Román ZASLEPENIE ako výrazné memento
Spisovateľ Elias Cannetti, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1981, mal veľmi zaujímavý osud, čo je už akoby niečo typické, súvisiace s osobnosťami nielen z literárneho sveta, žijúcimi a tvoriacimi v nezvyčajne búrlivom 20. storočí.
Narodil sa v Bulharsku, v meste dnes zvanom Ruse v roku 1905, zomrel v Zürichu v roku 1994. Pochádzal zo židovskej komunity, vyhnanej v minulosti zo Španielska, a jeho rodina postupne vystriedala viaceré európske krajiny, čo sa prejavilo aj na jeho schopnosti naučiť sa ďalšie jazyky – po rodnom jazyku ladino, čo je zjednodušene povedané židovská španielčina, ovládal ešte bulharčinu, angličtinu, francúzštinu a najmä nemčinu, v ktorej napísal všetky svoje divadelné hry, eseje a štúdie a aj svoj jediný román, o ktorom bude reč. Vo všetkých príspevkoch o ňom po roku 1945 ho charakterizovali ako anglického spisovateľa, píšuceho po nemecky. Po odchode z Bulharska a pobyte v Manchestri rodina zakotvila od roku 1912 vo Viedni, kde v roku 1928 zmaturoval a začal písať svoj jediný román Zaslepenie (Die Blendung). Pokračoval aj v štúdiu prírodných vied, získal doktorát, emigroval z Rakúska až po anšluse, najprv do Francúzska, o rok do Anglicka. Prvý raz sa oženil v roku 1934, s manželkou Venezianou Taubnerovou-Calderonovu zotrval v manželstve až do jej smrti v v roku 1963, hoci jej bol viackrát neverný, mal aj románik so spisovateľkou Iris Murdochovou. Druhý raz sa oženil s Herou Buschorovou v roku 1971, usadili sa v Zürichu. Tam je aj pochovaný neďaleko hrobu Jamesa Joycea, s ktorým mal dosť spoločného aj ako človek a spisovateľ.
Svoj jediný román začal písať ešte pred nástupom nacizmu v Nemecku, dokončil ho v roku 1931, tlačou vyšiel až v roku 1935. Ako kuriozita pôsobí fakt, že tri zväzky rukopisu poslal Thomasovi Mannovi s prosbou na posúdenie, no ten mu tri zväzky vrátil bez prečítania… Cannetti najprv román nazval Kant v plameňoch, hlavnou postavou mal byť filozof Imannuel Kant, no hlavného hrdinu však v konečnej verzii pomenoval Peter Kien, slovom, ktoré možno preložiť aj ako fakľa, pochodeň či trieska. Mladého Cannettiho ovplyvnili viaceré skutočnosti. Jednak to bola Viedeň so svojou umeniu žičlivou atmosférou, nespornou kultúrnou vyspelosťou, tiež pôsobením viacerých osobností, spomedzi ktorých ho zaujal svojimi prednáškami spisovateľ Karl Kraus, nemohol obísť ani prácu Sigmunda Freuda, pôsobiaceho vo Viedni v časoch Cannettiho spisovateľského dozrievania. Pri návštevách Berlína sa stretával aj s Bertoltom Brechtom, Robertom Musilom, Hermanom Brochom či skladateľom Albanom Bergom. No v svojom románe prejavil aj neobyčajne podrobnú znalosť ťažiskových diel svetovej literatúry od antiky až po súčasnosť.
Cannetti román kompozične rozvrhol do troch častí – Hlava bez sveta, Bezhlavý svet a Svet v hlave. Celým románom sa vinie bizarný osud doktora Petra Kiena, významného odborníka na čínsky jazyk a čínsku kultúru. Zjednodušene ho možno označiť 
pojmom homo liber, knižný človek. Celý jeho svet sú knihy, v svojom rozľahlom byte má obrovskú knižnicu, no väčšinu svojich vzácnych kníh má uložených i v svojej hlave, v svojej pamäti, čo vo viacerých súvislostiach pôsobí nereálne. Stieranie hranice medzi reálnym, nereálnym, snovým až surreálnym sa v zložitom tkanive románu stane postupne čímsi až obvyklým, vnímateľ náročného textu musí byť na túto skutočnosť pripravený. Z rovnakých dôvodov je veľmi ťažko načrtnúť čo možno najzrozumiteľnejšiu synopsu románu, je tu príliš veľa odbočiek alebo protikladov v postojoch a vzťahoch postáv, tiež sa strieda rytmus jednotlivých odsekov použitím výlučne krátkych, úsečných viet s časťami, v ktorých dominujú zložitejšie súvetia. Kien stále pracuje na obsiahlych štúdiách z čínskej histórie a kultúry a málo si všíma svet okolo neho. V jeho byte má niečo ako slúžku, niečo ako gazdinú Terezu, v ktorej prebudí záujem o knihy, ale aj jeho peniaze, prekvapujúco sa s ňou ožení, hoci o láske tejto dvojice nemôže byť ani reč. Po prebudení sa chamtivosti u Terezy, rozdelení bytu podľa nových pravidiel, pri ktorom pomáha domovník Benedikt Pfaf, veľmi bizarná postava nielen kvôli tomu, že utýral svoju ženu i dcéru (takéto postavy sú napokon v románe vari všetky, o ktorých ešte