Beno_Milcak - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Ján Milčák pútavý aj v povestiach
Jeho knižný debut (Deväť poviedok, 1978) predbehlo až šesť realizovaných rozhlasových hier pre dospelých ako aj dve divadelné hry. Za svoje rozhlasové hry získal dohromady štyri hlavné ceny na festivaloch pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry. Rozhlasové hry spravili z Jána Milčáka vlastne európskeho klasika tohto žánru. Pre deti vytvoril vyše dvadsať hier a dosť z nich preniklo do vyše ôsmich európskych rozhlasových vysielaní.

Vždy si zakladal na originalite a vyhýbal sa napodobňovaniu. Otváral nové možnosti pre rozhlasovú realizáciu tým, ako pracoval so slovom ukladajúc do strohých, hutných replík významy a sugestívne stvárňujúc postavy výpoveďami o situáciách, do ktorých vstupujú. Perfektným v celej šírke slovesnej tvorby ho robila aj dôsledná kompozícia. Svet v Milčákových textoch býva tajomný a akoby z výšky, z vtáčej perspektívy vypovedá o úsiliach človeka, o jeho veľkostiach, ale aj pochabostiach, ktoré stvára.
Autorská filozofia lekára, ktorý začínal ako učiteľ a na svoje pôsobenie v škole rád spomína v skratke znie: „Človek by mal zostať dieťaťom celý život, mal by si starostlivo chrániť všetky detské vlastnosti, o ktoré ho obral dospelý vek.“ Hranice medzi skutočným a fantazijným neexistujú. Fantazijné s reálnym sa prelína. Tvorivé postoje autora sa prejavujú s príslušnými modifikáciami aj v žánri historickej povesti, do ktorého vstúpil divadelný, rozprávkový, prozaický i poetický majster.

Levočské povesti, sedem literárnych obrazov a rozprávaní o ľuďoch, ľudkoch a dianí v historickej Levoči sa stali Milčákovou ďalšou príležitosťou byť svojský a vyhýbať sa šablónam. Keď si v  povesťovych kompozíciach „postavil“ dobovú scénu s múrmi, s radnicou, troma bránami, podáva a fabuluje na nej živo, dramaticky a vynaliezavo zachované stariny ako inovované deje, odohrávajúce sa hlavne na levočskom rínku a v jeho okolí.

Pozná vyše tucta remeselníkov, od súkenníkov a čižmárov po barchetárov a puškárov ako aj kupcov a boháčov z blízkeho Poľska i Talianska, ojedinele až z arabského sveta. Na scéne nemôže chýbať kat, ctihodní páni richtári, spomenú sa na rínku vystupujúci herci, kaukliari, trubadúri, kúzelníci a významne slúžia autorskej fantázii verklikári, žobráci a kmíni. Popri častých sýkorkách sa v meste vyskytne aj ľudskou rečou hovoriaca mladučká sova plamienka driemavá, čert Tulius je považovaný za veľmi hlúpeho, ale nikto okrem neho nevie vyslobodiť z klietky hanby krásnu Teofilu. A stane sa aj taký zázrak, že sám Mesiac z oblohy rád zavíta na debatu do kováčne majstra Eliáša.

Dávna Levoča je pre jej rodáka malá, no krásna a rozprávková. Autor je predovšetkým ctiteľom pravdy, spravodlivosti a priateľom ľudí, ktorí sú podľa jeho gusta. Pritom nemusí na nič okato upozorňovať, nič násilne zdôrazňovať – deje povestí plynú akoby samy od seba a zbytočné slová z nich povypadávali ešte skôr, ako začal vznikať.

V povesti Šebastiánov klobúk prišiel do Levoče predávať bohatý, ale skúpy a neprajná človek. Silák Šebastián mu musel do mesta vytlačiť cez mokré blato voz naložený vzácnym zlatým a strieborným tovarom. Do svojho klobúka, ako bol v Levoči zvyk, však nedostal nijakú odmenu. Vraj „inokedy“. Potom kupca stihne neobyčajný trest. Všetko z jeho voza, čoho sa pri predaji dotkne, sa zmení na otruby. Pred hnevom mešťanov uteká z mesta a keď sa pristaví u pomocníka voziarov Šebastiána, svedomie sa v ňom ozve. Naplní mu klobúk – lenže už nie otrubami, ale zlatými a striebornými predmetmi. Poctivý Šebastián si varí čaj ako keby sa nič nestalo a keď sa uňho zastaví verklikár, hodí rukou na klobúk, vyber si, čo chceš. Chudobný priateľ si z klobúka skromne vezme len porcelánovú fajočku a autor ho nasleduje iba poznámkou, že „V Šebastiánovom dome sa šírila príjemná bylinková vôňa“.

Doba, v ktorej v meste vládne pyšný richtár a jeho výroky z času na čas posielajú previnilcov do šatlavy, ku katovi na škripec a niekedy aj na najtvrdší trest, pri ktorom sa meštianske paničky dávajú do plaču, taká doba priodvážnym nepraje. Ale nájdu sa takí dvaja vo vyhni kováča Eliáša. Začínajúci učeň Matej smelo odvráva katovi a kováč nepredá voz so striebornými kolesami panovačnému richtárovi. Povie mu otvorene, že na to nemá dosť peňazí, ten je voz pre župana Csákyho...

Ľudské vzťahy v povestiach poznajú súlad i nenávisť, bitky, krádeže i uzmierenia, zriedkavejší súcit i prejavy pomoci a mesto sa vie kochať vo večernej harmónii, keď mešťania obdivujú zahviezdenú oblohu a počúvajú hudbu verklikárov. Šikovní zlodeji sa vedia dostať do Levoče medzi trhovníkmi a pred zotmením sa z nej vyšmyknúť. Keď sa kradne v zohratej dvojici, príde v lese aj k bitke o korisť a menej krutý zostane ležať v tráve. Lenže ukradnutá fajka porcelánka pripraví víťaza tiež o život. Ten sa mu predĺži o deň, lebo musí popravovať kežmarský kat, pretože levočský sa pošmykol a zlomil si nohu.

Obchodník z Krakova, ktorý priviezol pred Vianocami múku z najlepšieho zrna, má vo svojom voze napokon len malý mech z ľanového plátna – a práve z neho zaznieva anjelský spev, vidieť anjelov oblečených ako žobráci so záplatami na šatách. Práve žobrákom odmietol predtým pyšný medovnikár dať zo svojich medovníkov a keď vidí, čo sa deje, uteká z mesta a zúfalý sa doňho pokorne vracia. Z denárov, ktoré rozdal žobrákom pri mestskej bráne, sa najesť nedá, a tak ich poľakaný dovezie domov ako vzácnych hostí, ktorým servírujú pečené pstruhy ma strieborných podnosoch, nalievajú im víno a autor ani raz nemusí povedať, prečo sa tak deje na Štedrý večer.

Svet povestí Jána Milčáka je bipolárny, aký sa ustanovil oddávna. S trápením a s radosťou,s bohatsrvom i s biedou a originálne, nečakané a nejednoznačné striedanie rozprávkovosti,.mystérie i tvrdej skutočnosti ho ozvláštňuje do nevšednej podoby. Sú v ňom lotri i malé hrdinstvá ľudí, ktorí vari ani nevedeli, čo to slovo znamená. Lepšie rozumejú slovám poctivý – nepoctivý. Tak nám je to voľáke bližšie, povedali by tí starodávni.                                                                   
Ján Beňo
(Reflexia o knihe Levočské povesti odznela na klubovom stretnutí v októbri 2017)
Podujatia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Návrat na obsah