Anton Baláž: Portréty prežitia
Dunajská Lužná, MilaniuM 2014
Prozaik, scenárista a publicista Anton Baláž (1943) sa okrem tém zo slovenskej povojnovej histórie (Hijó, kone Stalinove, Tábor padlých žien, Kronika šťastných zajtrajškov) trvale zaoberá aj povojnovými osudmi slovenskej židovskej komunity. Popri viacerých rozhlasových hrách je to román Krajina zabudnutia aj dokumentárna kniha Transporty nádeje. Na klubovom stretnutí v máji 2015 literárna vedkyňa Mária Bátorová a historik Ivan Kamenec predstavili jeho nové dielo Portréty prežitia.
Umelecky zvládnuté vrstvenie násilia človeka proti človeku
Do knihy Portréty prežitia vložil Anton Baláž jeden román Krajina zabudnutia (225 strán) a dve krátke prózy Trhlina a Šimon Pútnik.
Román by mohol stáť samostatne, no s krátkymi textami sa dobre dopĺňa cez tému. Je to téma života a existencie v diaspóre, s dôrazom a podrobne spracovaná a aplikovaná na život Židov. Tak ako doposiaľ vždy a v každej svojej knihe autor rieši daný problém s obrovským nasadením a empatiou, no aj použitím vecných a faktografických znalostí. Vidno, že príbeh má reálnu, z histórie a konkrétnych udalostí, časových súvislostí a administratívnych nariadení, či zákonov pozostávajúcu štruktúru. Vidno tiež, že autor miesta, ktoré popisuje aj pozná, a nielen v Bratislave, ale všade, kde situuje dej, do Viedne (topografia v menšej miere ako svet postáv), Budapešt (topografia presnejšia) a Bratislava, či Izrael (minuciózny a presný miestopis, prepojený na život postáv, a tým v štruktúre aj súčasť deja).
Možno povedať, že v slovenskej literatúre niet románu, ktorý by tak podrobne zachytil a vybudoval svet židovského obyvateľstva počnúc históriou (spomína sa rabín Chatam Sofér a miesto jeho hrobky prekryté za socializmu betónom, ktoré je dodnes druhým pútnickým miestom Židov po Múre nárekov), tradíciou, ktorú ortodoxní, t. j. veriaci Židia dodržujú a ktorá tu obsahuje nielen popis zvykov, ale aj jedál a oblečenia, s pomenovaním jednotlivých častí jedla a odevu v hebrejčine, ďalej cez postavenie mužov a žien v tradičnej, prísnej hierarchii prejavujúcej sa aj v členení priestoru synagóg, až po vysvetlenia jednotlivých významov, Talmudu a knihy Zohar či zvraty hovorovej reči. Ani jeden židovský autor v slovenskej literatúre takéto priblíženie židovského sveta nepodal. Pritom neutrpel príbeh, ktorý, ako to už u Baláža býva, má svoje napätie až do konca.
Tristné, no fascinujúco umelecky zvládnuté je vrstvenie násilia človeka proti človeku, strašné a zároveň dojemné scény v neutíchajúcich spomienkach hlavných protagonistov románu, ktorých sa nevedia zbaviť. Kľúčový je tu paradoxne pocit viny u Miriam zato, že ako jediná z rodiny prežila genocídu, u Kalinu zato, že šikanovaný domnienkami vrchnosti, poslal do transportu (nota bene posledného!) svoju rodinu a teraz výčitky utápa vo víne a hľadá vetvičku myrty, ktorou by sa prehrabal do Svätej zeme, na svoju poslednú cestu. Násilie, vysídľovanie a presídľovanie počas vojny, ale aj v už mierových časoch, mimo vojnových pomerov, stíhanie a sledovanie štátnou mocou, kontroly na hraniciach, starosť o utečencov, legálna, a predsa tajná...
Únik, sťahovanie, pohyb, mravenisko úsilia o prežitie, pokračujúci exodus, to všetko v krajine, ktorá sa spod gestapáckej čižmy dostala pod stalinskú. Maniere moci sú tu ukázané ako prepracované techniky, na životných situáciách umelca Jakuba, ktorý dostáva od štátu ateliér, je to však otvorený priestor, čiže kedykoľvek kontrolovateľný, bez intimity. Umelecký svet a svet násilia je tu v kontrapunktickom napätí. Všetci, čo odchádzajú do Izraela a predstavujú si ho ako zasľúbenú zem, sa samozrejme mýlia. A tak Miriam, ktorá z titulu svojho úradu sa stará o mnohé tisícky židovských utečencov, nakoniec spolu s Jakubom ilegálne odchádza na Západ. Diaspóru židov charakterizuje Baláž cez postavu Neguša - židovského "bohatiera" - lámača ženských sŕdc - budovateľa kibucov a v momentálnom deji politického vyjednávača nasledovne: "To je osud židov v diaspóre. Aby ste prežili, museli ste sa dávať prekrsťovať, vybavovať si výnimky, zmeniť výzor, a teraz zasa musíte dokazovať, že ste neprestali byť židmi." Po opustení Bratislavy však umelecký fotograf Jakub bude žiť v diaspóre: "... bude zažívať všetko, čo zažívajú všetci vyhnanci."
