Anton Baláž: Tri literárne stretnutia s Máriou Bátorovou
Prvé stretnutie sa udialo v roku 2004 v podobe biografického hesla do Albumu slovenských spisovateľov, ktorý od roku 2001 v elektronickej podobe pripravovalo Literárne informačné centrum. Jeho zámerom bolo priniesť širší, nielen slovníkový pohľad na tvorbu autorov druhej polovice dvadsiateho storočia, z ktorých väčšina patrila k aktívnym literárnym tvorcom a ich diela mohli zaujať zahraničných slovakistov a prekladateľov slovenskej literatúry do iných jazykov. Na dielo literárnej vedkyne Márie Bátorovej ma upriamil Vladimír Petrík, ktorý mal v LIC menší pracovný úväzok a edične v tom čase pripravoval na vydanie prepis 
magnetofónových nahrávok rozhovorov Evy Štolbovej s Dominikom Tatarkom.Pracovne pôsobil aj v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde sa Mária Bátorová stala v roku 1985 internou ašpirantkou a v roku 1991 sa ako spoluautorka, spolu Petríkom, V. Marčokom a J. Hvičšom podieľala na zborníku Biele miesta v slovenskej literatúre, ktorý ako prvý po páde komunizmu mapoval tabuizované témy a tiež osudy a tvorbu slovenských exilových spisovateľov. O rok neskôr už samostatne publikovalaprácu Roky úzkosti a vzopätia. Obe knihy mi Petrík požičal – a tak som sa začítal do diela literárnej vedkyne a postupne aj prozaičky a poetky, a odvtedy čítam všetky jej nové knihy.
magnetofónových nahrávok rozhovorov Evy Štolbovej s Dominikom Tatarkom.Pracovne pôsobil aj v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde sa Mária Bátorová stala v roku 1985 internou ašpirantkou a v roku 1991 sa ako spoluautorka, spolu Petríkom, V. Marčokom a J. Hvičšom podieľala na zborníku Biele miesta v slovenskej literatúre, ktorý ako prvý po páde komunizmu mapoval tabuizované témy a tiež osudy a tvorbu slovenských exilových spisovateľov. O rok neskôr už samostatne publikovalaprácu Roky úzkosti a vzopätia. Obe knihy mi Petrík požičal – a tak som sa začítal do diela literárnej vedkyne a postupne aj prozaičky a poetky, a odvtedy čítam všetky jej nové knihy.Jej biografické heslo v Albume slovenských spisovateľov okrem základných životopisných údajov obsahovalo aj stručnú charakteristiku tvorby, krátku ukážku z niektorého diela i niekoľkovetové kritické reflexie dovtedy publikovaných kníh. V charakteristike tvorby som Máriu Bátorovú označil za dvojdomú autorku. Ako literárna vedkyňa po početných odborných štúdiách v roku 2000 publikovala komparatívnu prácu J.C. Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre, ktorou „priniesla do slovenskej literárnej vedy nové poznatky o väzbách medzi dielom J.C. Hronského a európskou literárnou modernou“ (citujem z môjho textu v albume). Zároveň sa už v roku 1991 predstavila ako prozaička novelou Zvony v kameni. Odvtedy jej dvojdomosť pokračovala publikovaním nových odborných prác, kritických textov a prednášok o slovenskej literatúre a kultúre doma i na zahraničných univerzitách a súčasne vychádzali jej poviedkové knihy Tíš, Tell a Biele steny. Charakterizoval som ich ako „jemné psychologické sondy do ženského sveta v ich mnohotvárnych príbehových podobách“. Môj vtedajší pohľad na literárnu vedkyňu a prozaičku z roku 2004 je doteraz súčasťou internetovej stránky LIC v rubrike Slovenskí spisovatelia.
