Kuzma Tvorba - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Nad novou básnickou tvorbou Štefana Kuzmu

Súčasťou klubového stretnutia 13. apríla 2016 bola aj kritická reflexia troch nových kníh Štefana Kuzmu - zbierok poézie prelet, do zbla a tvár (ne)videného. Predstavili ich Erik Ondrejička a Mária Bátorová. Svoj autorský pohľad pripojil aj Štefan Kuzma. Pripíjame aj kritické texty Kataríny Zitovej z Knižnej revue, Pavla Tomašoviča z Života a kultúry Trnavy a Mariána Hatalu z Listov.

O zbierkach poézie prelet, do zbla a tvár (ne)videného

Napriek skutočnosti, že Štefan Kuzma debutoval ako zrelý päťdesiatnik, nemožno ho zaraďovať v tejto chvíli k málo plodným a teda málo invenčným autorom, nakoľko do vydania reflektovaných troch zbierok poézie má za sebou už päť predchádzajúcich zbierok a k tomu aj štyri romány.

Zbierka prelet, alebo haiku v ktorých sedemnásť znamená nekonečno

Tradičné literárnovedné definície haiku sa milovníkom tejto zdanlivo výrazovo úspornej formy musia už len z princípu javiť nedostatočné a hlavne vykazujúce zrejmý deficit zenovosti. Čo už možno povedať popisom troch prítomných veršov, keď najdôležitejší je ten štvrtý chýbajúci, dostávajúci čitateľa "za slová", do vcítenia, súzvuku a zamyslenia. Do zamyslenia využívajúceho logiku zastaveného času, trvajúceho celú večnosť a predsa v okamihu pominuteľného. S odtlačkom všetkého a súčasne ničoho, hoci má podobu pars pro toto čohosi konkrétneho, z opakujúceho sa okruhu roka prírody a súčasne z jedného uzavretého okruhu ľudského života.

"Celý mesiac a celá obloha sa odráža v jedinej kvapke rosy zachytenej na tráve", vraví múdrosť čínskeho mnícha Eiheia Dogena (1200-1253), autora slávneho diela Shobogenzo (Pokladnica pravého oka Dharmy) Tento výrok je rovnako ako každé zopodstatnené haiku (a rovnako aj každý zenový kóan) symbolom toho, že pre pripraveného je v každej kvapke vody, alebo v každom zrnku piesku úplne všetko a pre nepripraveného v nich na večné veky nebude nič.

Ak by som mal zo všetkých Štefanom Kuzmom čitateľovi ponúknutých haiku vybrať jedno na ochutnanie, bolo by to asi práve toto:
kamenné vtáky/pili vodu z fontány/aj keď zamrzla
Uvedomil som si pri ňom zas a znova, že veci existujú a vo svojom symbole pretrvávajú aj vtedy, keď sa vonkajšie okolnosti zmenia na nepoznanie. A že aj keby sa celkom prestala písať, čítať a vydávať poézia, kým budú ľudia myslieť a cítiť, stále budú súčasťou sveta tí obdarovaní talentom, ktorí poéziu budú bytostne vnímať a ktorých bude napĺňať ako súčasť všetkých vecí, vrátane fenoménu nazývaného múdrosť, ktorá je nevyhnutná pre hľadanie a nachádzanie ďalších hlbších zmyslov toho, čo nám je umožnené porozumieť a prijať. Práve toto haiku vo mne súčasne osviežilo príjemný pocit z konkrétnych veršov Upanišády Mundaka, podľa ktorých v každom v nás je prítomný nielen trpké a sladké ovocie ochutnávajúci vták, ale aj božský, pozorujúci vták, symbolizujúci univerzálnejšiu ako osobnú podstatu a skúsenosť. Samozrejme, aj s príchuťou nekonečnosti výkladov veršov, ku ktorým si každý podľa chuti môže pridávať ďalšie.

Ak by som chcel Štefana Kuzmu jediným haiku predstaviť ako autora s presahujúcim svedomím, citoval by som haiku: žltá obloha / rozvášnený hmyz kreslí / telami po skle.
Telíčka hmyzu, ktorých konečným cieľom sú obrazce na skle auta totiž nie sú iba konštatovaním pominuteľnosti, ale na diaľku konotujú všetky zlyhania ľudskosti a všadeprítomnú ľahostajnosť, ktorá sa v nekonečne tenkej hranici premieta cez dejiny, ktoré sú nielen históriou vecí vznešených, ale aj, a najmä, históriou násilia, ktoré je v konečnom dôsledku vždy násilím individuálnym s dosahom na univerzálnu pamäť. Od malých zlyhaní prameniacich v nečinnosti alebo v nezmenenej banálnej činnosti, až po zlyhania kataklizmických rozmerov šoa.

