Laucek_Gulag - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah
Anton Lauček: Päť dní Vendelína Michajloviča
V gulagu   
(IV. kapitola)

Šťastím Vendelína Javorku bolo, že sa nedostal do niektorého z prvých koncentrákov, ktoré boľševická vláda po uchopení moci Stalinom začala budovať v odľahlých a nehostinných končinách Sovietskeho zväzu. V tých časoch po príchode transportu stráže odviedli väzňov do tajgy, kde okrem snehu, stromov a kríkov nebolo ničoho, iba tabuľka pripevnená na nejakom stĺpe a na nej nápis Tábor číslo... Holými omrznutými rukami lámali kríky a koly vsádzali do dier vyhĺbených kúskami dreva. Oblečení a obutí v tom, v čom ich zatkli – v poltopánkach, papučiach, v domácich košeliach, tenkých nohaviciach a ľahkých sakách nevydržali na príšernom mraze viac ako pár hodín. Stráže sa hriali v teplých kožuchoch pri prenosných pieckach. Väzni z nasledujúceho transportu v už zbudovaných prístreškoch prežili dlhšie – deň alebo dva. Tak sa pokračovalo, kým úbožiaci tábor nepostavili. Prakticky stál na ľudských kostiach.

V závere vztýčili nad vchodom do koncentráku „hrdý“ nápis: „Práca je vecou cti, chrabrosti a hrdinstva“.
 
Už pred putovaním do prvého Temnikovského tábora, nazývaného Temlag, Javorka hrozne trpel chladom, keďže nemal na sebe nič inšie iba sutanu, v ktorej ho začiatkom leta zadržali. Pomohli kňazi z jeho cely v moskovskej väznici, Francúz Jean Nicolas a Talian Pietro Leoni, oni zbiedenému podarovali niečo zo svojho oblečenia. Ináč by v „trojkráľových“ mrazoch cestu neprežil.
 
Dlhú a hustú bradu mu ostrihali, väzenský poriadok u odsúdených brady nepripúšťal. I vlasy na hlave museli byť nakrátko. Takže sa už ničím neodlišoval od prízrakov chatrného vzhľadu tmoliacich sa po tábore. Každý, v ktorom pracoval, bol vlastne vyhladzovacím. Raňajky spojené s obedom pozostávali hlavne zo zvyškov a odpadu. Rozkladajúce sa rybie hlavy a chvosty alebo nahnitá kapusta, plávajúce v riedkej polievke a chlieb. Na večeru po celodennej drine dostali „mukli“ pár lyžíc uvarenej šošovice alebo jačmeňa. Za osem rokov vyčerpávajúcej práce v baniach, lesoch, na stavbách, aj takých za polárnym kruhom, sa pátrovo zdravie veľmi zhoršilo. K artritíde pribudol bolestivý ischias, na ľavé oko dostal šedý zákal, trápili ho obličky, zväčšená prostata, arytmia i vysoký tlak – pri zohýbaní mu tiekla z nosa a úst krv. Nemohol už vykonávať ťažkú prácu, a tak mu priznali status invalida. Zaradili ho medzi chorých a umierajúcich v táborovej nemocnici.
 
Ale ani tam sa neliečilo, neboli prístroje a lieky. Lekármi boli tiež trestanci – mnohokrát vynikajúci odborníci, ktorých menej schopní závistliví kolegovia poudávali a podstatu udania vyšetrovatelia a sudcovia neskúmali.
 
Hoci sa čakalo, že skoro umrie, aspoň si štipôčku oddýchol. Prvý deň polihoval v posteli, ale už v nasledujúci ho službukonajúci dozorca z postele vyhnal a prinútil drhnúť polámanú a spráchnivenú drevenú dlážku. Keď sa mu pritom pustila krv z nosa, dostal za úlohu čistiť drevené latríny, zametať barak, vynášať smeti a odpad.
 