Moje druhé stretnutie s tvorbou Márie Bátorovej sa udialo na pôde Klubu nezávislých spisovateľov, keď v roku 2010 vyšiel jej doteraz jediný román Stred. V tom čase som bol predsedom klubu a na našich pravidelných mesačných stretnutiach sme v podobe kritických reflexii predstavovali nové diela našich členov. Bátorovej románu sa ujal Vladimír Petrík, ktorý bol v klube uznávanou autoritou a s kritickým porozumením, charakteristickým pre jeho prístup k autorom súčasnej literatúry, referoval i o Bátorovej románe. Svoje referáty v tom čase tvoril na svojom starom písacom stroji a tak mnohé nedostali elektronickú podobu a nezachovali sa. Na klubových stretnutiach sa v tom čase zúčastňoval aj teoretik umenia a jeden z najlepších znalcov východoeurópskych avantgárd Tomáš Štrauss. V roku 2002 sa vrátil z nemeckého exilu, do ktorého ho v roku 1980 vyhnala Štátna bezpečnosť. V Nemecku pôsobil ako zástupca riaditeľa Múzea sochárstva 20. storočia v Duisburgu a následne ako organizátor výstav vo Východoeurópskom kultúrnom centre v Kolíne nad Rýnom. Práve tam sa s ním Mária Bátorová znova stretla počas svojho trojročného hosťovania na kolínskej univerzite a po Štraussovom trvalom návrate na Slovensko ho priviedla i do Klubu nezávislých spisovateľov. Zúčastnil sa i na diskusii o románe Stred, mal pripravené len krátke poznámky, ale vznikol z nich ucelený referát a po jeho prednesení som si v duchu povedal: Tak takto, v takýchto širokých súvislostiach, sa má premýšľať o literatúre. Z jeho poznámok vznikol neskôr našťastie súvislý text, ktorý Tomáš Štrauss pod názvom Román v aktuálnych súvislostiach (M. Bátorová: Stred) zaradil do knihy O myslení a nemyslení. Eseje 2010 – 2011 (vyd. Kalligram, Bratislava 2011).
Keď som o Štraussovej knihe krátko po jej vyjdení napísal recenziu do Knižnej revue, uviedol som, že sú v nej i viaceré časovo-aktuálne eseje, medzi ktoré patrí i „pozoruhodné zamyslenie nad románom M. Bátorovej Stred, ktoré je aj ukážkou širšieho chápania tohto žánru ako ´systematizovanej fikcie´ a čo možno od neho v budúcnosti očakávať.“ Práve pre tie širšie súvislosti, do ktorých Štrauss zaradil Bátorovej román a majú trvalú aktuálnosť pri uvažovaní o formách románového osvojovania si sveta, som navrhol editorkám zborníka publikovať v ňom aspoň tú časť eseje, v ktorej sa priamo zaoberá románomStred.
Keď som si teraz esej znova čítal, potešilo ma, že aj Štrauss označil Máriu Bátorovú za dvojdomú autorku. A zo všetkých vlnovkami či výkričníkmi označených častí eseje sa mi tu žiada po Štraussovi zopakovať, ako vnímal literatúru v časoch neslobody všeobecne a osobitne vo vzťahu k slovenskej literatúre. Napísal: „ Kým v šesťdesiatych rokoch literatúra typu Mňačkových Oneskorených reportáží či Tatarkovho Démona súhlasu bola len ozvučením postupného naberania dychu v Dubčekovej reformnej ére, nový rozmach svojbytnosti románu nastal práve v zlých sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. R. Sloboda, V. Šikula, D. Dušek, D. Mitana, možnože J. Johanides, ale isteže i V. Bednár, M. Lasica a J. Satinský a iní (Pišťanek) svojím a iba im vlastným výrazivom pripomenuli, kde sme sa to vlastne ocitli a čomu sa (jazykovo a ináč) už denno-denne bezmyšlienkovito prispôsobujeme. M. Bátorová na túto fakticitnú odnož prednedávnej literatúry nadväzuje. Pravda, už za iných podmienok. Chvalabohu, hovoriť možno dnes už nielen v narážkach a obrazne. Bátorovej literatúra je takto nevyhnutne už o ´niečom inom´“.
