Marcové stretnutie KNS s knihami Mily Haugovej a Eleny Hidvéghyovej-Yung
Na začiatku podujatia sa všetkým prítomným prihovorila predsedníčka KNS Judita Kaššovicová a pozvala nás, aby sme si užili prítomnosť tu a teraz. Program uviedla hlbokými poetickými slovami: „Priesvitnosť – priehľadnosť – priezračnosť; / Vrstvenie, ukladanie, uchovávanie – vecí, myšlienok, pocitov; / Hľadanie, hĺbenie, odhalenie; / - všetko smerujúce k vzácnosti – / - čistá pravda ukrytá v premenách – / iba chvenie, ktoré bolo na počiatku, možno ešte pred slovom.“ Potom privítala dve poetky a spisovateľky s ich najnovšími knihami.
Ako prví sa predstavili Mila Haugová a Rudolf Jurolek, ktorý jej básnickú zbierku Rarum: priesvitnosť komentoval. Všetkých pozdravil aj v mene šéfa vydavateľstva Skalná ruža Juraja Kuniaka. Ten mal knihu pôvodne komentovať, ale napokon nemohol prísť. Rudolf Jurolek tiež predstavil knihy vydané minulý rok v Skalnej ruži. Bola medzi nimi aj prezentovaná kniha Mily Haugovej. Rudolf Jurolek zdôraznil, že nevystúpi s recenziou, ale len s osobnými čitateľskými poznámkami. Mila Haugová podčiarkla, že za najvzácnejšie považuje, keď o knihe hovorí niekto, kto tiež píše, kto vníma poéziu (ona si najviac cení pochvalné slová Jána Buzássyho). A básnik Rudolf Jurolek potvrdil, že tento cit má. O tvorbe Mily Haugovej povedal napríklad toto: „Ale nielen pekné slová, Mila má rada aj hmotnú krásu vecí, ktoré sú za zvukom slov – vníma ju všetkými zmyslami, primárny je však zrak: Ešte vidíme veľké čisté veci, píše. Aj to je tá priesvitnosť, ktorá je v názve zbierky. Priesvitnosť má podľa slovníka slovenského jazyka ekvivalenty v slovách priezračnosť a priehľadnosť. Ale v priesvitnosti je aj svit. Práve vďaka svitu, svitaniu, presvitaniu je poetka schopná vidieť čosi vzácne. Tie vzácnosti nachádza hlavne v prírodnom svete. Pre ňu je živé všetko: organické i to neorganické: fauna, flóra, ale aj kamene a hviezdy. Dýcha z toho hlboká úcta k životu, ku ktorej vyzýval Albert Schweitzer.“ Tiež priznal: „Jej zbierky čítam vždy dlhšie, niekoľko dní, po dávkach, nedokážem ich zhltnúť, takpovediac, na jeden šup.“ Prezradil, že nedávno si písal s Milou Haugovou maily na tému kvantity a kvality písania. Spomenul vtedy tvrdenie Gottfrieda Benna, ktorý povedal, že lyrický básnik napíše šesť-sedem dobrých básní za život. Zhodli sa teda na tom, že treba písať veľa: každý čitateľ i čitateľka totiž za dobré môže považovať iné básne. Na záver Rudolf Jurolek zložil veršom Mily Haugovej poklonu. Položil jej aj niekoľko otázok. Opýtal sa napríklad na jej začiatky v Novom slove mladých alebo na to, či by bola rada, keby bola jej vnučka poetkou. Na otázku, čo potrebuje, aby sa dostala do exaltovaného, tvorivého stavu, odpovedala, že to nie je pre ňu ťažké. Skôr má problém nejako prečkať čas, keď nepíše. Pomaly sa vyvíja, smeruje nahor ako špirála. K tomu, prečo sa vyhýba vyjadreniam o politike a podobných veciach v poézii, povedala, že keď mala deväť rokov, jej otca uväznili z politických dôvodov a ona si uvedomila, že to nie je jej cesta. Krásny zážitok mala na Gymnáziu Jura Hronca - študenti poprosili profesorku, aby Milu Haugovú, ktorá sa s nimi raz dve hodiny venovala tvorivému písaniu, pozvala znova. Je presvedčená, že mladí ľudia literatúru chcú, len im ju treba priblížiť, vedieť, ako im ju podávať ďalej. Prišiel čas aj na otázky a poznámky z publika. Anton Baláž vyhlásil, že cíti veľkú hrdosť, pretože počas otváracieho víkendu Trenčína – Európskeho hlavného mesta kultúry 2026 – bola dobrá poézia (Mila Haugová osobne) v hlavnom programe. Ivan Kamenec sa znova opýtal na dôvod vedomého vyhýbania sa občianskej poézii a spomenul citát od Perikla, že aj keď sa človek nezaujíma o veci verejné a politiku, nevyhne sa im, ony ho dobehnú. Mila Haugová však trvá na tom, že to skrátka nemá v sebe a že v kruhu kultúry si každý môže nájsť svoj výrez. Každá báseň má svoj príbeh. Báseň vo svojej najnovšej knihe venovanú Rudolfovi Jurolekovi Mila Haugová napríklad vysvetlila tak, že keď si šla prebrať ocenenie Zlatá vlna, pomohol jej zdolať schodisko. Tá báseň je o tom.
