Naša literárna bublina
Jozef Špaček: Stratení v abecede
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2025
Aj som urobil – a nielen preto, že som knihu čítal už v jej rukopisnej verzii, ale prozaickému dielu Jozefa Špačka, najskôr ako čitateľ, sa venujem už od vydania jeho prvej knihy, románovej novely Na kobyle, na žrebcovi. Vyšla v roku 1980 a mám na ňu aj nezabudnuteľnú, mimoliterárnu spomienku: práve vtedy vyšla aj knižka Milky Zimkovej Pásla kone na betóne. Keď som si ju bol v predajni Slovenského spisovateľa kúpiť, na pulte vedľa nej bol aj Špačkov román a predavačka nespokojne poznamenala: Samé konské témy, kto to má čítať! Ja som čítal aj Zimkovú aj Špačka. Písal som len o Špačkovi, Milku Zimkovú som zažíval ako dámu v širokom klobúku v Klube slovenských spisovateľov, aj tam hrala svoje mnohoslovné monodrámy, ale mňa nimi neoslovila. A čím ma oslovilo Špačkovo dielo?
Keď som pripravoval jeho literárny portrét do Albumu slovenských spisovateľov, o románe Na kobyle, na žrebcovi, na ktorý žánrovo nadviazal knihami Ruže a tŕnie a Sever a iné túžby, som do charakteristiky jeho tvorby napísal, že „vznikla tak voľná trilógia, v ktorej okrem fiktívneho osvietenca Huga Grefta je reálnym hrdinom aj Skalica druhej polovice 18. storočia a historické postavy s výrazným vzťahom k mestu“. A zacitoval som aj názor neúhybného kritika Špačkovej generácie Valéra Mikulu, ktorý napísal, že sa tu „ohláša literatúra, ktorá ruší samozrejmosť faktu, umenie, ktoré vidí aj tú druhú, neviditeľnú polovicu veci“. Tie viac viditeľné veci a vecičky, spojene nielen so Skalicou, ale aj so skúsenosťami získanými počas štúdia na filozofickej fakulte v Bratislave a pôsobením v pedagogickom prostredí, nájdeme v novele Neúplný rozvrh hodín, poviedkovom súbore Niečo o abecede, v rozsiahlom románe V ulitách (tu som odkázal aj na interesantné erotické pasáže) a jeho voľné pokračovanie v románe V pavučinách: tu som zasa poznamenal, že obsahuje aj hojné výpožičky z literárnej postmoderny. O ďalších knihách, uvediem aspoň Nepovinné čítanie a Pascalov tieň, kvalifikovanejšie písali kluboví kolegovia kritici Ján Zambor a Igor Hochel. A predstavili sme ich aj na našich klubových stretnutiach.
Svoj pohľad na Špačkovo prozaické dielo som zavŕšil v roku 2017 rozsiahlym rozhovorom pre Literárny týždenník. Vyšiel pod názvom Jozef Špaček literatúrou nenasýtený. V počítači som našiel len svoje otázky, ale Špačkove odpovede boli iste rovnako čitateľsky zaujímavé. K tej nenasýtenosti literatúrou som chcel povedať, že je aj autorom desiatok literárnych portrétov slovenských básnikov, prozaikov a literárnych vedcov, diel Slovenská a svetová literatúra k maturite či Súčasná svetová próza. A keďže sa snažím pokračovať v dobrých spôsoboch, ktoré v klube zaviedli moji predchodcovia – teda pripomenúť si významné životné jubileá našich členov, jeho sedemdesiatku (narodil sa 8. októbra 1950) som si pripomenul aj dvojverším Evy Fordinálovej z básne Skalické oberačky: „ Vřškami nad mestom sa zrelé vinohrady krútia// Škorce sa do nich ženú ľahkým povetrím...“ a úvodným konštatovaním, že toto mesto obklopené vinohradmi a hlboko zakotvené v našej národnej histórii sa stalo jeho celoživotným pedagogickým a tvorivým pôsobiskom.
Skalica je teda Špačkovým literárnym palánkom. Tak ako sa ním stali Ladislavovi Ballekovi Šahy/ Ipolyság, rovnako mesto na nepokojnej hranici s Maďarskom, ktoré ale Ballekovi ponúkalo viac príbehových možnosti ako pokojná slovensko-česká hranica Jozefovi Špačkovi. Zato ale Ballekovi chýba podobná óda na Šahy, akú nájdeme v novej Špačkovej knižke. Do nej zaradil na stranách 66-67 litanickú sedemdesiat tri veršovú báseň Skalica je...– čiže ódu na jeho rodisko. Ale inak je Stratená abeceda príbehom, ktorého väčšina postáv žije a pôsobí v našej národnej metropole a jej literárnej bubline.
