Ján Zambor
Z poznámok z týždňovej cesty: Liptov, Vysoké Tatry, Zemplín
V galérii Rozeta v Ružomberku sme navštívili výstavu Jána Kudličku a poľského maliara Krzysztofa Trusza Zen – zrkadlo okamihu: horizontálne a vertikálne maľby a kaligrafie. Už v novembri vyjde z výstavy kniha. Ján Kudlička oslovil Juraja Kuniaka, Rudolfa Juroleka a mňa, aby sme do nej napísali krátky text. Poslal som mu tieto vety:
V slovenskej básnickej tradícii dážď, počínajúc Kraskovou symbolistickou lyrikou a pokračujúc Válkovou v zbierke Dotyky, evokuje melanchóliu. Vo svojich básňach v rámci celej tvorby túto tradíciu zahŕňajúcu aj dažďové kvapky rozvíjam, ale súčasne v ich predstave ako možného zdroja revitalizácie prelamujem a v básni Soprán dažďových kvapiek z rovnomennej zbierky sa, frustrovaný súčasným svetom, v obraze ich jagotu na konárikoch a na pletive plota po daždi dostávam k ich vnímaniu ako číreho sopránu, ako manifestácie samej čistoty. Uchopenie minimalistického námetu dažďových kvapiek vo výtvarných prácach Jána Kudličku z posledného obdobia v kontexte slovenského umenia vnímam ako nové. Na jeho obrazoch dažďové kvapky padajúce do záhradného jazierka vytvárajú na hladine sústredné kružnice, ktoré súčasne zrkadlia oblohu a sám vesmír s podobnou geometrickou stavbou a tým evokujú jednotu, pokoj a súladnosť univerza; objavujú sa v nich oblaky, ale najmä zvláštne čisté, mierne a súčasne intenzívne svetlo, ktorému možno pripísať metafyzické významy. Možno ho interpretovať ako modifikáciu vyššieho kontemplatívneho svetla, o ktorom písal svätý Ján z Kríža. V blízkosti inscenovaných kvapiek padajúcich do vody maliar nenáhodne umiestňuje menhir, pradávny kamenný kultový obelisk, teda fenomén nesúci v sebe tiež duchovný rozmer. (Mimochodom, tajomný menhir, akoby zablúdený z dávnych čias, sme spolu s Jánom Kudličkom a s priateľmi obdivovali v Kraskovom českom pôsobisku v Klobukoch.) Kontemplatívnosť sa viaže na širšiu obsažnosť Kudličkových obrazov. Do mlčanlivej kontemplácie univerza sú na nich ponorené aj kamene, v jeho projekcii ho kontemplujú dokonca aj vo vybranom spoločenstve.
Krzysztof Trusz sa inšpiruje pôvodným japonským zápisom haiku, ako ho poznáme z tvorby Macua Bašóa. Tento autor jednotlivé znaky v básni vertikálne maľoval tušom, vytváral synkretické diela, bol súčasne básnikom aj výtvarníkom, Trusz sa vie účinne vyjadriť čisto maliarskymi prostriedkami, bez slovnej sémantiky.
. . .Niekoľko dní sme strávili v Domove slovenských spisovateľov Timrava v Hornom Smokovci. Po vystavaní kovového stojiska kontajnerov pri budove domova už medvede z jeho okien nevídať. Ručiace jelene v aktuálnom čase ruje však áno, objavili sa aj v týchto večeroch. Jeleňa sme stretli i na cestičke asi dvadsať metrov pred nami na renovovanej kalvárii so skulptúrami slovenských a poľských súčasných výtvarníkov v Starom Smokovci; chvíľu nás pozoroval a potom odbehol neďaleko do lesa, kde ostal pokojne ležať. Blízko vzácneho dreveného kostolíka v Starom Smokovci, ktorý sa bude rekonštruovať a kde ma okrem iného zaujala socha Madony z Ruskinoviec a vitráže Vincenta Hložníka, jeho manželky a dcéry, pribudol moderný kultúrny stánok s kvalitnou ponukou Danubiana, ktorý je predovšetkým propagáciou jedinečnej galérie na brehu Dunaja (upozornil ma naň Peter Pollág). Štrbské pleso nás privítalo jazerom ponoreným do hmly – ponúkalo obrazy akoby z dielne starých japonských majstrov. Vzápätí sa však rozjasnilo. Kvitovali sme pamätník poetke Maši Haľamovej pred domom, kde s manželom lekárom bývala dvadsaťpäť rokov. Spomínali sme na stretnutie s ňou cestou na toto miesto i na jednu jej báseň, čo ma neskôr inšpirovalo k vlastnej básni Štrbské pleso (S Mašou Haľamovou), ktorá sa končí veršami: „Nepríde sa už dotknúť kľučky / no sídli tu / jej duša / taká vrúcna“. Cestu okolo plesa lemujú pozoruhodné práce ľudových rezbárov (dosť je ich aj v Liptove, teraz ma zaujali ich výtvory pri vstupe do Trlenskej doliny v Bielom Potoku).
