Poézia bohatá a rozmanitá (tvarovo i myšlienkovo)
Ján Zambor: Reset. Zaviate príbehy
Bratislava, Vydavateľstvo Pefekt, 2025
Ten, kto sa – ako v tomto prípade ja – podujíma povedať niekoľko charakteristík či múdrych slov na margo tejto zbierky Jána Zambora, to nemá ľahké. Autor ju totiž vybavil aj krátkym doslovom s názvom Na okraj zbierky, v ktorom toho dosť prezrádza o tematicko-motivickej podstate básní a o svojej tvorivej metóde, takže nie nie je jednoduché vysloviť niečo výstižné a neopakovať ho (nenechať sa ovplyvniť).
Dotknime sa najprv názvu knihy a jej častí. Dvojtitul Reset. Zaviate príbehy je veľavravný, ponúka priestor na úvahy, ktoré, prirodzene, „naskakujú“ po prečítaní všetkých básní. Anglické slovo reset, ktoré poznáme najmä z počítačovej terminológie, kde znamená znova spustiť (po vymazaní), evokuje aj ďalšie významy: obnova, znovuzrodenie, renesancia, reštaurácia a pod. (autor sám použil slovo revitalizácia). A skutočne, v tejto poézii sa dosť naliehavo ozýva potreba obnovy, renesancie – predovšetkým našej humanity. K tomu môže prispieť aj návrat k zabudnutým či dávnym, časom zaviatym príbehom, ktoré i súčasníkovi žijúcemu v modernej, technicky preexponovanej dobe ponúkajú svoje posolstva. Prvá časť knihy Len neuviaznuť v spame má opäť v názve slovo viažuce sa na moderné technológie – pred uviaznutím vo vonkajšom svete pozlátky a falošných hodnôt nás autor varuje nepriamo, tým, že v básňach stvárňuje prirodzený svet, svet s jeho krásami i konfliktmi. K časti Zaviate príbehy sa ešte vyjadrím. Posledná báseň zbierky Vernosť ako jediná tvorí samostatnú časť s názvom Postskriptum. Čomu sa vyslovuje vernosť ponechávam na vašu čitateľskú zvedavosť.
Nová básnická kniha Jána Zambora je – ako sme napokon u tohto autora už zvyknutí – tematicky a motivicky bohatá a rôznorodá, tak ako je pestrý samotný život. A túto pestrosť a rozmanitosť vie v plnej miere oceniť, ale aj nápaditými a sugestívnymi umeleckými prostriedkami sprostredkovať čitateľovi práve básnik v zrelom veku a s bohatými životnými skúsenosťami.
Ak by sme básnikove životné skúsenosti chceli na základe v tejto knihe ponúkaných veršov vyjadriť priestorovo, išlo by o tieto základné „súradnice“: zemplínsky vidiek (kde sa narodil a prežil detstvo), Košice (kde pracovne pôsobil niekoľko rokov), Bratislava (kde sa usadil a natrvalo pracovne zakotvil), resp. jej mestská časť Petržalka a Záhorie (tu často pobýva na chalupe v obci Studienka a tunajší kraj mu pripomína jeho rodný).
Ján Zambor je vynikajúcim pozorovateľom vonkajšieho sveta, či už toho prírodného, alebo mestského, hoci ten prírodný je mu možno o kúsok bližší. Príroda a mesto sú v jeho poézii jednoducho prirodzené svety, v básňach niekedy vytvárajú kontrast, ale nestavia ich proti sebe konfrontačne. Nevytvára však ani idylické obrázky, ani čisté impresie, lebo v jednotlivých básňach je vždy prítomný človek so svojím duchovným rozmerom, kúskom svojho osudu, svojich pochybností, niekedy aj existenciálnej úzkosti. Z mnohých jeho básní na nás zároveň dýcha aj dôvera v človeka, presvedčenie o zmysle nášho bytia, najmä ak ho naplníme činorodosťou a láskou, úsilím o dobro.
O tom, že od idyly a idealizácie má Zamborova poézia ďaleko (i keď niektoré jej harmonické polohy dokážu pohladiť dušu), svedčia tri lyricko-epicky (ba aj baladicky) ladené rozsiahle básne v časti Zaviate príbehy, ktoré vznikli na základe ústne tradovaných, resp. v kronike zaznamenaných príbehov. Úlohu tu zohráva kolektívna pamäť. V tomto prípade rodný Zemplín nie je priestorom idylického detstva, ale dramatických udalostí, v ktorých sa prejavuje aj sklon človeka k násiliu či až akési rodové prekliatie. Pripúšťam, že tieto básne môžu na niekoho pôsobiť aj trochu staromilsky, svojím epickým pôdorysom však nemajú v súčasnej slovenskej poézii obdobu – azda s výnimkou básne Juraja Kuniaka Svet ako umelecké dielo rodiace samo seba zo zbierky Ako sme sa stali, ktorá je tiež epická. Iste nie je náhoda, že až pri dvoch týchto Zamborových básňach sa objavuje citát z diel Frederica Garcíu Lorcu. Zabitie či vražda, vypätá tragika, nie je len v jeho dráme Krvavá svadba, ale objavujú sa aj v mnohých jeho básňach – romanciach. Jedna zo Zamborových básní sa volá Krvavé brieždenie.
Básne, ktoré prináša táto Zámborova zbierka, sú bohato tvarované, popri rozmanitých podobách voľného verša sú tu cykly haiku a tanky, na niektorých miestach tvorca kombinuje veršovanú výpoveď s prozaickou. Text Návrat – fragmenty s podtitulom Košice má blízko k básni v próze. Tam, kde sa to hodí, básnik oživuje výpoveď nárečovými slovami, čím dosahuje autentickosť príbehov, ktoré sa odohrali v minulosti, na druhej strane pri hľadaní najvýstižnejšieho pomenovania javu, zážitku či pocitu neváha vytvoriť novotvar (napr. prítulkyňa). Pokiaľ ide o tvarovú a zvukovú inštrumentáciu, necháva sa inšpirovať španielskou poéziou, ktorú ako prekladateľ dôverne pozná.
Básnická zbierka Jána Zambora Reset. Zaviate príbehy prináša kvalitnú poéziu, poskytuje čitateľovi bohatý estetický zážitok, ktorého súčasťou je nutnosť zamýšľať sa nad stavom tohto sveta, nad osudom človeka.
Rovnocennú súčasť knihy tvoria ilustrácie Petra Pollága, čo potvrdzuje titulná strana väzby, kde sa okrem mena básnika a názvu knihu uvádza: Výtvarný sprievod Peter Pollág. Ide naozaj o skvelú symbiózu poézie a výtvarného prejavu, k čomu prispieva aj odvážna grafická úprava Pavla Janošku, keď kresba neraz presahuje z jednej strany na druhú, alebo naopak, je priradená k básni v zmenšenom formáte na tej istej strane.
IGOR HOCHEL