Hry Stanislava Štepku
Polooblačno
Hru Polooblačno napísal Stanislav Štepka k 50. výročiu vzniku Radošinského naivného divadla. Podtitul Prvá správa o mojom 20. storočí (1900 – 1950) svedčí o tom, že tak ako doposiaľ, aj v tejto hre pôjde o autorský pohľad, výber, nasvietenie a skomponovanie udalostí 20. storočia, ako vyhovujú Štepkovmu naturelu. On je demiurgom tohto divadla, on píše nielen scenár, ale aj texty piesní a nakoniec hrá hlavnú postavu a niektoré vedľajšie, podľa potreby. Ansambl má nové mladé tváre, ktoré ešte sem tam neovládajú celkom „radošinské nárečí“, ale zžili sa s poetikou Štepku, to znamená idú z roly do roly a menia sa podľa charakteru postáv. Aj pre nich to musí byť úžasná skúsenosť.
Päťdesiat rokov v Radošinej nechá autor „vyrozprávať“ postave miestneho čudáka – hrbáča Kočinanta z Kočína, ktorého rodičia, bohatí sedliaci, zavrhli a ktorý do konca života chodí po Radošinej a okolí otrhaný a bosý. Je to postava, ktorá umožňuje vyrozprávať príbehy, ktoré sa stali, jednoducho, bez kalkulácií a priamo. Štepkov dobrý humor aj tu spočíva napríklad v konfrontácii primitívnych pomerov a životných podmienok (obydlia, a teda aj železničná stanica bez sociálnych zariadení, záchod v poli) s požiadavkami malomestskej, na začiatku storočia ešte maďarskej honorácie. Horšie je, keď autor vkomponuje do hry vtip o veľkonočných pašiách, keď Radošínčanovi nenapadne slovo vysokého štýlu „žíznim“ a vykríkne „pev bych“. Ako vtip je to dobré, na scéne to však vyznieva dosť primitívne a registrujem také niečo azda po prvýkrát.
V pozadí príbehov malých ľudí, ich napätí a životných peripetií od mladých lások, rozlúčok emigrantov až po nezmyselnú likvidáciu a tragédie, ktoré nesie so sebou moc a ktoré sú matným, a predsa tragickým obrazom a odrazom veľkej politiky, je skutočná, veľká história dvadsiateho storočia.
Stanislav Štepka buduje na kronikách a autentických zápiskoch a spomienkach konkrétnych ľudí. Čerpá z konkrétnych absurdít, ktoré život prináša, pretože spoločensko-politické ruptúry prichádzajú síce naraz, no miestne pomery sa menia pomaly. Tak napríklad po druhej svetovej vojne, keď už v školách na stenách visel Beneš a Stalin, žiaci aj s učiteľmi šli pod tieto obrazy ešte z bohoslužieb a každé vyučovanie sa začínalo a končilo modlitbou. To zachytili školské kroniky, ktoré spolu s inými archívnymi materiálmi upozorňujú na živý tok a rytmus utvárajúcej sa histórie.
Takto sú Štepkove programy k divadelnému predstaveniu vždy malými a výstižnými štúdiami ku konkrétnym otázkam slovenskej histórie. Ak iní autori zakrývajú reálny podklad pre svoje diela floskulami: „všetky postavy sú vymyslené“, Štepka sa netají svojou primárnou intenciou zachytiť čo najviac z reality. Tak sa už dávno z „naivného“ divadla stalo realistické.
Príbehy škály päťdesiatich rokov v Radošinej pod názvom Polooblačno sú, ako sľubuje autor, len prvým dielom „seriálu“ divadelných hier. Táto mala premiéru 30.11. a 1. 12. 2012.
Hra o láske
Ako to už v Štepkových hrách býva, je aj Hra o láske o obyčajnom živote. Diváci milujú Radošinské divadlo, a tak je vždy natrieskané, treba prikladať stoličky...Majú radi najmä Štepkov humor a tešia sa, ako sa zase nasmejú. Takže smiechom sprevádzajú aj úvodnú scénu Hry o láske, ktorá sa odohráva v tme. Dobrých päť minút ide len dialóg hlavných postáv - starších manželov, z ktorých žena je zjavne odkázaná na mužovu pomoc. Táto nakoniec ospanlivo, ale predsa len láskavo prichádza. Na konci scény sa už diváci nesmejú. Ide totiž naozaj o manželský pár s postihnutou ženou na vozíčku.