To, že o niečom inom je aj celý umeleckým život na Slovensku v čase po Štraussovom návrate z exilu, som mal potom možnosť osobne sa presvedčiť počas niekoľkých návštev jeho starého prízemného bytu na Grösslingovej ulici, ktorý mu pridelil magistrát ako náhradu za skonfiškovaný byt po odchode do exilu. Uprostredsvojho bohatého archívu, ktorý si postupne doviezol z Nemecka, pri jeho usporadúvaní a opäť intenzívnom publikovaní na Slovensku (vyšli mu knihy Metamorfózy umenia 20. storočia, Zo seba vystupujúce umenie, Toto posraté 20. storočie, Toto čudesné 21. storočie a Toto rozbiehajúce sa 21. storočie) pociťoval značné rozčarovanie najmä z diania vo výtvarnej obci, z toho, že sa mu nepodarilo obnoviť násilne prerušené styky s priateľmi-výtvarníkmi, s ktorými tvoril súčasť neoficiálnej kultúry v prvom desaťročí normalizácie. Svedectvom tohto obdobia sú dva publikované zväzky Utajená korešpondencia I. a Utajená korešpondencia II. Keď som mu priniesol recenziu rovnako publikovanú v Knižnej revue o druhom zväzku tejto korešpondencie – dal jej spoločný názov 1969 – 1989: Slovensko v časoch všeobecnej stagnácie, bol už vážne chorý. Dlho sme sedeli v studenom tmavom byte, veľký okrúhly stôl bol plný ďalších dôležitých materiálov z exilu, ktoré sa chystal urobiť súčasťou nových múdrych a aktuálnych esejí. Už to nestihol. Keď sme sa s Máriou Bátorovou v rozhovoroch vracali k Tomášovi Štraussovi, zakaždým sme ľutovali, že sme už nestihli uskutočniť zámer venovať jeho dielu i jeho celému exilovému osudu osobitné klubové stretnutie. Je to taký náš spoločný nesplatený dlh Tomášovi Štraussovi. Myslím, že obom nám nezabudnuteľne vstúpil do života.
Tretie literárne stretnutie s Máriou Bátorovou je spojené s Dominikom Tatarkom. Má rovnako klubovú podobu.Keď v roku 2012 vo Vede, vydavateľstve SAV vyšla jej rozsiahla monografia Dominik Tatarka slovenský Don Quijote. Sloboda a sny, na internetovej stránke Klubu nezávislých spisovateľov som o nej napísal: „ Na pozadí dvoch totalitných systémov, ktoré nebrali do úvahy dôstojnosť človeka a občana štátu, vníma Bátorová Tatarku ako človeka slobodného ducha a autentického autora s výraznými autobiografickými prvkami v jeho tvorbe – a zároveň ako spisovateľa politicky angažovaného za ľudskosť. Monografii o Tatarkovi dala podtitul Sloboda a sny s tým, že kniha vyšla na prahu tatarkovskej storočnice (narodil sa 14. 3. 1913) a môže zohrať úlohu výrazného impulzu k odbornej diskusii, rovnako i k novému čitateľskému záujmu o dielo tejto výraznej postavy nášho literárneho i občianskeho života druhej polovice 20. storočia“. V akej miere a podobe bola Bátorovej monografia o Tatarkovi mnou prognózovaným impulzom k odbornej diskusii, nemám zmonitorované, ale Klub nezávislých spisovateľov jej venoval osobitnú diskusiu. Referentom bol tak ako k monografii o Hronskom v r. 2000, aj k Tatarkovi Vladimír Petrík.Do diskusie som prispel nasledujúcim textom.
O dokumentárnej prílohe a niečo aj spod čiary Bátorovej Tatarku
Keď som si v poznámkovom aparáte monografie Márie Bátorovej Dominik Tatarka slovenský Don Quijote prečítal, že autorka pracovala aj s nespracovaným Tatarkovým archívnym fondom uloženým v Literárnom archíve Památníkunárodníhopísemníctví v Prahe, vynorili sa mi v pamäti tri asociácie: prvá osobná, že aj ja, pri písaní románu o Jánovi Lajčiakovi som využil jeho nespracovaný archív, druhá, že často práve práca v nespracovanom archíve môže byť objavná a mimoriadne inšpirujúca, môže poskytnúť ničím iným nenahraditeľný tvorivý impulz – či už píšete fiktívny príbeh alebo vedeckú štúdiu, a tretia asociácia vyústila do otázky ako je to možné, že aj dvadsať rokov po tom, čo sú Tatarkove fondy sprístupnené, zostáva, napriek desiatkam publikovaných prác, nespracovaná tá časť jeho diela, ktorá môže aj zásadným spôsobom určiť nový či aspoň presnejší a hlbší pohľad na jeho dielo i život, ktoré sú najmä po roku 1968 navzájom úzko previazané, o čom prináša mnoho svedectiev aj Bátorovej monografia.