Baláž takto nikdy nie je jednostranný, cez dialógy, príznačne a typologicky presne modeluje fazety spoločensko-politických názorov, neopomínajúc psychologické sondy, ktoré sa týkajú hlbokých rán v dušiach postáv, ktoré v živote uštedruje človek človeku. Jedným z takýchto motívov je ženská nahota. Autora tu možno pokladať za znalca ženskej duše, ale aj telesnosti. Celoplošne sa totiž románom tiahne motív ženskej nahoty - nútenej, spojený s výjavmi mučenia žien v koncentračných táboroch, psychického týrania pocitom bezbrannosti a vydania napospas tyranii a - dobrovoľnej nahoty, prirodzeného sklonu tela oddať sa dobrovoľne inému telu zo sympatie, túžby, či lásky. Sexuálny motív je tu prepracovaný prirodzenou slovnou komunikáciou či cez reč tela, no aj medicínskymi postupmi liečenia psychoanalýzou (viedenský psychiater).
Druhým silným motívom je motív viny, stíhajúci všetky kľúčové postavy Balážových príbehov bez rozdielu. V poviedke Trhlina, je nasledovný autorský komentár: "Svedomie hryzie len spravodlivých, preto sa budú na svete diať stále rovnaké svinstvá."
Virtuózne je spracovaný tento motív v poviedke Šimon Pútnik, v ktorej neveriaci žid - otec emigranta - pociťuje vinu za emigrantský osud svojho syna. Psychické procesy rozhodovania sa pre emigráciu, strach pred colníckymi uniformami zažívaný na hraniciach (premietnutý do obrazu pokrčených a zapotených damaskových obliečok - svadobného daru - preneseného cez hranice a odovzdávaného niekde v medzipriestore na "dovolenkovom" pobyte), utrpenie z nepochopenia v rodinách emigrantov atď. , to sú fascinujúce autorské postrehy vytiahnuté priamo zo skutočnosti, ktoré vytvárajú pravdivý literárny a umelecký obraz o dejinách dvadsiateho storočia. Je to výpoveď o strašnom osude židov, ale aj o osude európskeho človeka všeobecne.
Mária Bátorová
Posolstvo Balážovej knihy je veľmi nepríjemne aktuálne
Anton Baláž je jedným z najplodnejších slovenských prozaikov súčasnosti. Tematický záber jeho próz je až prekvapujúco pestrý. Už od začiatku Balážovej prozaickej tvorby je v nej možno vybadať jednu charakteristickú tendenciu: Prednostný záujem o historické témy, priamo alebo nepriamo sa dotýkajúce viacerých, neraz málo známych alebo účelovo obchádzaných javov zo slovenských dejín 20. storočia. Do tohto, takpovediac dejepisného tematického okruhu patria už Balážove prvotiny Sen pivníc, resp. Tiene minulosti, ale najmä zrelé diela, ktoré boli napísané a publikované v posledných dvoch desaťročiach: Tábor padlých žien, Krajina zabudnutia, Len jedna jar, Prehovor, Ezechiel, Transporty nádeje, rozhovory s R. Dobiášom Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci, ako aj kniha Portréty prežitia.
