Mila Haugová: Rarum : priesvitnosť
Mila Haugová prechádza z jednej básnickej zbierky do ďalšej plynulo ako z jedného ročného obdobia do druhého, ani si veľmi nevšimneme, že sme už v novej knihe. Aktuálne sme v zbierke Rarum : priesvitnosť.
Mila má rada pekné slová, ich zvukovú podobu. Odzrkadľuje sa to už v názvoch jej kníh. Rada vkladá do básní latinské názvy rastlín a živočíchov, kde-tu vloží aj grécke slovo. Samozrejme, najviac slov je slovenských, lebo píše v jazyku otca. Jazyk matky, maďarčina, sa objaví len zriedkavo, ako rarum. Ale nielen pekné slová, Mila má rada aj hmotnú krásu vecí, ktoré sú za zvukom slov – vníma ju všetkými zmyslami, primárny je však zrak: Ešte vidíme veľké čisté veci, píše. Aj to je tá priesvitnosť, ktorá je v názve zbierky. Priesvitnosť má podľa slovníka slovenského jazyka ekvivalenty v slovách priezračnosť a priehľadnosť. Ale v priesvitnosti je svit. Práve vďaka svitu, svitaniu, presvitaniu je poetka schopná vidieť čosi vzácne. Tie vzácnosti nachádza hlavne v prírodnom svete. Pre ňu je živé všetko: organické i to neorganické: fauna, flóra, ale aj kamene a hviezdy. Dýcha z toho hlboká úcta k životu, ku ktorej vyzýval Albert Schweitzer.
Svojimi textami kladie Mila na čitateľa nároky, nič mu nedaruje ľahko, nenadbieha mu. Jej zbierky čítam vždy dlhšie, niekoľko dní, po dávkach, nedokážem ich zhltnúť, takpovediac, na jeden šup. Prekážky kladie už samotný slovník, relatívne veľa cudzích slov, a potom je to gramatika jazyka, ako to sama nazýva. milujem to tu cez gramatiku jazyka zachráni ma? pýta sa v jednej básni. Túto jej gramatiku sa čitateľ musí naučiť, ak chce autorke porozumieť. Jej písanie je najčastejšie neepické, zlomkovité, sekvenčné. Jedna sekvencia strieda druhú. Oddelené sú dvojbodkami, ktoré majú v básni podobnú funkciu ako vo filme prestrih. Tma : niečo presvitá : tma : a znova čosi presvitá. Písané je to akoby vo vytržení, v stave exponovaného vedomia, jeden obraz za druhým, jedna myšlienka za druhou – akoby nevyčerpateľne, až do momentu, keď autorka usúdi, že tu, na tomto mieste a v tomto čase sa text končí, čo je zvyčajne dokumentované presným datovaním.
Knihy Mily Haugovej sa naozaj nedajú čítať rýchlo, takmer pri každom verši, pri každej vete, sekvencii sa zdržíme a musíme premýšľať (je neodvratne nutné myslieť – cituje autorka básnika Ivana Kraska). A to doslova od prvého verša. V tejto knihe prvé dva verše znejú takto: ... a napriek vôli ktorá chce pevnú formu sa / rozhodla milovať...
Čo tým chce poetka povedať? Milovať znamená nechcieť pevnú formu? Láska a vôľa sú dve odlišné, až protichodné veci? A takto by sme mohli pokračovať od verša k veršu, od prvého až po tie posledné.
Ale skúsme ešte zacitovať niečo medzi začiatkom a koncom: kým by som bola keby som to nebola ja: strážkyňou / posledných milovaní z raja, alebo: V hlbokej temnej vode býva Boh, alebo: dávať pozor na bolesť nech ju pomaly prijme veta, alebo: sústrediť sa nech čas minulý aj budúci vrastie do terča, alebo: vokály padajúce / dolu hrdlom hviezd, prípadne: večnosť je tenká čiara ktorú čoraz viac počuť. Tie verše, alebo ak chceme, vety sa nedajú dokázať, možno ich len – ako píše Matúš Mikšík na prebale knihy – precítiť. Ja ako čitateľ sa potom začudovane pýtam: Kam na tie vety Mila chodí? Je to dôsledok dlhého pozerania na Polárku?
