Príjemné a pestré klubové stretnutie 14. novembra 2023
Koniec roka 2023 nás už svojím dianím celkom zrýchlene dočahuje. Preto bolo veľmi milé a príjemné mať opäť klubové stretnutie KNS v komornej, neuponáhľanej atmosfére v priestore s príznačným názvom "Klubovňa". Po odznení jednotlivých príspevkov k avizovaným dielam autorov - Márie Bátorovej a Antona Baláža sa vďaka nim aj recenzentom Ivanovi Kamencovi a Igorovi Hochelovi nieslo v inšpiratívnych rozhovoroch o tvorbe, jej princípoch, možnostiach v hraniciach okolností i o osobnej slobode tvorcu z rôznych pohľadov - čitateľa, autora, literárnej vedy, histórie...
Túto inšpiráciu v podobe "Poznámok" Ivana Kamenca k publikácii M. Bátorovej, Kontexty a komparatistika v literárnej vede rovnako aj dôkaz pestrosti klubového stretnutia ukážkou z pripravovanej knihy pamätí Antona Baláža Môj príbeh sa ešte nekončí ponúkame aj čitateľom nášho webu:
P o z n á m k y k publikácii M. Bátorovej, Kontexty a komparatistika v literárnej vede. (Model interpretácie alternatívneho umenia). Bratislava 2022.
Najnovšia monografia M. Bátorovej okrem svojho nespochybniteľného odborného a poznávacieho prínosu alebo práve preto , je aj náročnou lektúrou. Myslím, že to čiastočne platí aj pre literárnych historikov a teoretikov, ale ešte viac -a najmä! -pre laika, akým som v danom odbore ja. Zdá sa mi preto trochu nepatričné, či až trochu drzé, že na pôde KNS v kruhu odborníkov –spisovateľov, literárnych historikov a teoretikov referujem o knihe práve ja. Preto sa alibisticky spolieham na Vašu toleranciu voči mojim komentárom, otázkam i kritickým, možno, že niekedy selektívnym alebo príliš amatérskym poznámkam. Na druhej strane ma trpko utešuje, že ak na čele ministerstva kultúry dnešnej slovenskej vlády je taká osoba, aká tam bola dosadená, tak aj ja môžem hovoriť o veciach, ktorým iní rozumejú omnoho lepšie a viac.
K prečítaniu a k následnému referovaniu o publikácii ma priviedla jedna jej črta, ktorá je v oblasti spoločenských vied na Slovensku dosť zriedkavá: Ide o interdisciplinárnu metódu teda organické prepojenie viacerých vedeckých disciplín , čo autorka aplikovala na výskum a interpretáciu problematiky. O interdisciplinarite sa v spoločenských vedách často hovorí, no málokedy sa v konkrétnom výskume napĺňa, resp. sa zamieňa za multidisciplinárnu metódu(pod čím rozumiem kvantitatívne radenie výsledkov iných vedných odborov okolo hlavnej témy výskumu) . Interdisciplinárny prístup sa ťahá, ako červená niť celým textom knihy, je však nielen pre odborníka, ale aj pre čitateľa veľmi náročný. Prirodzene, mňa pri tomto prístupe najviac zaujal historický kontext, historické súvislosti a ich aplikovanie v texte knihy. Historizmus je permanentne prítomný v Bátorovej textoch (nepoznám ich zďaleka všetky,) no najviac ma oslovil v jej monografii Roky úzkosti a vzopätia. Okrem historických pohľadov autorka kvalifikovane a zrejme aj pod vplyvom zahraničnej literatúry, (je obdivuhodné, koľko z nej pozná) exploatuje a imputuje do svojich interpretácií vedecké výsledky z oblasti sociológie, filozofie, politológie, psychológie, dokonca aj psychoanalýzy. V tomto výpočte trochu chýbajú výsledky z oblasti etnológie, ktoré v súčasnosti hrajú v historiografii, osobitne v tzv. malých dejinách stále vážnejšiu úlohu. Pripúšťam však, že to celkom nemusí platiť pre literárnu vedu. Viaceré prvky knihy, myslím tu na použité grafy a obrazce pripomínajú charakter používaný v exaktných vedných disciplínach.