. . .
2. októbra som sa zúčastnil na stretnutí so študentmi a učiteľmi Gymnázia Pavla Horova v Michalovciach. Prítomné boli aj dve pracovníčky Zemplínskej knižnice Gorazda Zvonického. Som absolventom tejto vzdelávacej ustanovizne, ktorá v čase môjho štúdia mala názov Stredná všeobecnovzdelávacia škola.
Učebne i celý vnútorný priestor školy sú zmodernizované. V popredí je vyučovanie prírodovedných predmetov. Školská knižnica je zameraná iba na základné knihy potrebné na vyučovanie. Mohutný platan v parku, zasadený v tridsiatych rokoch minulého storočia, stále upútava návštevníka.
Celý čas nás sprevádzal a stretnutie viedol zástupca riaditeľky pre spoločenskovedné predmety a historik venujúci sa regionálnym dejinám Matej Starják, ktorý nás na začiatku uviedol k riaditeľke Kataríne Olšavovej. Na stretnutí spolu so Slávkou Štovkovou, vedúcou slovenčinárskeho zboru, recitoval viaceré moje básne. Podujatie trvalo vyše dvoch hodín.
Malo charakter komentovaného čítania mojich prác. V úvode zazneli básne – pocty dvom tvorcom spätých so školou, Pavlovi Horovovi a Mikulášovi Kasardovi. Najprv sonet Zlatý spev, variácia jednej z Horovových prvotín, básne Priznanie, ktorú som pri edičnej príprave básnikovho zväzku pre edíciu Zlatý fond slovenskej literatúry vo vydavateľstve Slovenský Tatran objavil v časopise Slovenské kalvínske hlasy (vychádzal v autorovom rodisku Bánovce nad Ondavou). Na Horovovej básni so závažnou problémovosťou, s motívom ohrozenia samého priestoru neba, mi prekážala neúnosná výrazová archaickosť. Najprv som chcel vytvoriť jej modernizujúci vnútroliterárny preklad, ale nakoniec som napísal jej aktualizovanú parafrázu. Kasardovi som venoval báseň Zemplínska omša, pozdvihovanie, ktorá je liturgizovaným povýšením nášho zemplínskeho rovinného rodného kraja.
Sústredil som sa predovšetkým na prezentačné nazretia do svojich kníh posledného obdobia Reset. Zaviate príbehy, Lov zázrakov. Zo španielskeho zošita, Poézia stále s nami, Brána, Dom plný neviditeľných, Svätý Ján z Kríža: Živý plameň lásky a Rubén Darío: Spevy života a nádeje. Hovoril som o uchopovaní krajiny vo vlastnej poézii cestou usúvzťažňovania, o chápaní poézie ako obnovy bytia a citlivosti, o básni – odkaze adresovanom sebe a iným, o dôraze na stavebnosť básne a netradičnej práci s tradíciou, o záujme o minimalistické formy poézie, najmä o haiku a tanku, a o príbehovú španielsku romancu, o objavovaní slovných zázrakov v reči rodného kraja, o blízkosti k hroboňovskej a chlebnikovovskej neológii, o mystických ašpiráciách sv. Jána z Kríža a Sama Bohdana Hroboňa, o kľúčových básňach Janka Kráľa, Sládkovičovej Maríne a Hviezdoslavových Krvavých sonetoch, o mojom približovaní poézie cestou interpretačno-analytických sond do významných básní a o možnosti využitia spôsobu takéhoto literárnovedného písania v školskej praxi atď. Osobitnú pozornosť som venoval spolupráci s výtvarníkmi pri tvorbe mojich kníh, konkrétne s Ľudovítom Hološkom, Jánom Kudličkom a Petrom Pollágom. Otázky študentov smerovali k problematike prekladu. Vyslovil som sa proti zľahčovaniu práce pri preklade poézie, ignorovaniu zvukovej štruktúry básne a tendencii uspokojovať sa s tým, čo je v podstate iba podveršovým prekladom.
V závere stretnutia som na pulte ako ponuku rozložil svoje nové a novšie knihy.
Do školskej kroniky som zapísal haiku: „Je jeseň, iste. / Z koruny nestriasam len / zoschnuté lístie.“
Červené ruže, ktoré sme dostali na stretnutí, sme položili na hrob mojich rodičov v Tušickej Novej Vsi. Uvedomil som si, že častý motív matky v mojej tvorbe má dôležitú motiváciu – po náhlej smrti môjho otca žila takmer tridsať rokov sama. Postál som aj pri hrobe tety Anny, ktorej som v najnovšej básnickej knihe venoval jeden zo zaviatych príbehov Rumanček, a pri čerstvom hrobe priateľa. Silný vietor, ktorý sa náhle rozdul, lomcoval listnatými konármi briez.
