Dve nové knihy o Matici slovenskej
Pavol Parenička sa v Matici slovenskej už viac ako štyri desaťročia venuje výskumu osobností slovenských dejín 19. a 20. storočia v podobe vedeckých monografií, odborných článkov, štúdií a biografických slovníkových hesiel: ako spolupracovníci sme sa pracovne stretali pri vzniku Slovníka spisovateľov 20. storočia. Z iných osobných stretnutí spomeniem slávnostné odovzdávanie Ceny Vojtecha Zamarovského za trvalý prínos do literatúry faktu v Zichyho paláci v Bratislave v októbri 2022. Obaja sme boli touto prestížnou cenou poctení. V rovnakom čase Pavlovi vyšla aj rozsiahla monografia Štúrovskí revolucionári a vizionári na nemeckých univerzitách, s podtitulom Sonda do kritického myslenia štúrovcov (pripomenul som ju tu v osobitnej recenzii). A neúnavný bádateľ Pavol Parenička koncom minulého roku publikoval nové rozsiahle monografické dielo Matica slovenská v odboji a povstaní ( Vydala Matica slovenská, Martin2025).
„Odbojové hnutie, ktoré na Slovensku v auguste 1944 vyústilo do veľkej ozbrojenej povstaleckej drámy, neobišlo ani Maticu slovenskú v Turčianskom Svätom Martine a jej pracovníkov a členstvo," konštatuje autor v úvodnom slove a účasť matičiarov na povstaleckých akciách, ktoré po potlačení Povstania vyústili do dlhého sedemmesačného prenasledovania jej pracovníkov, sa Pareničkovi javí ako stále aktuálna výskumná téma. Pri tvorbe monografie sa opieral predovšetkým o zápisnice zo zasadnutí valných zhromaždení a výborov Matice slovenskej v rokoch 1938 až 1945, keďže práve v týchto orgánoch sa „skutočne rozhodovalo o matičnom bytí, chode, činnosti a orientácii a programe ustanovizne." Pri tvorbe profilov popredných matičiarskych osobností, spojených s odbojom, Povstaním a ich dramatickými, až tragickými osudmi sa Parenička opieral o ich biografické materiály v archíve Národného biografického ústavu Slovenskej národnej knižnice v Martine. Na spracovaní ich životopisov, autobiografií, spomienok, denníkov a archívnych dokumentov sa od roku 1987 (pod hlavičkou Biografického ústavu) výraznou mierou podieľal aj Pavol Parenička.
Považujem preto za dôležité, vzhľadom na obsah monografie zdôrazniť, že práve dôkladná znalosť archívneho materiálu, v jeho historicky ešte neskreslenej či nezideologizovanej podobe, umožnila Pareničkovi vytvoriť objektívny pohľad na Maticu slovenskú od vzniku slovenskej štátnosti 14. marca 1939, až do zániku Slovenského štátu v máji 1945. Hneď v úvodnej kapitole Slepá ulička slovenskej štátnosti uvádza, že už nútený odchod českých profesorov z martinskej akadémie a gymnázia a českých odborníkov zo závodov po vyhlásení autonómie v októbri 1938 a po marci 1939 antisemitská politika režimu, ktorá vyústila do deportácii vyše 400 člennej martinskej židovskej komunity v lete 1942, rovnako účasť slovenskej armády na nemeckom ťažení v Poľsku, viedlo k tomu, že „ľudáci si v Martine počas Slovenského štátu nevybudovali zázemie a vôbec si dôveru ľudu nevybudovali." V Matici slovenskej, okrem režimu oddaných matičiarov F. Hrušovského, S. Mečiara, J. Cincíka a J. C. Hronského, väčšina matičných funkcionárov sa už od roku 1939 postupne zapája do druhého-občianskeho odboja, ktorého jadro boli politici rozpustenej agrárnej strany - vedúcou osobnosťou bol Ján Ursíny, a postupne vznikajúce partizánske skupiny.
