Ku knihe Jána Zambora Poézia stále s nami
Obsiahla publikácia rozmanitých textov básnika, prekladateľa a literárneho vedca Jána Zambora, ktorých spoločným menovateľom je poézia, má svojím spôsobom bilančný charakter napriek tomu, že zhromažďuje autorove úvahy o poézii len približne z posledných tridsiatich piatich rokov. Úctyhodné je už ich množstvo zahŕňajúce rozličné žánre: štúdie, úvahy, recenzie, glosy, rozhovory, autoreflexie, nekrológy vrátane spomienkových pasáží a pod. Svedčí to o tom, že pre Zambora poézia nie je sezónnou záľubou, ale takpovediac modom bytia.
V prvom rade pokladám za chvályhodné, že sa Ján Zambor rozhodol zozbierať a spoločne knižne vydať texty, z ktorých mnohé by pravdepodobne nezaslúžene zostali zabudnuté na stránkach časopisov alebo zborníkov. Takto ich vnímam aj ako cennú pomôcku pre študentov literatúry – či už budúcich učiteľov alebo literárnych vedcov. Pretože hoci miestami texty v závislosti od žánru nadobúdajú voľnejší než striktne vedecký ráz, Zambor v nich nikdy nezľavuje z poctivého analyticko-interpretačného a zároveň holistického prístupu k poézii, ktorý je mu vlastný.
Prvej časti knihy nazvanej Reflexie slovenskej poézie predchádza krátka úvaha Pozornosť krajine vlastnej reči. V nej sa autor vracia k štúrovským prameňom súčasného slovenského jazyka a konštatuje jeho modernosť, ktorú vidí „v jeho tvárnosti, polyfunkčnosti, najmä v schopnosti pomenovať rozľahlú oblasť javov súčasného sveta“. Oprávnená kritika tých, ktorí nepoznajú vlastný jazyk, hoci by sa to od očakávalo na prvom mieste, nadobúda dnes, vyše dvadsať rokov po časopiseckom publikovaní tejto úvahy, zvlášť trpkú príchuť zoči-voči realite, v ktorej žijeme. Zamborove úvahy o pôvodnej slovenskej poézii od Janka Kráľa až po predstaviteľa najmladšej básnickej generácie Radoslava Tomáša potvrdzujú svojím sústredením sa na poetologickú stránku vybraných básní jednotlivých autorov jeho kompetenciu meritórne sa vyjadriť k širokým aspektom básne a rozličným jej rovinám vrátane prozodickej a rovnako aj eufonickej výstavby básne, ktorá stojí pri interpretáciách pôvodnej či prekladovej poézie často v úzadí. Pri týchto úvahách Zambor využíva aj svoju interkultúrnu kompetenciu znalca a prekladateľa hlavne španielskej a ruskej poézie, no širšie aj inej svetovej, pričom prináša cenné paralely našej poézie s inonárodnou tvorbou. Hádam nebudem ďaleko od pravdy, ak jeho metódu čítania pomenujem základným termínom angloamerickej Novej kritiky „closereading“ („pozorné čítanie“). To totiž Zamborovi umožňuje postupne odhaľovať často zložitý konotačný kód autora sústredením sa na najmenšie detaily básne. Aj preto, ako som naznačil vyššie, vidím v jeho interpretáciách, ktoré zúžitkúvajú aj štrukturalistické či semiotické podnety, nezanedbateľný didaktický rozmer. Z tejto časti ma okrem iného zaujala výzva v úvahe o Sládkovičovi: „Je najvyšší čas aj u nás pristúpiť ku komentovaným knižným vydaniam takýchto významných diel prinášajúcim obsiahlu, relatívne komplexnú analyticko-interpretačnú štúdiu, textologicky korektný text a poznámky zahŕňajúce aj výklad menej známych výrazov.“ Nezostáva, než sa k nej pripojiť.