Pred týždňom ho našťastie preložili do nemocničnej kancelárie, tam vykonáva papierovú robotu. Starší  lekár, zajatec z bývalej Paulusovej armády, ktorej obkľúčené zvyšky sa pri Stalingrade vzdali do zajatia, mu podával derivát z náprstníka červeného. Doktor pestoval rastlinu na hriadke pri nemocnici a z vysušených listov vyrábal „districhin“, pomáhajúci pri liečbe srdca a krvného obehu. Vďaka tomu Javorkovi klesol tlak a cítil sa lepšie.
 
Do gulagu prišla jeseň, ohlásená studeným vzduchom prenikajúcim pomedzi okenné špáry a prefukujúcim z práchnivejúcej dlážky. Zvečerievalo sa rýchlo, ale v žiadnom táborovom baraku a ani v kanceláriách sa nesvieti, generátor na výrobu elektriny skolaboval, opravujú ho. Páter občas priloží do pece v kúte miestnosti a nechá trošičku odchýlené dvierka. Pec má našťastie dobrý ťah, nedymí a štrbina osvetlí aspoň kúsok priestoru. Náručia triesok, pripravené na zemi, vydržia do polnoci. V miestnosti je osemnásť lôžok, z toho pätnásť prázdnych. Pacienti z nich na príkaz vedenia tábora museli v predchádzajúci deň okamžite vyzdravieť, keďže treba plniť plán ťažby v baniach. Javorka nevie, čo sa s nimi stalo, väčšina z nich zrejme šichtu neprežila. Dve postele sú obsadené neschopnými chodiť, ktorým, keď niečo potrebujú, podá. Tretia posteľ je jeho. Až keď sadne úplná tma, až potom zapáli darovanú sviečku. Zatiaľ ju treba šetriť.
 
Dnes má väčší pokoj, šéf nemocnice, dozorca Boris Matvejevič, popíjajúci od rána, zaľahol na izolačke hneď po obede, a tam drieme. Nižší chlapík zavalitej postavy s bohatierskymi plavými fúzami a s ručiskami ako lopaty z nakazených nemocných strach nemal, vraj cez alkoholické výpary sa k nemu pľuhavé mikróby nedostanú. Lekári ho medzi sebou volali „Kuk“, lebo v prípadoch, keď  naliehali, aby zariadil dôležité veci pre fungovanie zariadenia a obstaral potrebné, im, ako obyčajne podpitý, s bohorovným pokojom odvetil: „Ja som tu mladý Lenin. Nič nedostaneš. Ani kuk!“ Pred rokom by ho zatvorili a pravdepodobne zastrelili  kvôli znevažovaniu mena boľševickej modly, no odkedy v pekle rozložili oheň aj pod „Ľudožrútom“ (tak väzni prezývali Stalina), niečo obrovskú krajinu pohýbalo. A v koncentrákoch tiež. Najnovšie táborovým lekárom, hoci v mizerných množstvách, nejaký zdravotnícky materiál a lieky začali prideľovať. Ťažko pracujúci odsúdení už dostávali aj časť mzdy a mohli si niečo na prilepšenie prikúpiť, i keď ceny boli nehorázne – napríklad jeden zemiak stál až rubeľ.
 
Javorkova posteľ je umiestnená pod oblokom, kde na širokej parapetnej doske stojí plechovica s bielym, štedro rozkvitnutým muškátom. V nemocnici a v tábore, aj keď sa trochu pomery uvoľnili, sa také niečo nezvyklo trpieť. Lenže s kvetom prišiel nedávno Boris Matvejevič a položil ho k prasknutému sklu, aby si rastlinka užila aj byľku skúpeho slnka. Javorka nech ho polieva, prikázal.
 
Neštandardný počin, predtým absolútne vylúčený v gulagu. Neskôr sa páter dozvedel, že Matvejevičovi umrela žena a on za mesiac prepil všetko zdedené. Po družke života mu zostal iba muškát.
 
Teraz, keď doobeda povypisoval papiere a vytriedil spisy, na svojom ležadle nenápadne slúži svätú omšu. Aj v predchádzajúcich táboroch, ak náhodou zohnal potrebné veci, sa mu to podarilo obyčajne po polnoci, kým ostatní spali. Posediačky si rozložil kôrky chleba, skvasený nápoj z hrozienok a krížik vyrezaný z rúčky zubnej kefky. Kňazi na blízkych posteliach sa k nemu pridávali.
 
