Úvaha o detskej literatúre a jej autorovi
Miroslav Dobiaš: Dobrodružstvá snežného muža z Vysokých Tatier. Ilus. Gabriela Dobiašová. Nové Mesto nad Váhom: Parcela, s.r.o. 2025, 126 s. ISBN 978-80-69082-08-3
V rozhovoroch o knihách často započujete vetu: “Veď je to len detská literatúra.". Dokonca si to dovolia povedať aj niektorí odborníci na literatúru. Hoci „deckári," teda odborní pracovníci, zaoberajúci sa detskou literatúrou, akými sú nesporne O. Sliacky a Z. Stanislavová, ale aj mnoho ďalších, už nespočetnekrát zdôvodňovali rovnoprávnosť tejto spisby s literatúrou pre dospelých. K následnému uvažovaniu a zopakovaniu už povedaných princípov literárnej tvorby ma primäla najnovšia kniha Miroslava Dobiaša Dobrodružstvá snežného muža z Vysokých Tatier (2025)
Pre porovnanie s literatúrou pre dospelých som vybrala niekoľko konkrétnych faktov, značne zjednodušených, slúžiacich na osvieženie pamäti. Uvažujme najprv nad témou. Pre dospelých je to neobmedzený priestor, možno povedať v súčasnosti takmer bezbrehý. Pri detskej literatúre sťažuje situáciu predovšetkým požiadavka primeranosti veku, kde sú vymedzené konkrétne stupne až po mládežnícke čítanie.
K tomu pristupuje požiadavka atraktívnosti, ktorá má za úlohu pritiahnuť pozornosť detského čitateľa, čo je jedna z najťažších úloh, ak berieme do úvahy stav kultúrneho vzdelania detí, odchovaných na mobiloch a televízii, kde sa im ponúkajú animované príbehy, často bez hlavy a päty, ale parádne rýchle, lebo hlavným princípom je naháňačka. Rýchlosť a dynamickosť mediálnej tvorby sú hlavnými nepriateľmi knihy vo všeobecnosti, kde sa podobná rýchlosť nedá vytvoriť do takej miery, aby sa im vyrovnala. Má však na to iné prostriedky, ktorými upúta čitateľa. V knihe pre dospelých má autor možnosť spomenutú rýchlosť nahradiť pútavým a napínavým rozvíjaním príbehu.V detskej literatúre je takže autor musí vynaložiť dostatočné úsilie na pripútanie pozornosti dieťaťa.
A je tu aj otázka formy, nielen samotného textu, ale aj vonkajšej podoby knihy.V próze pre dospelých ilustrácie nie sú nevyhnutné, v poézii je to trochu inak, ale v detskej majú svoje dôležité poslanie. Pretože vizualizácia je silným faktorom takmer v celom umení, aj ilustrácia a grafické usporiadanie textu prispievajú k upútaniu pozornosti malého čitateľa. V tejto oblasti však dochádza k istým priestupkom, alebo prekročením hranice a vkusu i umeleckého stvárnenia.Stáva sa to v prípade, keď obrázková časť knihy prekrýva samotný text a často bez spolupráce dospelého dieťa príde o literárny zážitok. Spomeňme si, keď v 90. rokoch minulého storočia naše trhy zaplavili „veľkometrážne“ knihy, kde takmer celú stranu zabral obrázok a dole bolo „prilepených“ niekoľko riadkov textu. Pritom často išlo o rozsiahle rozprávky svetových autorov, zdecimovaných na minimum. To patrí k najväčším škodám páchaným na literárnom texte.
Dobrý autor dokáže do svojho textu vtesnať aj istý výchovný faktor, vyplývajúci celkom prirodzene z príbehu. A tu opäť hrozí nebezpečenstvo, že autor uprednostní, resp. preženie pedagogický zámer, čo sa bežne stávalo nielen v predvojnovom období, ale aj časoch normalizácie (a niekedy aj dnes), a to najviac ohrozuje príťažlivosť knihy. A napokon nemožno zabudnúť ani na vzdelávací aspekt, ktorý má byť prirodzenou súčasťou príbehu.
