KNS, 13. november 2025
Príhovor ku knihe Vlasty Jaksicsovej: Nedokončený rozhovor s Ivanom Laluhom.
Bratislava 2024. vydavateľstvo Veda , 215 strán
Kniha Vlasty Jaksicsovej svojím obsahom a formou rozširuje rastúci počet publikácií, ktoré prinášajú rozhovory so známymi postavami slovenského verejného života. Tento žáner je v širšej čitateľskej verejnosti, ale aj v odborných kruhoch obľúbený a vyhľadávaný pre svoju novátorskú formu a hlavne pre vynaliezavý obsah . Na Slovensku najplodnejším autorom tohto druhu literatúry je Ján Štrasser, ktorý doteraz vydal už okolo dvadsaťpäť kníh rozhovorov. Nie je však u nás jediný autor knižných dialógov. Nemám vedomosti, aby som všetkých vymenúval. Sme na pôde KNS a upozorňujem aspoň na knihy rozhovorov Antona Baláža s Rudom Dobiášom a s Tiborom Žilkom. Denisa Fulmeková vydala knihu rozhovorov so svojim otcom Jozefom Kotom. Okrem toho knižné dialógy sa realizovali aj s Milanom Lasicom, Tomáš Janovicom, Vladom Petríkom, Ivanom Kamencom. Z neúplného zoznamu vyplýva, že respondentmi spomínaných kníh sú osoby z oblasti umenia (najviac herci a herečky, spisovatelia), zo sféry vedy, no aj iní zaujímaví a ochotní ľudia z politiky, žurnalistiky, občianski aktivisti v rámci mimovládnych organizácií alebo občianskych združení, ktorí viac alebo menej úspešne, robia tzv. nepolitickú politiku. Sám tento pojem sa mi však zdá prinajmenšom vágny, nejasný Veď politika, či si to už prajeme a akceptujeme alebo nie priam agresívne preniká do všetkých oblastí nášho verejného života. Navyše profesionálne a odborné aktivity respondentov (a nielen ich) sa neraz prelínajú s ich angažovanosťou vo verejnom živote, vrátane aktívnej politiky. Napríklad vtedy, ak niektorí spisovatelia a ďalší umeleckí tvorcovia, vedeckí pracovníci, žurnalisti, aktivisti najrôznejších spolkov a združení sa na dlhší alebo kratší čas stávajú priamymi účastníkmi politiky vo funkcii ministrov, poslancov alebo na iných postoch verejného života , ktorý s ich pôvodnou profesiou nemá veľa spoločného. Ťažko je posúdiť, čo ich k tejto angažovanosti vedie: úprimný záujem o zlepšenie veci verejných, naivné ilúzie, osobné ambície alebo iné príčiny?
Túto poznámku som uviedol preto, lebo Jaksicsová hľadá a nachádza vo svojej knihe odpovede aj na vyššie položené otázky. Takéto prípady, ku ktorým patrí aj osud Ivana Laluhu sa spravidla z najrôznejších príčin končia málo úspešne, niekedy s fiaskom, osobným sklamaním, verejným ponížením, ostrakizovaním. Paradoxne, to je vari ešte ten lepší prípad. Mnoho razy však spomínané snahy vyústia do politickej, vedeckej a napokon morálnej kompromitácie svojich aktérov, na čo je dosť žalostný pohľad. Máme na to veľa odstrašujúcich príkladov a skúseností najmä z obdobia dvoch totalít, ktorými Slovensko prešlo v 20. storočí. Problém však u nás rezonuje j po roku 1989, vrátane našej súčasnosti.
Z pohľadu historika v knihách rozhovorov nachádzam nový prameň a rozmer pre štúdium dejinných procesov, udalostí a osobností, čo zvyšuje poznávací prínos takejto literatúry, ktorá vynaliezavou a príťažlivou formou priťahuje pozornosť a očakávania čitateľa. To je myslím aj prípad knihy Jaksicsovej, o ktorej dnes hovoríme. Pravdaže, spomínané javy nie sú nejakým slovenským špecifikom. Sledujeme ich aj v iných krajinách. Rozhovory majú podobu, buď samostatných publikácií alebo majú formu kratších či dlhších dialógov v časopisoch a v periodickej tlači. Aj z takéhoto roztrúseného nekonzistentného materiálu sa môže však zrodiť ucelená publikácia, ako je to napr. v prípade knihy rozhovorov Petra Gregora, Pohybovať sa vo vlastnej koži.