Vzhľadom na svoju profesionálnu deformáciu historika je vcelku logické, že ma predovšetkým oslovili Balážove knihy s historickou problematikou v ktorých autor vychádza jednak z naštudovaných dejinných faktov, jednak z priamych rozhovorov s účastníkmi a súčasníkmi opisovaných udalostí (metóda tzv. orálnej histórie) a niekedy, napríklad v próze Len jedna jar, aj z vlastných zážitkov vysokoškolského študenta v Bratislave počas eufórie, nádejí i sklamaní v prvých ôsmich mesiacoch roku 1968. Baláž do deja svojich kníh zakomponováva historické udalosti a neraz aj autentické osobnosti, hoci niekedy iba s pozmenenými menami, ktoré je neraz vcelku ľahko identifikovať. Podobná metóda fabulácie pri tvorbe literárneho umeleckého diela s dejinnou tematikou je bežná a prípustná. Veď autor tu nikdy nemá ambíciu nahrádzať učebnice dejepisu alebo suplovať odbornú literatúru. Navyše, oproti učebnici či odbornej štúdií má literárny tvorca vďaka svojej emocionálnej zaangažovanosti a umeleckej licencii lepšie možnosti podať príťažlivejší, plastickejší a zaujímavejší obraz príslušnej doby, udalosti či osobnosti, než historik so svojou racionálnou, neraz suchou, až nezáživnou formou. Napriek tomu historik si nárokuje právo akejsi konštruktívnej oponentúry tam, kde umelec na pozadí konkrétnych historických udalostí fabuluje svoj pohľad a jeho prostredníctvom hodnotí dobu, v ktorej sa konkrétny príbeh odohráva. Otvorenou a pravdepodobne nikdy nie celkom uspokojivo zodpovedanou otázkou je, kde je pomyselná hranica medzi umeleckou licenciou, fabuláciou príbehu a jeho racionálnou historiografickou rekonštrukciou. .
Dobre si uvedomujem, že všetky vyššie spomínané poznámky nemožno zovšeobecňovať a zďaleka sa netýkajú iba Balážovej tvorby, v tomto prípade jeho knihy Portréty prežitia, ktorá pozostáva z troch samostatných textov: z novely Krajina zabudnutia a z dvoch kratších poviedok Trhlina a Šimon Pútnik. Tri spomínané prózy zaradené do knihy sa odohrávajú na Slovensku v období po druhej svetovej vojne. Dotýkajú sa problematiky postavenia príslušníkov tunajšej židovskej komunity, no čiastočne aj postojov väčšinovej spoločnosti, resp. oficiálnej vládnej moci k tejto komunite. Vo všetkých textoch je však stále prítomný (a nemôže nebyť!) jeden spoločný určujúci faktor: tragický zážitok z holokaustu, ktorý je generačne prenosný nielen na strane obetí. ale aj na strane účastníkov a súčasníkov vojnových udalostí.
V Balážových prózach tento faktor rozhodujúcou mierou ovplyvňuje myslenie a konanie jeho hrdinov, ktorých osudy autor rozvíja do dramatických osobných príbehov a viac či menej uveriteľných konštrukcií, rámcovaných nástupom nového totalitného (komunistického) režimu a stále viac pociťovanými hrozivými dôsledkami už existujúcej železnej opony v strednej Európe. Novela Krajina zabudnutia opisuje problematiku legálneho, no najmä ilegálneho vysťahovania židovských obyvateľov do nového štátu Izrael. (Tejto tematike je venovaná aj Balážova kniha Transporty nádeje, o ktorej sme na KNS pred niekoľkými rokmi tiež hovorili). Slovensko a zvlášť Bratislava svojou zemepisnou polohou boli miesta, odkiaľ odchádzali do "zasľúbenej krajiny" nielen tunajší židovskí občania, ale aj židovskí utečenci z iných krajín (najmä z Maďarska a Poľska, ojedinele aj z Rumunska Juhoslávie či Bulharska). Tieto štáty boli koncom štyridsiatych rokov už pevne zviazané v sovietskej mocenskej a ideologickej sfére. Aj z tejto príčiny, najmä z túžby stať sa občanmi nového štátu Izrael, odchádzali z nich legálne či nelegálne tisíce židov, ktorí prežili holokaust. Dej novely je koncentrovaný do niekoľkých dní leta roku 1949. Do tohto krátkeho obdobia Baláž zasadzuje nielen dramatické príbehy svojich hrdinov, ale aj viaceré historické udalosti, ktoré sa na Slovensku, resp. vo vtedajšom Československu odohrali aj skôr, teda pred letom roka 1949 alebo v neskorších jeden - dva rokoch. Z aspektu štruktúry vlastného príbehu a pri rešpektovaní spisovateľovej fabulačnej licencie je to legitimný a oprávnený postup. Z aspektu poznania reálnych historických faktov je to už prinajmenšom trochu problematické, kontroverzné, pre potenciálneho čitateľa zneisťujúce.