Kúsky posväteného chleba môže Javorka rozdeliť do deviatich zápalkových škatúľ. Chlieb je vzácny, do každej vloží presne určitý počet drobných úlomkov. Od kňazov pracujúcich v bani má  inštrukcie, koľko potrebujú, aby tam potichu rozdali prijímanie. Týmto dnešným ich poteší, rozdávanie eucharistie bude sviatočnejšie, lebo s raňajkami mu jeden z väzňov poslal balíček s niekoľkými kôrkami bieleho chleba. Na kôrky aj s dvoma hltmi mlieka mal dotyčný, ako na mimoriadne prilepšenie, nárok raz týždenne. Každá zo škatuliek v pátrových rukách je nenápadne označená tak, aby ju dostal určený adresát.
 
Zásielky do barakov doručia väzni roznášajúci stravu. Takto je to zorganizované, čiže dozorcom za chrbtom.
 
Pátra Javorku dnes čaká ešte jedna úloha, a tou je krst. Za skoro deväť rokov tajne pokrstil v gulagoch viacerých dospelých mužov, no dnešné vysluhovanie sviatosti by malo byť mimoriadne. Ide o väzňa, bývalého vysokého príslušníka leningradského NKVD, pracujúceho v bani na jednom z chabo zabezpečených úsekov, kde sa skoro denne stávali aj smrteľné nehody. Tajná polícia prišla po neho na základe anonymného udania a z kancelárie s drahým nábytkom a balkónom ho odviezli do cely pre štyroch, kde sa tlačilo tridsaťosem nešťastníkov. Dvojmetrového muža vyšetrovatelia dlho „lámali“, keďže nechcel podpísať obvinenia postavené na výmysloch. V leningradskej mučiarni ho usadili na betónovú dlážku a zakryli klietkou, z ktorej dovnútra trčali dlhé ostré hroty. Klietka mala objem asi meter kubický a iba raz za dvadsaťštyri hodín prišiel niekto mohutného chlapa skontrolovať. Podpísal až potom, keď zbili jeho desaťročného syna a nariekajúceho privliekli do vyšetrovne, aby uvidel, ako bičujú otca.
 
Komunista Stepan sa stal presvedčeným antikomunistom. Prišiel o všetky svoje istoty a modly, zrazu sa ocitol medzi uväznenými sám a zúfalý. Zaťatý škrípal zubami, nocami vzlykal do slamou naplneného vankúša a nechápal. Netušil, čo sa stalo s jeho ženou a synom. To ho trápilo viac ako otrocké pomery v tábore.
 
Na šachte doloval rudu v jednej partii aj s dvoma kňazmi východného obradu, staršími od neho. Bol inteligentný, vnímavý, registroval z nich vyžarujúci pokoj, mali charizmu. Ostatní väzni v partii duchovným pomáhali, aby splnili plán.
 
Prečo sa hocikedy modlia?
Keď sa modlíš, nikdy nie si sám, povedali mu.
A čo s tým?
Modlitbou môžeš Boha prosiť aj za to, aby si opäť uvidel tvojich blízkych. Ak sa modlíš srdcom a vrúcne, budeš mať veľkú nádej, že sa tak stane. Jedine nádej ťa v gulagu udrží na nohách a pri živote.
Naučia ho to? Smie sa modliť s nimi? Aby mohol dúfať...
Pravdaže.
Ale nie je členom žiadnej cirkvi. Od malička ho vychovávali ako ateistu. Pionier, komsomolec, komunista.
 
Keď by chcel naozaj, môže sa stať členom cirkvi. Na krst ho pripravia. Alebo ešte lepšie, vedia o človeku, ktorý bude mať naň viac času.
 
Skontaktovali ho s Javorkom a potom sa pod zámienkou preväzovania zanedbanej fingovanej rany na nohe mohol skoro pravidelne objaviť v čakárni táborovej nemocnice. Tam ho vyzdvihol lekár a vždy sa našiel nejaký priestor, do ktorého Boris Matvejevič v ten deň určite nevopchá svoj špongiový nos.
 