Nie som literárny kritik, ani teoretik, no azda sa veľmi nemýlim, keď žáner knižných rozhovorov zaraďujem , jednak do oblasti literatúry faktu, jednak a hlavne do memoárovej literatúry. V obidvoch spomenutých žánroch sa vylučuje, na rozdiel od krásnej literatúry, možnosť tzv. umeleckej licencie. V prípade knižných dialógov má každá takáto publikácia vlastne dvoch autorov: Na jednej strane iniciátora projektu a vzápätí aj moderátora finálnej podoby knihy. Na druhej strane stojí vybraný respondent, teda ústredná postava knihy. Z hľadiska historiografického tento druh literatúry možno pokladať za plnohodnotný legitimný prameň, s ktorým dejepisec pracuje a kriticky ho využíva, ako každý iný prameň z archívnych fondov, z dobovej tlače, z odbornej i z popularizačnej literatúry a pod. Z literárneho a obsahového hľadiska vyvstáva otázka kto je „hlavným“ autorom publikácie: moderátor alebo respondent a aký je ich vzájomný vzťah pri tvorení obsahu a formy knihy, kto dal podnet pre jej vznik? Všetky spomínané otázky sa týkajú aj knihy, o ktorej dnes hovoríme.
Myslím, že až na vzácne výnimky iniciatíva prichádza vždy zo strany moderátora , v našom prípade teda autorky publikácie, ktorá pred desiatimi rokmi redigovala Laluhovu spomienkovú knihu, O ceste k slovenskej štátnosti v rokoch 1990-1992. Jaksicsovú, ako historičku zaoberajúcu sa výskumom kultúrnych, v širšom slova zmysle spoločenských dejín Slovenska v 20. storočí, Laluhov text zrejme hlbšie oslovil. Dohodla sa s ním, aby spolu urobili knihu rozhovorov, ktoré by mapovali 90 rokov života a verejných aktivít tejto zaujímavej a v slovenských pomeroch azda aj typickej osobnosti intelektuála. Zrod knihy však prechádzal zložitými peripetiami: ochorenie autorky i respondenta, kovidová epidémia, dočasné prerušenie vzájomných rozhovorov. Finálnu podobu dostávala kniha v časovom strese, ktorý ju čiastočne poznamenal. Okrem vlastného obsahu hlavným cieľom knihy bolo, aby sa oslabený a chorý Laluha dožil jej vydania. V tomto smere Jaksicsová prejavila obdivuhodné porozumenie, obetavosť a v dobrom slova zmysle tvrdohlavosť, húževnatosť. Autorka svoje predsavzatie splnila takpovediac v hodine dvanástej. Hrdina knihy zomrel v lete tohto roku.
Myslím, že až na vzácne výnimky iniciatíva prichádza vždy zo strany moderátora , v našom prípade teda autorky publikácie, ktorá pred desiatimi rokmi redigovala Laluhovu spomienkovú knihu, O ceste k slovenskej štátnosti v rokoch 1990-1992. Jaksicsovú, ako historičku zaoberajúcu sa výskumom kultúrnych, v širšom slova zmysle spoločenských dejín Slovenska v 20. storočí, Laluhov text zrejme hlbšie oslovil. Dohodla sa s ním, aby spolu urobili knihu rozhovorov, ktoré by mapovali 90 rokov života a verejných aktivít tejto zaujímavej a v slovenských pomeroch azda aj typickej osobnosti intelektuála. Zrod knihy však prechádzal zložitými peripetiami: ochorenie autorky i respondenta, kovidová epidémia, dočasné prerušenie vzájomných rozhovorov. Finálnu podobu dostávala kniha v časovom strese, ktorý ju čiastočne poznamenal. Okrem vlastného obsahu hlavným cieľom knihy bolo, aby sa oslabený a chorý Laluha dožil jej vydania. V tomto smere Jaksicsová prejavila obdivuhodné porozumenie, obetavosť a v dobrom slova zmysle tvrdohlavosť, húževnatosť. Autorka svoje predsavzatie splnila takpovediac v hodine dvanástej. Hrdina knihy zomrel v lete tohto roku.