Hlavnými postavami novely sú Miriam Kohnová a Jakub Beňadik . Miriam je mladá žena, ktorá je doživotne poznamenaná otrasnými osobnými zážitkami väzenkyne z Auschiwitzu, no napriek tomu alebo práve preto venuje celú svoju energiu organizovaniu transportov vysťahovalcov a utečencov do Izraela. Pritom sa vcelku náhodne stretáva s ambicióznym profesionálnym fotografom Jakubom. Ten sa prostredníctvom nej vlastne nechtiac dostáva do kontaktu so židovskými občanmi a svojimi fotografiami pomáha Miriam v jej činnosti. Medzi mladými ľuďmi preskočí erotická iskra, vrcholiaca v ich milostnom pomere. Mimochodom, erotické motívy v celej novele silno rezonujú a niekedy sa mi zdá , že sú až samoúčelné. Možno však, že je to iba môj prudérny dojem. Ďalšie osoby deja (Erna - trochu cynická spoluväzenkyňa Miriam z Auschwitzu, tragická postava prokuristu Árona Katza -Kalinu, izraelský agitátor - agent Neguš, kuchár a šmelinár zo židovskej náboženskej obce Šlojzo, obchodník s textilom Weissmann, , židovskí utečenci z Maďarska, americký major vo Viedni Hewit ) sú v knihe, podľa môjho názoru, akýmsi komparzom. Všetci dramatizujú jej dej, raz viac, inokedy menej posúvajú dopredu príbeh, osudy a konanie hlavných osôb - teda Miriam a Jakuba. Do ich životov však permanentne a nakoniec rozhodujúcou mierou zasahuje nová štátna moc v podobe príslušníkov Štátnej bezpečnosti a dvoch tajomných inšpektorov, ktorí usmerňujú profesionálnu prácu fotografa Jakuba.
Necítim sa povolaný hodnotiť literárno-umeleckú stránku knihy. Moje poznámky vychádzajú z pocitu a zážitku čitateľa , ktorého najviac oslovila poviedka Trhlina. V nej autor zvláštnou formou (prelínanie sa reálneho deja so snovými predstavami a vnútornými výčitkami niektorých postáv ) sa Baláž pokúša na malom priestore a na príbehu účinkujúcich osôb ( Gregora Beňadika, Šimčeka, Nemčeka, židovskej krčmárky Aranky Lejbovej, Joža Vranku, Tóna Oršulu, démonicky pôsobiacej Kajatánky.) nastoliť problém ľudskej solidarity, strachu , zbabelosti, oportunizmu voči fenoménu holokaustu. Balážova poviedka však svojím posolstvom prekračuje, podobne ako ďalšie dva texty knihy, tento fenomén, lebo autor v nej nastoľuje otázky, ktoré v hraničných situáciách museli ľudia a celá spoločnosť riešiť aj pred druhou svetovou vojnou, aj po nej, a svojím spôsobom sa s nimi musíme vyrovnávať aj dnes. To je tá doteraz stále sa objavujúca symbolická "trhlina" v slovenskej spoločnosti, lebo povedané Balážovými slovami Svedomie hryzie len spravodlivých, a preto sa budú na svete diať stále rovnaké svinstvá. Tento text svojím psychologickým ponorom mi pripomína vynikajúcu poviedku Františka Švantnera - Sedliak, ktorá rieši podobné dilemy.
Tretí text pod názvom Šimon Pútnik je akýmsi vnútorným monológom hlavnej postavy. Aj tu sa prelína realita a predstava Šimona Gavorníka, asimilovaného slovenského žida. Ten po smrti manželky ostáva v jeseni svojho života v akejsi duchovnej prázdnote. Ako vykorenený či blúdiaci "pútnik" pri návšteve svojho syna - emigranta v Izraeli, sa pokúša hľadať a oživovať svoje rodinné a náboženské korene, resp. tradície. Pomáha mu v tom autorovými slovami povedané putovanie podzemím svojej viery no aj návšteva biblických židovských miest Jeruzalema, a pomáha mu v tom aj jeho syn, ktorý mu však nepriamo vyčíta, že aj Šimon sa mal už dávno do krajiny svojich predkov vysťahovať. .
Na záver jedno konštatovanie: Anton Baláž v týchto troch svojich prózach umeleckou metódou otvára tému, ktorá je v slovenskej literatúre, pokiaľ neberieme do úvahy diela o atraktívnej a tragédiou navždy poznamenanej problematike holokauastu, skutočne bielym, nepoznaným miestom. A zďaleka sa to netýka iba problematiky židovského obyvateľstva na Slovensku či v iných krajinách. Veď proces takzvaného sociálneho inžinierstva, za ktorým sa vždy skrýva násilie, bol a je v našich, európskych a svetových dejinách v 20. storočia a už aj v prvých dvoch decéniách 21. storočia až desivý. Z tohto širšieho aspektu je posolstvo Balážovej knihy veľmi nepríjemne aktuálne.