Museli sa zmestiť do krátkeho času, vhodného priestoru a okolností nevzbudzujúcich podozrenie. Ináč by obom hrozil postih, a ten by nemuseli prežiť. Bolo potrebné sústrediť sa aspoň na to základné: na ohlasovanie tajomstva trojjediného Boha, vysvetľovanie evanjelia a právd kresťanskej náuky, osvojovanie základov duchovného života, oboznamovanie s článkami viery a prikázaniami, spoznávanie tajomstva spásy, naučiť sa modliť k Bohu, vyznávať vieru, zachovávať Kristovu vôľu a vedieť, čo je láska k blížnemu.
 
Božie slovo počúval Stepan prvý raz v živote.
 
„Má nesmiernu hĺbku a čistotu,“ povedal zvestovateľovi. „Oproti tomu je materialistická filozofia, ktorú do mojej generácie nalievali, iba plytkou špinavou mlákou.“
„Pretože hĺbka je prežiarená Duchom.“
Pátra mrzelo, že sa zakaždým musia veľmi náhliť a striehnuť. Vnímavá duša jeho poslucháča by si zaslúžila, aby ich čas a priestor nehatil.
Vtedy sa z ničoho nič na šachte prihodilo, že povolila jedna z podpier držiacich strop, na väzňov padli kusy kameňov a Stepanovi pomliaždilo nohu. Tú s fingovanou ranou, ktorá sa práve stala skutočnou.
Museli ho nechať v táborovej nemocnici. Potrvá najmenej tri týždne, kým sa vystrábi, usúdili lekári.
Mohli sa zhovárať najmä večer. Stepan porozprával Javorkovi veľa aj zo svojho súkromia. O manželke, o synovi, o prázdninách u „bábušky“ a „déduška“ na dedine. Jeho starí rodičia pravidelne putovali do jediného boľševikmi nezboreného chrámu na okolí – vtedy sa len zhovievavo usmieval nad ich pochabosťou. Popisoval aj každoročné dovolenky v osobitne strážených a luxusom vybavených hoteloch na Kryme, kde sa i s rodinou dostával vďaka svojej vysokej funkcii.
 
Už pochopil, čo prehliadal predtým – prečo sa najmä za Stalina spustila lavína masového zatýkania ľudí, úplne nevinných. Počas  prevratu v roku 1917 boľševici vyvraždili alebo donútili k úteku mozog národa, inteligenciu. Vládu si uzurpovala spodina a zločinci. Výsledkom ich neodborného, živelného riadenia štátu a hospodárstva bol rozvrat a masívny nedostatok všetkého, čo potrebuje k životu obyčajný človek. Žiadna sľubovaná radostná prítomnosť a budúcnosť, ale bieda, hladomory, vládny teror a násilie. Bolo treba nájsť vinníkov tohto stavu, a tak sa vymysleli. Podľa štátom riadenej propagandy v obrovskej krajine mali obrovské nedostatky na svedomí údajne státisíce nepriateľov sovietskej moci, diverzanti a záškodníci. Treba ich pozatvárať, vyhladiť. Zatýkané boli i ženy a deti. Raz sa pred ním jeden z dôstojníkov preriekol, že vždy okolo tretej ráno musia mať velitelia oblastí v celej krajine pohotovosť pri telefónoch. Lebo vtedy súdruh Stalin vo svojom záchvate paranoje a zúrivosti opilca prikazuje, koľko tisíc záškodníkov a špiónov má tá ktorá oblasť odhaliť a zneškodniť. V prípade, že by velitelia rozkaz nesplnili, budú sami zlikvidovaní. Spísané zoznamy náhodne vybraných občanov, údajných záškodníkov, obyčajne potom vyľudnili celé mestské štvrte alebo dediny. Mnohých zatknutých nechali velitelia hneď postrieľať a ostatných vyšetrovatelia  nútili doznať sa k niečomu, čo nikdy nespáchali.
 