Oceňujem, že ani v spomenutých podmienkach a súvislostiach nebolo autorkiným a som presvedčený, že ani Laluhovým zámerom podať idealizovaný obraz, resp. postaviť pomník. Obom išlo o racionálnu, pravdivú rekonštrukciu osobných životných osudov a verejných postojov Laluhu na pozadí udalostí, ktoré sa odohrávali v Československu a na Slovensku v druhej polovici 20. storočia. Jaksicsová, znalkyňa kultúrnych dejín Slovenska daného obdobia kladie respondentovi, ale tiež sebe a čitateľovi otázky, ktoré sa netýkajú iba jeho osoby a postojov k prebiehajúcim dramatickým udalostiam, ale aj širších spoločenských procesov a udalostí. Laluha vyšiel vo svojich odpovediach autorke-moderátorke maximálne v ústrety, čo platí aj v opačnom smere. Podľa mňa je to jeden z najdôležitejších prínosov knihy. S odstupom niekoľkých desaťročí Laluha, na základe zvedavých a inšpiratívnych otázok Jaksicsovej, racionálne prezentuje svoju otvorenosť, úprimnosť, sebareflexiu, pri opisovaní jednotlivých etáp svojho osobného a verejného života. Jeho svedectvo sa stáva dôležitým originálnym prameňom. Hlavne pri poznávaní a vysvetľovaní udalostí, resp. situácií v ktorých sa ocitol, ako svedok, pasívny pozorovateľ alebo aktívny účastník, no čím ďalej tým častejšie aj ako ich spolutvorca či už z pozície oficiálneho predstaviteľa vládnej moci (roky 1968-1969, resp. po roku 1989) alebo disidenta v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia. Čitateľ nemusí vždy s Laluhovými vysvetleniami súhlasiť, no mal by rešpektovať a oceniť jeho racionálny a tolerantný pohľad na opisované udalosti a zároveň jeho schopnosť kritickej sebareflexie. Pri čítaní knihy by sme nemali podľahnúť lacnému prézentizmu. V tejto súvislosti si pomôžem citovaním Laluhových slov: „Ak chceme pochopiť druhých, mali by sme nejakú časť cesty prejsť v ich topánkach...Chcel som napraviť to, za čo nesiem ako komunista spoluzodpovednosť. Išlo o etickú otázku. Myslel som to úprimne, aj keď to dopadlo – a nielen v mojom prípade – celkom inak“. Možno konštatovať, že pri tvorbe knihy sa spomenutým princípom riadila aj Jaksicsová kladením premyslených, vždy inšpiratívnych a taktných otázok, na ktoré respondent otvorene odpovedal a prezentoval svoje stanoviská.
Vnútornú štruktúru knihy, okrem fotografickej prílohy a bohatého bibliografického zoznamu Laluhových publikovaných textov , možno rozdeliť na dve časti. Prvú časť tvorí autorkina odborná historická štúdia ,vybavená poznámkovým aparátom. Druhá, najobsiahlejšia a najdôležitejšia časť textu reprodukuje rozhovor medzi oboma autormi a tvorí vlastné jadro knihy. Čitateľ tu poznáva nielen postoje a názory Laluhu k veľkým i tzv. malým dejinám, ale aj viaceré viac či menej známe- neznáme fakty k problematike dejinného vývoja na Slovensku počas Laluhovho aktívneho života v ňom. Profesionálne trochu deformovaný alebo na detaily citlivý historik nachádza v texte drobné nepresnosti faktografického, resp. chronologického charakteru alebo nejasné tvrdenia. Napríklad nevysvetlené, nejasné ostáva konštatovanie, že slovenskí študenti vracajúci sa po roku 1956 domov zo štúdií v Sovietskom zväze (medzi nich patril aj Ivan Laluha) boli prijímaní na Slovensku s nedôverou alebo mali nejaké kádrové problémy s buržoáznym nacionalizmom .
