Baranyiova Vyznania - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Magdaléna Barányiová: Vyznania a priznania
Vydané vlastným nákladom, Nitra 2016

Autorkou knihy rozhovorov s 13 tvorcami pôsobiacimi v súčasnej slovenskej kultúre je mladá interná doktorandka v Ústave stredoeurópskych jazykov a kultúr Fakulty stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Zároveň je Magdaléna Barányiová redaktorkou časopisu Mladá veda, účastníčkou medzinárodných vedeckých konferencii a víťazkou v projekte Študentská osobnosť Slovenska akademického roka 2014/2015 v kategórii Právo, filozofia, politológia a sociológia. A za súčasť jej bohatej biografie možno označiť aj fakt, že vlastným nákladom sa nerozhodla vydať básnické juvenálie, ale knihu rozhovorov, navyše s autormi, ku ktorým (okrem prof. Žilku a prof. Zelenku) nemá žiadne osobitné väzby. Možno preto oprávnene prijať jej konštatovanie v úvode knihe, že si "zvolila osobnosti naprieč generáciami, ktoré mali a majú vplyv na súčasné umenie" a " či už priamo svojim pôsobením na univerzitách a vedeckých pracoviskách, alebo nepriamo tým, že svojou prácou a prístupom inšpirujú mladšiu generáciu umelcov".
Medzi umelcami, ktorých Magdaléna Barányiová požiadala o rozhovor sú aj členovia nášho klubu Tibor Žilka, Mária Bátorová, Rudolf Dobiáš, Anton Baláž a Milan Richter. V knihe zároveň formou nekonvenčných a naozaj inšpirujúcich otázok podnietila známych autorov k "vyznaniam a priznaniam", ktoré v iných rozhovoroch s nimi nenájdeme. Predstavila aj na Slovensku menej známeho českého literárneho vedca a komparatistu Miloša Zelenku (pôsobí v súčasnosti aj v Ústave stredoeurópskych jazykov a kultúr FSU UKF v Nitre), filmovú scenáristku a režisérku Mariannu Čengel Solčanskú, známeho divadelníka Viliama Klimáčka, herečku a vysokoškolskú pedagogičku Božidaru Turzonovovú, a troch súčasných literárnych tvorcov: Danielu Kapitáňovú, Denisu Fulmekovú a Michala Hvoreckého. Knihu uzatvára rozhovor s prekladateľkou z maďarskej literatúry Renátou Deákovou. A hoci všetky rozhovory sú "čerstvého dáta", dobrým príkladom toho, ako sa napr. slovenský literárny život rýchlo vyvíja je v súčasnosti už neplatné konštatovanie Renáty Deákovej, že "slovenská literatúra je v Maďarsku skutočne veľká neznáma", keďže v apríli 2016 na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Budapešti sa slovenská literatúra predstavila maďarským čitateľom takmer štyridsiatimi novými prekladmi diel súčasných autorov P. Vilikovského, D. Dušeka, D. Mitanu, J. Bodnárovej, J. Juráňovej, V. Šikulovej a ďalších autorov a autoriek. Hádam ešte s dodatkom, že práve R. Deáková, v súčasnosti aj spolupracovníčka Slovenského inštitútu v Budapešti, má na tom prieniku slovenskej literatúry do Maďarska výrazný podiel. Rozhovor s každým autorom M. Barányiová uvádza jeho rozsiahlym biografickým portrétom.

A na záver niečo z vyznaní a priznaní kolegov z klubu. Tibor Žilka za najväčší publikačný úspech považuje vydanie Poetického slovníka z roku 1984 v náklade 3000 výtlačkov a následne 2. vydanie v roku 1987, ktoré už vyšlo v 10 000-ovom náklade a "podľa Karola Wlachovského žiadna literárnovedná publikácia nevyšla v takom náklade na Slovensku". Mária Bátorová: " Nikdy som nebola feministka, som rada a vedome ženou "každým cólom". Moje postavy sú také, aké naozaj ženy sú, pretože mám príbehy odpozorované a odpočuté zo života... O mne sa hovorí, že mám mužské myslenie, no ten výrok je najskôr zaťažený, pretože ak sa tým myslí bystrosť, logika, a to sa pripisuje len mužom, je to iba omyl," Rudolf Dobiáš: " Asi už nemá zmysel báť sa komunistov. Vstávajú však noví bojovníci, ktorí si myslia, že národ ide zlou cestou a potrebuje vodcu, ktorý ho dovedie do šťastnej budúcnosti. S vodcami majú národy zlé skúsenosti..." Anton Baláž: "Téma pamäti, premietnutá do kolektívnej i individuálnej skúsenosti s presahmi až k hlbinnému archetypu v jungovskom zmysle je ústrednou témou väčšiny mojich kníh. Literatúra má očisťujúcu funkciu a v prostredí súčasného mediálno-fejsbúkového ošiaľu dáva aspoň malú šancu na slobodné nadýchnutie sa." Milan Richter: "Prežil som v dedinke Unín medzi bohabojnými sedliakmi svojich prvých pätnásť rokov, tých najdôležitejších v človekovom živote. Hoci mi otec zomrel, keď som mal šesť a pol roka, vnímal som náš dom, môj domov, dedinu a široké jej okolie (až po susedné chotáre) ako čosi, čo mi dávalo silu, vnútorný pokoj, čo iba rozvíjalo moje vrodené danosti."


Podujatia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Návrat na obsah