„toto už naozaj presahuje / k všeobecnému nebytiu“
Igor Hochel: Vrany na jarmoku. Ilustrácie Marian Meško. Bratislava: PETRUS EDITOR, 2025.
Igor Hochel v úvodnej metabásni o básnikoch a poézii v novej zbierke Vrany na jarmoku prezrádza, že si zachováva odstup od básnického písania, keď uvádza:
tak či tak väčšina básní
skončí rozdrúzganá zubami času
v zabudnutí
V podobných vyjadreniach nie je sám, aj taký Jorge Luis Borges v jednom haiku, dokonca priamo, píše:
Tá stará ruka
tu zaznačuje verše
pre zabudnutie.
Ak by som mal vyznačiť základné významové súradnice Hochelovej zbierky, vidím ich v snímaní situácie sveta, všetkého živého vrátane ľudského rodu v stupňujúcom sa ohrození. Pribúda k tomu aj situácia lyrického subjektu, ktorého individuálny čas značne pokročil. Tieto súradnice sa predstavujú aj v básnicky produktívnom vzájomnom prepojení. Ako príklad by som mohol uviesť báseň mňa ešte machy uzrú, v ktorej subjekt ako pútnik prírodnou krajinou, hľadač jej pôvodnej nedotknutej podoby, čoraz ťažšie nachádza miesta, odkiaľ by „nebolo vidieť deštruktívne objekty“, a je plný obáv o lesy, zvieratá a vody, ktoré predstavuje v antropomorfnom priemete, s ľudskými vlastnosťami a akoby ľudským prežívaním neblahého osudu; subjekt myslí na potomkov, lebo jeho v skracujúcom sa individuálnom čase „ešte machy uzrú / pohladia...“ V Hochelovej básnickej projekcii sú všetky živé bytosti na zemi rovnoprávne.
Autor registruje, že sa čosi nedobré deje so Zemou a krajinou a že nás čaká stavanie novej archy (deje sa čosi zvláštne).Krajinu pristihuje v doteraz najväčšom napätí (novembrový zápis), v jednej básni napíše, že „repka olejná / je v stave stresu“ (vlak uháňa).Predkladá víziu straty takmer všetkého živého v krajine v dôsledku jeho ohrozenia „letiacou olovenou bodkou“ (z ďalekohľadu).V jednej básni sa objaví vízia, v ktorej „tanky sa dostali až k nebeskej bráne“ (neriešiteľné (pre obe strany konfliktu)).Báseň na dostrel s obrazmi vojnou zničenej krajiny a „dostrieľaných tiel“ sa končí pocitom bezradnosti: „posunovač nehybne stojí na trati / so žltou zástavkou / v bezradných rukách“.
V básňach autor exponuje aj iné situácie ohrozenia človeka a krajiny z minulosti a prítomnosti: situáciu človeka na úteku, zrejme väzňa koncentračného tábora v krajne nepriaznivej neistej situácii (záverečná fáza (úteku)), pustošenie krajiny zapálením ropy ešte pred jej objavením (veštba... (pred objavením ropy)), krajinnú katastrofu ako následok chrlenia lávy po výbuchu sopky (krátky záznam o katastrofe); uvádza aj takú ujmu, ako je vybielenie účtu záhadným medzinárodným gangom, čo paralelizuje so záhadným zmiznutím zakopaného demižóna slivovice(príbeh (dnes a včera)).
Verše básne možnosti existencie načrtávajúce aktuálne civilizačné, osobitne technologické možnosti nášho bytia nepôsobia nijako nádejne.V autorových veršoch sa objavuje zúfalo pôsobiaca opakovaná prosebná ekologická výzva „saďte prosím stromy“ (apel (pre vlastnú potrebu)), ktorá pôsobí synekdochicky, čítame ju aj vo význame robte všetko v prospech života.
Námety Hochelovej zbierky sú rozličné a rôznorodé, dokonca aj celkom všedné, akoby nebásnické, ako je napríklad „príprava palaciniek“ (v básni s tým istým názvom).
Niektoré básne prinášajú dávku enigmatickosti. Autor súčasne viacráz deklaruje, niekedy by pritom ani nemusel, že na enigmatickosti si v poézii zakladá.
Pre verše tejto Hochelovej zbierky rovnako ako pre jeho predchádzajúcu poéziu je dôležité myslenie. Autor preveruje platnosť bežne prijímaných výkladov a ponúka aj vlastné výklady. Chce predstavovať realitu bez mechanicky prijímaných interpretácií.Súvisí to s reflektovanou témou jazyka ako hodnoverného či nehodnoverného pomenovacieho aktu. Skeptická tvárnosť jeho veršov má aj tento zdroj.