V roku 1942 sa v Matici vytvorila aj samostatná ilegálna skupina, do ktorej patrili dramatik Július Barč-Ivan, prozaik Ján Bodenek, teatrológ Ivan Turzo, kultúrny historik Anton Augustín Baník a sociológ Alexander Hirner. Parenička cituje v knihe z Hirnerovej archívnej spomienky: „V roku 1940 zvolili ma za tajomníka, čím som sa dostal do administratívy, edičných a hospodárskych problémov ústavu, ktorý robil veľké stavby, zariadenia grafického priemyslu a pod. V tejto dobe zvádzal som spolu s pokrokovými ľuďmi v Matici slovenskej ťažké zápasy o jej konanie a vystupovanie po roku 1941. Tieto moje stanoviská vyvrcholili účasťou na ozbrojenom národnom povstaní, do ktorého hlásil som sa ako vojak." Uvedení členovia ilegálnej skupiny, ale aj ďalší pracovníci, členovia a aktivisti Matice, divadelní a rozhlasoví herci, ktorí sa podieľali na vysielaní v Slobodnom slovenskom vysielači v Banskej Bystrici či vo Frontovom divadle, ktoré založil Andrej Bagar, všetci sa aktívne zapojili do Povstania. Nová povstalecká moc reprezentovaná revolučným Okresným národným výborom odvolala z funkcie správcu Matice slovenskej J. C. Hronského a 31. augusta 1944 vydala dekrét, v ktorom jej správou poverila J. Martáka, J. Barča - Ivana a J. Bodenka. Tento mandát nevykonávali dlho, všetci traja sa aktívne zapojili do povstaleckého diania v Banskej Bystrici, a po jeho potlačení ich počas sedemmesačnej brutálnej nemeckej okupácie čakal dramatický zápas o fyzické prežitie. Ich príbehy, rovnako ako príbehy bratov Hirnerovcov, sochára Fraňa Štefunka, A. A. Baníka či I. Turzu približuje Pavol Parenička, na základe vlastného rozsiahleho archívneho výskumu a početných životopisných v rozsiahlej 40-stranovej kapitole Osudy povstaleckých matičiarov.
Uvediem z nej časť o stretnutí A. Hirnera s J. C. Hronským večer 11. novembra 1944 v jeho vile na Hviezdoslavovej ulici v Turčianskom Svätom Martine. Parenička píše: “Podľa Hirnerových spomienok bol Hronský ustráchaný, neistý a zmätený, pričom obhajoval svoju spoluprácu s režimom. Zároveň Hirnera vyzval, že sa môže vrátiť do Matice. Matičný správca Hronský mu dohováral, že od neho čaká len jednu vec – podpísať vyhlásenie, že Povstanie odsudzuje, že sa od neho dištancuje. To Hirner neurobil, hoci k Hronskému prechovával hlbokú úctu a sympatie a považoval ho za veľkého spisovateľa a popredného predstaviteľa slovenskej kultúrnej obce, ale on Povstanie nepovažoval za formálnu vec." Pred Gestapom sa ako povstalecký dôstojník potom ukrýval v obci Mýtna a vo februári 1945, po oslobodení obce, sa jeho povstalecké osudy zavŕšili na oslobodenom území v Košiciach, kde sa A. Hirner stal pracovníkom na Povereníctve školstva a národnej a osvety.
A aký bol vojnový a povojnový osud Jozefa Cígera Hronského, dodnes obľúbeného spisovateľa, jednej z kľúčových osobností Matice slovenskej v celých jej dejinách a ich neodmysliteľnou časťou je aj jeho pôsobenie ako tajomníka a neskôr správcu Matice slovenskej v období Slovenského štátu v rokoch 1939 - 1945?
Pavol Parenička mu venoval osobitnú pozornosť vo vedeckej monografii Kauza Hronský – rekonštrukcia kolaborácie. Jeho autorským zámerom bolo napísať dielo, ktoré by bolo „relevantným a objektívnym príspevkom k jubilejnému 80. výročiu Slovenského národného povstania a skončenia druhej svetovej vojny." Rovnaký zámer ale nemalo vedenie Matice slovenskej, odmietlo túto monografiu urobiť súčasť Pareničkovej knihy o Matici slovenskej v odboji a Povstaní. Ujalo sa jej Slovenské protifašistické hnutie so sídlom v Banskej Bystrici a vydalo ju s vročením 2025. Jeho predseda, historik a dlhoročný riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev v úvodnom slove napísal: „Dejiny sú úplné vtedy, keď historické udalosti zobrazujú komplexne a hlavne pravdivo, bez zamlčovania nepohodlných faktov. Aj z týchto dôvodov sme sa rozhodli vydať aj nepohodlnú a nežiadanú časť dejín Matice slovenskej v rokoch existencie Slovenského štátu."