Autor literatúry pre dospelých by tiež mal rešpektovať isté princípy tvorby, ale nie je nimi tak viazaný ako autor pre deti, ktoré v súčasnosti dostávajú oveľa viac informácií z médií, mobilov a programov, určených dospelým. Dnešný detský čitateľ je iný ako pred 30 rokmi.
A aby som nielen teoretizovala, ale aj uviedla konkrétny príklad dodržiavania spomenutých princípov tvorby, na to mi poslúži kniha M. Dobiaša o snežnom mužovi. Začnem prvým dojmom, ktorý získa dieťa, keď vezme knihu do rúk. Na obálke vidí tri známe zvieratká a postavu snežného muža, o ktorom nikto nevie, ako vyzeral, ale napriek tomu vyvoláva rešpekt i očakávanie.Nemožno zabudnúť na samotný názov, sľubujúci dobrodružstvo, ktoré možno zažiť aj doma v celkom realistických Vysokých Tatrách.
Keď si dieťa následne zalistuje v knihe, vidí celkom zaujímavo zobrazené rozličné ľudské i zvieracie postavičky, ale najviac mu udrie do očí grafická úprava textu, kde sú niektoré vety vysádzané väčším a tučným písmom, čo má svoju funkciu.To sú prvé zážitky a práve ony môžu rozhodnúť o ďalšom živote knihy, teda následné čítanie alebo odmietnutie.
Kompozíciu knihy autor premyslel do dôsledkov (hoci sám priznal, že to bola iba náhoda).Hlavným zámerom autora bolo nielen spoznávanie našich veľhôr, zvierat a rastlín, ale hlavne ich ochrana. Opis alebo vedecké vyjadrovanie by takto jednoducho u detského čitateľa nefungovalo, preto autor všetky príkazy a zákazy zabalil do krátkych poviedok, kde využil rozprávkové i realistické prvky, čo im dodalo príchuť súčasnosti. Ako postavy mu poslúžili zvieratá s ľudskými i zvieracími znakmi, ako aj deti a najčastejšie ich rodičia.Hlavným činiteľom, rozohrávačom, ochrancom i trestajúcim jes nežný muž yeti. Táto postava v sebe ukrýva správanie podobné detskému, ale zároveň myslenie dospelého. Autor ho predstavuje takto: „Vo Vysokých Tatrách, v jaskyni pod gerlachovským štítom žije tajomný snežný muž, volá sa yeti. Jeho priateľmi sú hlavne zvieratá.Turistom sa vyhýba, asi preto ho nikto nikdy nevidel. Yeti dobre vie, že ak sa ľudia o ňom dozvedia, bude to koniec jeho pokojného života. Všetci začnú hľadať snežného muža.Televízne štáby, novinári, turisti aj ctihodní občania obrátia Tatry hore nohami, len aby ho našli. Musel by sa odsťahovať do Álp, inak by sa mohlo stať, že skončí za mrežami v zoologickej záhrade. A taký život si nevedel predstaviť. Yeti je veľký, chlpatý a škaredý dobrák, ktorý každému pomáha, ale keď natrafí na turistov, ktorí sa v horách nevedia správať, vie sa aj poriadne nahnevať.“ Úvodná charakteristika pripravuje detského čitateľa na dobrodružstvo spojené s neznámym tajomným mužom. Dospelý čitateľ si tu odčíta snahu o zobrazenie atmosféry dnešného života túžiaceho po atraktivitách, čo vedie k ničeniu prírody, teda aj yetiho.
