O ozvenách sprítomňovania minulého v súčasnosti
Na novembrovom KNS sme rozoberali knihy Ivana Laluhu a Karola Horáka
Na stretnutí členov KNS dňa 13. novembra 2025 sme zvlášť privítali členov a hostí, ktorí pricestovali do kaviarne Lepší príbeh v Bratislave z Prešova. Istotne, boli tu viacerí z rôznych miest, ktorí prichádzajú na klubové stretnutia pravidelne, aj Ivan Čičmanec z ďalekého Osla.
Na stretnutí sme reflektovali knihu historičky Vlasty Jaksicsovej: Nedokončený rozhovor s Ivanom Laluhom (v spolupráci s Historickým ústavom SAV vydala VEDA, vyd. SAV, 2024) a poviedkový súbor Karola Horáka: Sírny kotol (vyd. Modrý Peter, 2024). Knihu Vlasty Jaksicsovej uviedol Ivan Kamenec, a prezentácie knihy Karola Horáka sa ujala dvojica – hostka Marta Součková, editorka knihy a Ján Gavura, jej dlhoročný spolupracovník a člen KNS. Vďaka priateľským vzťahom zastúpili neprítomného autora aj pri hlbšom rozbore tvorivých metód dramatika a spisovateľa Karola Horáka.
Historička kultúry Vlasta Jaksicsová sa potešila spoločenskej prezentácii knihy Nedokončený rozhovor... s Ivanom Laluhom v KNS. Impulzom napísať knihu – rozhovor s historikom a sociológom, vysokoškolským pedagógom Ivanom Laluhom bola najmä jej zvedavosť – ktorá však k práci historika priam nevyhnutne patrí, ale tiež zvedavosť na Laluhove spomienky a pohľady na udalosti a turbulentné momenty 20. storočia. Bol v nich prítomný nielen ako historik, ale začas aj politik. Stretnutia pri tvorbe knihy sa datujú ku sklonku života Ivana Laluhu (20. 11. 1932 v Tekovských Lužanoch – 21. 7. 2025). Vlasta Jaksicsová zvolila nezvyčajnú formu – dialóg, prislúchajúci skôr publicistike než spisbe historikov. Aj podľa úvahy Ivana Kamenca o tejto forme možno povedať, že ak sa autor v koncepcii textu ubráni zvodom umeleckej licencie a príliš subjektívnej interpretácie, spokojne knihu-dialóg môžeme radiť aj k literatúre faktu. Autorka sa v príprave mohla oprieť o zdroje z Laluhovho profesného života, z jeho politickej činnosti a o svedectvá jeho aktívnej účasti v politike a z obdobia, keď aktívne kultivoval pamiatku Alexandra Dubčeka, tiež však o poslednú memoárovú Laluhovu knihu O ceste k slovenskej štátnosti v rokoch 1990 – 1992 (vyšla v roku 2015). Forma dialógu sa priam núkala po tom celom diapazóne existujúcich textov a živej pamäti na činnosť a verejné pôsobenie človeka obdareného dlhým produktívnym životom.
Knihu pred auditóriom KNS, ako je u nás zvykom, svojou rozborovou odbornou reflexiou hodnotil historik Ivan Kamenec. Najskôr uviedol, že knihy rozhovorov s ľuďmi z umeleckého či vedeckého prostredia, ktorí vstúpili do politických kruhov, prinášajú rôzne prieniky, avšak pre aktérov môžu znamenať aj ostrakizáciu, alebo vykresliť obraz morálneho zlyhania umeleckých či vedeckých pracovníkov. „Na to máme v moderných dejinách, najmä v dvoch obdobiach totality, dostatočne veľa príkladov. A pozoruhodné je, že to trvá aj po páde týchto dvoch totalít. Svojím spôsobom sa tieto osudy týkajú aj Ivana Laluhu,“ predoslal svoju reflexiu Ivan Kamenec (publikujeme ju v rubrike Kritické reflexie). Ivan Kamenec považuje knihy rozhovorov, popri archívnom výskume a dobovej tlači, za osobitný, veľmi prínosný a plnohodnotný prameň pre prácu historika, pripomína však, že ako všetky pramene, i tento treba kriticky absorbovať. A Ivan Laluha, istotne vedomý si zavŕšenia, vpísal do knihy dedikáciu: „Túto knihu venujem všetkým, ktorí ešte nezabudli, že politika má obsahovať ľudské dobro, alebo sú ochotní si o tom aspoň prečítať.“
Karol Horák sa nášho posledného tohtoročného jesenného stretnutia v Bratislave nemohol zúčastniť, avšak predsedníčka klubu Judita Kaššovicová pripomenula osobné stretnutie s Karolom Horákom a členmi nášho klubu v Spišskej Novej Vsi v roku 2021 pri uvedení jeho hry Štúr v predpremiére, v réžii Michala Babiaka. Sprítomniť autora, žijúceho v Košiciach, sa odhodlali Marta Součková a Ján Gavura, pôsobiaci tiež na východe. Uvedenie Horákovej knihy Sírny kotol Ján Gavura poňal predovšetkým ako dialóg so svojou blízkou spolupracovníčkou a dvornou redaktorkou Horákových kníh, a tak spolu odhalili hĺbky a erózie redaktorskej práce v emotívnom a veľmi osobnom vyznení.