Poetka nás prekvapuje aj obdivuhodným rozsahom znalostí – a to bez náznaku snobstva či povýšenosti. Spomenie Platónove telesá, mená hviezd a súhvezdí, postavy z mytológie, názvy rastlín a živočíchov. Z ničoho nič, v podstate akoby bez kontextu, sa v jej básni mihnú veci, ktoré nás zaskočia, napríklad vrch s menom Ojsternik.
Okrem spomínaných fragmentárnych básní v knihe nájdeme aj básne napísané akoby na jeden nádych, jedným ťahom, bez prestrihov. Také sú napríklad Melanchólia 1 a Melanchólia 2 (str. 40-41) alebo báseň začínajúca sa slovami Šťastie : cestuje vlakom... (str. 16). Sú to krátke príbehy, básne v próze, akési intermezzá, ktoré čitateľovi vnímanie a prijímanie textu uľahčia.
S Milou sme si pred časom vymenili niekoľko mejlov na tému kvantity a kvality písania. Pripomenul som tvrdenie Gottfrieda Benna, ktorý povedal, že kapacita lyrického básnika je šesť-sedem dobrých básní za život. Z toho plynie otázka, prečo písať veľa, keď zostane tak málo. Uzavreli sme to tak, že písať veľa je v poriadku, dokonca je to potrebné, lebo tých šesť-sedem dobrý básní si vyberie každý čitateľ, každá čitateľka podľa svojho gusta.
Mila sa v básni Domestikácia myslenia pýta sama seba: Kto vládne nad mojím písaním : chýbanie lásky obava z rozplynutia a miznutia krásy básne mňa? A na inom mieste dodáva: ... a písaním sa stala skúsenosťou / a na okamih mohla mať pocit / že je tu naozaj prítomná. Ja to jej písanie teda vnímam aj ako neustále unikanie tme, prázdnote, miznutiu prostredníctvom okamihov intenzívnej prítomnosti, okamihov precitania.
Príbuzné vysvetlenie na tieto otázky nám ponúka aj francúzska spisovateľka Annie Ernaux v románe Udalosť. Citujem v českom preklade: A skutečný záměr mého života možná tkví v tom: nechť se mé tělo, pocity a myšlenky promění v psaní, to znamená v cosi srozumitelného a všeobecně platného, nechť se má existence bezezbytku rozpustí v myslích a životech druhých.
Súčasťou Miliných textov sú aj početné citáty od iných autorov a autoriek, v zbierke Rarum : priesvitnosť je veľa venovaných básní, pôct iným básnikom a poetkám. Stretáva sa tu celá plejáda básnikov: starý Číňan Lu Či, Kórejčan Kim Si-sup, Hölderlin, Baudelaire, Pound, Eliot, Rilke, Celan, Borges, Ferlinhetti, James Wright, naši Janko Kráľ, Krasko, Ondruš, Pavel Vilikovský alebo Juraj Kuniak. V tejto knihe som našiel len jednu poetku: Louise Glückovú (v iných nájdeme aj ďalšie). Nemôže chýbať ani jej možno najmilší maliar Cézanne a prírodovedec Carl Linné.
V závere zbierky čítame: slovo sníva smerom hore / bude tam radosť. A na inom mieste: pokloním sa po zem. Pavol Strauss jej vo svojom denníku Odvrátený hlas pritakáva: Údiv a klaňanie je jediný primeraný postoj voči všetkému jestvujúcemu a možnému. Pritakávam aj ja a veršom Mily Haugovaj skladám poklonu.
Rudolf Jurolek