Parenička v Kauze Hronský v krátkych, informačne obsažných a čitateľsky príťažlivých kapitolách, vždy opretých o vlastný archívny výskum a odbornú či memoárovú literatúru, približuje aj príbeh Matice slovenskej od roku 1938, kedy bola najvýznamnejšou kultúrnou, „to jest vedeckou, umeleckou a literárnou, ale aj knižničnou, archívnou, zbierkovou, osvetovou a vydavateľskou inštitúciou na Slovensku so širokou členskou základňou“ – mala viac ako 36 tisíc členov. Po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938 len malá časť matičiarov, sústredených okolo Stanislava Mečiara patrila do „radikálnych kruhov ľudákov nemeckej orientácie," po vzniku Slovenského štátu sa už celé vedenie prihlásilo k oslavám jeho vzniku a Hronský „celkom nekriticky glorifikoval, úzko spolupracoval s jeho ľudáckymi vládnymi predstaviteľmi, navyše patril k tej skupine matičiarov, ktorá „naskočila na súvekú režimovú a vládnu antisemitskú vlnu" a „Matica slovenská sa prostredníctvom správy a svojho správcu J. C. Hronského zapojila do arizácie židovských tlačiarní." Dôkazy, pre Hronského také zahanbujúce a čitateľov jeho skvelých románov a detských knižiek, medzi ktorých tiež patrím, až frapujúce, prináša Parenička v rozsiahlej kapitole Na antisemitskej a protičeskej vlne. Pri arizáciách to bola možnosť získania zinkografie v Žiline, na čo práve Hronský upozornil na zasadnutí výboru MS v októbri 1940, potom aj „kúpu“ židovskej kníhtlačiarne a knihárstva Alfréda Kleina v Pezinku. Keď ich získal kníhkupec z Modry, Hronský sa obrátil na prezidenta J. Tisa, so žiadosťou o pomoc v tejto „arizačnej veci" s tým, že „chceli by sme rozmnožiť naše tlačiarenské lisy arizovaním kníhtlačiarne Alfreda Kleina." Vo „svetle" takýchto Hronského počinov slabne aj obdiv k rozsiahle knižnej a časopiseckej produkcii spojenej počas vojnových rokov s Maticou slovenskou.
Keď som si prečítal Pareničkovu rekonštrukcie kolaborácie J. C. Hronského, vymenil som si s ním niekoľko kolegiálnych mejlov. V jednom z nich mi napísal: „Ja Hronského nespochybňujem ako prvotriedneho umelca, spisovateľa a aj výtvarníka, jedného z popredných slovenských prozaikov expresívnejšieho prúdu moderného realizmu (s Hrušovským, Vámošom, Gašparom, Urbanom a inými) a hlavne klasika detskej literatúry. Chcel som len poukázať, že akosi ľudsky zlyhal, že dielo je niečo iné ako život umelca...! Na moju otázku o ďalšom osude knihy po odmietnutí vedením Matice slovenskej a jej vydaní v Slovenskom protifašistickom hnutí mi Parenička napísal: „Čo sa týka propagácie knihy, stará sa o to Stano Mičev. Podľa jeho slov knihu o Hronskom propaguje, hoci ešte stále nebola jej oficiálna prezentácia, ale povedal mi, že na základe objednávok dal spraviť dotlač. Kniha vyšla v náklade 200 kusov a dal spraviť dotlač ďalších 200 výtlačkov. Ja som v tejto veci ešte nič nepodnikal, uvidíme, čo v tomto smere prinesie budúcnosť? Hronský mal v týchto dňoch 130. výročie narodenia, tak by sa to asi ani moc nehodilo, možno neskôr, keď opadnú oslavy..."
Ale niekomu sa, milý Pavol, hodilo na Hronského výročie pripomenúť aj temné stránky jeho biografie. A urobila to naša klubová kolegyňa Mariana Čengel Solčanská v Magazíne denníka SME 27. februára 2026. Svoju reflexiu k Hronského jubileu nazvala Dejiny nie sú otázkou názoru, nemožno ich prepísať. Textu dala podtitul Keď sa lámali dejiny, Jozef Cíger Hronský bol menším než človek milión a (rovnako odvážne) odcitovala z listu Slovutnému pánovi prezidentovi so žiadosťou získať arizovaním pre Maticu kníhtlačiareň Alfréda Kleina. „Ako predstaviteľ kultúrnej elity ľudáckeho štátu sa Cíger Hronský, s prstom na tepe doby, realizoval v službách režimu, ktorého morálny kompas bol kalibrovaný podľa Berlína.“ Rovnako ako ty oceňuje Hronského brilantné dielo, Jozef Mak je aj pre ňu románom európskej veľkosti, „ktorý zostáva synonymom slovenskej osudovosti, akýmsi národným manuálom na znášanie strašného údelu," ale v podobe originálnej metafory v kontexte tvojej rekonštrukcie Hronského kolaborácie zopakuje: „Vo chvíli, keď sa lámali dejiny, ukázal sa byť autor Jozefa Maka menším než človek milión."
Áno, dejiny, slovenské národné dejiny zvlášť, majú aj nepohodlnú a nežiadanú časť. Literárny historik, náš kolega Pavol Parenička nám v Kauze Hronský odvážne pripomenul ich odvrátenú, zamlčiavanú tvár. V Matici slovenskej v odboji a v Povstaní zasa ukázal hrdinstvo a morálnu silu väčšiny matičiarov. Spolu to patrí do dejín Matice slovenskej. Bolo nemúdre ich v knižnej podobe oddeľovať.
Anton Baláž