Poézia ako životné poslanie
Ján Zambor: Poézia stále s nami
Bratislava, Univerzita Komenského, 2024
Rozsiahla odborná a vedecká publikácia prof. PhDr. Jána Zambor, CSc. je rozmanitá, charakterizuje ju – povedané autorovým slovom – mnohotvárnosť. Obsahuje jeho literárnovedné štúdie, state venované problematike prekladu, recenzie, interpretácie pôvodných aj preložených diel, kratšie texty hodnotiace pôvodnú či prekladovú tvorbu významných osobností, ktoré by sa dali označiť ako analytické medailóny, texty, v ktorých sa vyjadruje o vlastnej prekladovej, literárnovednej a básnickej tvorbe, a rozhovory, ktoré v priebehu rokov poskytol odborným periodikám a iným médiám. To, čo ich zjednocuje, je najmä téma poézie a špecifik jej prekladania do slovenčiny. Výsledný tvar napriek naznačenej žánrovej rôznorodosti nepôsobí nesúrodo, ale – naopak – celistvo, predstavuje syntézu, ktorú by sme azda mohli označiť aj za vyčerpávajúcu, keby sám autor nepokladal tému za otvorenú a vari nevyčerpateľnú. Z hľadiska prínosu publikácie je dôležité, že v nej ide o texty, ktoré neboli súčasťou jeho dosiaľ vydaných literárnovedných kníh, publikované boli v časopisoch a zborníkoch, resp. niektoré z nich dosiaľ nevyšli tlačou, ale len na webovských stranách, alebo odzneli ústne pri rôznych príležitostiach (napr. aj na stretnutí Klubu nezávislých spisovateľov). Ján Zambor je v odbornej komunite známy svojím širokým záberom a tým, že ako bádateľ je mimoriadne precízny, jeho pozornosti neunikajú ani najjemnejšie detaily. Publikácia Poézia stále s nami (čo je, mimochodom, veľmi pekný a priliehavý názov) túto jeho pozíciu potvrdzuje.
V krátkej úvodnej poznámke Ján Zambor určuje kritérium, podľa ktorého sa riadil pri výbere textov do knihy – bol ním „predpokladaný poznávací prínos“. Po pozornom prečítaní diela si dovoľujem povedať, že „poznávací prínos“ je v ňom naplnený vrchovatou mierou. Týka sa jednak slovenskej, španielskej (širšie hispánskej) a ruskej národnej poézie a jednak a najmä celého radu špecifických javov výstavby básnického textu a jeho prekladu. Publikácia, prirodzene, nie je určená do rúk laického čitateľa (je to prevažne náročná lektúra), ale toho zainteresovaného, takže by nemala ujsť pozornosti širšieho okruhu odborných percipientov: poučiť sa z nej môžu študenti filologických odborov, obzvlášť tí, ktorí študujú translatológiu, začínajúci i skúsenejší prekladatelia, ktorí sa venujú alebo sa chystajú venovať básnickému prekladu, literárni teoretici, historici i kritici, teoretici a kritici prekladu.
Jednou z dominantných tém knihy je problematika výstavby (stavebnosti – termín autora) básnického textu, a to či už z hľadiska pôvodnej, alebo prekladovej tvorby. Ján Zambor je v súčasnosti naším najerudovanejším znalcom metrických a strofických systémov – a to od tých najstarších (napr. stará japonská poézia) cez tie, ktoré sa uplatňovali v klasických obdobiach svetovej literatúry, až po súčasné, vrátane tvarovania voľného verša, ktorý vníma tak, že u dobrých básnikov nejde len o akési viac-menej náhodné rozloženie slov do veršov, ale o premyslenú kompozíciu lyrického textu, ktorý má svoj rytmus. Aj to dokazuje. V tomto smere sa uňho možno mimoriadne poučiť, ale rovnako je to napríklad aj v prípade zvukovej organizácie básne, metafory a ďalších výstavbových prostriedkov. Veľmi bohatý je Zamborov záber aj pokiaľ ide o analýzu (kritiku) prekladu významných diel svetovej poézie do slovenčiny z tvorivej dielne starších i mladších prekladateľov. Uvediem len niekoľko príkladov: haiku Macua Bašóa v iných (i inonárodných) prekladoch i vo vlastnom, Zamborovom preklade, preklady Byrona z dielne Jána Buzássyho, preklad Rilkeho básní v podaní Milana Richtera, výber z tvorby Charlesa Bukowského v preklade Daniela Heviera, preklad Miltonovho Strateného raja z pera Mariána Andričíka. Tu sa, samozrejme, môžeme poučiť nielen o tom, ako precízne treba postupovať pri prekladaní poézie, ale aj o tom, ako – rovnako dôkladne – treba postupovať pri analýze a kritike jeho výsledkov. Ján Zambor sa pri hodnotení básnických prekladov nikdy nespolieha len na „prvý dojem“, ale vždy postupuje analyticky. A ak niečo vníma kriticky, ako nedostatočné, dôsledne ukazuje, kde sa prekladateľ dopustil chýb a v čom konkrétne tie chyb spočívajú.