Ďalším pozoruhodným a prínosným fenoménom publikácie, sú metódy a princípy komparatistiky. Komparácia v knihe má niekoľko rovín: porovnávanie s dielami slovenskej a svetovej literatúry, čerpanie zo zahraničných výsledkov teórie literatúry, resp. z vyššie spomínaných vedných odborov, a v neposlednom rade aj pokus o syntetizáciu jednotlivých druhov umenia, v tomto prípade najmä umeleckej literatúry a výtvarného umenia.
K prečítaniu a k následnému referovaniu o publikácii ma priviedla jedna jej črta, ktorá je v oblasti spoločenských vied na Slovensku dosť zriedkavá: Ide o interdisciplinárnu metódu teda organické prepojenie viacerých vedeckých disciplín , čo autorka aplikovala na výskum a interpretáciu problematiky. O interdisciplinarite sa v spoločenských vedách často hovorí, no málokedy sa v konkrétnom výskume napĺňa, resp. sa zamieňa za multidisciplinárnu metódu(pod čím rozumiem kvantitatívne radenie výsledkov iných vedných odborov okolo hlavnej témy výskumu) . Interdisciplinárny prístup sa ťahá, ako červená niť celým textom knihy, je však nielen pre odborníka, ale aj pre čitateľa veľmi náročný. Prirodzene, mňa pri tomto prístupe najviac zaujal historický kontext, historické súvislosti a ich aplikovanie v texte knihy. Historizmus je permanentne prítomný v Bátorovej textoch (nepoznám ich zďaleka všetky,) no najviac ma oslovil v jej monografii Roky úzkosti a vzopätia. Okrem historických pohľadov autorka kvalifikovane a zrejme aj pod vplyvom zahraničnej literatúry, (je obdivuhodné, koľko z nej pozná) exploatuje a imputuje do svojich interpretácií vedecké výsledky z oblasti sociológie, filozofie, politológie, psychológie, dokonca aj psychoanalýzy. V tomto výpočte trochu chýbajú výsledky z oblasti etnológie, ktoré v súčasnosti hrajú v historiografii, osobitne v tzv. malých dejinách stále vážnejšiu úlohu. Pripúšťam však, že to celkom nemusí platiť pre literárnu vedu. Viaceré prvky knihy, myslím tu na použité grafy a obrazce pripomínajú charakter používaný v exaktných vedných disciplínach.
Ďalším pozoruhodným a prínosným fenoménom publikácie, sú metódy a princípy komparatistiky. Komparácia v knihe má niekoľko rovín: porovnávanie s dielami slovenskej a svetovej literatúry, čerpanie zo zahraničných výsledkov teórie literatúry, resp. z vyššie spomínaných vedných odborov, a v neposlednom rade aj pokus o syntetizáciu jednotlivých druhov umenia, v tomto prípade najmä umeleckej literatúry a výtvarného umenia.
Ak hovorím o syntetizácii, tak treba autorkino vysvetlenie, že kniha je syntézou jej niekoľko desaťročných výskumov z oblasti teórie a dejín slovenskej, čiastočne i zahraničnej literatúry. Bibliografický výber z autorkiných prác tvorí jednu z príloh monografie. Na tomto mieste mám jednu otázku: Všetky uvádzané bibliografické údaje majú vročenie po roku 1990. Nezdá sa mi, že predtým sa Mária danou problematikou vôbec nezaoberala. Zároveň si uvedomujem že to nemohla robiť v takej miere a s takou intenzitou, vzhľadom na vtedajšiu existujúcu spoločensko-politickú situáciu. Jednoducho to nebolo možné alebo želateľné. Z bibliografickej prílohy vidno, že veľa svojich teoretických, ale aj iných štúdií publikovala v zahraničí, čo v pozitívnom smere prispelo k tamojšej propagácii slovenskej literatúry a kultúry vôbec. Z tohto pohľadu je dôležitý fakt, že miesto tradičného viac alebo menej rozsiahleho cudzojazyčného resumé, celý text knihy je uverejnený aj v anglickom jazyku. Je to jeden z mála dostupných spôsobov, ako sa malá krajina v zahraničí môže zviditeľniť (okrem mimoriadnych výsledkov jej športovcov). Bátorovej kniha, ako aj jej bohatá publikačná činnosť v zahraničí je toho dobrým dôkazom. Mimochodom, osudom malých krajín je, že svet ich poznáva a začína sa o ne zaujímať až vtedy, keď sa na ich území odohrávajú negatívne dramatické, či tragické udalosti (napr. vojnové, nacionálne, sociálne alebo iné konflikty, násilné politické prevraty, prudké zvraty vo vnútornej a zahraničnej politike štátu, atď.) V posledne menovanom prípade sa, žiaľ, Slovensko v ostatných týždňoch a dňoch opäť zviditeľňuje a dostáva sa do nechcenej pozornosti zahraničných médií. (Ospravedlňujem sa za túto odbočku).
