Pravda vyjadrená činmi
(laudácio pri príležitosti udelenia Ceny Vojtecha Zamarovského Rudolfovi Dobiášovi)Na poďakovanie sa výnimočnému človeku za výnimočný život je nevyhnutné použiť výnimočné slová. Ale čo, ak mnohé slová nesprávnym používaním stratili svoj význam alebo sa ich význam zmenil oproti pôvodnému, alebo sa veľmi oslabil? A čo, ak význam dôležitých slov akoby celkom zhorel na popol? Nech však naozaj pravdivé slová napíšeme akokoľvek – perom či klávesnicou - vždy nám prechádzajú pomedzi prsty ako segmenty ruženca, ktorý sa modlí trpezlivý človek, alebo krajina, alebo možno aj ich spoločný príbeh. A tie slová vchádzajú kamsi do človeka, možno naozaj do predsiení a ďalej do priestoru, ktorý metaforicky voláme srdcom.
Život a dielo literárneho polyhistora a politického väzňa Rudolfa Dobiáša si výnimočné slová zaslúži viac ako čokoľvek iné. Aké teda použiť slová na dojímavý príklad človeka, ktorému reálne hrozil hrdelný trest a ktorého neprevalcuje ani likvidačná mašinéria zločineckého režimu, keď sa na dlhé mesiace jeho jedinou fyzickou slobodou stane väzenská cela a jej maličký priestor medzi dverami a oknom, v ktorom sa dá podľa prepočtov Rudolfa Dobiáša nachodiť za 16 hodín 60 kilometrov, počas ktorých má väzeň ustavičný pocit stúpania alebo klesania? A keď ho po 6 rokoch Jáchymovského ožarovania prepustia a vy zistíte, že sloboda ľudského ducha je niekedy naozaj nezlomná a že všetko nariekanie „nespravodlivo“ vylúčených z politických strán celkom zaniká v kovovom kvílení dvier na celách ukrývajúcich politických väzňov?
Iste, stále sú tu slová apoštolov Matúša aj Lukáša: "Ajhľa, sú poslední, ktorí budú prvými; a sú prví, ktorí budú poslednými." A sú tu dodnes aj slová, ktoré hovorí František Leovi: „Keď dnes večer prídeme do kláštora Panny Márie Anjelskej, celí mokrí od dažďa, zdrvení zimou, zablatení a vyhladovaní a vrátnik nás nechá na daždi a snehu hladovať až do rána a my si pomyslíme, že nás iste spoznal, ale hovoriť proti nám mu prikázal Boh. A keď vydržíme a budeme búchať ďalej, ale vrátnik nás vyženie zauchami a nadávkami, a keď nás hlad, zima a tma prinútia znova zabúchať a on vyjde von s hrubou palicou, zhodí nás na zem, vyváľa v snehu a dobre nás tou palicou vymláti, a ak to všetko trpezlivo vytrpíme a pomyslíme na Kristovo utrpenie, ktoré ešte len budeme musieť podstúpiť z lásky k nemu, napíš, Leo, že až toto je dokonalá radosť“.
A potom sú tu aj dvetisíc ročné slová Ježišove: „Spoznajte pravdu a ona vás oslobodí.“ Ale oslobodí od čoho? Od čoho iného, ak nie od lží. Najmä tie nás zotročujú a vťahujú do konfliktu, strachu a skepticizmu. Ale ako rozpoznať pravdu? Hľadáme ju od narodenia, na všetko sa vypytujeme, akoby sme tušili, že k slobode môže priviesť iba pravda.
Pravda je teda tou zlatou mincou, ktorá má na jednej strane múdrosť a na druhej stabilný stav vedomia, pri ktorom sme v harmónii so všetkým, čo existuje. (Opisujem tú druhú stranu mince trochu komplikovane iba preto, aby som sa vyhol zdevastovanému pojmu láska.)
No nech sa už životná cesta pred Rudolfom Dobiášom ukladala akokoľvek, niesť taký obrovský náklad nespravodlivosti prežitej aj videnej nie je v silách žiadneho človeka. A aby mohol na svojej ceste pokračovať, to bremeno si musel sňať a to odloženie bremena sa v ľudskej reči nazýva odpustenie.
A odpustenie je aj v slovách samotného Ruda Dobiáša: „Nemôžem dopustiť, aby sa zabudlo na to, čo som videl. Je odpustené, nenávisť je mi cudzia, ale zabudnuté nebude nikdy.“
A aby Slovensko nezabudlo na 71 tisíc osôb odsúdených za politické trestné činy na viac ako 85 tisíc rokov väzenia, na 51 z nich, ktorí dodýchali vo väzniciach, na 8240 Slovákov, ktorí prešli tábormi nútených prác, na 1042 rodín násilne vysťahovaných v Akcii B, na 1136 kňazov a rehoľníkov šikanovaných pri Akcii K a 2000 rehoľných sestier násilne sústredených a prinútených pracovať v priemyselnej výrobe, je potrebné ich osudy aspoň pars pro toto zaznamenať.