V básni – konzolácii s názvom malé mudrovanie na zmiernenie smútku po úmrtí živého tvora sa útecha zrelativizuje „mudrovaním“nad slovom večnosť.
Kladným pólom zbierky je najmä opakujúca sa fascinácia partnerkou, jej telesnou krásou a vábivosťou, vnímanými ako uskutočnenie sna. Odtiaľ lyrický subjekt odvodzuje aj svoje úsilie o „hebký priebeh bytia“ („tichý dážď krehkú strechu pozláti“). Zbierka sa končí projekciou partnerky v obnovenej rozrúcanej krajine (niečo iba vo sne).
Autor je sústavným analytickým glosátorom našej situácie. V názvoch básní sa objavujú slová náčrt, poznámka, postreh, záznam, čo poukazuje na žánrový charakter jednotlivých básnických textov. Prvotné podnety však autor v básňach zvyčajne rozpracováva. Jeho schopnosť relevantne spracovať motív potvrdzuje napríklad báseň, ku ktorej som ho inšpiroval:
(J)anomálie krásy
a Jano píše
že vo dvore i pred bránou
rozkvitli sedmokrásky
(o snežienkach sa nezmieňuje)
anomálie nás prenasledujú
po celý život
tak nech sa darí
všetkým kráskam
(pod bránou i za ňou)
V názve Igor Hochel vytvoril účinný neologizmus, v poslednom odseku sedmokrásky invenčne antropomorfizoval, nepatrnou textovou operáciou im našiel inú situovanosť a odkryl svoju dobroprajnú tvár básnika.
Žánrovým inklináciám v zbierke zodpovedá striedanie stredne dlhých básní s niekoľkoveršovými. Výrazová civilnosť a vecnosť akoby korešpondovala s absenciou veľkých písmen a interpunkcie i s charakterom jeho voľného verša. Rým sa v zbierke objaví iba raz, je však originálny. Autor ho použije v básni námesačník v stave pohotovosti vo verši „tak splň luna svoje poslanie“ ako invenčný gríf; v básni sa homonymný rýmový člen spln neobjavuje, zreteľný je iba z kontextu. Funkčne pracuje so zátvorkami, netradične sa objavujú aj v názvoch básní.
V registri poetologických postupov uňho rovnako ako v predchádzajúcej poézii majú dôležité miesto paradoxy či oxymorony („bezbranné zbrane“ – luna si nezakryla tvár a hriešne kovy zmĺkli, „kým nevzplanie noc“ – záverečná fáza (úteku), „vzlietli do priepasti“ – náčrt situácie, „vtáci sa prepadnú do neba“ – na dostrel).
Prácu intelektu či intelektuálnosť môže reprezentovať racionálna metafora vo verši „usilujem sa o hebký priebeh bytia“ („tichý dážď krehkú strechu pozláti“). Obsahuje i zmyslový prvok hebký. Tento prívlastok je taktilný (hmatový, dotykový), objaví sa aj vo veršoch„potom som prišiel / a nežne ťa prikryl hebkým paplónom“ („vraj si ležala nahá na koberci v našej izbe“) a v rámci zbierky súvisí s taktilnými veršami „lesy / ktoré tak nežne priľnuli ku krajine“, „...mňa ešte machy uzrú / pohladia...“ (mňa ešte machy uzrú) a s taktilnými metaforami „hodvábne ráno“ a „v hodvábe nahoty“ (hodvábne ráno). Taktilnosť evokuje príjemné pocity. V básni hodvábne ránoich evokuje aj vizuálno-auditívna synestézia „svetlo cinklo o sklo“ a výstavbovo iná vydarená metafora odkazujúca na kulinársku oblasť „ráno ako vykrojené / formičkou pokoja“.
Vitálne a detenzívne pôsobí aj účinná auditívna metafora „v byte nám vyzváňajú jablká“ v básni s týmto incipitom; dvojica tieto jablká vníma ako „vrúcny prejav priazne“.
Upokojujúco i útešne pôsobia verše s motívom hebkosti, ktoré majú existenciálne konotácie: „popol prepadáva cez kovovú mriežku / chvíľu / v mihnutí v zovretí hrôzy / ale potom dosadne do hebkosti / k svojim popolavým bratom“ (okamih neistoty).
Igor Hochel v knihe kontinuitne pokračuje vo svojom básnickom písaní. Zbierku charakterizuje živá problémovosť a nápadité umelecké tvarovanie.
Kniha zaujme aj svojím vizuálom, na ktorom má podstatný podiel prekrásny a obsažný výtvarný sprievod Mariana Meška, hĺbkovými rozmermi kompatibilný s veršami Igora Hochela.
Ján Zambor