Sujetový rámec je veľmi jednoduchý, ako v tomto type ”hier zo života” u Štepku vždy: dve manželské dvojice v petržalskom paneláku, každá so svojimi zdedenými aj nadobudnutými chorobami a vyšinutiami.
Autorská empatia pre ľudí, ktorí nejakým spôsobom stoja mimo normálu, je už symptómom Štepkových hier. Všetko je tu akési vychýlené, a preto často komické. Štepkov spôsob mierneho premrštenia fyzických handicapov je jedným zo zdrojov komiky, rovnako ako využívanie vrodenej tuposti umocnenej kontrapunktom fyzickej krásy.
Tento veľmi jednoduchý dejový rámec Štepka oživil retrospektívami po desaťročiach, ktoré zároveň vysvetľujú genézu "obyčajných” životov. Uvádzané sú stručne rozprávačom z ampliónu. "Intelektuálska” dvojica bývalých pracovníkov Slovenského rozhlasu, ktorá váha so stretnutím s jednoduchými susedmi pre nedostatok témy, je nakoniec rovnako banálna a "jednoduchá” ako "obyčajní” susedia. Scény, ktoré vedú diváka späť do minulosti - cez kostýmy, relácie z rádia, dobové prejavy a pesničky vysvetľujú aj duchovné prázdno obidvoch dvojíc. Pritom sa nič nedeje, je to len ”normálny”, bežný a každodenný život obyčajných ľudí, akých je na svete najviac.
Štepka, ako autor vidiaci presne toto chce. Všetko, čo píše a hrá, je pre väčšinu. Uvedomuje si to aj pri tvorbe piesní (jeden z jeho veršov hovorí: ”tak mi prepáč tieto staré frázy”), ktoré sú "ľubozvučné” a jednoduché, takže ich bulvárna, kabaretnomestská interpretácia na javisku presne vystihuje a paroduje aj stav tohto žánru v dnešnej našej kultúre.
Štepkovo divadlo bolo a ostáva vždy alternatívne: k skalným, na veľké umenie sa hrajúcim divadlám, k veľkým témam, veľkým životom. Aj veľké postavy dejín uchopuje autor výlučne z ľudskej stránky, z ikon robí živých ľudí, čím ich fixuje v pamäti a zachováva pre históriu. Príkladom môže byť veľká téma, na ktorú sa dosiaľ málokto odvážil: pomerne čerstvá hra Generál, ktorá mala premiéru vlani. Na rozdiel od komorne ladenej a inscenačne nevýraznej Hry o láske ide o výpravné a režijne nápadité inscenovanie témy. Osud M. R. Štefánika, človeka s veľkým ideálom, za ktorým horúčkovito Šiel, a ktorý čiastočne aj dosiahol, zobrazil Štepka neuveriteľne brilantne, čo sa týka obrazu, nápaditosti divadelnej skratky a pritom úplnosti horizontálne - od charakteristiky krajín až po psychologické prepracovanie jednotlivých postáv, ako i vertikálne: Boh, ideály, hviezdy, let.
Hudba a texty piesní nie sú len ilustračné, a odľahčujúce, zábavné či povrchné, naopak, zdôrazňujú tu skratkovitý dej, umocňujú jeho podstatu.
Štepkovo divadlo predstavuje v slovenskej kultúre ojedinelý fenomén, tak ako v Rakúsku hry Nestroya alebo Grillparzera, ktorý má podložie v ľudovom divadle. Nemáme tu na mysli len rad vynikajúcich hercov, ktorí boli pôvodne ochotníci, alebo ktorí v Štepkovom divadle vyrástli a teraz tvoria špičku hereckej elity, máme na mysli autorskú koncepciu, typ autora senzibilného na isté "obyčajné” a pritom podstatné veci života, ktoré svojim ojedinelým spôsobom pertraktuje. Sústavná poloha na hrane komédie a tragédie, ako aj zrušenie akéhokoľvek pátosu relativizáciou vopred daných princípov a hodnôt, zapojenie náhody, to všetko vytvára typ divadla, ktoré nie naivne, ale realisticky rozkrýva pred očami divákov súčasnosť i dejinné mýty. Je to živé divadlo, každou novou témou, ktorú prináša.
Otcovské znamienka
Pretože sa necítim kritičkou drámy a divadla, bude toto pojednanie Otcovských znamienok S. Štepku „len“ pojednaním textu a trochu diváckym pohľadom.