Nasledovalo vystúpenie Eleny Hidvéghyovej-Yung a Igora Hochela s knihou Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom. Igor Hochel menovanú knihu predstavil prostredníctvom svojej recenzie Filozofia lásky, budovania vzťahu a hľadania šťastia, ktorá vyšla v časopise Rozum v apríli 2025. Na úvod vyzdvihol, že táto kniha nemá na Slovensku pendant, pretože jej autorka má naozaj bohaté skúsenosti so životom v Číne a navyše manžela Číňana. Žijú na Slovensku v takmer tridsaťročnom manželstve a majú tri už dospelé dcéry. Okrem toho je toto prozaické dielo napísané naozaj zaujímavým spôsobom. Je autobiografické a jeho ústrednou témou je ľúbostný vzťah autorky a jej partnera. Vývoj ich vzťahu pred svadbou a ani po nej nebol jednoduchý a neboli v tom len kultúrne odlišnosti (citovaný zápis autorky do svojho denníka: „Obaja sme akoby zmiešané osobnosti, Východ – Západ. Poznáme do hĺbky oboje“ (s. 292)). Láska dvoch mladých ľudí však všetky prekážky prekonala. Elena Hidvéghyová-Yung si pre svoje písanie zvolila postupy nefiktívnej prózy, viacerých žánrov: autentické denníkové zápisky, prvky beletristické, autobiografické, memoárové, esejistické, cestopisné, publicistické i prvky epištolárnej literatúry (úryvky z listov). Autorka pri sprostredkovaní faktov nie je strohá, vecná, ale jej bohatej reflexii nechýba emocionalita a až filozofické dimenzie. Časový rozdiel medzi denníkovými zápiskami, ktoré vytvorila ako študentka, a pasážami, v ktorých ich komentuje, je niekedy viac ako tridsaťročný. Ako hovorí Igor Hochel: „Myšlienkový obsah a štylistická úroveň denníkov svedčia o autorkinom literárnom talente v čase, keď ešte vôbec nemala ambíciu písať umeleckú literatúru.“ Prvý, kto rozpoznal jej literárne nadanie (z po anglicky písaných ľúbostných listov) bol jej budúci manžel Tieniu a plne ju podporoval v rozvíjaní jej talentu. Elena Hidvéghyová-Yung píše veľmi otvorene a úprimne nielen o duševnej spriaznenosti, ale aj o telesnej príťažlivosti. Uzavretie manželstva chápe ako prijatie zodpovednosti voči sebe i partnerovi. Kniha je tematicky, motivicky a myšlienkovo rôznorodá. Je v nej mnoho úvah o slobode, o formovaní identity v rodine a sociálnymi okolnosťami, o rozmanitosti kultúr, o hľadaní porozumenia, o pestovaní (a význame) krásy tela i krásy ducha, o obtiažnosti dopátrať sa pravdy, o tolerancii, o vzťahu k domovu (autorka si v Číne ešte viac uvedomila, čo pre ňu znamená Slovensko a Bratislava). Dôležité je pre ňu aj bytie v jazykoch (slovenčina, angličtina, čínština). Veľa sa tu dozvieme o Číne a jej kultúre. Igor Hochel hodnotí knihu Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom ako dielo s estetickým účinkom, aký majú najkvalitnejšie romány. Elena Hidvéghyová-Yung poďakovala za kladné zhodnotenie knihy, ktorú napísala o svojej najťažšej a najzávažnejšej voľbe v živote. Dôležité pre ňu je, že nestratila pri svojom mužovi seba, svoju podstatu. Spomenula i slová Ivana Čičmanca, že to slovenské nevzniká len medzi Tatrami a Dunajom. Nasledovali opäť otázky a poznámky z publika. Mária Bátorová sa napríklad spýtala na identitu detí autorky. Odpoveďou bolo, že ich „software“ je na 99 % slovenský a po svojom otcovi zdedili veľa vynikajúcich vlastností. Ladislav Šimon je presvedčený, že kniha Mesačný starec... je obohatením nielen slovenskej, ale aj všeobecnej kultúry, pretože slovenskú kultúru presahuje. Miroslav Brück je toho názoru, že spojenie prezentácií oboch kníh bolo veľmi vhodné a vyjadril obom autorkám obdiv za autorskú úprimnosť a ľudskú otvorenosť. Elena Hidvéghyová-Yung si ako motto svojej najnovšej knihy zvolila citát z tvorby Mily Haugovej. Má pocit, že Miline knihy nikdy nemôže obsiahnuť, dočítať, stále sa musí k nim vracať. Anton Baláž prečítal svoj príspevok s názvom Druhá prozaická skúsenosť Eleny Hidvéghyovej-Yung, v ktorom píše aj o jej prvej prozaickej knihe – komornom románe Dážď slivkových kvetov. Tá, ako aj Mesačný starec..., osciluje medzi príbehovou a reflexívnou vrstvou. V Mesačnom starcovi... ho veľmi zaujal pohľad na vtedajšiu Čínu a taktiež ocenil grafiku knihy a názvy jej kapitol a podkapitol. Hodnotí ich ako príťažlivé, obrazné a invenčné. Za to mu je autorka vďačná, pretože jej „mikronázvy“ pred ním nikto nekomentoval. Napokon na požiadanie Antona Baláža prečítala Mila Haugová jednu z básní, ktoré napísala spolu so svojou vnučkou Aimée. Tým sa uzavrela formálna časť podujatia a nastal čas srdečných neformálnych rozhovorov pri poháriku vína.
Celé podujatie KNS bolo veľmi príjemným stretnutím tvorcov literatúry spojených spolupatričnosťou. Už sa tešíme na to nasledujúce.
Ružena Šípková
Fotografie: Kristýna Přenosilová