Každým prekladom sa dielo narodí nanovo
Prednedávnom bol na českom portáli literarni.cz uverejnený rozhovor s členkou KNS Evou Maliti Fraňovou k vydaniu jej románu Kustódi//Arianina kniha v českom preklade.
Eva Maliti Fraňová (1953), vyštudovala etnológiu a všeobecné dejiny na Moskovskej štátnej univerzite. Je prozaička a dramatička, literárna historička a prekladateľka. Autorka vedeckých monografií Symbolizmus ako princíp videnia (1996, 2014; Symbolismus als Ansichtsprizip, 2014), Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská (2007), Andrej Belyj/celistvosť v mnohosti (2018). Po niekoľkých knihách umeleckých próz vydala román Kustódi//Arianina kniha (2017), ktorý v r. 2020 vyšiel v českom preklade pod názvom Arianina ztracená kniha. Napísala úspešné divadelné hry (Krcheň Nesmrteľný, Jaskynná panna, Hra nevedomia aď.), boli uvedené v slovenských i zahraničných divadlách a vydané knižne (Hry, 2007; Providec i drugie, 2016). Na konte má viaceré preložené diela z ruskej a osetskej literatúry, medzi nimi romány ruského symbolistu Andreja Belého – Strieborný holub či Peterburg alebo osetské hrdinské báje Nartský epos.Rozhovor pripravila moderátorka a publicistka Rádia Devín Mariana Jaremková.
V minulosti sme sa neraz stretli pri rozhovoroch o vašich prekladoch, teraz vyšiel v pražskom vydavateľstve Novela bohemica preklad vašej vlastnej knihy, románu Kustódi//Arianina kniha, do českého jazyka. Po česky sa nazýva Arianina ztracená kniha. Pre mňa ako človeka, ktorý prežil časť svojho života v spoločnom štáte, je vždy zvláštne vidieť dielo slovenského autora v českom preklade. Ako vnímate fakt, že slovenčina je pre českého čitateľa problém?
– Neviem zodpovedne povedať, či je to tak, keďže v Česku je ešte stále dosť tých, čo dokážu slovenčine nielen rozumieť, ale aj prečítať po slovensky knihu. No to je staršia, možno stredná generácia. České deti údajne dnes už slovenčine nerozumejú, hoci slovenské vďaka českým dabingom detských animovaných filmov áno, čo žiaľ, viac než s kultúrnym aspektom súvisí asi s komerčným. Mala som šťastie, že som svoju pubertu a začiatky mladosti absolvovala v 60. rokoch a odchovaná som na českých prekladoch svetovej literatúry, neskôr prišlo obdobie, keď naopak českí čitatelia vyhľadávali slovenské preklady niektorých diel. Slovenské prijímanie cudzojazyčnej literatúry tradične charakterizovalo takzvané české prostredníctvo, keď sa prekladali veci, čo už boli preložené v Česku, tento moment, myslím, však dnes prestal byť natoľko aktuálny. Zamýšľam sa nad otázkou, ktorá je dosť široká, ak si vezmeme celý historický kontext dotykov slovenčiny s češtinou. Veď predspisovná písaná slovenčina mala k češtine veľmi blízko, čo prišlo hlavne s rozšírením Kralickej Biblie medzi slovenskými evanjelikmi. Tak to bolo vlastne až do poslednej štvrtiny 18. storočia, keď sa začala aktívne hľadať autonómna podoba spisovnej slovenčiny. Jedným z priekopníkov bol aj osvietenec, spisovateľ a katolícky kňaz Jozef Ignác Bajza, ktorý roku 1783 napísal prvý zväzok svojho dobrodružného a poučného románu René mládenca príhody a skúsenosti, čo bol nielen prvý slovenský román v „spisovnej“ slovenčine (tej jeho pokusnej sa vraví bajzovčina), ale prvý slovenský román vôbec (druhý zväzok z r. 1785 dostal zákaz a zachovali sa len dva nedotlačené výtlačky). O Bajzovi zhodou okolností práve v tomto čase píšem umeleckú prózu, takže sa o to všetko dosť zaujímam.
Vrátim sa k myšlienke, ktorou sa vaša otázka začala. Z českého vydania môjho románu mám samozrejme nesmiernu radosť. Podľa mňa sa každým prekladom dielo akoby narodí nanovo, prichádza do iného jazykového, ale aj čitateľského, historického a neviem ešte akého prostredia, čaká ho nejaký nový život. Som naozaj zvedavá, aký ho bude mať moja kniha. V každom prípade by som chcela, aby bol šťastný.