Bátorová vo svojej knihe napĺňa jednu dôležitú zásadu, platnú aj pre historiografiu: Ak bádateľ má ambíciu v rámci svojej disciplíny skúmať teoretické otázky, hľadať, nachádzať a formulovať jej „filozofiu a pomenovať jej teoretické problémy , môže to kvalifikovane robiť len na základe štúdia a vyhodnocovania konkrétnych faktov, udalostí, osobností a ich vzájomných súvislostí. Myslím, že tento predpoklad autorka vo svojej knihe napĺňa a demonštruje.
Konkrétnou témou knihy je citlivá otázka vývoja samizdatu a tzv. alternatívnej literatúry v rokoch 1945-1989 v rámci Slovenska . Z teoretickej stránky a z deskriptívneho pohľadu sa Bátorová pohybuje v pomyselnom štvoruholníku, ktorého strany sú mnohými, neraz málo viditeľnými znakmi navzájom prepojené, prelínajú sa. Ide o kontext medzi autorom, čitateľom a vlastným textom. Výklad je vždy rámcovaný historickými udalosťami a súvislosťami, ktoré rozhodujúcou mierou poznačili prejavy reprezentantov disentu, alternatívnej, resp. „vnútroexilovej“ tvorby). Autorka tieto pomyselné skupiny rozlišuje a charakterizuje. Tábor skutočných fyzických emigrantov, teda exilových umelcov a vedcov –bez ohľadu na ich často diametrálne odlišnú, či protirečivú ideovo-politickú orientáciu, aj keď dosahovali po umeleckej a výskumnej stránke vysokú úroveň bolpre domáce kultúrne prostredie tabuizovaný. Exiloví autori , resp. výsledky ich práce boli pre vládnu politickú moc neprijateľné, apriórne odmietané a pre domácu kultúrnu obec zakázané. To sa však v jednotlivých obdobiach komunistickej totality značnej miere týkalo nielen domácich disidentov, ale čiastočne aj nositeľov domácej alternatívnej kultúry, resp. „vnútorných exulantov“. Niekedy by bolo azda treba pre menej zorientovaných čitateľov, ku ktorým patrím aj ja, precíznejšie charakterizovať spomenuté termíny.
Z hľadiska chronologického autorka delí skúmanú tému na dve obdobia. Prvé vymedzuje rokmi 1945/1948 a koncom 60-tych rokov; druhé obdobie datuje od začiatku 70-tych rokov až do pádu totalitného režimu. Túto periodizáciu možno akceptovať, čo je v súlade s celkovým historickým vývojom na Slovensku, v Československu i v Európe. Niekde mi však chýbajú jednak spoločné i rozdielne znaky oboch etáp, jednak bolo treba viac prihliadať na ich vnútorné členenie, kde neraz dochádza k prekvapujúcim paradoxom. Vychádzam pritom z poznania a skúsenosti vývoja v slovenskej historiografii; (uviesť konkrétne príklady! Rapant, Bokes a iní).