Stepan sa nikdy nezúčastňoval na vyšetrovaní, pracoval v kancelárii parádnej budovy na leningradskom ústredí. Bol rodeným úradníkom. Navonok rozšafný chlapisko, zverenú agendu viedol až punktičkársky, vždy vedel, kde čo nájsť a kolegovia sa naň často obracali. Hrdý na svoju uniformu podplukovníka NKVD veril, že všetky tie hlásenia, počty, dôvody zatýkania sú v poriadku a zákon pritom zostáva neporušený.
 
Teraz vie, a nie iba z vlastnej skúsenosti, že priznávanie sa k falošným obvineniam mávalo svoju obludnú postupnosť.
Hneď po zatknutí predviedli uväzneného pred vyšetrovateľa. Najprv mu akože slušne dohovárali, aby sa priznal, on sa bráni, také zločiny predsa nespáchal, veď je to absurdnosť. On je sovietskemu štátu a komunistickej strane oddaný občan. Nátlak sa stupňoval, nasledoval krik, urážky, pľuvance do tváre, nadávky do zradcov a špiónov, bitka. Bezhraničné ponižovanie. Celé týždne.
 
Ďalšou etapou bolo takzvané vymývanie mozgu. Zatknutému nedovolia spať. Stále stojí alebo sedí, vyšetrovatelia sa striedajú. Kopance, fackovanie, údery a keď to všetko vydrží a odoláva, príde na rad mučenie – podobné vykonávali kati a ich pomocníci v stredoveku. Pálili horúcim železom, vytrhávali nechty, škrtili, lámali končatiny. Keď ani potom neustúpil, trýznili pred ním členov rodiny. Ženy a dcéry znásilňovali. Utýraný človek nakoniec podpíše vyšetrovateľom zostavený protokol. Už mu je všetko jedno. Už súhlasí s vymyslenými obvineniami, priznáva sa, že v mlyne pridával piesok do múky, spôsoboval vykoľajenie vlakov, plánoval otráviť súdruha Stalina, chcel vyhodiť do povetria do kultúrny dom v obci, podpaľoval kolchozné kravíny i skládky slamy, tajne odovzdával správy americkým agentom, pred žatvou zatĺkal železá na družstevnom poli, aby vytŕčali a pokazili žacie stroje...
 
Len nech ho už netrápia, nech prepustia jeho blízkych a nech sa môže konečne vyspať.
 
Väčšinu takto „usvedčených“ ani nepredviedli pred sudcu. V neprítomnosti ich, podobne ako Javorku,  posielali do táborov alebo na smrť „osobitné rady“, zostavené z dvoch alebo troch „samosudcov“. Ak sa obvinený predsa len dočkal súdneho procesu, dialo sa tak za prítomnosti jeho mučiteľov, ktorí boli živou vyhrážkou – ak poprie svoje priznanie, nech vie, aké následky môže očakávať...
 
V tábore sa uväznený dostane do pozície otroka. Mnohí čakajú už len vyslobodzujúcu smrť. Odchádzajú zo života nešťastní, no ak sa k nim vtedy dostane kňaz, usiluje sa odovzdať im aspoň plamienok, malú iskričku, aby neputovali na druhý svet v úplnej temnote. Za tie roky zažil páter Vendelín stovky odchodov nešťastníkov, ku ktorým ho spoluväzni zavolali. Vtedy neľutoval, že je v koncentráku, mohol im pomáhať na konečnej stanici, kde sa človek ocitá už celkom sám a bezmocný.
 
Javorka myslí na matku, keď pozerá na drobné, v prítmí svietiace lupene kvetu v plechovici. Nikdy nepestovala červené ani ružové muškáty, najradšej mala biele. Kvôli otcovmu zamestnaniu sa často sťahovali a ona ich vždy brala so sebou. Vkladala črepníky do okna a pri ruženci pomedzi bielu záplavu vyzerala, či neprichádza domov najstarší syn. Málokedy sa jej prianie splnilo, doma ho privítala veľmi, veľmi zriedka. Raz za pár rokov.
 
Tie drobné kvietky kňazovi pripomínajú mamine priezračné oči.
 