Kniha obsahuje sedem príbehov - výber z produkcie posledných desiatich rokov Radošinského naivného divadla (1987-1997), plus kompletnú dokumentáciu a prehľad. Za každým 20 siedmich príbehov je perexom uvedený autorský komentár. Táto štruktúra sa mi vidí vzácna pre historikov drámy, pretože poskytuje temer všetko: podnet pre vznik drámy, históriu jej vzniku a ďalších modifikácií pôvodného textu, príčiny premien pred uvedením aj po ňom, jej pôsobenie na kritiku, publikum, dobový aj dlhodobý ohlas, neúspechy aj úspech... Je to niečo ako denník, autobiografia, autoreflexia, reflexia dobových politických situácií a ich nepriamy komentár, korešpondencia so známymi osobnosťami, ich reakcie, overujúce „nosnosť“ jednotlivých hier. Tieto prepotrebné informácie často v literárnej histórii chýbajú.
Štepka je rodený rozprávač. Rozpráva situácie, vyberá detaily a pointuje. A tak ako dobrý román je dramatický, s gradáciami a len „potrebnými“ digresiami, tak jeho drámy „rozprávajú“ o tom, čo s a stalo alebo čo videl. Štepka stále rozpráva o sebe a svojej komunikácii - interakcii so svetom. On je pozorovateľom a spiritus mo- vens. To, čo píše, je božské v tom, že sa on sám - excelentný tvorca - netvári bohorovné, jeho veľkosť je v schopnosti primerane prijímať a dávať. Miera vecí, súvislostí a estetická miera, to je podstata génia S. Stepku. Stepkove drámy majú vnútorný psychologický rozmer veľkých románov konca 19. storočia. Zo života vyberá detaily také univerzálne, až sú symbolické. Preto z jeho hier priam vystupujú a ostanú v pamäti typy - charaktery kladné alebo záporné, s ktorými už každý z nás mal dočinenia. Vyvoláva konfrontáciu vlastných skúseností s diváckymi, jeho hry pôsobia katarzne.
Zdanlivo sú to hry o obyčajných životných situáciách, o obyčajných ľuďoch. Ba o tých najobyčajnejších, ktorých osudy sú veľké ťažkosťami, hoci si ich často privodia aj sami. Mnohé však vyplývajú z akýchsi osudových daností, v ktorých človek v živote len pokračuje. Znova sa táto „typológia“ týka základných archetypálnych vecí života.
Štepka hovorí, že svoje hry písal, „šil“ na konkrétne osoby z celkom konkrétnych prostredí. Tento jeho „realizmus“ nadobúda univerzálny rozmer od detailu až k nekonečnu, psychologickou kresbou a zameraním sa na etické hodnoty. Je to naozaj ako „dom, v ktorom sa svet zblížil, malý a veľký“, ako to raz povedala M. Čahojová.
Štepkova komunikatívnosť je skoro bezhraničná. On ide za ľuďmi a neopúšťa ich, nezabúda, a je vďačný za to, čo v nich mohol uvidieť a zvečniť - vymodelovať. Ide za nimi na slovenský vidiek, pretože vie, že aj tam (nielen v Bratislave) sú ľudia vzdelaní, životaschopní a navyše nesmierne skromní. Radošina - počiatočná aj konečná stanica Štepkovej tvorby sa stala jeho žriedlom. Večne sa vracia do seba, do svojej Pamäti a loví odtiaľ autentické postavičky a nezabudnuteľné dojmy, ktoré tvoria svet každého dieťaťa, lebo každý mával svoje kino Pokrok a pamätá si, ako si raz mama „odstrihla vrkoč“. Štepkovo videnie vecí a jeho groteskno je chaplinovsky dojemné a smutné. Súcit preniká všetko, ešte aj z hlúposti a vulgárnosti robí bezmocnosť. Pochopenie šírky života dáva pochopiť aj smrť, ktorá je tu len jeho súčasťou. Pochopenie zároveň vylučuje naivitu, tak často diskutovanú v súvislosti s RND. Dokonca ani viera S. Štepku, že divadlom niečo zmôže, nie je naivná. Jeho divadlo je miestom katarzie, ktorá je atribútom antickej drámy, pranierom hlúposti a hrubosti, ktoré sú atribútmi klasickej komédie a spolu tvoria kvalitné moderné divadlo.
Mária Bátorová