Karol Horák (nar. 1943 v Katarínskej Hute) je dramatik, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg a divadelník, založil legendárne Študentské divadlo pri Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove v šesťdesiatych rokoch, kde pôsobil ako herec, dramaturg a režisér. Formoval generácie svojich študentov, a študentské divadlo existuje dodnes. Horákova nateraz posledná kniha Sírny kotol je poviedkovým súborom, zostaveným z textov od sedemdesiatych rokov do nového milénia. S dôverou ich zveril do citlivých rúk redaktorky a akademickej kolegyne Marty Součkovej. Vyznala sa, že autor je špecifický editorský prípad: „Zdá sa ľahko editovateľný, lebo nenapíše zlú vetu, má svoj rukopis, svoj štýl, jeho texty sú čisté. Ale... je priam preslávený tým, že má veľa variantov svojich textov – poviedok, čŕt či epických dialógov. Textov rôznych variantov bolo za veľkú krabicu. Čo teraz? Po vetách vyberať z variantov jednotlivých textov? A tak to bolo, vyberala som po vetách skladačku, a prepisovala ich do knižnej verzie. O všetkých textoch sme sa rozprávali, čítali konečné varianty. Bola to celkom iná skúsenosť redaktorskej práce“. Ján Gavura ozvláštnil túto pozíciu a nazval ju „redaktorka-popoluška“, možno v duchu postmoderného štýlu skladby. Bola v tejto zostavovateľskej práci aj nejaká pasca, keď primárnym princípom bolo „zachovať Karola Horáka“? Aký teda je Karol Horák? „Vy viete, že s jeho prozaickými textami boli vydavateľské patálie – prvá kniha bola zošrotovaná, ďalšie texty boli skrátenými verziami, Medzivojnový muž vyšiel až v roku 2013... Vlastne ešte stále nemáme zmapované všetko, čo vypovedá o jeho prozaickom štýle. V textoch je čo-to z Horáka – dramatika – napríklad textu o troch košických mučeníkoch predchádzala dráma aj rozhlasová hra, je to jeho téma, mala niekoľko verzií dramatických žánrov. A tak aj poviedkový text obsahuje viac dialógov, akcií a replík ako u iných autorov. Navyše, Karol Horák má veľkú záľubu v detailoch priam ako z divadelnej scény, nehovoriac o širokej škále lexikálnych prostriedkov a výraznej expresivite.“ Ján Gavura pripomenul aj rovinu vtipných až komických situácií v kontaktoch s Karolom Horákom, istotne pochádzajúcich tiež z princípov dramatickej tvorby... Život je niekedy zvláštne komický, poznamenal. Bola táto delikátna linka aj vo variantoch, podarilo sa ju zachovať?– pýtal sa ďalej. „Sírny kotol už názvom naznačuje, že nie je optimistickou víziou sveta, ani zbierkou komických situácií, skôr tých z temného dna kotla. Dokonca som z tej krabice vyradila dve vtipné poviedky, ako editorke mi nepasovali do modality zbierky. Ona je totiž aj akousi bilanciou, aj keď niektoré texty boli napísané skôr. A často v nich prevažuje temno. Veľmi ma zaujala poviedka Fakultná mucha o necitlivosti niektorých ľudí, o ubližovaní, ktoré vyústilo do psychického zrútenia postavy, ktorá mala predobraz v konkrétnom akademickom prostredí. Je priam kafkovská... Napokon však vyznieva ako čosi súcitné a empatické.“ Zvláštnu kvalitu textu Karol Horák dosahuje určitou mierou odstupu, paradoxne možno viac v epickom než divadelnom, kde niektoré veci nemožno vypovedať jazykom – musia sa ukázať situačne na scéne – pripomenul Ján Gavura. Jej prostiedkami sú irónia, komika, groteska, dodala Marta Součková. Primárne ťažisko tvorby, najmä tej javiskovej, a nielen študentskej, i na profesionálnych scénach, bolo pred rokom 1989. V bilancii tvorby autora, po roku 1989, Marta Součková dodala: „Ale áno, aj v Sírnom kotle nachádzame iróniu a absurdné situácie, stvárnené dekompozíciou textu postmoderne fragmentárne, v komicko-absurdnom móde. Na konferencii o Karolovi Horákovi k jeho životnému jubileu pred dvoma rokmi zaznelo, že neustále sleduje svetové trendy, a sám sa aj mení. Niektoré jeho poviedky zo sedemdesiatych rokov predbehli slovenskú postmodernu, podobne ako vtedy nevychádzali texty Pavla Hrúza alebo Pavla Vilikovského, ale boli napísané, nevyšli v svojom čase, napriek tomu máme pocit, že sú aktuálne a živé dodnes. Karol Horák sa po roku 1989 viac orientoval na historické témy, demýtizácii histórie či dejateľov, so záujmom o lokálne dejiny. Neskôr sa viac orientoval na monodrámu, na rozdiel od divadla poézie zo šesťdesiatych rokov a pohybového, experimentálneho, alternatívneho študentského divadla. V próze je až okúzľujúco tradičný a veľmi súčasný zároveň, pritom stále vie experimentovať s jazykom.“
Po prezentáciách kníh nasledovala uznanlivá aj vášnivá debata, napokon tak ako zvyčajne. V stretnutiach a debatách v Klube nezávislých spisovateľov v spriatelenom priestore kaviarne Lepší príbeh budeme pokračovať aj v roku 2026.
Text a fotografie: Ľubica Suballyová