Ak spomínam dejepisectvo a jeho úlohu, resp. reflexiu v spoločnosti, nemôžem odolať pokušeniu, aby som si na tomto mieste z profesionálnej samoľúbosti neohrial vlastnú polievočku. Pokúsim sa tento exkurz ilustrovať citovaním slov Paula Valéryho, ktoré sa priamo, či nepriamo dotýkajú aj krásnej literatúry a každého umeleckého, resp. vedeckého prejavu: „Dejiny sú najnebezpečnejším produktom vypracovaným v laboratóriách nášho rozumu . Pobádajú k snom, opíjajú národy, prebúdzajú v nich falošné spomienky, zveličujú ich reflexy, rozjatrujú ich staré rany , zbavujú ich pokoja a uvrhujú ich do mánie velikášstva a stihomamu.“ Dodávam ešte výrok J.W. Goetheho, ktorý upozorňoval, že pre umelcova vedcov je nebezpečné, ak neporozumejú tajným želaniam svojich panovníkov. A zároveň dodáva: veľakrát sa im však stane ešte nebezpečnejším a osudnejším, ak im porozumejú príliš dobre“. Myslím, že aj tu treba v mnohých prípadoch hľadať príčiny a dôsledky disidentských postojov alebo výsledkov alternatívnej či vnútroexilovej tvorby slovenských spisovateľov i ďalších umelcov tvorcov, resp. vedeckých pracovníkov . Tento konštrukt medzi literátmi vari najlepšie dokumentuje osobnosť a osudy D. Tatarku, ktorý spolu s J.C. Hronským a P. Sraussom patrí medzi ústredné, postavy, cez ktoré Bátorová rozvíja svoje zaujímavé a podnetné úvahy. Vychádza pritom logicky zo svojich početných štúdií a kníh o spomínaných spisovateľoch. Jej, podľa mňa trochu zúžený výber treba rešpektovať, no možno by ho bolo dobre personálne trochu rozšíriť. Rovnaká kritická poznámka platí aj pri odvolávaní sa na historikov, (Hudek, Letz, Zemko), kde vypadli mená a najmä výsledky prác D. Kováča, R. Holeca, J. Mészároša a predovšetkým Ľ. Lipáka. Prekvapuje, že niektoré z ich historicko-teoretických štúdií nie sú spomenuté ani v prehľade použitej literatúry. Pre mňa bola zaujímavá a objavná komparácia troch vyššie spomenutých slovenských spisovateľov s predstaviteľmi európskeho i svetového literárneho neba v 20. storočí (K. Čapek, F. Kafka, T. Mann, W Faulkner, , Dostojevský, Márai, Werfel, S. Zweig, Vaculík a ďalší).
Z hľadiska chronologického autorka delí skúmanú tému na dve obdobia. Prvé vymedzuje rokmi 1945/1948 a koncom 60-tych rokov; druhé obdobie datuje od začiatku 70-tych rokov až do pádu totalitného režimu. Túto periodizáciu možno akceptovať, čo je v súlade s celkovým historickým vývojom na Slovensku, v Československu i v Európe. Niekde mi však chýbajú jednak spoločné i rozdielne znaky oboch etáp, jednak bolo treba viac prihliadať na ich vnútorné členenie, kde neraz dochádza k prekvapujúcim paradoxom. Vychádzam pritom z poznania a skúsenosti vývoja v slovenskej historiografii; (uviesť konkrétne príklady! Rapant, Bokes a iní).