A napokon, keby som chcel zdôrazniť Kuzmovým čitateľom jeho pochopenie výnimočnosti, krehkosti a neopakovateľnosti každej chvíle života, citoval by som haiku: mrzli aj hlasy/ktovie či ten tvoj prežil/v jej krehkom srdci.
Pretože možno iba o jednej chvíli v živote s jednou osobou možno povedať: iba jediná / len jeden úsmev vnútra / kvitne s agátmi.

Jedným zo zázrakov poézie je neobmedzené množstvo možností, ktoré si každý čitateľ môže precítiť, ochutnať, premyslieť, alebo hoci aj si tiež vyskúšať vybrať, ktorými haiku by predstavil ostatným čitateľom básnika v Štefanovi Kuzmovi on sám.
Aj spolu s nezodpovedateľným tajomstvom, ukrývajúcim odpoveď na otázku kto v Štefanovi Kuzmovi jeho, v tomto prípade kratučké vety, formuluje a kto v čitateľoch nekonečnosť sedemnásťslabičného haiku číta, cíti a počúva.

Zbierka druhá - do zbla

Zbierku po formálnej stránke tvoria štyri básnické cykly, pričom každý je uvedený jedným haiku ako akýmsi mottom, ku ktorému sa vždy autor vráti v poslednej básni cyklu, a súčasne sa tak vráti na jeho začiatok. Iba vo štvrtom cykle sa najprv básňou bilancia vráti na začiatok cyklu a potom ešte básňou do zbla prejde znovu na začiatok celej zbierky. Uvádzam to ako príklad toho, že kruh ako symbol všetkého uzavretého je pre Kuzmu naozaj dôležitý. Ako je dôležité vyrovnať sa s tým čo bolo, s tým s kým sme boli, s kolobehom života.
Čitateľsky je zbierka atraktívna najmä pre tých čitateľov, ktorí ocenia autorom nájdené a prezradené kúsky múdrosti, ktoré sú v harmónii s krásou. A to, ako inak, je posudzované hľadaním a vnímaním vzdelaného človeka, ktorý má v sebe nazhromaždený, alebo aj vrodený cit pre poéziu. Poéziu, ktorá bilancuje, objavuje a prepája videné s neviditeľným, cítené s prežitým a s tým najlepším a najhlbším, čo autor Štefan Kuzma v sebe odkiaľsi zvnútra a zároveň zvonka vydoluje.
Osobne si netrúfam porovnávať v Kuzmovi kvality básnické a prozaické. Na svete sú miliardy stolov a človek, ktorý má pocit, že vie, ako má každý autor za každým z miliárd stolov písať, je mi podozrivý už z princípu. Rovnako podozrivé je mi, keď hodnotiteľ vie, čo by mal literárny subjekt v danom momente povedať, aby sa to hodilo do akejsi schémy, hoci autor v reálnom živote na vlastné uši počul od živého subjektu (alebo od seba) niečo celkom iné. Čo viem však určite, je to, že pri čítaní Kuzmových románov som najväčšiu radosť pocítil, keď som čítal (niektorými kolegami kritizované) tzv. lyrické vsuvky, alebo texty, ktoré síce dej vpred neposúvajú, ale ja som si ich s pasiou prečítal dvakrát. Netvrdím tým, že Kuzma je básnickejší ako prozaickejší. Tvrdím iba to, že čitateľ, ktorý má rovnakú krvnú skupinu ako ja, má radšej poéziu ako prózu a radšej poéziu múdru ako čisto pocitovú a radšej čosi precítené ako niečo čisto umelo vyfabulované.
Skrátka niečo, čo ide "do zbla", v čom možno iba súhlasiť s Pavlom Tomašovičom, ktorý si v peknom doslove názov zbierky číta ako "do poslednej štipky existencie".
Sú zbierky, z ktorých je lepšie citovať, ako o nich hovoriť. A je to zároveň aj obrovskou výhodou smutnopeknej lyriky. Pretože keď hovoríme o múdrosti, ostane nudná, keď rozpitvávame humor, stane sa nevtipným, keď hovoríme o hudbe, ostane hluchonemou a keď máme záujem cítiť účinok riadkov, ktoré vravia viac ako slová v nich, treba ich s otvoreným srdcom čítať alebo počúvať. Preto najradšej predstavím túto Kuzmovu zbierku prehádzaným výberom veršov (trochu opovážlivo) tak, aby bolo jedno v ktorých básňach majú domovskú príslušnosť. A možno sa tým najviac priblížim pocitu z prečítania celej zbierky.

