Sedemdesiatnik Ján Zambor
Narodil sa 9. decembra 1947 v Tušickej Novej Vsi, na úrodnej zemplínskej nížine, ktorú už vtedy zaľudňoval svojou poéziou jeho mladícky básnický vzor Pavol Horov. Jeho vplyv, rovnako ako jeho rodisko, ľudia, ktorí sa natrvalo vpísali do jeho pamäti i mravné hodnoty, ktoré si tam osvojil sa stali trvalou súčasťou jeho básnických zbierok – i tej zatiaľ ostatnej Dom plný nevideteľných.
Štúdium na Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika, dnes Prešovskej univerzity vytvorilo základ jeho budúceho, dnes už celoživotného literárnovedného bádania a snahe priblížiť sa svojmu veľkému vzoru Albínovi Baginovi, postupne i ďalším postavám z oblasti literárnej vedy a kritiky, z ktorých viaceré svojou tvorbou i prerástol. Z jeho bohatého odborného diela spomeňme aspoň jeho kraskovské interpretácie Ivan Krasko a poézia českej moderny a Vzlyky nahej duše, válkovský cyklus zavŕšený monografiou Niečo ako láska, niečo ako soľ, Báseň a ticho, Interpretácia a poetika a Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu. K pôvodnej básnickej a literárnovednej tvorbe postupne začali pribúdať preklady a interpretácie zo španielskej, latinskoamerickej a ruskej poézie – spomeniem len veľký reprezentačný výber klasických i moderných ruských poetov v Knihe ruskej poézie z roku 2011 a jeho najnovší prekladateľský výkon i jeden z jeho tvorivých prekladových vrcholov, výber z poézie Nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Otavia Paza, ktorý vyšiel v tomto roku pod názvom Každodenný oheň.
Myslím, že neprezradím žiadne katedrové tajomstvo, keď uvediem, že dvojdňová vedecká konferencia, ktorú usporiadala Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy FFUK v Bratislave práve v dňoch 7. a 8. decembra 2017 bola nielen pripomenutím životného jubilea ich dlhoročného kolegu, ale rovnako i poctou jeho literárnovednému a prekladateľskému prínosu prof. Jána Zambora do súčasnej slovenskej literatúry. Medzi kľúčové príspevky, ktoré na konferencii zazneli, patrili aj vystúpenia našich klubových kolegov Ladislava Šimona: Ján Zambor, básnik a prekladateľ, praktik a teoretik – poznámky k vzájomným vzťahom medzi rôznymi aktivitami, Anny Valcerovej: Najnovšie básne Jána Zambora (ktoré nevyšli knižne), Evy Maliti Fraňovej: Nad knihami poézie Jána Zambora a Miroslava Válka v ruskom preklade Natálie Švedovej, Viktorie Liashuk: Dvojjazyčná básnická zbierka Jána Zambora Obnova v poetologickej intepreretácii a o prekladoch jeho ruskej poézie 19. a 20. storočia hovorili literárni vedci Anton Eliáš a Mária Kusá, o prekladoch do španielčiny Paulína Šišmišová.
Tvorbe Jána Zambora i jeho početným aktivitám spojeným s propagáciou a poznaním slovenskej poézie (naposledy o kraskovskej misii do Klobukov a prezentácii vlastnej tvorby v Moskve) sme často venovali pozornosť i na našej webovej stránke. Pripájam dnes, okrem srdečného a kolegiálneho blahoželania Jánovi Zamborovi k požehnanej sedemdesiatke aj básnická reflexiu o Kraskovom životnom stíšení zo zbierky Dom plný neviditeľných.
Predĺžená pauza
Ivan Krasko v Piešťanoch
Odrazu mal čas.
Za ním
starosť o vytúženú ženu a rodinu, funkcia technického vedúceho výroby v chemickej továrni v Slanom,
dizertácia z chemickej technológie, útrapy vo svetovej vojne, práca pri výstavbe nového štátu, poslanecký mandát.
To, čo ho odvádzalo od písania,
bolo len spomínaním.
Odrazu mal more času,
v byte na nábreží v pokojnom kúpeľnom meste pracovňu s elegantným písacím stolom pri veľkých oknách s výhľadom na rieku, návršie a stromy, na svoje topole, vysoké kreslo pri okne na dlhé premietanie, priestor na samotárske prechádzky – ako v Klobukoch, kde vznikli takmer všetky jeho básne,
možnosť ponárať sa hlbšie
do meteorológie dní a duše,
rokmi zmiernené i driapajúce drámy
pýtali si nové meteorogramy,
aj záhad bytia bolo stále dosť a tiež
čakali na slovný náznak,
aspoň na slovo a tri bodky,
pomlčku,
vypomlčkovaný verš,
ale odvaha na báseň a sily
sa vytratili,
a tak jeho posledných viac ako trinásť rokov
ostalo nezaznamenanou
tajomnou
predĺženou pauzou –
– – – – – – – – – – – –
2014