Už spomínané Zamborove prekladateľské aktivity spolu s jeho pôsobením ako teoretika prekladu dali základ druhej časti knihy s názvom Reflexie inonárodnej poézie, prózy i drámy a prekladu vrátane prác o ňom. Len málokto v slovenskej literárnej vede je schopný takto fundovane reflektovať nuansy prekladovej poézie, najmä tej, ktorá je založená na viazanom verši a klasických veršových formách. Keďže sám Zambor takúto poéziu už roky prekladá, vie najlepšie posúdiť klady i zápory v prístupe toho-ktorého prekladateľa. Navyše jeho úvahy o prekladoch jednotlivých autorov sú neobyčajne faktograficky bohaté (za všetky spomeňme len úvahu Lekcie Macua Bašóa), takže čitateľ sa z nich dozvie množstvo zaujímavých skutočností. Túto časť knihy vhodne dopĺňajú aj Zamborove pohľady na translatologické práce.
Tretia časť knihy nazvanej Rozhovory a autoreflexie o básnickom preklade svojím spôsobom tematicky nadväzuje na druhú, mení sa však žáner – dominuje rozhovor a autoreflexia vlastných prekladov najmä španielskej a ruskej, ale aj japonskej poézie (Macuo Bašó). Keďže tematicky sa rozhovory netýkajú len najnovších Zamborových počinov v oblasti básnického prekladu, ale v spomienkach sa vracia aj k svojim začiatkom, čitateľ z nich má šancu nadobudnúť dobrú predstavu o celej jeho prekladateľskej dráhe.
Reflexie literárnovedných diel, epištolárnej a esejistickej práce a nekrológy o dvoch literárnych tvorcoch v štvrtej časti knihy majú aj cenný literárnohistorický rozmer – ten napríklad podnietila vydaná korešpondencia Albína Bagina a Ivana Kadlečíka. A z tejto časti so dovolím zdôrazniť názor z úvahy Zasvätene o avantgardnej poézii o knihe Pavla Winczera, ktorý pokladám pri skúmaní literatúry za mimoriadne dôležitý a nie vždy sa podľa mňa berie do úvahy: „poetika skúma literatúru ako umenie, či je najvlastnejším poslaním literárnej vedy.“
Poslednými dvoma časťami knihy sú Rozhovory a autoreflexie o literárnovednej tvorbe a Rozhovory a autoreflexie o pôvodnej poézii a inej literárnej tvorbe s dodatkom o ilustrátorstve, v ktorých sa Zambor predstavuje ako významný literárny teorertik, editor, esejista a poslednou, „hološkovskou“ úvahou aj ako milovník výtvarného umenia. Svojím tvrdením z úvahy Báseň ako výraz bytostnej potreby „Poézia má humanizačný zmysel“ sa hlási k hamadovskému antropizačnému charakteru literatúry, ktorá z človeka vychádza a k človeku smeruje.Nie je preto prekvapením, že Zambor sa pomerne rezervovane stavia k tým tendenciám v poézii, ktoré stavajú na experimentálno-dekonštruktivistickom základe a všeličo z nich sa už časom ukázalo ako málo produktívne. Jeho prihlásenie sa ku konzervativizmu v zmysle poctivej práce na básnickom tvare možno len privítať.
Zamborova prítomnosť v slovenskom literárnom a literárnovednom priestore sa okrem iného prejavila aj v novátorskom prístupe k oblasti terminológie, zaiste aj na základe podnetov z inonárodných literatúr. Preto treba výrazy ako referent, metareferent, fluidná metaforika, pasus, transformácia, stavebnosť alebo semiopoetika, s ktorými sa čitateľ stretne aj v tejto knihe, chápať ako obohatenie slovenskej literárnovednej terminológie.
Celkovo pokladám knihu Jána Zambora Poézia stále s nami za príklad literárnovedného uvažovania na najvyššej úrovni a verím, že si nájde svojich čitateľov nielen v rámci akademickej obce.
Marián Andričík