Keď odišla, muškáty nevzala so sebou. Ostali vyhliadajúce, a husto na okne, také ich drží jej najstarší v pamäti. Tento jeden nad posteľou akoby mu ona vyprosila. Aby sa vo svete nestratil, aby ho matkine kvety nasmerovali, kde sa treba vrátiť.
 
Katechumen Stepan leží v inej časti táborovej nemocnice, tam je viac väzňov. Postihnutí sú úrazmi v bani a dúfajú, že sa, hoci za mizerných podmienok, vystrábia. Podľa dohody by mal prísť keď sa zotmie, a to ešte pred večerou. Obrad v byzantskej tradícii musí byť skrátený a páter  môže vykonať iba najnevyhnutnejšie. Žiaľ, nemá k dispozícii všetky ku krstu potrebné veci, nemá Trebnik, olej, ani myro. Bude len voda a poučený katechumen.
 
Páter sa obáva, či Stepan vôbec dôjde. S výpadkom elektriny nerátali. Podľa táborového poriadku, ak nie je možné svietiť, väzni majú zákaz pohybu, a to aj v priestoroch vlastného baraku.
V miestnosti je skoro tma, mihajú sa len plamene v odchýlených dvierkach na peci.
Javorka zapáli sviečku.
Obaja ležiaci sa k nemu otočia a žmúria do svetla v očakávaní, čo sa bude diať. Ide o Rumunov, sotva budú hovorenému rozumieť.
Dvere slabo zavŕzgajú, keď vojde pokrivkávajúci, o palicu sa opierajúci Stepan.
Pri kňazovi nepovie slova, len strasie lapti –  väzňami vyrobené sandále z tenkých pásikov lipového dreva – a bosý so spustenými rukami sa postojačky obráti na východ.
Je pripravený.
Páter mu trikrát dýchne do tváre, trikrát urobí znamenie kríža na čele a na hrudi. Nasleduje modlitba na ustanovenie katechumena:
„Modlime sa k Pánovi. Pane Bože pravdy, v mene tvojom i tvojho jednorodeného syna i tvojho Svätého Ducha kladiem svoju ruku na tvojho služobníka Štefana...“
Potom požehná vodu v plechovom hrnčeku a leje na hlavu krsteného. Ten stojí vzpriamene, páter sa musí postaviť na špičky:
„Kreščájet sja ráb bóžij Štefan. Vo ímja Otcá i Sýna i Svjatáho Dúcha. Amíň.
Novo pokrstený vie, že by mal dnes prvý raz prijať aj eucharistiu. Rád by pokľakol, ale so zranenou nohou nemôže. Namiesto toho sa skloní.
 
Vnútorné chvenie, ktoré pociťoval, očakávanie, obavy i strach miznú. Obrad, hoci v skromných podmienkach, doň vložil nedefinovateľný, povznášajúci pokoj. Objalo mu dušu. Už sa bude môcť modliť zo srdca a vrúcne za stretnutie so svojimi najmilšími.
 