Aj pôvodný názov Špačkovho rukopisu, ktorý som čítal pred dvoma či troma rokmi sa volal Stratení v abecede alebo V Bublinách, s podtitulom v zátvorke: pokus o diptych. V knižnej verzii zostal len skrátený názov Stratení v abecede a autor zachoval, bez zátvorky, podtitul Pokus o diptych a uviedol knihu dvoma citátmi – od Milana Kunderu: Bezvýznamnost, příteli, je podstata existence, a od Rudolfa Slobodu: Minulosť je čoraz neistejšia. Redaktorka knižky Anka Šikulová považuje za „jemný návod na čítanie knižky“ citát od Ruda Slobodu. Môj návod, ktorý som napísal autorovi po prečítaní rukopisu znel: „Po začítaní sa mi zišla na um táto charakteristika: Naša literárna generácia si to bude čítať s pôžitkom, tie mladšie skôr s otáznikom.“ A pridal som vlastnú skúsenosť z písania mojich pamätí, keď som si kládol otázky, koľko z literárneho sveta mojej generácie, aké príhody a skúsenosti, zaradiť do textu, a hoci som uvádzal mená, snažil som sa nerozširovať ich register, aby som nemusel na záver pripojiť Kto je kto.
Práve tým Kto je kto, teda abecedárom postáv od A do Ž začína prvá časť Špačkovho diptychu. A autor hneď na úvod abecedára uvádza zasa svoj „jemný návod“ na čítanie. Podľa neho súčasnosť kladie viac dôraz na KTO, menej na ČO, nieto ešte AKO a túto nezmieriteľnú skutočnosť si fikčný hrdina tejto knižky Viliam Lajsňa začal hlbšie uvedomovať až po zániku spoločnej republiky – a rovnako by sme to mohli povedať o ďalšej kľúčovej postave abecedy Jožovi Efekovi, ktorého autor označil za dočasného prozaika, literárneho kritika, ktorý sám o sebe tvrdí, že je „až priveľmi hlboko vrastený do svojho Záhoria“. Myslím, že Joža Efeka môžeme označiť za postavu veľmi blízku autorovi knižky.
Abeceda ale začína od A – Ambroža Vladimíra, ktorého autor označil za oporu slovenského stagnujúceho pozitivistického literárneho myslenia, inde v texte aj za koryfeja stagnujúcej normalizačnej vedy, pripojil k jeho portrétu aj príbeh jeho rodiny, ale pre autorovo mapovanie literárneho života je podstatnejšie to, že Ambrožovo šéfredaktorské pôsobenie v uznávanom časopise HORIZONTY, ktorý „patrí skôr k čiernym stránkam jeho pôsobenia na trasovisku, neprajníkmi spájaného s pojmom slovenská literatúra“. A keď autor dopĺňa Ambrožov portrét aj tým, že v jeho ére sa tento renomovaný časopis nedal čítať, lebo nemilosrdne vymenil takmer celé reakčné osadenstvo, my pamätníci vieme, že išlo o časopis Slovenské pohľady a jej vtedajšieho šéfredaktora Vladimíra Reisela.
Špaček tak v abecede pracuje so zastretou či zloženou identitou postáv. Tá je charakteristická aj pre ďalšie postavy z bratislavského literárneho sveta: Kalináč Ernest je básnikom temných tónov, ktorý debutoval ako dvadsaťjedenročný zbierkou 33 sonetov, nazvanou Nežné hrany smútku, bol zamestnaný v denníku Ľud, „hoci novinárčinu považoval pre básnika za ubíjajúce remeslo, ničiace pravú imagináciu a tvorivosť“ – kým mne ako prozaikovi pôsobenie v týždenníku Sloboda ju ničilo menej.
Ešte aspoň stručné charakteristiky Kŕča Daniela, literárneho kritika, ktorý písal výlučne o poézii a považoval sa za odborníka na tvorbu Petra Bellu-Horala, ďalej Vycúdeného Michala, prozaika, autora troch románov a dvoch kníh prozaických miniatúr, mal rozpracovaný aj román Muž bez podstaty (možná alúzia na Musilov román Muž bez vlastností), ktorý Erno Kalináč premenoval na Muž bez prostaty, potom ešte Múčnicay Kornel, (povedomé krstné meno), prozaik, redaktor, ktorý sa dal na písanie detektívnych noviel, najmä potom, ako emigroval E.B. Štefan a zomrela Katarína Lazarová, krátky portrét sa ušiel aj Sekavcovi Jánovi, básnikovi s pseudonymom Kunovský, a jeho identita môže byť dosť ľahko spoznaná podľa toho, že bol vášnivým hubárom, cestoval za hubami najmä na Záhorie a pamätám si, aký čitateľský ohlas mala jeho knižka Už rastú! Sekavec bol krátko aj šéfredaktorom Literárneho týždenníka a trpel známym spisovateľským klubovým i mimoklubovým neduhom, aký som aj pozoroval v Klube od ďalších básnikov ako Št. M. či J. U a prozaikov D. M., V. Š. a ďalších a ďalších.
