Kniha španielskej poézie
Univerzita Komenského v Bratislave 2021
Kniha španielskej poézie vyšla v preklade a s komentármi Jána Zambora a predstavil v nej okrem mozarabskej lyriky, starej kastílskej ľudovej poézie a romancí tvorbu takmer šesťdesiatich básnikov: od stredoveku, cez renesanciu, barok, klasicizmus, romantizmus a literárne prúdy 20. storočia po súčasných tvorcov. Dielo má charakter komentovanej antológie a jeho osobitosťou je, že španielsku poéziu zahŕňajúcu tisícročie jej vývinu približuje nielen prekladmi, ale aj jej reflexiou. Popri rámcovom prehľade vývinu španielskej poézie v knihe nechýba predstavenie významných okruhov anonymnej tvorby a básnikov so základnými biografickými a bibliografickými údajmi, charakteristikami ich diela a jeho poetiky a interpretáciami dôležitých básní. Literárnovedné prezentácie majú neraz podobu štúdií. Autor ich dopĺňa erudovanými poznámkami o významných básňach. Antológiu možno pokladať aj za dejiny španielskej poézie. Príťažlivosť knihy znásobuje obrazový materiál.
Kniha španielskej poézie vyšla pred koncom roka 2021, a keď som si s jej prekladateľom vymenil prvé informácie, dozvedel som sa, že obsahuje okolo 10 000 veršov a približne 230 rukopisných strán odborného textu. Už aj to by stačilo ako podnet na rozhovor s jej tvorcom Jánom Zamborom.
S tvojimi prekladmi zo španielskej poézie som sa stretol až niekedy uprostred tvojej prekladateľskej dráhy počas nášho spoločného tvorivého pobytu v Domove spisovateľov v Budmericiach v polovici deväťdesiatych rokov uplynulého storočia. Prekladal si vtedy poéziu svätého Jána z Kríža, karmelitánskeho mnícha a vrcholného predstaviteľa španielskej mystickej poézie (preklad vyšiel v roku 1997 pod názvom Živý plameň lásky). Prvé preklady si publikoval už dvadsať rokov predtým, v roku 1977. Vtedy vyšiel aj tvoj básnický debut Zelený večer. Považuješ dnes svoje prvé preklady španielskej poézie, odľahčene povedané, za tak trochu ešte „zelené“, alebo si na toto nové prekladateľské pole ako známy prekladateľ ruskej poézie prišiel už rovnako pripravený?
Roku 1977 som na výzvu redakcie Revue svetovej literatúry prispieť do 7. čísla venovaného téme lásky zareagoval prekladmi stredovekých anonymných erotických španielskych romancí plných umeleckého pôvabu, hravosti a humoru. Stali sa aj súčasťou romancového súboru v Knihe španielskej poézie. Preklady vnímam ako svieže. Myslím, že sa na nich priaznivo podpísal aj môj vek. Teraz som v nich spravil iba niekoľko úprav, aj to nie v každej básni.
Zmenil som niektoré ich názvy podľa podôb v najnovších španielskych vydaniach romancí. Pri prekladoch pre RSL som mal k dispozícii iba vydania z 19. storočia, ktoré som našiel vo Vedeckej knižnici v Košiciach. V aktuálnom predstavení romancí mám aj štyri „vážnejšie“. Podnetom na ich zaradenie do môjho výberu bola veľmi cenná Antología comentada de la poesía lírica española (Komentovaná antológia španielskej lyrickej poézie, 2005), ktorej autormi sú Miguel Díez R. a Paz Díezová Taboadaová. Mimochodom, toto dielo mi ako dôležitý zdroj poslúžilo aj v iných prípadoch. Komentáre v tejto antológii majú iný charakter ako moje, zameriavajú sa iba na interpretácie vybraných básní. Pri prekladaní romancí som si ujasňoval problém prekladu monoasonancie (teda rovnakej asonancie, ktorá je prítomná na konci každého párneho verša v celej básni). Pri nasledujúcom prekladaní poézie Miguela Hernándeza som si okrem prekladu asonancie a jej odlišnosti od eufonicky presného rýmu ozrejmoval najmä špecifické problémy kreovania španielskeho básnického rytmu.