"ktosi vraví že môj svet by napísal inak/ale prečo/ keď ja som na každej dlani a moje srdce je v každej mojej básni"
"život je totiž jediná pravda a on je vždy o čosi nad všetkým"
"od prvej chvíle po poslednú/ od dní čo plynú po tie čo neprídu/ stojím pod agátmi a ponáram sa do vysvietených okien vlaku"
"kto by ma kradol noci/ tichu ktoré sa mi zabodlo do srdca"
"ak niekto vo mne vtedy povie skoč/ tak skočím lebo viem/ že ak sa udriem/ ten istý vo mne postaví aj chrám/ kam sa schúlim/ kde bolesť pominie"
"všade a vo všetkom hľadám dôvod/ hoci neviem prečo/ keď v kráse okolo jednoducho som"
"aj dnes som si mohol vybrať/ či sa klamať alebo brať život aký je/ a ja som sa rozbehol ulicami/ za tvárami z iného sveta/ priesvitný a ľahký/ ako lístie vŕby na hladine neexistujúcej rieky/ ale výberom nič nezmením/ keďže všetko sa už stalo"
"dotknúť sa tvojich pier/ je ako pribiť vánok na dvere chrámu/ do ktorého nikto nechodí/ je ako premodliť deň/ ktorý bol a nebol"
"opäť sa uistím/ že zomrieť je správne/ že aspoň dačo má zmysel/ keďže všetko čo viem/ mi vtedy bude zbytočné"
"keď zatvorím oči/ začujem zurčať starecké ticho/ kreslo nasiaknuté pocitmi je knihou mojich dní/ rozprávam sa s ním prstami/ vyčitujem čo som mu vryl do kože/ rozhovor s kreslom je mlčaním s mŕtvymi/ palicou ktorou sa podopieram keď kráčam po oblohe/ havraním pierkom ktorým čmáram nevypovedateľné/ dážď ustal a ja som sa ani dnes nepripravil na zlom/ na uchovanie stôp nepasujúcich nikam"
"sú miesta od ktorých neujdem/ zbytočne kráčam zo severu na juh/ z východu na západ/ sú vo mne ako srdce/ predpôrodná voda čo sa nestratila ani po nádychu/ sú miesta čo sa zamkli vo mne ako záštita/ ďakujem ti neznámo/ šepot v krvi pumpujúci básne"
"aj keď nám šťava slov steká po ústach/ bozky nenatiahneš ako hodinky/ neprivoláš ich z krajiny nenarodenia/ zakaždým budeš len svoja/ zvedená i nezvedená/ vždy budem len svoj/ zbytočne vo mne hľadáš seba"
"čas poráta iba výsledok iba v ňom je viditeľný"
"keď sa zahľadím na dosku stola/ na útržky svojho života/ viem že ryšavý môže byť len sen/ že v uhlíkoch farby jej vlasov nevzplaniem/ dni však iskria v pahrebe/ kým ju nezaleje posledný dážď"
"najdlhšie som počul tvoje kroky/ klopkali ako kopýtka jednorožca/ nádej pozliepaná zo snov a bozkov/ len zriedka zostáva viac/ tak prečo sa mi máli"
"zvony žehnajúce vojne skončili v peci/ len umieračik si zachoval svoj hlas/ ako posol posledných vzdychov blúdi v modrých zvončekoch/ opäť som sám/ pozorujem včelu čo sťažka vzlietla/ jej zlatisté nôžky domova/ nič sa neskončí kým iné trvá"