Nakoniec z tejto galérie spisovateľských portrétov, naskicovaných autorom v štýle chápavej irónie, spomeniem poetku Slivuškovú Silviu a „jej krehkému naturelu sa korili viacerí mladí slovenskí bardi, počnúc Jozefom Urbanom a končiac Ivanom Koleničom,“ no neskôr, keď začala v Klube posedávať nad dvojdeckou červeného s Igorkom Cigorkom, jej obdivovatelia pochopili, že Silvia ich nielen počúva, ale zrejme aj odpočúva, a tak jej prischla prezývka Hata Mari (alúzia na slávnu špiónku Mata Hari). Táto autorova charakteristika krehkej poetky má asi blízko k skutočnosti, keďže Igorko Cigorko sa po odchode zo sekretárskeho postu v renomovanom literárnom týždenníku zmenil na Igora C., šéfa slovenskej kontrarozviedky. Netreba prezrádzať jeho identitu, chcem len uviesť, že aj takéto príbehy sa odohrávali v Klube a autor ich sprítomňuje prostredníctvom postavy Viliama Lajsňu. Aj mne zostal z klubu v pamäti podobný príbeh: keď pri jednom obede básnik a vtipný rozprávač Štefan Žáry o prozaikovi jeho generácie, ktorý vydal sériu pamfletických románov o slovenskom štáte poznamenal: Nech vydáva, ale nech neudáva!
Ešte v prvej časti abecedy sa môžeme zoznámiť aj s maliarom, postavantgardným modernistom Dusarovským Gejzom, známym knižným ilustrátorom, grafičkou a ilustrátorkou Ruprechtovou Leou, ktorá bola tiež známa tým, že nosila slamené klobúky, a Lajsňa si všimol, že to bol vždy ten istý klobúk, len na ňom podľa ročných období menila stuhy, čo som si ja u Milky Z. nevšimol. A pridám ešte novinára, politického komentátora Žganeca Róberta, ktorého hviezda zažiarila po novembrovom prevrate, keď písal o dvojjazyčných tabuliach na južnom Slovensku či vplyve bývalej ŠtB na súčasnú SIS-ku. Ja som takých novinárov poznal desiatky, a politickými hviezdami boli už pred novembrom 1989.
Ale už späť k Špačkovi a jeho druhej polovici abecedy. Aj tu pokračujú príbehy postáv z jej prvej časti, sprievodcom ich klubových stretnutí, vernisáží či výtvarných aukcií je už len Viliam Lajsňa, ktorého tu autor bližšie charakterizuje ako „najmenej známeho literárneho vedca na Slovensku“, býva v skromnom jednoizbovom bytíku, v ktorom občas, pri jeho výletoch do Bratislavy hostí svojho spolurodáka Joža Efeka a spolu tu, už po novembri rozvíjajú úvahy na rôzne literárnovedné témy: naozaj s pobavením si aj v slovenskej literatúre málo orientovaný čitateľ (na moje počudovanie dnes k ním patria aj stredoškolskí profesori literatúry) môže prečítať ich zámer zvolať konferenciu na tému Vták ako konotačný problém v slovenskej poézii 19.a 20. storočia. Na inú odbornú tému si mohla klubová spoločnosť vypočuť aj úvahu klenovského Baťka o Slovensku ako o onomastickom raji, plnom bizarnosti, ukrytých v priezviskách ako Mastihuba, Obližmiska či Oštinoha. Baťka, keďže mal vždy pravdu, len zbožne a mlčky počúvali – ani Viliam Lajsňa sa mu neodvážil pripomenúť, že v skutočnosti ide skôr o antropomastiku. Áno, tak to bolo s našim Baťkom Mináčom, bol výraznou postavou našej literárnej bubliny – a pre viacerých jej účastníkov a pamätníkov takým aj zostáva.
Naši mladší literárni kolegovia poznajú dnes iné literárne bubliny, jedna taká sa v ostatných rokoch vytvorila napríklad okolo Anasoft litery a niektorých jej laureátiek a vôbec prozaickej tvorby autoriek generácie, ktoré povyšujú svoje osobné traumy a príliš obnaženú intimitu na nový literárny smer. Aké témy a diela prinášala do literatúry naša generácia, a neboli to témy bezvýznamné pre spoločnosť, v ktorej sme museli i chceli žiť, tak o tom je, ironickým duchom nesená i povznášaná nová kniha nášho kolegu, prozaika a kritika Jozefa Špačka Stratení v abecede. Považujem ju za prínos do našej literárnej pamäti.
Anton Baláž