Ivan Kamenec
Dunajská Lužná, MilaniuM 2014
Prozaik, scenárista a publicista Anton Baláž (1943) sa okrem tém zo slovenskej povojnovej histórie (Hijó, kone Stalinove, Tábor padlých žien, Kronika šťastných zajtrajškov) trvale zaoberá aj povojnovými osudmi slovenskej židovskej komunity. Popri viacerých rozhlasových hrách je to román Krajina zabudnutia aj dokumentárna kniha Transporty nádeje. Na klubovom stretnutí v máji 2015 literárna vedkyňa Mária Bátorová a historik Ivan Kamenec predstavili jeho nové dielo Portréty prežitia.
Umelecky zvládnuté vrstvenie násilia človeka proti človeku
Do knihy Portréty prežitia vložil Anton Baláž jeden román Krajina zabudnutia (225 strán) a dve krátke prózy Trhlina a Šimon Pútnik.
Román by mohol stáť samostatne, no s krátkymi textami sa dobre dopĺňa cez tému. Je to téma života a existencie v diaspóre, s dôrazom a podrobne spracovaná a aplikovaná na život Židov. Tak ako doposiaľ vždy a v každej svojej knihe autor rieši daný problém s obrovským nasadením a empatiou, no aj použitím vecných a faktografických znalostí. Vidno, že príbeh má reálnu, z histórie a konkrétnych udalostí, časových súvislostí a administratívnych nariadení, či zákonov pozostávajúcu štruktúru. Vidno tiež, že autor miesta, ktoré popisuje aj pozná, a nielen v Bratislave, ale všade, kde situuje dej, do Viedne (topografia v menšej miere ako svet postáv), Budapešt (topografia presnejšia) a Bratislava, či Izrael (minuciózny a presný miestopis, prepojený na život postáv, a tým v štruktúre aj súčasť deja).
Možno povedať, že v slovenskej literatúre niet románu, ktorý by tak podrobne zachytil a vybudoval svet židovského obyvateľstva počnúc históriou (spomína sa rabín Chatam Sofér a miesto jeho hrobky prekryté za socializmu betónom, ktoré je dodnes druhým pútnickým miestom Židov po Múre nárekov), tradíciou, ktorú ortodoxní, t. j. veriaci Židia dodržujú a ktorá tu obsahuje nielen popis zvykov, ale aj jedál a oblečenia, s pomenovaním jednotlivých častí jedla a odevu v hebrejčine, ďalej cez postavenie mužov a žien v tradičnej, prísnej hierarchii prejavujúcej sa aj v členení priestoru synagóg, až po vysvetlenia jednotlivých významov, Talmudu a knihy Zohar či zvraty hovorovej reči. Ani jeden židovský autor v slovenskej literatúre takéto priblíženie židovského sveta nepodal. Pritom neutrpel príbeh, ktorý, ako to už u Baláža býva, má svoje napätie až do konca.
Tristné, no fascinujúco umelecky zvládnuté je vrstvenie násilia človeka proti človeku, strašné a zároveň dojemné scény v neutíchajúcich spomienkach hlavných protagonistov románu, ktorých sa nevedia zbaviť. Kľúčový je tu paradoxne pocit viny u Miriam zato, že ako jediná z rodiny prežila genocídu, u Kalinu zato, že šikanovaný domnienkami vrchnosti, poslal do transportu (nota bene posledného!) svoju rodinu a teraz výčitky utápa vo víne a hľadá vetvičku myrty, ktorou by sa prehrabal do Svätej zeme, na svoju poslednú cestu. Násilie, vysídľovanie a presídľovanie počas vojny, ale aj v už mierových časoch, mimo vojnových pomerov, stíhanie a sledovanie štátnou mocou, kontroly na hraniciach, starosť o utečencov, legálna, a predsa tajná...
Únik, sťahovanie, pohyb, mravenisko úsilia o prežitie, pokračujúci exodus, to všetko v krajine, ktorá sa spod gestapáckej čižmy dostala pod stalinskú. Maniere moci sú tu ukázané ako prepracované techniky, na životných situáciách umelca Jakuba, ktorý dostáva od štátu ateliér, je to však otvorený priestor, čiže kedykoľvek kontrolovateľný, bez intimity. Umelecký svet a svet násilia je tu v kontrapunktickom napätí. Všetci, čo odchádzajú do Izraela a predstavujú si ho ako zasľúbenú zem, sa samozrejme mýlia. A tak Miriam, ktorá z titulu svojho úradu sa stará o mnohé tisícky židovských utečencov, nakoniec spolu s Jakubom ilegálne odchádza na Západ. Diaspóru židov charakterizuje Baláž cez postavu Neguša - židovského "bohatiera" - lámača ženských sŕdc - budovateľa kibucov a v momentálnom deji politického vyjednávača nasledovne: "To je osud židov v diaspóre. Aby ste prežili, museli ste sa dávať prekrsťovať, vybavovať si výnimky, zmeniť výzor, a teraz zasa musíte dokazovať, že ste neprestali byť židmi." Po opustení Bratislavy však umelecký fotograf Jakub bude žiť v diaspóre: "... bude zažívať všetko, čo zažívajú všetci vyhnanci."