Zbierka tretia - tvár (ne)videného

Na kompozičné usporiadanie zbierky tvár (ne)videného Štefan Kuzma použil podobnú fintu ako v zbierke do Zbla. Iba kapitoly sú miesto štyroch tri. A premostenie s úvodnými haiku je akési menej zjavné, ako keď sa čosi začína a končí jemnou pointou. Takou, ktorá nevyvalí dvere do čitateľovho sveta, ale jemne presakuje cez sieťku vnímania, aby sa jej chuť nenápadne spojila s ostatným prečítaným a prežitým, ktoré býva uložené kdesi v človeku.
Sám Kuzma o zbierke píše, že do zbierky uložil mentálne bohatstvo, ktoré objavuje na svojej druhej púti po legendárnych miestach Svätej zeme. Chcel, podľa jeho vlastných slov: naznačiť tvár (ne)videného, zaplniť slovami ticho, aby sa rozoznelo ako mocný zvon, aby mu neroztrhlo hruď a aby jeho slová zasadené v ňom dakomu inému ovlažili srdce, privodili túžbu po zvláštnom pokoji v krajine priviatej z duše tvorcu dún.
Ak by som mal pomenovať spoločného menovateľa tejto zbierky, nebol by jeden, ale bolo by ich viac. Bez nároku na poradie by to bola autorova samota, hľadanie Boha, hľadanie seba samého, spomienky na partnerskú lásku a opakovane prítomná snaha o načieranie do mystéria existencie. Existencie ľudskej i univerzálnej.

Pri spočítavaní zlomkov Kuzmových úvah a teda pri autorskom a čitateľskom hľadaní spoločného menovateľa veršov sa núka uviesť nasledovné poznámky. Nakoľko priemerne vzdelaný čitateľ ľahko rozpozná všeobecne známe predmety a javy súvisiace so židovskou mystikou, budem sa zaoberať iba momentmi, ktoré akiste nie sú celkom zrejmé.

Názov zbierky, v ktorom je predpona oddelená zátvorkou (okrem iných dôvodov) podistým upozorňuje na to, že živý človek nemôže uzrieť tvár Boha, ale pokiaľ sa Boh vôbec zjavuje, činí tak prostredníctvom svojej stvoriteľskej moci. To znamená, že je poznateľný iba prostredníctvom svojho diela.

Baal Šem Tov, východoeurópsky chasidský mystik 18teho storočia (1700-1760) hovorí: U každého slova a výrazu opúšťajúceho vaše pery majte na mysli, že vaším cieľom je zjednotenie. A Kuzma to zjednotenie hľadá tiež. Vraví: zotmenie je nádejou na hviezdnatú noc/ vyriešením rovnice ľudí a hviezd/ a šťastím poslednej chvíle je mať silu zodvihnúť ruky/ a zaboriť ich do vesmíru/ sedemkrát sedem je číslom návratu.

Kuzma na viacerých miestach spomína sedmičku. Je to pochopiteľné, pretože sedmička je vtlačená do poriadku sveta prírody stvoreného za sedem dní a 7 ramien má i menora. Rád by som v tejto súvislosti spomenul aj osmičku, ktorá je v židovskej mystike vari ešte dôležitejšia. Chanukový zázrak trval 8 dní, pretože číslo 8 zodpovedá úrovni Tóry ako vysvetľuje kniha Tiferet Jisrael. Aj žalm, ktorým Dávid ospevuje Tóru je osemnásobný, ba i v Žalmoch (19:8) Božia Tóra je dokonalá, pretože prvých 7 veršov prináleží tomuto svetu a ôsmy deň zodpovedá Tóre, ktorá tento svet presahuje. Prináleží jej ôsmy stupeň. Osmička je aj číslo najsvätejšej svätine Kodeš Kodašim. Na ôsmy deň sa vykonáva obriezka. 8 kmeňov boli potomkova pramatiek Rachel a Ley - Jákobových manželiek a 8 bolo aj prorockých kníh.

Už spomínaný Baal Šem Tov je známy aj nasledovným citátom: Ak dosiahnem najvyššie vedomie, viem, že vo mne nebude ani jedno písmeno z tých slov.
Iná časť Kabalistickej mystiky hovorí: Každé myslenie je myslením reči, aj všetky skutky ľudské i Božie aj stvorenie sveta. A Kuzmove verše vravia: skutočnosť sa mi stráca v miznúcej krajine/ zdá sa mi snom letiacim priepastnou nocou/ ak sa aj dačo dalo vidieť/ už toho niet (rozdal som to)

