svoje kultúrne tradície si Homansbyen udržuje dodnes. V miestnych krčmičkách a kaviarničkách môže človek často zazrieť spisovateľov, výtvarníkov, vedcov alebo žurnalistov, ktorí tam pri šálke kávy alebo poháriku vína aj usilovne pracujú alebo jednoducho nasávajú inšpiráciu. Jedným z nich je popredný nórsky prozaik Ole Robert Sunde, iný je môj dobrý kamarát, česko-nórsky prozaik, básnik a esejista Michael Konůpek, mimochodom syn známeho českého romanistu Jiřího Konůpka a vnuk symbolistického maliara Jana Konůpka, ktorý sa v svojej tvorbe významnou mierou inšpiroval umením Edvarda Muncha.
Jednu z dominánt kultúrneho ruchu Homansbyenu predstavuje Dom literatúry v blízkosti Zámockého parku. Tam sa o. i. pravidelne organizujú literárne, vedecké a politické podujatia s prednáškami a diskusiami. V dome sídli aj kvalitná reštaurácia a kníhkupectvo. Iné výborné kníhkupectvo je pri štadióne Bislet. Je síce veľkosťou skôr komorného charakteru, no jeho majiteľka pozorne sleduje literárne dianie v Nórsku a aj keď náhodou nemá na sklade knihu, ktorú človek hľadá, vždy ju záujemcovi ochotne obstará.
V Homansbyene nejaký čas bývala výborná, bohužiaľ pred pár rokmi predčasne zosnulá herečka Minken Fossheimová, ktorá tu založila Divadlo pre deti. Sú tu aj galérie, obrazárne a obchodíky so starožitnosťami. Kapitolou samou pre seba je však majiteľ antikvariátu Ronny, ktorý akoby premosťoval dnešnú postmodernú dobu s romantickou alebo impresionistickou minulosťou.
Je mimoriadnym zážitkom vstúpiť do jeho antikvariátu. Na neveľkom priestore je tam nahusto naukladaných asi 10-tisíc kníh, a človek nesmie urobiť ani najmenší chybný krok, lebo ináč by sa na neho ťarcha tohto literárneho bohatstva mohla zosypať. Na priechod medzi policami má zákazník iba niečo vyše pol metra úzku uličku. Ronny sedí na opačnom konci miestnosti, vždy vo svojej charakteristickej baretke. Politicky je ľavicovo orientovaný, no vo svetovej literatúre sa vyzná výborne, okrem iného dokáže čítať ruských klasikov v origináli. Má zrejme fenomenálnu pamäť, lebo ak sa ho človek spýta na nejakú knihu, okamžite vie nielen to, či ju má na sklade, ale aj kde ju treba hľadať. Niekedy sa aj štvornožky doplazí k správnej poličke a vyhrabe zo zadného radu to, čo si zákazník praje. Ak knižku nemá, s 90-percentnou pravdepodobnosťou ju do dvoch týždňov zoženie. Je odporcom moderných technických vymožeností, nemá počítač a teda ani nepredáva knižky cez internet, iba cez osobný kontakt „z rúčky do rúčky“. Nedá sa u neho ani platiť kartou, všetko musí byť v hotovosti, pričom on si svoje utŕžené bankovky ukladá do praobyčajného plastikového vrecka. Neraz, keď idem popri jeho predajni, vybehne von, odporučí mi niektorú zo svojich najnovších akvizícií a dá sa do rozhovoru o ruskej literatúre, o nadčasových filozofických otázkach alebo o aktuálnej politike. Nie vždy sa vo všetkom zhodneme, ale to ani jednému z nás neprekáža.
Ak niekto a niečo stelesňuje nadčasový kultúrny duch Homansbyenu, je to určite tento Ronny a jeho knihami zaprataný antikvariát.