Baláž takto nikdy nie je jednostranný, cez dialógy, príznačne a typologicky presne modeluje fazety spoločensko-politických názorov, neopomínajúc psychologické sondy, ktoré sa týkajú hlbokých rán v dušiach postáv, ktoré v živote uštedruje človek človeku. Jedným z takýchto motívov je ženská nahota. Autora tu možno pokladať za znalca ženskej duše, ale aj telesnosti. Celoplošne sa totiž románom tiahne motív ženskej nahoty - nútenej, spojený s výjavmi mučenia žien v koncentračných táboroch, psychického týrania pocitom bezbrannosti a vydania napospas tyranii a - dobrovoľnej nahoty, prirodzeného sklonu tela oddať sa dobrovoľne inému telu zo sympatie, túžby, či lásky. Sexuálny motív je tu prepracovaný prirodzenou slovnou komunikáciou či cez reč tela, no aj medicínskymi postupmi liečenia psychoanalýzou (viedenský psychiater).
Druhým silným motívom je motív viny, stíhajúci všetky kľúčové postavy Balážových príbehov bez rozdielu. V poviedke Trhlina, je nasledovný autorský komentár: "Svedomie hryzie len spravodlivých, preto sa budú na svete diať stále rovnaké svinstvá."
Virtuózne je spracovaný tento motív v poviedke Šimon Pútnik, v ktorej neveriaci žid - otec emigranta - pociťuje vinu za emigrantský osud svojho syna. Psychické procesy rozhodovania sa pre emigráciu, strach pred colníckymi uniformami zažívaný na hraniciach (premietnutý do obrazu pokrčených a zapotených damaskových obliečok - svadobného daru - preneseného cez hranice a odovzdávaného niekde v medzipriestore na "dovolenkovom" pobyte), utrpenie z nepochopenia v rodinách emigrantov atď. , to sú fascinujúce autorské postrehy vytiahnuté priamo zo skutočnosti, ktoré vytvárajú pravdivý literárny a umelecký obraz o dejinách dvadsiateho storočia. Je to výpoveď o strašnom osude židov, ale aj o osude európskeho človeka všeobecne.
Mária Bátorová
Posolstvo Balážovej knihy je veľmi nepríjemne aktuálne
Anton Baláž je jedným z najplodnejších slovenských prozaikov súčasnosti. Tematický záber jeho próz je až prekvapujúco pestrý. Už od začiatku Balážovej prozaickej tvorby je v nej možno vybadať jednu charakteristickú tendenciu: Prednostný záujem o historické témy, priamo alebo nepriamo sa dotýkajúce viacerých, neraz málo známych alebo účelovo obchádzaných javov zo slovenských dejín 20. storočia. Do tohto, takpovediac dejepisného tematického okruhu patria už Balážove prvotiny Sen pivníc, resp. Tiene minulosti, ale najmä zrelé diela, ktoré boli napísané a publikované v posledných dvoch desaťročiach: Tábor padlých žien, Krajina zabudnutia, Len jedna jar, Prehovor, Ezechiel, Transporty nádeje, rozhovory s R. Dobiášom Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci, ako aj kniha Portréty prežitia.