K obsahu a ku chronologickej štruktúre knihy mám však jednu vážnejšiu kritickú pripomienku: Okrem stručných zmienok v Jaksicsovej úvodnej štúdii a vo fotografickej prílohe sú v publikácii takmer úplne obídené udalosti spojené s Laluhovým aktívnym pôsobením vo verejnom a politickom živote Slovenska v dvoch porevolučných decéniách, teda v deväťdesiatych rokoch 20. stor., resp. v prvom desaťročí 21. stor. Čitateľ sa nedozvie bližšie dôvody, príčiny a okolnosti jeho odchodu z aktívnej politiky, hoci ju ďalej pozorne sledoval a komentoval do posledných týždňov svojho života. Možno, že tento vynechaný časový úsek v živote Laluhu spôsobil termínový stres pri finalizovaní knihy alebo sa autorka a autor spoliehali na spomínanú už Laluhovu memoárovú knihu O ceste k slovenskej štátnosti 1990-1992. Niektoré odpovede však naznačujú Laluhove myšlienkove pochody z tohto obdobia: Európska únia nás chráni pred nami samými, pred našim horším ja...Sloboda má aj tú vlastnosť, že sa v nej darí zlu.“
Nechcem tu hovoriť o samom obsahu knihy. Veľmi odporúčam zoznámiť sa s ňou. Pre mňa, ako historika, je to zaujímavá, pre získanie poznatkov a podnetov na premýšľanie pozoruhodná publikácia. Prináša nielen informácie z veľkých a čiastočne i z tzv. malých dejín, ale kladie aj otázky, čo je pre čitateľa dakedy dôležitejšie a podnetnejšie, než mu ponúkať hotové mentorské odpovede a vysvetlenia. Z aspektu obsahu knihy autorka, už vzhľadom na svoju bádateľskú orientáciu, spolu s Laluhom , ktorý sa po celý dospelý život pohyboval na hranici medzi vlastnou vedecko-výskumnou resp. pedagogickou prácou a politickou angažovanosťou vo verejnom živote, prekračujú štandardnú formu vlastného rozhovoru. Ako som už naznačil, téma knihy sa dotýka (a nemôže sa nedotýkať!) širších otázok spoločensko-politického vývoja na Slovenku v druhej polovici 20. stor., resp v prvého desaťročia 21. storočia. Laluha bol homo politicus s výraznou ľavicovou orientáciou, ku ktorej sa vždy hlásil vo všetkých etapách svojej verejnej činnosti. Vzhľadom k charakteru jeho osoby bolo vcelku logické, že svoje ľavičiarstvo, najmä pokiaľ ho spájal s komunistickou ideológiou, ho stále viac deprimovalo, bralo mu ilúzie a nakoniec po roku 1969 ho degradovalo na občana druhej kategórie. K dezilúzii prišlo však aj v lone Mečiarovho HZDS, ale tiež v rámci obnovujúcej sa Sociálno-demokratickej strany. Vtedy stratil Laluha svojho guru Alexandra Dubčeka, ktorého až nekriticky idealizuje, vzdávajúc sa svojho skepticizmu. Žiaľ, z knihy sa už nedozvieme, aký postoj mal k dvom terajším slovenským politickým stranám – Sme a Hlas. , ktoré sa hlásia k sociálnej demokracii. Mimochodom, podľa môjho názoru oba tieto politické subjekty sú falošnou, nedôstojnou podobou alebo karikatúrou sociáldemokratizmu v jeho autentickej domácej i európskej podobe a politickej praxi. Napokon, dokazuje to aj vylúčenie Smeru zo socialistickej sekcie v Európskom parlamente.
Záverom ešte jedno vysvetlenie, prečo pozitívne hodnotím Jaksicsovej publikáciu: Myslím, že odborná alebo popularizačná historická práca, vrátane rozhovorovej podoby textu nemá prinášať iba údaje, fakty, dátumy, ale má dačo hovoriť aj k súčasnosti, oslovovať čitateľa, klásť mu znepokojujúce otázky. Jaksicsovej kniha a Laluhove odpovede toto želanie napĺňajú.
Ivan Kamenec