Prečítajte si :
Michaela Jurovská
Rút Lichnerová - svojou cestou
Navzdory dnešnej presile dokumentárnej literatúry či dokuprózy, s ktorými v iných oblastiach umenia korešponduje aj u nás dokudráma či dokonca dokuopera, román ako prastará európska forma literárnej fikcie statočne odoláva náporu striedajúcich sa mód a trendov, vydávaných za nevídané a samospasiteľné. Hoci nás valcuje cunami sebavyznaní a sebaretrospektív, na Slovensku...
Pokračovanie
Navzdory dnešnej presile dokumentárnej literatúry či dokuprózy, s ktorými v iných oblastiach umenia korešponduje aj u nás dokudráma či dokonca dokuopera, román ako prastará európska forma literárnej fikcie statočne odoláva náporu striedajúcich sa mód a trendov, vydávaných za nevídané a samospasiteľné. Hoci nás valcuje cunami sebavyznaní a sebaretrospektív, na Slovensku...
Pokračovanie
Rút Lichnerová : Hostina
Marenčin PT 2015
Všetko sa niekam posunulo./ Zmenili sa hodnoty./ Zmenili sa priority. Hodnoty zostali./ Už nejde o ublíženie individuálnemu človeku. Ide o korene zla, o jeho spoločenské korene. Problémy dnešného sveta už presahujú osobnú skúsenosť./ Svet sa pohol.
Tieto slová odznejú v rozhovore dvoch literárnych postáv nového románu Rút Lichnerovej, jednej z najvýraznejších autoriek v súčasnej slovenskej literatúre. Po prečítaní knihy ich vnímam ako jej možné motto, aj ako memento, ktoré je prítomné v podpovrchových vrstvách textu a ktoré započujeme raz väčšmi, inokedy menej intenzívne v závislosti od konkrétnej príbehovej línie, od typu konfliktu medzi protagonistami...
Lichnerovej Hostina je bohatá na príbehy, niektoré ostávajú načrtnuté, videné akoby z niekoľkých vybraných bodov-priezorov do jadra diania, úsporné skice, ktoré si môžeme domýšľať, dešifrovať to, čo text naznačuje (napríklad príbeh Thea), iné sledujeme v rozpätí dlhších časových úsekov, s realistickou drobnokresbou detailov (príbeh manželstva Ireny Walnerovej). Týmto striedaním rôznych typov záberov ako dobre premyslenou kompozičnou asymetriou dosahuje Lichnerová zvláštny efekt akoby zahusťovania a zrieďovania času a zároveň efekt stupňovanej prítomnosti postáv v texte: niekde ich sotva zhliadneme, inde je ich prítomnosť až nástojčivá: privolávajú nás do príbehu a vzápätí striedajú blízkosť s dištancom, menia sa uhly pohľadov na ne, intenzita osvetlenia...
Autorka postupne rozväzuje uzlíky na príbehoch, aby sme aspoň sčasti dohliadli na ich horizontálne, ale aj vertikálne vlákna, aby sme vytušili, že v nijakom príbehu nemožno radikálne oddeliť terajšok od včerajška, že časy predkov sa svojským spôsobom prelievajú do čias našej prítomnosti a akokoľvek by sme sa bránili fatalizmu, do istej miery ich predurčujú (cítime ťarchu nedobrovoľne zdedeného bremena, ktoré Ira, jedna z hlavných postáv, nesie na svojich pleciach, cítime, ako udalosti z otcovho života vrhajú tiene na ten jej...).
Napriek typologickým odlišnostiam spoločné pre viaceré postavy je hľadanie svojej cesty: za kariérou, funkciou, bohatstvom - alebo za ľudskou blízkosťou, priateľstvom, láskou. Na jednej strane peniaze, majetok, prestížne postavenie, hojnosť prechyľujúca sa k prepychu, na druhej strane túžba po spolubytí s blízkym človekom, túžba po umení, po pokojnom a premýšľavom živote. V pozadí príbehov rezonuje frommovské to have or to be, dva základné modely ľudského prežívania; v dnešnom svete dominuje prvý, vlastnenie sa stáva základnou kvalitou, ibaže čo s tými, ktorí cítia inak, ktorí nepodľahli vlastníckym pudom, ktorí by chceli žiť inak...
Kora, Irina dcéra, je jednou z nich, nespútanosť vecami, konvenciami, formálnosťami, slobodný rozlet znamenajú pre ňu viac ako vlastnenie, ako pozícia kdesi na vrchole (pochybných) spoločenských pyramíd. Kora, ktorá preciťuje úzkosť z toho, "čo všetko sa dá odmerať rozmermi domov," ktorá si uvedomuje, že všetky tie dedičstvá, reštitúcie, opravy, investície vystupujú čoraz väčšmi ako pomyselné, pre ňu však neprijateľné stredy ustanovujúceho sa sveta. Ako však možno prežiť vo svete, ktorý je pre človeka neprijateľný, Kora hľadá odpovede na podobné otázky, hľadá odvážne, naplno, vášnivo...
V príbehoch moderného človeka sa zachvieva ozvena antických mýtov, samotný názov románu evokuje obraz hostiny starogréckych filozofov (symposion), kde sa uskutočňovali rozhovory o ľudskom bytí, o tom, aká dôležitá je starostlivosť o dušu. Hostina novodobých elít je slaboduchou karikatúrou tých dávnych, dnešní zbohatlíci, podvodníci vedia primálo o estetike aj o etike: dravce, ktoré si chcú z hostiny uchmatnúť čím viac, pretože nik si nemôže byť istý, dokedy budú existovať hostiny a kto bude môcť byť ich účastníkom...