„Buď Bohu chvála.“
Dvaja Rumuni sa v závere aspoň pripojili k Javorkovmu „amen“.
Pokrstený musí čím skôr odísť, aby ho nezháňali.
Kňaz sa s ťažkosťami zohne a nastokne mu sandále. Štefan sa vytratí, nepočuť vŕzganie, lebo v náhlosti za sebou nezatvoril. Ohláša sa iba jeho chodbou šmátrajúca palica.
Páter zájde k dverám. Nemali by zostať otvorené.
Keď položí ruku na kľučku, oslepí ho náhle rozžaté svetlo. Generátor konečne naštartovali.
Vtedy žiarovky prezradia Borisa Matvejeviča sediaceho na jednej z prázdnych postelí, opretého o železnú rúrku na priečelí.
Boli zaujatí krstom a nik si nevšimol, kedy vošiel. Možno sledoval celý obrad.
Zaskočený Javorka privrie dvere a vráti sa s podlamujúcimi kolenami k svojmu lôžku.
Ležiaci Rumuni znehybneli.
Dozorca vstane. Ide priamo k pátrovi a ani trošku sa nepotáca. Evidentne triezvy.
Preľaknutý Javorka potichu vydychuje. Čo už... Štefan je pokrstený a teraz nech sa deje vôľa Božia.
Boris Matvejevič zastane pri kňazovej posteli a zadíva sa na muškát.
„Dobre sa oň staráš, Vendelín Michajlovič. Kvitne aj teraz v jeseni, a pritom druhé dávno opadali.“
„Kvety... sa vedia odvďačiť,“ odpovie páter zadrhávajúcim hlasom v napätí, kam bude rozhovor smerovať.
„Mal som poriadnu ženu,“ vyzná sa mimovoľne dozorca, nespúšťajúci pohľad z rastlinky obsypanej bielymi lupeňmi. Rozsvecovali miestnosť viac ako všetky žiarovky dokopy.
„Čo kvitlo, toho pestovala plnú záhradu. Starala sa. Dobroprajná báryšňa to bola. Len sme nemohli mať deti, preto sa utrápila. Asi aj kvôli mne.“
„Je mi ľúto, že ste o ňu prišli,“ osmelí sa páter.
„Teraz viem, koho som stratil. Ale popa som k nej pred smrťou zavolal. Tak, ako žiadala. Stodvadsať kilometrov som náklaďákom po neho šiel. Motor sa zadrhával... Ale podarilo sa.“
„Keď vravíte, že mala dobré srdce, bude vám zhora pomáhať.“
„Myslíš?“
„To tak obyčajne býva. Dobré, čo sme spravili, zostáva, aj keď sa pominieme.“
„Koľko to máš rokov, Michajlovič?“
„Sedemdesiatdva.“
„Báťuška, si starý... Ale tebe je tiež niekto nápomocný. Ráno prišli papiere, prekladajú ťa do zariadenia pri Moskve. Takého pre invalidov. Žiadny ostnatý drôt a stráže, iba zopár vojakov bez pušiek.“
Pátrovi na chvíľu zastaví dych. Do vypršania trestu mu ostáva ešte rok. Už bol zmierený s tým, že ho celý nedožije. Ale ak ide o zariadenie pre invalidov, dokonca pri hlavnom meste, malo by ubytovaným obstarávať aj lekársku starostlivosť. Možno by ho tam preliečili a po prepustení, keď mu úrady povolia, zostal by v Rusku misionárčiť. A hádam bude môcť napísať aj príbuzným na Slovensku. Pomery sa už aj vo veľkom „Sojúze“ menia.
Položí si ruku na hruď, lebo srdce bije, ako keď ich stráže so zúrivými psami neraz hnali v snehu do tábora a on sa bál, že padne. Nasledoval by výstrel a koniec.
Jeho srdce, ťažko skúšaný sval tlčie v záplave citu. Teraz by bola škoda umierať.
Skloní hlavu, aby schoval dojatie.
„Zo srdca ďakujem, Boris Matvejevič. Nikdy vám nezabudnem, akú správu ste mi priniesli.“
Dozorca pokrčí plecami.
„Len kto mi bude, keď ťa odvezú, polievať muškát...“
Boris Matvejevič odíde a cestou nezabudne privrieť odchýlené dvierka na peci.
Rumuni pokukujú po sebe. Stal sa zázrak! Dozorca triezvy a žiadne hulákanie!
Javorka spakruky utrie slzu, vyloží na posteľ ošúchaný krížik zo zubnej kefky a pokľakne. Pomodlí sa pod muškátom a poďakuje Bohu za nádej, ktorú mu poslal.
Priezračne čistá, biela, práve sa k nemu naklonila.
 
 
Názov Päť dní Vendelína Michajloviča   (v Ružomberku, v Ríme, v Moskve, v gulagu, v Žiline) je alúziou na Solženicynovu prózu. Vendelín Javorka, SJ  sa narodil v Černovej (1882) ako prvý z desiatich detí. Na pokyn Pia XI. sa stal prvým rektorom pápežského kolégia Russicum a pôsobil ako misionár v Číne, na Ukrajine atď. Plynule hovoril šiestimi jazykmi, plus materčinou.  Strávil 10 rokov v gulagoch, po prepustení zomrel v Žiline. Pripravuje sa jeho blahorečenie.
 
Návrat na obsah