Septembrové soiré KNS aj o miere osobného v tvorbe
Dňa 18. septembra 2025 sme sa opäť stretli v kaviarni Lepší príbeh, aby sme s autormi Máriou Bátorovou a Igorom Hochelom diskutovali o ich nových knihách, v našom osvedčenom scenári: reflexia o knihe, tvorivé vyznanie autora a vzájomná diskusia.
Prvou prezentujúcou sa dvojicou bola Mária Bátorová, o jej románeTrvanie (vyd. Marenčin PT) referoval Anton Baláž. Druhú dvojicu vytvoril Igor Hochel, o jeho zbierke poézie Vrany na jarmoku (vyd. Peter Chalupa, ilustrácie Marián Meško) referoval Ján Zambor. (Referáty k obom knihám publikujeme v rubrike Kritické reflexie.)
Anton Baláž v reflexii románu Trvanie od Márie Bátorovej postrehol určité autobiografické črty v postave Helgy, predovšetkým v niektorých aspektoch osobného utrpenia v historicko-spoločenských kontextoch, v priznaní viery, a nepriamo aj v rovine príbuzného akademického pôsobenia postavy. Priam až rozpaky vyvolala v autorke úvaha o autobiografickom podklade románu. Mária Bátorová sama román za autobiografiu rozhodne nepovažuje, hoci priznáva, že v tvorbe sa „najľahšie vyrobí situácia, ak je naša“. Vnímanie autobiografických aspektov v románe i všeobecne v literárnej tvorbe vyvolalo diskusiu a polemiku medzi prítomnými. Isté je, že komentátor románu Anton Baláž sa s autorkou dlhé roky pozná, pozná jej celé dielo, a tak v hodnotení hlbšie začrel do privátnejších sfér, súznejúcich s tvorbou. Tiež priznal, že práve preto recenziu písal veľmi dlho. Mária Bátorová ocenila, ako si Anton Baláž v reflexii všímal aj predošlé práce, poéziu, zvlášť predchádzajúci román Stred. „V istom zmysle, najmä v postavách, je to pokračovanie.“ Mária Bátorová poznamenala, že román Trvanie už vyšiel aj v nemeckom preklade.
Literatúra je pre Igora Hochela podnes tvorbou vo viacerých žánroch, z nich prevažuje poézia, a celoživotne bola literatúra zároveň jeho prácou, v odovzdávaní študentom. Najnovšia zbierka básní je jeho deviatou. Reflexiu k zbierke pripravil a prezentoval Ján Zambor, rovnako ako Igor Hochel, básnik, prekladateľ a vysokoškolský pedagóg, priateľ, s ktorým absolvoval niekoľko literárnych ciest v Španielsku.
Igor Hochel len letmo spomenul, ako veľmi má rád poéziu Jána Ondruša a konkretistov vôbec. Viac sa rozhovoril v duchu pôvodne nezámernej podtémy nášho stretnutia – autobiografickosti v tvorbe. Z básní v zbierke Vrany na jarmoku predniesol verše o sebe: „Narodil som sa v slepej uličke hlavného mesta / v jazyku, ktorý vlastní ô / krehkú mincu dôvery / čo k tomu dodať.“ Hovoril aj o autentických impulzoch vzniku básne Janomálie: O sedmokráskach kvitnúcich v januári mu písal v maili priateľ Ján Zambor, avšak do veršov ich vložil Igor Hochel, rozjímajúc o stave sveta a bytia, azda s existenciálnym pocitom úzkosti.
Erik Ondrejička spontánne glosoval poéziu Igora Hochela: „Igorova poézia je veľmi zrelá, jemná, má vyvážený jazyk. Stále si udržiava dobrú úroveň, a nikdy pod ňu neklesne. Igor sa nesnaží o zbytočne silné pointy, pointa jeho básní je jemná, akoby ju nechával pomaly prenikať cez sito čitateľského vnímania, aby sa tíško usadila v človeku. To mám na jeho básňach rád. A tiež to, ako si všíma detail, a z neho nenápadne prejde k univerzálnejšiemu významu, skryto súvisiacemu s procesmi, ktoré sú neviditeľné. Svet sa dá opísať matematicky, filozoficky, ale aj poeticky. Igor ho opisuje poeticky a veľmi pekne.“
Po letných prázdninách sa na stretnutí zišlo menej členov KNS než zvyčajne, avšak priateľstvá v Klube nezávislých spisovateľov mali väčší priestor na osobné zvítania v čase, keď blízkosť je čoraz vzácnejšou hodnotou, vychádzajúcou z hlbín vzájomnosti a porozumenia, o to väčšmi v súčasnej atmosfére ťaživých spoločenských okolností, prenikajúcich aj do súkromného bytia každého.
Text a fotografie: Ľubica Suballyová