Lichnerová vytvorila sugestívne podoby rôzne zauzlených ľudských príbehov v meniacom sa svete nového tisícročia, tie príbehy sa odohrávajú tu a teraz, ale silou výpovede, umeleckou presvedčivosťou presahujú konkrétny priestor i čas.
Marenčin PT 2015
Všetko sa niekam posunulo./ Zmenili sa hodnoty./ Zmenili sa priority. Hodnoty zostali./ Už nejde o ublíženie individuálnemu človeku. Ide o korene zla, o jeho spoločenské korene. Problémy dnešného sveta už presahujú osobnú skúsenosť./ Svet sa pohol.
Tieto slová odznejú v rozhovore dvoch literárnych postáv nového románu Rút Lichnerovej, jednej z najvýraznejších autoriek v súčasnej slovenskej literatúre. Po prečítaní knihy ich vnímam ako jej možné motto, aj ako memento, ktoré je prítomné v podpovrchových vrstvách textu a ktoré započujeme raz väčšmi, inokedy menej intenzívne v závislosti od konkrétnej príbehovej línie, od typu konfliktu medzi protagonistami...
Lichnerovej Hostina je bohatá na príbehy, niektoré ostávajú načrtnuté, videné akoby z niekoľkých vybraných bodov-priezorov do jadra diania, úsporné skice, ktoré si môžeme domýšľať, dešifrovať to, čo text naznačuje (napríklad príbeh Thea), iné sledujeme v rozpätí dlhších časových úsekov, s realistickou drobnokresbou detailov (príbeh manželstva Ireny Walnerovej). Týmto striedaním rôznych typov záberov ako dobre premyslenou kompozičnou asymetriou dosahuje Lichnerová zvláštny efekt akoby zahusťovania a zrieďovania času a zároveň efekt stupňovanej prítomnosti postáv v texte: niekde ich sotva zhliadneme, inde je ich prítomnosť až nástojčivá: privolávajú nás do príbehu a vzápätí striedajú blízkosť s dištancom, menia sa uhly pohľadov na ne, intenzita osvetlenia...
Autorka postupne rozväzuje uzlíky na príbehoch, aby sme aspoň sčasti dohliadli na ich horizontálne, ale aj vertikálne vlákna, aby sme vytušili, že v nijakom príbehu nemožno radikálne oddeliť terajšok od včerajška, že časy predkov sa svojským spôsobom prelievajú do čias našej prítomnosti a akokoľvek by sme sa bránili fatalizmu, do istej miery ich predurčujú (cítime ťarchu nedobrovoľne zdedeného bremena, ktoré Ira, jedna z hlavných postáv, nesie na svojich pleciach, cítime, ako udalosti z otcovho života vrhajú tiene na ten jej...).
Napriek typologickým odlišnostiam spoločné pre viaceré postavy je hľadanie svojej cesty: za kariérou, funkciou, bohatstvom - alebo za ľudskou blízkosťou, priateľstvom, láskou. Na jednej strane peniaze, majetok, prestížne postavenie, hojnosť prechyľujúca sa k prepychu, na druhej strane túžba po spolubytí s blízkym človekom, túžba po umení, po pokojnom a premýšľavom živote. V pozadí príbehov rezonuje frommovské to have or to be, dva základné modely ľudského prežívania; v dnešnom svete dominuje prvý, vlastnenie sa stáva základnou kvalitou, ibaže čo s tými, ktorí cítia inak, ktorí nepodľahli vlastníckym pudom, ktorí by chceli žiť inak...
Kora, Irina dcéra, je jednou z nich, nespútanosť vecami, konvenciami, formálnosťami, slobodný rozlet znamenajú pre ňu viac ako vlastnenie, ako pozícia kdesi na vrchole (pochybných) spoločenských pyramíd. Kora, ktorá preciťuje úzkosť z toho, "čo všetko sa dá odmerať rozmermi domov," ktorá si uvedomuje, že všetky tie dedičstvá, reštitúcie, opravy, investície vystupujú čoraz väčšmi ako pomyselné, pre ňu však neprijateľné stredy ustanovujúceho sa sveta. Ako však možno prežiť vo svete, ktorý je pre človeka neprijateľný, Kora hľadá odpovede na podobné otázky, hľadá odvážne, naplno, vášnivo...
V príbehoch moderného človeka sa zachvieva ozvena antických mýtov, samotný názov románu evokuje obraz hostiny starogréckych filozofov (symposion), kde sa uskutočňovali rozhovory o ľudskom bytí, o tom, aká dôležitá je starostlivosť o dušu. Hostina novodobých elít je slaboduchou karikatúrou tých dávnych, dnešní zbohatlíci, podvodníci vedia primálo o estetike aj o etike: dravce, ktoré si chcú z hostiny uchmatnúť čím viac, pretože nik si nemôže byť istý, dokedy budú existovať hostiny a kto bude môcť byť ich účastníkom...
Lichnerová vytvorila sugestívne podoby rôzne zauzlených ľudských príbehov v meniacom sa svete nového tisícročia, tie príbehy sa odohrávajú tu a teraz, ale silou výpovede, umeleckou presvedčivosťou presahujú konkrétny priestor i čas.
Etela Farkašová