Džihád vo Francúzsku
Fotografia mladého francúzskeho učiteľa Samuela Patyho s tvárou romantika, iste idealistu s čistými myšlienkami, dojíma. Oči zastreté slnečnými okuliarmi, akoby pred realitou, vo viere, že sa nemožné dá uskutočniť. No nemožné, nech je hocako krásne, sa uskutočniť nedá a učiteľa v posledných zábleskoch jeho hasnúcej mysle, predtým, ako vydýchol naposledy, možno osvietilo vedomie tejto drsnej pravdy... V daných súvislostiach si treba priznať, že ani po najťažších dejinných skúsenostiach ľudstvo nedospelo k prekonaniu chaosu iracionálnosti silou rozumu... Francúzsko, uznávaný vzor európskej kultúry a vzdelanosti, sa ocitlo rovnými nohami v stredoveku, tam, kde na ulici môže ležať mŕtve telo s odrezanou hlavou... To telo patrilo učiteľovi, ktorý úprimne veril ideálom demokracie. Na francúzskych sociálnych sieťach beží kampaň, kde ľudia vyjadrujú spoluúčasť slovami: „Je suis 
enseignant“ – „Som učiteľ“. Ale 16. októbra, hneď po čine, bola na twitteri zverejnená fotografia zmasakrovanej obete, ku ktorej triumfujúci fanatik pridal titulok: „Macron, vládca neverných, popravil som jedného z tvojich psov, ktorý sa opovážil ponížiť Mohameda“.
enseignant“ – „Som učiteľ“. Ale 16. októbra, hneď po čine, bola na twitteri zverejnená fotografia zmasakrovanej obete, ku ktorej triumfujúci fanatik pridal titulok: „Macron, vládca neverných, popravil som jedného z tvojich psov, ktorý sa opovážil ponížiť Mohameda“.Čo sa to vlastne udialo v mestečku Conflans-Sainte-Honorine pri Paríži? Začiatkom októbra na hodine slobody slova v miestnom gymnáziu stredoškolský profesor pripomenul udalosti spred niekoľkých rokov a študentom v rámci výučby ukazoval karikatúry proroka Mohameda z časopisu Charlie Hebdo. Mladých moslimov pri tom upozornil, že sa nemusia dívať a môžu vyjsť na chodbu. Po tomto sa na učiteľa sťažovali rodičia detí a jeden rodič, otec osemnásťročného Čečenca Abdullaha Anzorova, podal naňho žalobu. Tento mladík sa narodil v Moskve, no r. 2008 sa s rodičmi presťahoval do Francúzska, kde rodina žila so štatútom politických utečencov. No vráťme sa k učiteľovi, ktorého už 12. októbra vypočúvala polícia. Z vypočúvania vysvitlo, že syn rodiča, ktorý ho zažaloval, na hodine vôbec nebol, keďže ani nebol jeho žiakom a učiteľ následne podal žalobu za osočenie. O štyri dni bola nájdená už len jeho zohavená mŕtvola.
Desivá udalosť vyvoláva roje myšlienok, pochybností... Je zrejmé, že ak je aj džihád, svätá vojna moslimov, v Čečensku už minulosťou, neznamená to, že ideológia džihádu je vymazaná z hláv tamojších extrémistov. V priebehu 1. a 2. Čečenskej vojny na konci 20. a v prvej dekáde 21. stor. bolo vykonaných viacero rituálnych popráv s odrezaním hlavy, známy je prípad štyroch pracovníkov britskej firmy Granger Telekom, ktorí v tom čase v Čečensku pôsobili.
Človeku nevdojak napadnú ponaučenia z literatúry... Spomenieme si na smiešne naivný údiv mladého Candida z románu francúzskeho osvietenca Voltaira, ktorý verí, že žije v najlepšom svete, lebo ho tak učil jeho vychovávateľ, hoci navôkol sa vraždia barbarské kmene a chcú zavraždiť aj jeho. Alebo na Dostojevského Besov (Diablom posadnutých), kde temná „besnosť“ vyrastá v polemike nových ideológií smerujúcich k nihilizmu. Jeden spisovateľ vyzýva, aby ľudia neprestávali myslieť a druhý, aby nestrácali vieru.
Čo teda? Máme pred sebou povestný stret kultúry a prírody? A či civilizovanosti a barbarstva? Alebo do seba narazili neprekonateľné rozpory ideológií – politickej korektnosti liberalizmu, ktorá sa z rôznych dôvodov neraz utieka k nereálnym ilúziám a nekompromisného, nenávistného moslimského extrémizmu? V každom prípade dnes do hĺbky srdca súcitíme s ťažko skúšaným Francúzskom.
Eva Maliti Fraňová
Text publikoval denník Pravda dňa 21. októbra 2020
Text publikoval denník Pravda dňa 21. októbra 2020