Vzhľadom na svoju profesionálnu deformáciu historika je vcelku logické, že ma predovšetkým oslovili Balážove knihy s historickou problematikou v ktorých autor vychádza jednak z naštudovaných dejinných faktov, jednak z priamych rozhovorov s účastníkmi a súčasníkmi opisovaných udalostí (metóda tzv. orálnej histórie) a niekedy, napríklad v próze Len jedna jar, aj z vlastných zážitkov vysokoškolského študenta v Bratislave počas eufórie, nádejí i sklamaní v prvých ôsmich mesiacoch roku 1968. Baláž do deja svojich kníh zakomponováva historické udalosti a neraz aj autentické osobnosti, hoci niekedy iba s pozmenenými menami, ktoré je neraz vcelku ľahko identifikovať. Podobná metóda fabulácie pri tvorbe literárneho umeleckého diela s dejinnou tematikou je bežná a prípustná. Veď autor tu nikdy nemá ambíciu nahrádzať učebnice dejepisu alebo suplovať odbornú literatúru. Navyše, oproti učebnici či odbornej štúdií má literárny tvorca vďaka svojej emocionálnej zaangažovanosti a umeleckej licencii lepšie možnosti podať príťažlivejší, plastickejší a zaujímavejší obraz príslušnej doby, udalosti či osobnosti, než historik so svojou racionálnou, neraz suchou, až nezáživnou formou. Napriek tomu historik si nárokuje právo akejsi konštruktívnej oponentúry tam, kde umelec na pozadí konkrétnych historických udalostí fabuluje svoj pohľad a jeho prostredníctvom hodnotí dobu, v ktorej sa konkrétny príbeh odohráva. Otvorenou a pravdepodobne nikdy nie celkom uspokojivo zodpovedanou otázkou je, kde je pomyselná hranica medzi umeleckou licenciou, fabuláciou príbehu a jeho racionálnou historiografickou rekonštrukciou. .
Dobre si uvedomujem, že všetky vyššie spomínané poznámky nemožno zovšeobecňovať a zďaleka sa netýkajú iba Balážovej tvorby, v tomto prípade jeho knihy Portréty prežitia, ktorá pozostáva z troch samostatných textov: z novely Krajina zabudnutia a z dvoch kratších poviedok Trhlina a Šimon Pútnik. Tri spomínané prózy zaradené do knihy sa odohrávajú na Slovensku v období po druhej svetovej vojne. Dotýkajú sa problematiky postavenia príslušníkov tunajšej židovskej komunity, no čiastočne aj postojov väčšinovej spoločnosti, resp. oficiálnej vládnej moci k tejto komunite. Vo všetkých textoch je však stále prítomný (a nemôže nebyť!) jeden spoločný určujúci faktor: tragický zážitok z holokaustu, ktorý je generačne prenosný nielen na strane obetí. ale aj na strane účastníkov a súčasníkov vojnových udalostí.
V Balážových prózach tento faktor rozhodujúcou mierou ovplyvňuje myslenie a konanie jeho hrdinov, ktorých osudy autor rozvíja do dramatických osobných príbehov a viac či menej uveriteľných konštrukcií, rámcovaných nástupom nového totalitného (komunistického) režimu a stále viac pociťovanými hrozivými dôsledkami už existujúcej železnej opony v strednej Európe. Novela Krajina zabudnutia opisuje problematiku legálneho, no najmä ilegálneho vysťahovania židovských obyvateľov do nového štátu Izrael. (Tejto tematike je venovaná aj Balážova kniha Transporty nádeje, o ktorej sme na KNS pred niekoľkými rokmi tiež hovorili). Slovensko a zvlášť Bratislava svojou zemepisnou polohou boli miesta, odkiaľ odchádzali do "zasľúbenej krajiny" nielen tunajší židovskí občania, ale aj židovskí utečenci z iných krajín (najmä z Maďarska a Poľska, ojedinele aj z Rumunska Juhoslávie či Bulharska). Tieto štáty boli koncom štyridsiatych rokov už pevne zviazané v sovietskej mocenskej a ideologickej sfére. Aj z tejto príčiny, najmä z túžby stať sa občanmi nového štátu Izrael, odchádzali z nich legálne či nelegálne tisíce židov, ktorí prežili holokaust. Dej novely je koncentrovaný do niekoľkých dní leta roku 1949. Do tohto krátkeho obdobia Baláž zasadzuje nielen dramatické príbehy svojich hrdinov, ale aj viaceré historické udalosti, ktoré sa na Slovensku, resp. vo vtedajšom Československu odohrali aj skôr, teda pred letom roka 1949 alebo v neskorších jeden - dva rokoch. Z aspektu štruktúry vlastného príbehu a pri rešpektovaní spisovateľovej fabulačnej licencie je to legitimný a oprávnený postup. Z aspektu poznania reálnych historických faktov je to už prinajmenšom trochu problematické, kontroverzné, pre potenciálneho čitateľa zneisťujúce.
