Korona ne/marí tvorivé plány Medzi podujatia, ktoré vždy prilákali do Ruského centra vedy a kultúry množstvo záujemcov, patrili TVORIVÉ PODVEČERY s pani Evou MALITI FRAŇOVOU.
Táto známa slovenská prozaička, dramatička, prekladateľka a literárna historička nám, ale najmä našim návštevníkom, mala vždy čo zaujímavé povedať, predstaviť, uviesť. Či už to boli prezentácie jej autorských kníh, alebo vydarené preklady umeleckých diel ruských autorov, či rozprávanie o jej osobných zážitkoch z hosťovania v Rusku. Naposledy to bolo z mesta Perm, kde uviedli jej hru s názvom Hra nevedomia.
Takýmto úspechom, znásobeným aj veľmi priaznivými kritikami ruských divadelných osobností, sa nemôže pochváliť mnoho slovenských autorov. Dozaista vás to – a právom – veľmi potešilo. Ako si spomínate na váš pobyt v ruskom Perme?
Práve v týchto dňoch, keď človek myšlienkami neraz zablúdi do Ruska, som si na Perm spomenula, prezerala som si fotografie z premiéry. Čas nám letí obrovskou rýchlosťou, úplne ma prekvapilo, že sa to udialo iba pred pár mesiacmi, vlani v novembri. Bolo veľmi inšpirujúce uvidieť v permskom divadle Nová dráma svoju hru, nazýva sa Hra nevedomia, nestáva sa často, aby sa slovenský dramatik hral na ruskej scéne. Pravda je taká, že autor takmer nikdy nie je celkom uzrozumený s tým, ako divadelníci uchopia jeho text. Človek ho píše individuálne a tu zrazu vznikne predstavenie, ktoré je tímovým produktom, odráža predstavy iných tvorcov... Skúsení dramatici sa neraz po tom, ako text zveria divadlu, jednoducho od neho odstrihnú, volia pragmatický prístup, toto nedokážem. Ale výklad mojej hry v réžii Mariny Oľoňovej sa mi páčil. Je to skúsená režisérka, pevnou rukou vedie mladý herecký súbor a celkovo je zaujímavý človek, sleduje súčasnú dramatiku, ruskú i európsku, dobre sa v nej vyzná. Výborné výkony podali herci, obzvlášť sa mi páčili kreácie Alexeja Korsukova v úlohe hlavnej postavy Karola a Michaila Putina-Šestakova ako černocha. Bol to pre mňa zážitok.
V tomto období sme plánovali v spolupráci s vami, nielen v RCVK, ale aj pri návštevách v niektorých gymnáziách, zrealizovať podujatie, ktoré by pripomenulo najmä mladým, že na hrôzy 2. svetovej vojny, na holokaust, nesmie žiadna generácia zabúdať. Môžete nám ho priblížiť?
Je mi ľúto, že sa podujatia práve kvôli pandémii zatiaľ nemohli uskutočniť, ale pevne verím, že sa to podarí, možno ešte v tomto roku. Mala som na besede so stredoškolákmi v Kultúrnom stredisku v Modre porozprávať o knihe spomienok Alexandra Pečorského Svedectvo odvahy, ktorú som preložila, vyšla vlani vo vydavateľstve Múzea židovskej kultúry. Druhým podujatím mala byť prezentácia v priestore Pamätného miesta holokaustu v Modre-Kráľovej, ktorý vznikol pod egidou miestneho evanjelického zboru. Téma holokaustu je v dnešných časoch, keď všetci voláme po ľudskosti, mimoriadne naliehavá a je veľmi dôležité, aby sme odovzdali mladým ľuďom pamäť o dejinných medzníkoch, ktorými naša civilizácia prešla v 20. storočí. Druhá svetová vojna priniesla najviac obetí na životoch v histórii ľudstva, z radov bojujúcich vojakov, ale i civilistov. A je tu otriasajúci pokus nacistov zrealizovať obludnú ideu o fyzickej likvidácii ľudí na základe rasového príznaku, najťažšie sa to dotklo židovského obyvateľstva, ktoré malo byť vyhladené. Zvrátená myšlienka bola vykonávaná za pomoci techniky, strojov na masové vraždenie, v koncentračných táboroch. Kniha, ktorú som preložila, hovorí o tábore Sobibor, podľa spomienok A. Pečorského. Tento vojak Červenej armády bol ako Žid z nemeckého zajatia deportovaný do Sobiboru, kde zorganizoval povstanie väzňov, bolo to vlastne jediné úspešné povstanie v dejinách koncentračných táborov. Hoci sa zachránilo len niekoľko desiatok povstalcov a veľa ich pri úteku z tábora zahynulo, v dôsledku povstania boli fašisti nútení tábor zrovnať so zemou, ako nepodarený projekt. O týchto veciach mladí potrebujú vedieť, je to strašlivé svedectvo o tom, aký dokáže byť človek krutý. Ak chce ľudstvo prežiť, nesmie už nikdy strácať svoju ľudskosť.
Taká plodná autorka a prekladateľka, akou ste vy, asi znáša predsa len lepšie súčasné náročné obdobie, ktoré nás núti byť vo svojich príbytkoch. Veď vám sa asi vždy tvorilo a pracovalo najlepšie v tichu vašej pracovne. Čo tam teda aktuálne vzniká?
Som zvyknutá pracovať doma, je to vlastne moje najprirodzenejšie prostredie, bývame totiž v byte, v ktorom som vyrastala. Tu sa cítim dobre a vraciam sa do dievčenských rokov, čo je samozrejme ilúzia... Rada sa pochválim, že v marci vyšlo tretie knižné vydanie môjho prekladu románu Peterburg Andreja Belého, tentoraz vo vydavateľstve Európa. Vydanie je osobité tým, že som nanovo prešla celý svoj preklad a veľa som na ňom popracovala, opatrila som román vysvetlivkami, ktoré tam predtým neboli, je v ňom nový doslov i kronika života a tvorby autora. Na druhej strane, už od vlaňajška pracujem na svojej „historizujúcej“ próze o osudoch potomkov hornouhorskej šľachty na pozadí udalostí Druhej svetovej vojny. Próza sa nazýva O príjemných pocitoch a predstavuje umeleckú fikciu, rekonštrukciu možného či skôr pravdepodobného príbehu, lebo som vychádzala z faktov, opierala som sa o množstvo prameňov, publikácií, archívnych a iných materiálov.
(otázky kládla A. Škodová)