Pýtam sa aj v súvislosti so samotným prekladom, pretože aj ten najlepší umelecký preklad text do určitej miery mení, keďže už samotný jazyk má svoje špecifiká, temporytmus atď. Na Slovensku je okrem vynikajúcich prekladateľov aj veľa autoriek/autorov, ktorí okrem svojho autorského písania aj prekladajú, ich vnímanie práce s jazykom a textom je zákonite iné, i keď na prvom mieste je samozrejme vždy originál. To je aj váš prípad.
– Český preklad mojej knihy z dielne prekladateľky a poetky Boženy Správcovej som mala príležitosť niekoľkokrát pozorne čítať, bol to pre mňa pôžitok. Priam hmatateľne som pociťovala, aké sú naše jazyky blízke. Na niektorých miestach som si uvedomovala, že čeština má priliehavejší výraz na vyjadrenie myšlienky, o ktorú išlo, na iných bola oproti slovenčine obmedzenejšia. To je pri preklade vždy. Oceňujem, že sa pani prekladateľka nechala viesť mojím pôvodným textom a preložila ho umelecky, krásne, zachovávajúc jeho poéziu i tajomstvo, ktoré nesie, vlastne až do konca.
Váš román v českom vydaní prichádza do iného kontextu, iného času a má aj iný názov. Aj my ho teraz, s uvedomením si toho všetkého, čítame v jeho rôznych tematických rovinách tiež akoby nanovo. Mnohé veci vystupujú intenzívnejšie, napríklad úvahy o stredoeurópskej nervozite, o potlačovanej agresivite v ľuďoch, o otázkach morálky...
– Narážate na momenty, ktoré môžu mať všeobecnejšiu platnosť v rámci Strednej Európy, konkrétne bývalého Rakúsko-Uhorska. Sú to veci, čo národy, kedysi koexistujúce v Ríši, akýmisi vnútornými, „alternatívnymi“ väzbami spájajú. Miestami som úvahy Ariany, ktorá je zahĺbená do seba a cez svoj subjekt takto detinsky hĺba o svete, hnala tak trochu do krajnosti, asi sa nedajú brať celkom vážne. Inde sa mi možno podarilo niečo predvídať. A čo sa týka názvu, v pozadí sú celkom pragmatické dôvody, keďže vydavateľstvo s ohľadom na český knižný trh žiadalo, aby som ho trochu prispôsobila, spriehľadnila.
Dramatické texty, ktoré ste napísali, a rovnako vaša beletria tvoria akoby hermetické dielo. Z tohto pohľadu - ako vy sama vnímate tento román?
– Nemyslím si, že ide o nejakú mystiku či o hermetizmus v jeho pravom význame. Pri preklade diel ruského symbolistu Andreja Belého som mala možnosť v textúre, zvnútra sa dotknúť autorových vedomých postupov, ktoré uplatnil, vychádzajúc zo svojej teozofickej a antropozofickej skúsenosti. Písala som o tom v odbornej monografii o Belom. Podobne ako napríklad v mojej divadelnej hre Vizionár, je v románe mnoho tajomného, odráža to aj spôsob, akým som ho koncipovala. Je rozdelený do piatich hlavných kapitol, z ktorých každá má inú poetiku, iný štýl, čo cítiť aj na ich jazyku. Napriek tomu sa text čítaniu poddáva navonok ľahko, skôr by som povedala, že hĺbku môže otvoriť v čitateľovi. Na román som mala veľa ohlasov odborníkov či popularizátorov pôvodnej slovenskej tvorby, niektorí s nadšením vítali osobitú knihu a iní ju videli kriticky. Pred časom zosnulý kritik Vlado Petrík sa vyjadril, že dielo „rozmnožuje tvorivé možnosti súčasnej slovenskej prózy“. Zazneli dokonca názory, že kniha predstihuje naše prostredie, tak neviem... No vás zaujíma, kde vidím tento román v rámci svojej tvorby. Ariana je blízka mojim ženským hrdinkám z hier Jaskynná panna a Unavená Medea, subjektívnosťou, istou iracionálnosťou a ešte asi – tragickým pocitom života.
Ani románový príbeh sa neobmedzuje iba na racionálnosť a realitu, poskytuje veľa priestoru pre metaforu, symbol, fantaskno, ireálno. Tu napríklad funkciu zrkadla, cez ktoré sa dá vstúpiť do iného sveta, prevzal obraz českého maliara Jana Zrzavého (českých reálií je tam viacero), stretneme v ňom kustódov, píšucich osudy našich životov apod. Vy ste sa nikdy nebáli “uletieť” do iných svetov…
– Skutočne, cez Krajinu duše, jeden z fascinujúcich obrazov tohto maliara, ktorý som uvidela pred niekoľkými rokmi v Prahe na výstave českého symbolizmu, moja hrdinka (zdôrazňujem, že to nie je iba postava) vstupuje do pražského prostredia v jeho tajomnej, fantazijnej podobe. Spoznáva múzeum, ktoré sídli v známom letohrádku Hvězda, v ňom kustódov... Čítala som niekoľko publikácií o mágii Prahy a podpisujem sa pod všetky tvrdenia ich autorov, veď Praha nielenže má tento historický podtext, ale naďalej ostáva magicky príťažlivým miestom.