Preklady vyšli v RSL a potom pod názvom Kŕdeľ holubičích listov v Kruhu milovníkov poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (1985). V Knihe španielskej poézie mám novú prekladovú verziu Hernándezovej Uspávanky s cibuľou. Uvedomil som si, že v básni ide o osobitý lyrický útvar, tzv. zloženú seguidillu, čo si vyžiadalo jej rytmické spravidelnenie. O relatívne adekvátny preklad rozličných španielskych básnických foriem a ich primerané predstavenie dbám v celej antológii. V pestrej palete ich uvádzam do slovenského básnického kontextu. Bez ich transponovania by básne stratili veľa zo svojej umeleckej pôsobivosti.
V tých už spomenutých desaťtisíc preložených veršoch si podstatným spôsobom zmenil náš obraz španielskej poézie. Ktorými tvorivými obdobiami a básnickými osobnosťami sa včlenila španielska poézia do kontextu európskej básnickej tvorby? Čo rozhodovalo o tvojom výbere autorov a básní?
Odborná reflexia španielskej poézie, ktorá mi pri výbere autorov a básní bola oporou, nie je iba španielska, ale aj medzinárodná, takže videnie vecí v širšom kontexte som mal takrečeno poruke. Pri výbere som zvažoval preferencie znalcov, univerzálnu platnosť básne, jej prínos a najmä to, ako vo mne rezonuje. Vo veľkej miere som robil výber zo serióznych jestvujúcich španielskych výberov, zvyčajne aj bohato komentovaných, niektoré z nich pripravili aj inonárodní hispanisti.Zo stredoveku stále rezonujú Manriqueho Slohy na otcovu smrť a romance, z renesancie najmä mystickí básnici svätý Ján z Kríža a Luis de León, z baroka predovšetkým Luis de Góngora, Francisco de Quevedo a Lope de Vega, z klasicizmu Juan Meléndez Valdés, z romantizmu intimistickí Gustavo Adolfo Bécquer a Rosalía de Castro, z ďalších období Rubén Darío, Antonio Machado a Juan Ramón Jiménez, z básnikov Generácie 27 najmä Federico García Lorca,Vicente Aleixandre, Rafael Alberti, Luis Cernuda a Jorge Guillén, z ďalšej generácie im blízky básnik Miguel Hernández atď. Možno som tento menoslov ani nemal uvádzať, lebo za hodného povšimnutia pokladám každého autora, ktorý je v antológii. Dobre napísané a príťažlivé sú aj najstaršie básne vrátane mozarabskej a starej kastílskej ľudovej poézie, navyše pôsobia moderne. Svoj výber som porovnával aj s českou prekladovou antológiou Miloslava Uličného Stínráje. Tisíc let španělské poezie(1992), čiastočne s knihou Oľgy Frankovej a Jana Fischera Poesie hrdinůa světců(1943) a s ruským prekladovým výberom Pavla GrečkaOblačenije tenej, Poety Ispanii (Oblečenie tieňov, Básnici Španielska, 2015). Moja selekcia má bližšie k novším španielskym antológiám, hoci aj od nich sa čiastočne líši. Vzhľadom na to, že v slovenčine nemáme samostatné knižné výbery z radu významných autorov, mnohých som predstavil väčšími súbormi.
Ako by si charakterizoval svoju prekladovú metódu?
Ide mi o relatívne komplexný preklad. Pri starších autoroch mu spravidla predchádza zoznámenie sa s poznámkami v komentovaných vydaniach a s dostupnými analýzami a interpretáciami básne. Za prirodzenú súčasť prekladového procesu pokladám aj poznanie dostupných prekladov do iných jazykov.Vždy vítam možnosť odbornej oponentúry mojich prekladov zo strany profesionálnych hispanistov. V tomto prípade to boli Renáta Bojničanová, Paulína Šišmišová a Elena Račková, ktorá sa, žiaľ, vydania antológie nedožila, opustila nás krátko pred jej vyjdením. Najviac mi však svojimi poznámkami pomohla moja žena Marta, ktorá v knihe figuruje ako jazyková redaktorka.
