Krstili sme publikáciu a pripomínali si Ivana Kraska
Keď sa povie Lukovištia, iste si nejeden Slovák či nejedna Slovenska s aspoň stredoškolským vzdelaním spomenie, že v tejto malohontskej obci sa narodil básnik Ivan Krasko. Dnes tu žije aj Jozef Mitter, učiteľ na penzii, a zrejme to bola práve jeho domovská príslušnosť, ktorá ho inšpirovala k vytvoreniu publikácie Spomienky na básnika Ivana Kraska. Vyšla v tomto roku, vydala ju Matica slovenská v Martine v spolupráci s jej miestnym odborom v Lukovištiach. J. Mitter do nej napísal podstatnú časť textov a jej spoluatormi sú známy rumunský slovakista Corneliu Barborică, žiaľ, už nebohý, ktorý spracoval tie roky Kraskovho života, ktoré strávil na štúdiách v Rumunsku, a Jaroslav Sojka, chemický inžinier, ktorý pracoval v cukrovare v Klobukoch na rovnakej pracovnej pozícii ako pred ním Krasko, pravda, vtedy ešte Ing. Ján Botto. Publikácia prináša aj niekoľko dosiaľ neznámych faktov o básnikovom živote, predovšetkým o rodinných súvislostiach a najmä o jeho priateľstve s Ivanom Kováčom a väzbách na zemiansko-šľachtickú rodinu Kováčovcov. Azda treba povedať, že táto útla kniha, ako na to upozornil Ján Zambor, nemá charakter odbornej monografie, uplatnili sa v nej beletristické postupy. Obohacuje ju pútavá obrazová príloha.
Slávnostné uvedenie publikácie do života sa odohralo 9. októbra 2025 v Dome osvety Gemersko-malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote. Pozvánku na toto podujatie poslal J. Mitter aj Klubu nezávislých spisovateľov. Pozvanie sme prijali, a tak sme sa traja – Judita Kaššovicová, Ján Zambor a ja – stali „krstnými rodičmi“ knižky. Pred krstom sa okrem otca publikácie J. Mittera ujalo slova viacero rečníkov, medzi nim aj starosta Lukovíšť Roman Hubert, ktorý do publikácie napísal krátky úvodný príhovor. Samotný akt krstu mal symbolický ráz, knižku uloženú v kolíske zo známej kyjatickej hračkárskej dielne „pokropili“ konfetami, ktoré „zastupovali“ vesmírny prach, keďže jeden z asteroidov je pomenovaný po Kraskovi. Potom sme dostali slovo aj my. J. Zambor v krátkosti zhodnotil uvedenú publikáciu a sprístupnil svoju prednášku „Vzlyky nahej duše“ – o charaktere lyriky Ivana Kraska. Na záver prečítal svoju báseň v próze Aminka – pripomeňme si, že dievčatko tohto mena je lyrickou hrdinkou Kraskovej básne Aminke zo zbierky Nox et solitudo. J. Zambor mal možnosť sa s ním stretnúť, pravda, už ako so starenkou. Vyslúžil si potlesk. Gros početného publika tvorili stredoškoláci, podľa vyjadrenia jednej z profesoriek ich bolo až 160. Počúvali pozorne, či – ako sa dalo vypozorovať z pódia – aspoň nevyrušovali.
Potleskom bola odmenená aj Judita Kaššovicová, ktorá predniesla niekoľko Kraskových aj svojich básní. Pri jej prednese – zdalo sa mi – poslucháči priam tajili dych.
Ja som sa vo svojom krátkom príhovore pokúsil vysvetliť, čím ma Kraskova poézia stále priťahuje, ba priam fascinuje. Prečítal som aj svoju báseň Alegórie (na Ivana Kraska), ktorú som napísal niekedy na konci 80. rokov minulého storočia.
Popoludní nám ešte organizátori podujatia sprostredkovali návštevu Lukovíšť. Dedina má dnes, samozrejme, už iný ráz ako v Kraskových časoch, no zachováva si svoje čaro. Je to horská obec, rovných miest je tam ako šafranu, viac-menej sa dá ísť len do kopca alebo z kopca. Aj cintorín je na vyvýšenom mieste s krásnymi výhľadmi. Kraskov hrob je prikrytý jednoduchým náhrobným kameňom, na ktorom je básnikovo umelecké meno a dátum narodenia a úmrtia. Zdobí ho však do primeranej výšky čnejúci, harmóniu nenarúšajúci kovový objekt, dielo sochárky Aliny Ferdinandy, ktorý symbolizuje povestné kraskovské topole. Vedľa sa nachádzajú ďalšie hroby členov rodiny Bottovcov. Mimochodom, na tomto cintoríne je pochovaný aj Ladislav Mňačko, ktorého druhou manželkou bola Kraskova dcéra Eva.
Kraskov rodný dom v Lukovištiach stále stojí, od cesty nie je hneď viditeľný, prekrýva ho novšia stavba. Momentálne je neprístupný, lebo doň zateká. Podľa vyjadrenia J. Mittera sa čoskoro chystá jeho rekonštrukcia. Básnikova busta umiestnená v jeho blízkosti, naopak, okoloidúcemu padne do oka. Aj jej autorkou je menovaná výtvarníčka, ktorá zomrela mladá, vo veku 48 rokov.
V nasledujúcom roku zrejme delegácia Klubu nezávislých spisovateľov Kraskov kraj opäť navštívi. Budeme si totiž pripomínať okrúhle výročie, ubehne 150 rokov od narodenia básnika, ktorý rozhodujúcou mierou ovplyvnil vývin slovenskej poézie a stále očarúva čitateľov.
Igor Hochel