V druhej kapitole cituje Tatarku: „ Písanie je pre mňa písaním prežitého, písanie je pre mňa sebauvedomovaním“ a sama Tatarkove texty radí k tomu prúdu autorov moderny, ktorí prepisujú svoj svet do literárnej podoby a (citujem) „autenticita tvorí potom podloženie aj jeho (Tatarkovej) literárnej tvorby, niekde viac, inde menej evidentne“. A tak tri vyššie uvedené asociácie vyúsťujú do otázky: kde potom, ak takýto autor už nežije, čerpať z jeho životnej autenticity ak nie zo zachovaných archívov? Mária Bátorová to v tejto knihe robí, popri Památníkunárodníhopísemníctví čerpá z rovnako nespracovaného Tatarkovho fondu, ktorý sa nachádza v Archíve pri ForschungstelleOsteuropa v Brémach. Aj preto je jej monografia, okrem významného odborného príspevku k reflexii Tatarkovho diela aj objavným dielom, nie je to len opakovanie už známych faktov, definícii, hodnotení a prehodnocovaní.
V dokumentárnej prílohe monografie popri reprodukcii Tatarkovho článku z roku 1952 Prudšie nenávidieť nepriateľa – vrúcnejšie milovať rodnú stranu (bez ktorého vášnivosti by sme nepochopili ani vášnivosť Démona súhlasu), dokumentoch sovietskeho a pražského disentu, polemiky s Jurajom Špitzerom, vyhlásení k deportácii Židov zo Slovenska, krásnej samizdatovej básni Janka Silana Padajú kňazi ako orechy, ukážkach z Tatarkových rukopisov a známej prosbe o návrate do katolíckej cirkvi, má osobité miesto, aspoň pre mňa, príloha č. 17 b: Literárne spracovanie revolty vo Fragmente K2/88 súvisiaca so 4. kap. textu monografie.
Tu autorka uvádza, že Tatarka zažil vo svojom živote dvakrát pocit existencie na dne. Prvýkrát v Povstaní a druhýkrát po augustovej invázii. A okrem fotografií, keď sa Tatarka postavil ruskému tanku a po jeho hrdinskom vystúpení na námestí SNP ho nadšení študenti nesú na rukách, ilustruje túto situáciu aj uvedeným Tatarkovým osobným pohľadom na tragický 21. august 1968. Lenže, ak si tento jeho text prečítame zistíme, že vo svojej autentickej úprimnosti sú v ňom zachytené dve úplne protichodné udalosti, svojou podstatou také diametrálne odlišné, že ak by tvorili epizódu v románe, sotva by sme im uverili. Publikovaný text, ktorý je tiež len fragmentom, začína Tatarkovým prehovorom k ruskému tankistovi. Po rusky mu povedal: „ Si krásny ako mladý boh, mohol by si mi byť synom, ale si, ako vidíš, taký Brežnevovlófas. Kremeľský chujenko. Strieľaj, vravím ti to v ruskej reči, strieľaj do mňa! Vojak, zrejme Kazach hrozivo zamanévroval po dlažbe, ľudia sa rozutekali (sám som tieto situácie v to isté ráno zažíval na Šafárikovom námestí), ale nevystrelil. Ďalej Tatarka: „Zostal som sám, omráčený osloboditeľom, pred pomníkom Pavla Országha Hviezdoslava, hviezdy národnej poézie. Prešiel som námestím pod morový stĺp. Ach, jaj, akáže to symbolika! A ľahol som si na schodíky uhorského monumentu pri novom moste, pred kaviarňou Corso.“ (koniec citátu). To je hrdinská Tatarkova augustová epizóda, vhodná aj do učebníc ap. Tatarka ale pokračuje – a v tomto pokračovaní vidím nezameniteľnú tatarkovskúautenticitu – hneď v nadväzujúcom odstavci takto: „ O chvíľu, aby som sa neprepadol do zúfalstva, stredom parčíka prefrčia ku mne dve bohyne zo sprievodu, jednu nazývam Eržébet de Buda, lebo je Maďarka, druhú Viera de Tyrnavia, lebo je Slovenska. Vtiahnu ma do autíčka, oznámia mi: Rádio hlásilo, že vás máme chrániť. A odvezú ma do búdy-vily vo vinohradoch nad mestom.“ Citujem ešte z ďalšieho odstavca textu, v ktorom sa ešte vystupňuje do úplného kontrapunktu dovedená situácia, ktorá začala namierenou hlavňou ruského tanku. Tatarka: „ Podlaha salónu pokrytá matracami a bielou nepoškvrnenou plachtou. V salóne sedí aspoň päť či desať nahatučkých diev, v atmosfére dôverných výparov a porozumenia. Ostal som stáť vo dverách, odmietol som vstúpiť ďalej, lebo práve toto som videl u Aleny, jednej Češky, v Paríži za študentských udalostí. Bohyne cez hlavu stiahli svoje minisukienky. A mne tiež rozopäli biele letne nohavice. V kuchyni ma posadili na stoličku...“ a v ďalšej časti Tatarka popisuje ako mu umyli nohy a zobrali ho medzi seba.