Hlavnými postavami novely sú Miriam Kohnová a Jakub Beňadik . Miriam je mladá žena, ktorá je doživotne poznamenaná otrasnými osobnými zážitkami väzenkyne z Auschiwitzu, no napriek tomu alebo práve preto venuje celú svoju energiu organizovaniu transportov vysťahovalcov a utečencov do Izraela. Pritom sa vcelku náhodne stretáva s ambicióznym profesionálnym fotografom Jakubom. Ten sa prostredníctvom nej vlastne nechtiac dostáva do kontaktu so židovskými občanmi a svojimi fotografiami pomáha Miriam v jej činnosti. Medzi mladými ľuďmi preskočí erotická iskra, vrcholiaca v ich milostnom pomere. Mimochodom, erotické motívy v celej novele silno rezonujú a niekedy sa mi zdá , že sú až samoúčelné. Možno však, že je to iba môj prudérny dojem. Ďalšie osoby deja (Erna - trochu cynická spoluväzenkyňa Miriam z Auschwitzu, tragická postava prokuristu Árona Katza -Kalinu, izraelský agitátor - agent Neguš, kuchár a šmelinár zo židovskej náboženskej obce Šlojzo, obchodník s textilom Weissmann, , židovskí utečenci z Maďarska, americký major vo Viedni Hewit ) sú v knihe, podľa môjho názoru, akýmsi komparzom. Všetci dramatizujú jej dej, raz viac, inokedy menej posúvajú dopredu príbeh, osudy a konanie hlavných osôb - teda Miriam a Jakuba. Do ich životov však permanentne a nakoniec rozhodujúcou mierou zasahuje nová štátna moc v podobe príslušníkov Štátnej bezpečnosti a dvoch tajomných inšpektorov, ktorí usmerňujú profesionálnu prácu fotografa Jakuba.
Necítim sa povolaný hodnotiť literárno-umeleckú stránku knihy. Moje poznámky vychádzajú z pocitu a zážitku čitateľa , ktorého najviac oslovila poviedka Trhlina. V nej autor zvláštnou formou (prelínanie sa reálneho deja so snovými predstavami a vnútornými výčitkami niektorých postáv ) sa Baláž pokúša na malom priestore a na príbehu účinkujúcich osôb ( Gregora Beňadika, Šimčeka, Nemčeka, židovskej krčmárky Aranky Lejbovej, Joža Vranku, Tóna Oršulu, démonicky pôsobiacej Kajatánky.) nastoliť problém ľudskej solidarity, strachu , zbabelosti, oportunizmu voči fenoménu holokaustu. Balážova poviedka však svojím posolstvom prekračuje, podobne ako ďalšie dva texty knihy, tento fenomén, lebo autor v nej nastoľuje otázky, ktoré v hraničných situáciách museli ľudia a celá spoločnosť riešiť aj pred druhou svetovou vojnou, aj po nej, a svojím spôsobom sa s nimi musíme vyrovnávať aj dnes. To je tá doteraz stále sa objavujúca symbolická "trhlina" v slovenskej spoločnosti, lebo povedané Balážovými slovami Svedomie hryzie len spravodlivých, a preto sa budú na svete diať stále rovnaké svinstvá. Tento text svojím psychologickým ponorom mi pripomína vynikajúcu poviedku Františka Švantnera - Sedliak, ktorá rieši podobné dilemy.
Tretí text pod názvom Šimon Pútnik je akýmsi vnútorným monológom hlavnej postavy. Aj tu sa prelína realita a predstava Šimona Gavorníka, asimilovaného slovenského žida. Ten po smrti manželky ostáva v jeseni svojho života v akejsi duchovnej prázdnote. Ako vykorenený či blúdiaci "pútnik" pri návšteve svojho syna - emigranta v Izraeli, sa pokúša hľadať a oživovať svoje rodinné a náboženské korene, resp. tradície. Pomáha mu v tom autorovými slovami povedané putovanie podzemím svojej viery no aj návšteva biblických židovských miest Jeruzalema, a pomáha mu v tom aj jeho syn, ktorý mu však nepriamo vyčíta, že aj Šimon sa mal už dávno do krajiny svojich predkov vysťahovať. .
Na záver jedno konštatovanie: Anton Baláž v týchto troch svojich prózach umeleckou metódou otvára tému, ktorá je v slovenskej literatúre, pokiaľ neberieme do úvahy diela o atraktívnej a tragédiou navždy poznamenanej problematike holokauastu, skutočne bielym, nepoznaným miestom. A zďaleka sa to netýka iba problematiky židovského obyvateľstva na Slovensku či v iných krajinách. Veď proces takzvaného sociálneho inžinierstva, za ktorým sa vždy skrýva násilie, bol a je v našich, európskych a svetových dejinách v 20. storočia a už aj v prvých dvoch decéniách 21. storočia až desivý. Z tohto širšieho aspektu je posolstvo Balážovej knihy veľmi nepríjemne aktuálne.
Ivan Kamenec