V židovskej mystike je všetko vzájomne spojené a v sebe obsiahnuté nepochopiteľným a predsa dokonalým spôsobom a teda z každého bodu možno nazrieť do nekonečnej hĺbky. A hľa Štefan Kuzma píše: pod vežou s krížom som ľutoval/ že nerozumiem spoluhláskam tóry/ Bohu v podobe knihy/ že sa v jej mystike nestanem hľadačom/ ani si z jej čistých kameňov nepostavím most medzi ním a mnou/ možno by som ľahšie našiel jednu z tónin večných slov/ samohlásky tajomstiev/ úsmev v srdci/ zmysel uzatvoreného kruhu/ ako keď sa predieram húštinou symbolov/ extázou dakoho iného/ alebo mi stačí len ticho ukryté v čiarach.
Rád by som sa pristavil aj pri týchto Kuzmových veršoch: čosi ma ženie do kopca/ a hoci sa mi zdá že je to svorka divých psov/ sú to len výkriky nemých dní/ ktoré som prepočul/ ak to čo ma vtedy napĺňalo bol Boh/ tak je vskutku jedinečný/ a prichádza sám bez pastorov rabínov či imámov/ stačí byť na samom vrchu/ a pritom najnižšie ako sa dá. Okrem sympatickej pokory a snahy dostať zo seba to najvyššie Kuzma akoby sa pridával názorovo k tým, čo si myslia, že k Bohu nie je bližšie z jedného miesta (povedzme s vyššou nadmorskou výškou), kým z iného miesta (dajme tomu v urbánnej oblasti) je k nemu ďalej. Je k nemu skrátka rovnako ďaleko ako je do seba i keď je zrejmé, že na niektorých špecifických miestach sa dá dozrieť akosi ďalej. A to v zmysle dozrievania ako ovocie aj v zmysle dozrieť ako dovidieť. Aj keď geografické ukotvenie takéhoto dozretia je určite individuálne a rozhodne nie je zaručené. Aj preto Rabbi Levi píše: Všetci si prajú rýchlo sa vyšplhať po rebríku hore do nebies, ale v skutočnosti ostávajú hlboko dolu.
Fenomén autorovej samoty je vo veršoch prítomný často a je to tak zrejme preto, že hľadanie a nachádzanie kúskov múdrosti je aj zároveň synonymom istej osamelosti. Tak ako osamelé je večné študovanie, premýšľanie, meditovanie, snaha o prekonávanie hraníc seba a sveta. Pretože bez poznania nemôžme chápať vesmír a náš ľudský svet ani v tom mále, ktoré je človeku možné pochopiť.
K civilnejším veršom spomínajúcim na partnerskú lásku možno konštatovať nasledovné. Vo veršoch povedzme náznaky klopkali na srdce/ alebo to po kovových schodoch klopkali jej opätky, alebo vo veršoch je dobré ak mi má kto bozkami zotrieť slanú chuť z tváre/ vravievala si vyplakaná/ a ja som si myslel že to stačí/ že plač nie je nič viac je zdá sa celkom dobre nadávkovaná emócia. Cítiť ju aj vo veršoch sú však dlhy ktoré nesplatím/ nie sú v zozname/ staré lásky sa totiž za dlhy nikdy nerátali/ dlh starým láskam sa splatí iba cez nové. Tu by sa s istou dávkou odľahčenia dalo autorovi pripomenúť, že je práve jar a teda čas na splácanie spomínaných dlhov je lepší ako kedykoľvek inokedy.
Na záver by som rád spomenul verše, ktoré mňa osobne zasiahli asi najviac. Dá sa prísť o otca viacerými spôsobmi. Štefan Kuzma to pozná, inak by nenapísal práve toto. Radšej by som videl otca prejsť sa ulicou/ a možno s ním chvíľu posedel na dvore pod viničom bez slov/ nechcel by som vedieť ako je tam hore/ a ani ako bolo tu/ lebo prejsť sa po ulici či ticho sedieť/ je viac ako navždy odísť.
Aby sme ostali pri židovskej mystike, možno odpovedať Štefanovi Kuzmovi hoci Jeremiášom (6:16) A opýtajte sa cesty dávnych čias, ktorá je tá dobrá cesta. Vydajte sa po nej a nájdete pokoj pre svoje duše.
A ešte čosi osobné. Viem že nie je jedno, koľkým čitateľom spravia autorove verše radosť, ale prajem mu, aby ich bolo čo najviac, no odmenu nech nečaká. Pretože ako sa píše v traktáte Brachot Odmenu pre učencov ešte žiadne ľudské oko nikdy nevidelo.
A myslím si, že to isté platí aj pre básnikov.

Pozrite si aj :


Erik Ondrejička

Podujatia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Návrat na obsah