Najznámejším španielskym básnikom u nás je Federico García Lorca. Nepochybne to súvisí s jeho tragickým osudom (zavraždili ho v prvých dňoch občianskej vojny). Mne natrvalo zostal v pamäti zážitok z rozhlasovej adaptácie jeho hry Krvavá svadba. Pre teba bol Lorca zrejme predovšetkým veľkým básnikom. V roku 2005 vyšiel tvoj preklad Cigánskych romancí, ale Lorcovu poéziu si prekladal aj predtým a potom a do tejto antológie si popri dôležitých romanciach zaradil aj iné básne vrátane jeho významnej rozsiahlej elégie a ľúbostného cyklu. Po Lorcovej poézii siahli ako prekladatelia aj Štefan Žáry a Ján Šimonovič. Čím, okrem neodmysliteľného politického kontextu spojeného s občianskou vojnou v Španielsku, oslovuje Lorcova poézia slovenského čitateľa?
Lorca sa u nás dlhší čas vnímal ako básnik, ktorého si dokonca aj naši literáti stotožňovali s predstavou španielskej poézie. Bol to redukcionistický pohľad, lebo španielska poézia je diferencovaná. V mnohom odlišní sú aj ďalší básnici Generácie 27, ku ktorým patril a ktorých dosť bohato predstavujem. Usiloval som sa o zmenu tohto klamného pohľadu.
Lorca oslovuje tvarovaním témy tragického osudu, lásky a smrti, polohami surového násilia voči bezbranným či zrážky subjektu s odľudštenou veľkomestskou civilizáciou, symbiózou rozličných kultúrnych zdrojov, umelého a ľudového, avantgardného a tradičného, výraznou a účinnou stavebnosťou, v ktorej zohráva významnú úlohu inovačná zmyslová obraznosť a exponovaná zvuková výstavba.
Zmenil nástup frankistického režimu a vynútený exil mnohých básnikov zásadne charakter španielskej poézie?
Na zavraždenie Garcíu Lorcu na začiatku občianskej vojny reagoval A. Machado, L. Cernuda, R. Alberti, M. Hernández a iní básnici. Po smrti M. Hernándeza vo frankistickom väzení napísal Elégiu s podtitulom Na smrť Miguela Hernándeza básnik V.Aleixandre – časopisecky vyšla roku 1948, v jeho knihe Posledné narodenie v roku 1950. Zbierka Dámasa Alonsa Synovia hnevu z roku 1944 je frenetickou knihou protestu, úžas z monštruóznosti človeka a sveta sa v nej vzťahuje aj na lyrický subjekt. Verše viacerých básnikov exulantov zapĺňala nostalgia vyhnanca. L.Cernuda v básni Pútnik napísal: „Ale ty? Na návrat už nepomýšľaš, / len ďalej slobodný chceš postupovať.“ Básnici Generácie 50 prichádzali s poéziou sociálneho realizmu reflektujúcou dusnú atmosféru a taktiež nástojili na vlastnej nezávislosti; José Ángel Valente v básni s príznačným názvom Posledné slovo píše: „pevne medzi temnými / mocnosťami noci / čnie moja sloboda“. Naďalej tvorili aj básnici, ktorí z poézie vylučovali politické témy, medzi nich patril exulant a neskorší nositeľ Nobelovej ceny Juan Ramón Jiménez a z básnikov, ktorí ostali v Španielsku, Gerardo Diego.
V prekladoch španielskej poézie druhej polovice 20. storočia si popri pomerne rozsiahlom výbere z tvorby Josého Ángela Valenteho, „najeurópskejšieho zo španielskych básnikov“, predstavil rad súčasných autorov, aj poetku Blancu Audreuovú. Za dôležité znaky jej poézie označujú španielski kritici „vlastné fantazmy a obsesie“, čo ty okrem iného ilustruješ prekladom jej básne zo zbierkyO vidieckom dievčati, ktoré prišlo žiť k nejakému Chagallovi. Autorka ju otvára veršami: „Povedz, že si chcel byť štíhlym koňom, menom/nejakého mýtického koňa,/či azda menom Tristana, a temným“. Môže poézia týchto básnikov zohrať inšpirujúcu úlohu pre súčasnú slovenskú poéziu?