Napriek fantázii sú vaše texty vždy ukotvené v realite. Vašu tvorbu môžeme vnímať aj ako istú formu kroniky, čítame v nej súdobé témy a problémy doby, v ktorej vznikli a platí to i pre Arianu. Prítomnosť je však často konfrontovaná s históriou, alebo je minulosť prítomná.
– Tento román obsiahol veľa autobiografického materiálu, je to naozaj akoby kronika života, pravda, fragmentárna, nesúvislá, je tu všeličo, čo som sama prežila, počula, videla alebo čítala, zdroje sú rôzne. Takto písaný príbeh autora nabáda, aby zaznamenával to, čo bolo dávno i to, čo sa stalo včera. Zároveň je v ňom veľa fikcie, kde som vymýšľala v duchu tvorivej fantázie, ktorú spomínate, sama pre seba som žáner definovala ako autofikciu, čo je v teórii pomerne nový pojem, hoci v samotnej umeleckej literatúre sa s jeho princípmi pracovalo dávno. Fantázia umožňuje autorovi píšucemu o svojom živote spracovať zážitky v zvláštnom formáte, symbolickom či mýtickom. Momentálne však svoju tvorivú fantáziu uplatňujem inakšie, keďže sa venujem historickým témam a vychádzam pri tom z konkrétneho materiálu, z faktov. Tu za pomoci fantázie rekonštruujem možné príbehy.
Naznačili ste prítomnosť mýtu vo svojej tvorbe, pri našom predchádzajúcom rozhovore ste sa vyjadrili, že tento román je založený na iniciačnom mýte.
– Základy mýtotvorby som si osvojovala pri etnologickom štúdiu a potom aj konkrétne prakticky pri preklade – prerozprávaní osetského Nartského eposu. Moja Ariana v duchu dávnych mytologických príbehov musí prejsť iniciáciou, po matkinej smrti a zmiznutí milenca podstúpi nadľudské úsilie, aby prešla cestu k múdrosti, musí zažiť neľudské podmienky ako bezdomovkyňa, depresie i choroby, no absolvuje aj prechod cez fantazijný svet magického múzea, a to všetko preto, aby sa nanovo zrodila. V tom spočíva jej nádej.
Tým znovuzrodením sa stalo Arianino materstvo. Vy sa nebojíte tabuizovaných či pálčivých tém, ako bol napr. incest v Krcheňovi Nesmrteľnom. Materstvo po štyridsiatke (na konci románu má Ariana päťdesiatku) je v súčasnosti veľmi diskutovaná téma…
– Na jednej strane diskutovaná téma, a na druhej realita, veď žien, čo sa rozhodnú neskôr rodiť, je dnes celkom dosť. Súvisí to so súčasnými sociologickými procesmi, aj ženy sa chcú realizovať, presadiť sa, majú na to právo. Celkovo sú rôzne dôvody, prečo si trúfnu na tento krok, kde sa im môže stať, že budú vychovávať nedospelé dieťa vo veku starých mám. Je to zložitejšie, než sa na prvý pohľad zdá, ale všetkým týmto ženám žičím, nech im to vyjde. A incest v Krcheňovi bol reakciou na to, čo sme zažili v časoch minulých, pociťovala som vtedy hnev na prominentov režimu, čo nám pred očami, obrazne povedané, „znásilňovali“ vlastnú krajinu, veď Slovensko bývalo v predstavách slovenských romantikov mladým dievčaťom, akým je Marka, znásilňovaná Krcheňova dcéra. No ak mám byť úprimná, téma v takomto výklade neprestala byť aktuálna.
Vďaka spomínaným presahom vo vašej tvorbe aj tabuizované témy mimo realitu nadobúdajú zvláštny akcent, a navyše ich podporujete humorom, ktorý je vám vlastný.
– Humor je úžasný prostriedok, nadľahčuje vážnosť výpovede, hoci reálne sa mi už nedarí zasmiať sa tak spontánne ako kedysi... Arianin príbeh završuje radosť alebo šanca na radosť, v podobe nádeje, na ktorú má každý v živote nárok. Nádej robí život zmysluplným.