Za Jozefom Mihalkovičom
Ako básnika, prekladateľa, esejistu a zakladajúceho člena Klubu nezávislých spisovateľov sme Jozefa Mihalkoviča pozdravili k jeho požehnanej deväťdesiatke. Dožil sa jej 30. januára 2025. A 20. októbra sme si prečítali smutné oznámenie Veroniky Šikulovej, manželky jeho syna Mareka, že tento „veľký slovenský básnik, člen Trnavskej skupiny“ zomrel v Modre, ktorú Ján Litvák nazval našim najspisovateľskejším mestom a pre Jozefa Mihalkoviča, rodáka z Veľkých Kostolian sa stala rodinným i literárnym domovom.
Práve v Modre sa v roku 1964 stal Mihalkovič riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra a hoci pôvodným povolaním chemický inžinier, už v roku 1965 vydal zbierku Zimoviská, ktorú Ján Zambor označil za „jednu z podstatných básnických kníh slovenskej poézie šesťdesiatych rokov minulého storočia“. Jeho básnická cesta začala koncom päťdesiatych rokov, keď sa formovala Trnavská skupina. Sám na to spomínal: „ Moje začiatky majú pozadie trnavské. Priateľstvá so Stachom, Ondrušom, Šimonovičom a Feldekom, ponad generačné väzby s Turčánym, Mihálikom a Miroslavom Válkom“. Za významné a podnetné považoval aj väzby na moravských básnikov Jana Skácela a Oldřicha Mikuláška. Aj na nich si pekne a láskavo zaspomínal. „Môj brnenský priateľ Jan Skácel, s ktorým sme sa zblížili a spriatelili na spisovateľskej konferencii v Prahe, proklamuje na jednom mieste: Jsem pouhý básník, radar pod lipami, není mi odpovídat, ptám se." Aj on to urobil básnicky jedinečným spôsobom v zbierke Kam sa náhlite. Hoci nepestoval vynucovanú či len odporúčanú básnickú angažovanosť, v atmosfére presiaknutej socialistickým súťažením, bola táto zbierka pripomenutím „privátnych“ hodnôt v našich životoch.
Naplno sa oddal literatúre, jej skúmaniu, redigovaniu i prekladaniu. Bol redaktorom Slovenského spisovateľa, Romboidu, pôsobil aj v Národnom literárnom centre v Bratislave. Prekladal z ruskej a modernej francúzskej a americkej poézie, Modru a celý malokarpatský región spolu s Vincentom Šikulom a Lýdiou Vadkertiovou umelecky výrazne etabloval v slovenskej literatúre. Popri básnických zbierkach vydal Mihalkovič eseje Listové tajomstvá I., Listové tajomstvá II. a esej Živé slová, venovanú Ľudovítovi Štúrovi. Na modranskom cintoríne, rovnako ako náš národný velikán a jeho životný vzor, spočinie aj on.
Strácame v Jozefovi Mihalkovičovi nielen významného básnika, ale aj láskavého, tolerantného človeka, ktorý nás natrvalo obohatil aj svojou múdrou a nevtieravou ľudskosťou. Natrvalo zostane v našich spomienkach.
Česť jeho pamiatke!
(jk, ab)