Veľmi sympaticky sú zobrazené zvieratá so zvláštnymi menami: Medo, Tabakul, Kazo, Karla, atď. Obdaril ich prirodzenými zvieracími vlastnosťami, ako je strach, útek, ochrana a pod. Sú spolupracovníkmi Yetiho pri riešení konkrétnych prípadov. Ich nápaditosť a šikovnosť pomáha Yetimu pri záchrane niektorých zvierat či potrestaní vinníkov. Je zaujímavé, že žiadne zviera neohrozuje človeka, ani mu neubližuje. Aj to je rozprávkový prvok.
Autor často využíva humor iróniu, čo spestruje rozprávanie príbehu.Napríklad takto opísal turistov: „Prvý mal oblečené tričko, krátke nohavice, sandále a biele ponožky. Zbadal pre sebou yetihoo: Medvěd! Je tady obrovský medvěd!“ Výkrik turistov je vysádzaný veľkým, tučným písmom. Nikde však nie je priamo uvedené, že ide o Čechov. Tu sa ráta s dedukciou. Humorne rieši aj turistov kúpajúcich sa v plese, čo je zakázané. Kým ich Yeti spoza skaly iba napomína, arogantne mu odvrávajú. Keď sa však objaví v ich oblečení, ktoré „si požičal," stratia odvahu a pokorne odchádzajú. Zbabelosť rodičov vidí aj ich malý syn a kopíruje ich správanie! Aj to je výchovný moment! Sem patria aj ľudské bonmoty typu „medveď je chránené zviera," hovorí medveď Medo, alebo „žiakov nemožno biť," kričia previnilí chlapci. Skutočne zábavná je charakteristika snežnej ženy: „Keď ju (Sewerynu) Yeti uvidel, neveril vlastným očiam. Snežná žena ho prekvapila jasnými červenými ústami, okolo očí mala tmavú farbu, dlhé chlpy na hlave mala učesané, dokonca aj jej hrubé nechty boli upravené. Vyzerala ako ľudské fifleny, ktoré sa prechádzajú okolo Štrbského plesa a stále sa fotia“. Z tejto humorne vystavenej kapitoly, ale aj z iných, vyplýva yetiho pocit osamelosti, čo ho inšpiruje hľadať si priateľov. Žiaľ, skutočných nachádza len medzi zvieratami a deťmi.
Autor nepoužíva zázračné predmety, ani zázračné situácie, ale predsa má jedného pomocníka – medvedí kožuch, ktorý Yetimu pomáha pri maskovaní a skrývaní sa pred ľuďmi. Na uvedenej šachovnici sa potom pohybujú postavičky tak, že vždy sa niekto previní a následne ho yeti nejakým spôsobom potrestá alebo upozorní na priestupok proti prírode.
Kým vo väčšine prípadov ide o reálne riešenie konfliktov, niekde si autor pomáha náhodou, či bujarou fantáziou.Ide napríklad o chytenie pytliaka do vlastnej pasce či odhalenie fajčiacich žiakov.
A opäť sa vrátime ku kompozícii. Kým poviedky majú umelecký charakter, ten sa mení v poslednej kapitole a prechádza do literatúry faktu. Autor vymenúva všetky pravidlá správania sa v horách. Aj tým chýba prísna vedecká formulácia, lebo je určená deťom, a preto je vždy spestrená niektorou postavičkou z poviedok.
Záverečná kapitola má názov Yetiho Tatry, kde autor vymenúva a charakterizuje niektoré štíty, plesá a miesta vo Vysokých Tatrách a následne ich faunu a flóru. K jednotlivým zvieracím postavičkám sú priradené aj obrázky s menami vystupujúcich zvierat.
Po interpretácii hlavných znakov Dobiašovho textu možno konštatovať, že autor dokázal splniť požiadavky kladené na detskú literatúru, pričom to robil nenásilným spôsobom bez priameho pedagogického kázania. Vzácna je aj vzdelanostná stránka knihy, ktorá môže v deťoch podporiť lásku k rodnému kraju a k jeho prírode a rozšíriť vedomosti o nich.
Marta Žilková