A tak Rudolf Dobiáš pravdivo zaznamenával, čo mu sily stačili a v tom zaznamenávaní myslí na priateľov, ktorých už niet, na desiatky kňazov a rehoľných sestier, na Titusa Zemana, ktorého mučia tým najponižujúcejším spôsobom, na Milana Krajčoviča, ktorého na mraze polievajú studenou vodou, Na Hieronyma Mokrohájskeho, ktorému naťahujú proces, až kým sa nestane plnoletým, aby mu mohli dať čo najprísnejší trest, na staručkého biskupa Vojtaššáka, ktorého bachari nútili robiť drepy, na Jána Ševčíka, ktorého odsúdili len preto, aby jeho majetok dostalo JRD a on zomrel 2 týždne pred uplynutím 12-ročného trestu, na biskupov zapriahnutých do pluhu a poháňaných vrahom, na troch chlapcov, absolventov trenčianskeho gymnázia, Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára, na ktorých v jedno skoré studené ráno vykonali do neba volajúci trest smrti. Ale spomína aj na výnimočných ľudí, podobné obete, akou bol on sám, ktorí do života iných dokázali vniesť svetlo, pripútanie sa k duchovnej práci, ku kráse, harmónii a k dokonalosti, k tomu, čo je dobré, k najvznešenejšiemu ideálu.
Myslí a spomína v štyroch zväzkoch na osudy „triednych nepriateľov“, ale aj v hodnotnom a rozsiahlom beletristickom diele, bohatom na prvky literatúry faktu, keď osudy väzňov sú smutne a dokázateľne autentické, a dojemne a pravdivo spomína aj vo svojom najnovšom diele Ako sme to zvládli.
Pri výpočte literárnych talentov Rudolfa Dobiáša nemožno vynechať nádherné básnické dielo, napísané nielen pre srdce, ale svojou nevšednou eufonickou výstavbou aj pre uši, a rozsiahlu tvorbu pre deti, ktorá mu aj za pomoci niekoľkých statočných pomohla prelomiť zákaz publikovania.
Cieľom nielen každej správnej modlitby, ale podistým aj každej dobrej literatúry, je magická schopnosť premeny. Aj preto dobrá literatúra, bez ohľadu na to, čo je jej obsahom, má byť pravdivá, má obsahovať vzťah k súkromne vnímanej kráse a musí byť ukotvená v morálke. Zlo ako energiu zničiť nemožno. Možno ho však premieňať na niečo iné, hoci aj tak, ako to vedia robiť deti. Zdanlivo málo efektívnym opakovaním príbehov (ktoré sa v istom zmysle stávajú modlitbami), v ktorých má dobro navrch, až kým sa zla prestanú báť a ono potom stratí svoju moc. A nie je príliš ťažké uveriť, že sa tak aspoň v malej miere stane aj po každom prečítaní ľudských príbehov zaznamenaných Rudolfom Dobiášom. Aj iba priemerne vnímavý čitateľ si totiž aspoň v stopovom množstve iste uvedomí, aký prebohatý, dôležitý a silný sa zdá byť a nepochybne aj je motív ľudskej slobody pre niekoho, kto pociťuje jej deficit.
Toto však nie je jediný dôvod, prečo v súvislosti s Dobiášovým literárnym dielom spomínam princíp premeny. Ďalším dôvodom je presvedčenie, že jeho príbeh sa aspoň v etickom presahu diela jednoducho dobre skončiť musí a je pokračovaním opodstatnenia ľudského trápenia, vykúpenia a pochopenia.
Dnes ako formu poďakovania dostáva Rudolf Dobiáš cenu Vojtecha Zamarovského. Je to po ocenení pápežom Františkom Rytierskym radom svätého Gregora Veľkého, ocenení Fra Angelica, ocenení Pribinovým krížom I. triedy z rúk prezidenta republiky, Cene Trojruža za celoživotnú tvorbu pre deti (pri ktorej som mal byť česť aj ja ako predseda poroty), Cene ministra kultúry, Cene Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska aj viacnásobnej cene Klubu nezávislých spisovateľov, a pútavom filmovom spracovaní životného príbehu Rudolfa Dobiáša ďalšia skladačka pri napĺňaní slov apoštolov, Františka aj slov Ježišových - a ja pociťujem veľkú radosť z toho, že môžeme aj dnes Rudkovi Dobiášovi za pravdu vyjadrenú jeho činmi zo srdca poďakovať.
ERIK ONDREJIČKA