Myslím si, že nielen jej tvorba a básne našich súčasníkov, ale aj poézia, ktorá vznikla dávnejšie. V každom prípade svoje predstavenie fenoménu španielska poézia s nazretiami do jej rozličných polôh či alternatív španielskeho básnického umenia chápem aj ako inšpiračnú ponuku slovenským tvorcom poézie. Pri tvorbe prekladov básní a ich odbornom reflektovaní ma neopúšťal pocit, že faktor vývinu v lyrike sa preceňuje, lebo básne z dávnych storočí nezostarli a stále aktuálnou problémovosťou a náročnou a účinnou umeleckou stavebnosťou v sebe nesú aj inšpiračný potenciál.Ja sa ako autor pôvodnej poézie s tvorbou niektorých španielskych básnikov vyrovnávam už dlhšie obdobie.Na moje písanie o poézii zas stimulujúco pôsobí španielska, mimochodom veľmi seriózna, literárnovedná reflexia básnickej tvorby.
Knihu vydala Univerzita Komenského. Ako sa ti s jej vydavateľstvom spolupracovalo?
Myslím, že Univerzita Komenského je dobrá značka. Je to jeden z mála ostrovov, ktorý nezasiahla komercia. Vydanie takejto knihy v akademickom vydavateľstve pokladám za netradičný, ale potrebný počin. O antológiu budú mať zaiste záujem aj učitelia a študenti. Cením si ústretovosť riaditeľky vydavateľstva Agáty Juráškovej. Produktívna bola moja spolupráca s grafickou a technickou redaktorkou Kristínou Vozákovou. Som povďačný aj Jurajovi Kuniakovi zo Skalnej ruže, ktorý v poslednej chvíli vizuál knihy zoponoval. A nemenej Andrei Bokníkovej, vedúcej grantu VEGA, ktorá prispela k tomu, že kniha mohla prejsť odbornými oponentúrami a vyjsť.
Pri čítaní prekladov španielskych básnikov som si nemohol nespomenúť na tvoju Knihu ruskej poézie, v ktorej si predstavil v rozsiahlom výbere básnikov od začiatku 19. storočia po začiatok 21. storočia a v čase jej vyjdenia roku 2011 si nám ako jediný pripomenul, akým trvalým inšpiračným zdrojom pre celú slovenskú kultúru zostáva Puškin, Lermontov, Blok, Pasternak, Achmatovová a ďalší ruskí básnici. Nemohla by pripomenutím kľúčových osobností a ich trvalého vkladu do zlatého fondu našej národnej kultúry pôsobiť rovnako inšpirujúco aj Kniha slovenskej poézie? (Táto myšlienka mi nedá už nejaký čas spávať! A tak som ti ju musel na záver položiť.)
Ruskú a španielsku antológiu, v ktorých som sa sústredil na preukazné hodnoty, som robil pre nás, pre slovenskú literárnu kultúru. Španielsky komentovaný výber vnímam ako zaplnenie veľkej medzery. Na možnosť mojej komentovanej antológie slovenskej poézie som myslel, a to už v čase, keď som si v Madride kúpil spomínanú pozoruhodnú Komentovanú antológiu španielskej lyrickej poézie. Dokonca som s návrhom prišiel za bývalou riaditeľkou Literárneho informačného centra Miroslavou Vallovou. O vec mala záujem a zavše mi to pripomínala. Bol by som však musel odsunúť iné plány. A tak je to aj teraz. Obsadilo by ma to aspoň na dva roky. Keby som tak vedel, koľko ešte mám času! Ani svoje preklady poézie písanej v španielskom jazyku totiž nepokladám za definitívne uzavreté. Nie nadarmo som na obálku španielskeho výberu navrhol obraz Juana Grisa Otvorená kniha. O slovenskej poézii neprestávam písať. V Knihe španielskej poézie čiastočne uvádzam paralely, ktoré sa vynárajú so slovenskou poéziou.
Rozhovor pripravil Anton Baláž