Ak by tento text bol fikciou, súčasťou románu, literárny kritik by na ňom mohol demonštrovať románovú polyfóniu, ktorú na Dostojevského textoch demonštroval MichailBachtin – to geniálne prestupovanie vysokého a nízkeho v literatúre, vznešeného a vzápätí banálneho, tu s výrazným erotickým akcentom, na ktorý zrejme ani Dostojevský nemal odvahu. A hoci u Tatarku tu nečítame román, len autentický záznam udalosti, má zároveň kvalitu literárneho textu, aký, nielen o tragickom 21. auguste 1968, v slovenskej literatúre nemáme. Navyše napísaný s vedomím toho, čo znamenal aj pre autorov, teda Tatarkov životný a tvorivý osud.
Tak podrobne som sa týmto textom zaradeným do prílohy Bátorovej monografie zaoberal preto, aby som vlastne len ilustroval, čo už v rôznych postrehoch a definíciách nachádzame aj v jednotlivých odborných kapitolách knihy. Pre mňa osobne je tento fragment zo samizdatového Fragmentu aj výzvou nájsť odvahu na nový, hlbší, pravdivejší, a prečo nie, hoci aj erotizujúcejší pohľad na naše dejiny – hoci by ich obsahom bolo aj taký tragický dátum, akým bol a zostáva 21. august 1968.
A už len posledná veta: ospravedlňujem sa autorke monografie, že som možno viac ako analýze jej knihy venoval svojim autorským fantáziám. Ospravedlňuje ma hádam len to, že teraz sme mali rovnaký zdroj inšpirácie: Dominika Tatarku“.
K textu, prednesenému na Klube nezávislých spisovateľov v roku 2013 ešte malé, no pre autorku i slovenskú literárnu vedu dva dôležité dovetky: Bátorová napĺňa tézu svojho programového výskumu dôsledne, keď vynikajúce zjavy slovenskej literatúry interpretuje v odborných monografiách aj v cudzích jazykoch, v univerzitnom vydavateľstve Peter Lang, s distribúciou do celého sveta: tak vyšla monografia o Hronskom v nemeckom jazykuv roku 2004 v preklade Inge Stahlovej a anglická verzia Tatarku v preklade Jonathana Grestyho vyšla v roku 2015. Monografia o Tatarkovi bola podnetom aj na zorganizovanie veľkej konferencie, ktorú Bátorová uviedla rozsiahlym referátom o D. Tatarkovi v septembri 2019 na konferencii v Paríži, v INALCO, inštitúte založenom ešte Napoleonom na štúdium jazykov východnej Európy. Dnes inštitút plní i funkciu sprostredkovateľa ideí, ktoré prepájajú Východ a Západ a v ktorých dominuje občiansky princíp a idea práv a slobody. Všetko to je i súčasťou diela Dominika Tatarku, a preto prednáška Márie Bátorovej našla v Paríži vnímavých poslucháčov. Patrili medzinich známi profesori zo Sorbonny Xavier Galmiche a Mateusz Chmurski či prekladateľka Tatarkovej eseje Démon súhlasu Sabine Bollak, s ktorými sa Bátorová v závere konferencie stretla v diskusii pri okrúhlom stole. Z informácií, ktoré som z konferencie získal v rozhovore s jedným z jej účastníkov, som nadobudol dojem, že o jej monografiu o Dominikovi Tatarkovi je u odborníkov v zahraničí značný záujem.
Po rokoch stretávania sa s dielom Márie Bátorovejsi dovolím vyjadriť presvedčenie, že bude pokračovať v úspešnej tvorivej dráhe.