Ak som medzi potenciálnymi záujemcami o túto Zambrovu knihu spomenul aj literárnych historikov, tak to, že by nemala ujsť ich pozornosti, demonštrujem na rozsiahlej štúdie Janko Kráľ naďalej s nami, ktorá je interpretačne objavná. Okrem iného je pozoruhodná tým, ako autor elementy v Kráľovej tvorbe dokáže presvedčivo usúvzťažňovať s niektorými javmi v tvorbe svetových klasikov. Objavné sú aj jeho pohľady na Sládkovičovu Marínu a Hviezdoslavove Krvavé sonety.
Veľa priestoru je v knihe venovaných básnikom súčasníkom a poetkám súčasníčkam, od tých najstarších (Rudolf Dobiáš, Ladislav Šimon) cez autorových približne generačných druhov a družiek (Ján Švantner, Dana Podracká, Juraj Kuniak) a o čosi mladších (Boris Mihalkovič, Erik Groch, Taťjana Lehenová) až po najmladších (Radoslav Tomáš). Zväčša v podobe recenzií, ale spomínajú sa aj v rozhovoroch.
V publikácii je pomerne veľa textov, ktoré majú charakter autoreflexie; sú to úvahy o vlastných prekladoch, literárnovednej aktivite a poézii a rozhovory na tieto témy. Prirodzene, do istej miery plnia aj funkciu sebaprezentácie, ale sú v nej oprávnene, pretože zároveň prinášajú toľko zdôrazňované poznanie (tajomstiev poézie, povedané metaforicky, a umenia prekladu).
Kniha má charakter precízne spracovanej odbornej publikácie, takže v nej nechýba menný register a edičná poznámka, predstavujúca presný a prehľadný bibliografický register pôvodného publikovania jednotlivých textov. Na jej začiatku autor uvádza, že vo viacerých došlo k úpravám, spresneniam, terminologickému zjednoteniu a niektoré skrátil.
Knihu ako materiálny artefakt naozaj estetický dotvára precízna a elegantná grafická úprava (Kristína Vozárová) a, prirodzene, výtvarný sprievod z dielne Petra Pollága, s ktorým Ján Zambor už dlhšie spolupracuje. V tejto súvislosti treba vyzdvihnúť aj vydavateľa, ktorým je Univerzita Komenského. Z vlastnej skúsenosti viem, že univerzity zväčša nedisponujú dostatkom finančných prostriedkov na edičnú činnosť, jednotlivé vydania odborných publikácií sú preto z hľadiska knižnej úpravy veľmi strohé. V tomto prípade však vznikla naskutku pekná kniha.
Na konci krátkeho úvodu k svojej knihe autor píše: „Dúfam, že viacfazetovosť knihy, ktorá má aj podobu prelínania rozličného, prijme čitateľ ako produktívnu a celú knihu ako príspevok do živej problematiky. Za tým všetkým stojí moja vernosť poézii, vďačnosť za to, čo mi dáva a že ma neopúšťa“ (s. 9).
Potvrdzujem, že Zamborova vernosť poézii – a dovoľujem si povedať, že priam láska k nej – spolu s odbornou dôslednosťou podloženou mimoriadnou erudíciou aj tentoraz prinášajú svoje vzácne ovocie.
IGOR HOCHEL