Ak spomínam dejepisectvo a jeho úlohu, resp. reflexiu v spoločnosti, nemôžem odolať pokušeniu, aby som si na tomto mieste z profesionálnej samoľúbosti neohrial vlastnú polievočku. Pokúsim sa tento exkurz ilustrovať citovaním slov Paula Valéryho, ktoré sa priamo, či nepriamo dotýkajú aj krásnej literatúry a každého umeleckého, resp. vedeckého prejavu: „Dejiny sú najnebezpečnejším produktom vypracovaným v laboratóriách nášho rozumu . Pobádajú k snom, opíjajú národy, prebúdzajú v nich falošné spomienky, zveličujú ich reflexy, rozjatrujú ich staré rany , zbavujú ich pokoja a uvrhujú ich do mánie velikášstva a stihomamu.“ Dodávam ešte výrok J.W. Goetheho, ktorý upozorňoval, že pre umelcova vedcov je nebezpečné, ak neporozumejú tajným želaniam svojich panovníkov. A zároveň dodáva: veľakrát sa im však stane ešte nebezpečnejším a osudnejším, ak im porozumejú príliš dobre“. Myslím, že aj tu treba v mnohých prípadoch hľadať príčiny a dôsledky disidentských postojov alebo výsledkov alternatívnej či vnútroexilovej tvorby slovenských spisovateľov i ďalších umelcov tvorcov, resp. vedeckých pracovníkov . Tento konštrukt medzi literátmi vari najlepšie dokumentuje osobnosť a osudy D. Tatarku, ktorý spolu s J.C. Hronským a P. Sraussom patrí medzi ústredné, postavy, cez ktoré Bátorová rozvíja svoje zaujímavé a podnetné úvahy. Vychádza pritom logicky zo svojich početných štúdií a kníh o spomínaných spisovateľoch. Jej, podľa mňa trochu zúžený výber treba rešpektovať, no možno by ho bolo dobre personálne trochu rozšíriť. Rovnaká kritická poznámka platí aj pri odvolávaní sa na historikov, (Hudek, Letz, Zemko), kde vypadli mená a najmä výsledky prác D. Kováča, R. Holeca, J. Mészároša a predovšetkým Ľ. Lipáka. Prekvapuje, že niektoré z ich historicko-teoretických štúdií nie sú spomenuté ani v prehľade použitej literatúry. Pre mňa bola zaujímavá a objavná komparácia troch vyššie spomenutých slovenských spisovateľov s predstaviteľmi európskeho i svetového literárneho neba v 20. storočí (K. Čapek, F. Kafka, T. Mann, W Faulkner, , Dostojevský, Márai, Werfel, S. Zweig, Vaculík a ďalší).
Chcem ešte upozorniť na jednu stránku, ktorá sa v knihe objavuje na viacerých miestach: Je to jej polemický tón, ktorému však menej orientovaný a menej zasvätený čitateľ, teda aj ja, nemusí vždy rozumieť, prípadne s ním súhlasiť. Je to však otázka absentujúcej odbornej diskusie a jej metód u nás. Opäť vychádzam zo skúsenosti historiografie, kde nám chýba viac vzájomnej tolerancie a rešpektu k názoru oponenta, najmä vtedy, ak s ním nesúhlasíme. Niekde sa mi totiž zdá (neviem, či oprávnene), že autorka formuluje svoje polemické poznámky a konštatovania, až zbytočne rigidnými slovami, za ktorým sa dajú vybadať neraz prehnane subjektívne postoje, či animozity. Opakujem však, a pripúšťam, že sa v tomto svojom konštatovaní možno mýlim. Je to veľmi citlivá, delikátna, niekedy až bolestná otázka – a nielen v oblasti literárnej vedy.
V práci sa nachádza niekoľko drobných faktografických nepresností, ktoré však neovplyvňujú jej celkový pozitívny prínos (Hudák – Hudek , Šimečkovo obnovenie poriadku).
Záverom chcem vysloviť presvedčenie, že Bátorovej monografia bude hrať dôležitú, nezastupiteľnú úlohu pri ďalšom analytickom „takpovediac“ filozofickom poznávaní a interpretovaní dejín slovenskej literatúry, literárnej kritiky a teórie. To však lepšie posúdia príslušní odborníci. Okrem vlastného obsahu, s ktorým nemusí každý súhlasiť, autorka totiž v monografii otvára mnoho odborných i etických problémov ďalšieho výskumu, no najmä kladie otázky a v pozitívnom smere provokuje odbornú alebo zainteresovanú čitateľskú verejnosť, aby hľadala na tieto otázky odpovede. Znova si tu pomôžem s vlastným poznaním z historického výskumu: Správne položená otázka má dakedy dôležitejší význam a väčší inšpiratívny potenciál, než hocijako dobre, či autoritatívne formulovaný záver.
Ivan Kamenec