bude reč), a po doťahovaní sa s Terezou o Kienov testament učenec vykoná nepochopiteľný krok – zamkýna ju v byte a odchádza žiť akoby do viedenských ulíc. Neprechádza len lacnými hotelmi, ale aj zábavnými lokálmi, ako bol napríklad jeden z mnohých, nazvaných Ideálne nebo, v ktorom sa zoznamuje s hrbatým trpaslíkom Ribarekom (jeho nemecké priezvisko Fischerle ako jediné L. Šimon preložil), vynikajúcim šachistom, snívajúcom o titule majstra sveta v tejto kráľovskej hre. Vznikne medzi nimi zvláštne priateľstvo, či skôr len náznak, hoci ťažko možno u Kiena vybadať schopnosť úprimne sa s kýmkoľvek priateliť. Ribarek však zneužije Kienovu vášeň ku knihám a zariadi si svojský podnik, súvisiaci so záložňou Terezianum, kde možno dať do zálohy aj knihy… Má pomocníkov, ktorým Kien, stojaci akoby na stráži pred záložňou, platí za to, že balíky kníh do záložne nedajú. Po konflikte na tomto mieste Kiena odvádzajú na políciu, ten má zmätené vidiny a predstavy o smrti Terezy, ktorú zamkol v svojom byte, prepúšťajú ho však na slobodu. Ribarekovi sa takmer jeho sen splní, mení po zručnom zásahu krajčíra svoj celkový výzor, zdanlivo stratí hrb, má premyslenú cestu do Paríža, no dočká sa ponižujúcej smrti. Kien sa na čas ubytuje u domovníka, dokonca sa stáva pomocou zvláštneho domovníkovho priezoru vo dverách sliedičom za nájomníkmi a návštevníkmi domu, situácia sa mení, keď ho v poslednej časti románu príde navštíviť jeho brat Georges, ktorý v Paríži šéfuje psychiatrickej liečebni a celkovo pôsobí ako jediná jednoznačne kladná postava knihy. Má v úmysle dostať Petra z nezmyselnej situácie, zbaví ho domovníka i Terezy, pretože uplatní svoje psychiatrické skúsenosti a empatickú povahu, ktorá je v príkrom rozpore s Petrovým mizantropizmom. Po zaujímavom dialógu o odkaze nielen antických homérovských eposov odcestuje späť do Paríža s dobrým pocitom, že Petra vrátil nielen do jeho bytu, k jeho knihám a niekdajšiemu spôsobu života bez Terezy i domovníka. Peter Kien sa však rozhodol inak, rozloží v svojom byte veľký požiar a končí v jeho plameňoch. Oheň tu však nemá žiadny očistný účinok, niet nádeje pre Fénixa...
pojmom homo liber, knižný človek. Celý jeho svet sú knihy, v svojom rozľahlom byte má obrovskú knižnicu, no väčšinu svojich vzácnych kníh má uložených i v svojej hlave, v svojej pamäti, čo vo viacerých súvislostiach pôsobí nereálne. Stieranie hranice medzi reálnym, nereálnym, snovým až surreálnym sa v zložitom tkanive románu stane postupne čímsi až obvyklým, vnímateľ náročného textu musí byť na túto skutočnosť pripravený. Z rovnakých dôvodov je veľmi ťažko načrtnúť čo možno najzrozumiteľnejšiu synopsu románu, je tu príliš veľa odbočiek alebo protikladov v postojoch a vzťahoch postáv, tiež sa strieda rytmus jednotlivých odsekov použitím výlučne krátkych, úsečných viet s časťami, v ktorých dominujú zložitejšie súvetia. Kien stále pracuje na obsiahlych štúdiách z čínskej histórie a kultúry a málo si všíma svet okolo neho. V jeho byte má niečo ako slúžku, niečo ako gazdinú Terezu, v ktorej prebudí záujem o knihy, ale aj jeho peniaze, prekvapujúco sa s ňou ožení, hoci o láske tejto dvojice nemôže byť ani reč. Po prebudení sa chamtivosti u Terezy, rozdelení bytu podľa nových pravidiel, pri ktorom pomáha domovník Benedikt Pfaf, veľmi bizarná postava nielen kvôli tomu, že utýral svoju ženu i dcéru (takéto postavy sú napokon v románe vari všetky, o ktorých ešte bude reč), a po doťahovaní sa s Terezou o Kienov testament učenec vykoná nepochopiteľný krok – zamkýna ju v byte a odchádza žiť akoby do viedenských ulíc. Neprechádza len lacnými hotelmi, ale aj zábavnými lokálmi, ako bol napríklad jeden z mnohých, nazvaných Ideálne nebo, v ktorom sa zoznamuje s hrbatým trpaslíkom Ribarekom (jeho nemecké priezvisko Fischerle ako jediné L. Šimon preložil), vynikajúcim šachistom, snívajúcom o titule majstra sveta v tejto kráľovskej hre. Vznikne medzi nimi zvláštne priateľstvo, či skôr len náznak, hoci ťažko možno u Kiena vybadať schopnosť úprimne sa s kýmkoľvek priateliť. Ribarek však zneužije Kienovu vášeň ku knihám a zariadi si svojský podnik, súvisiaci so záložňou Terezianum, kde možno dať do zálohy aj knihy… Má pomocníkov, ktorým Kien, stojaci akoby na stráži pred záložňou, platí za to, že balíky kníh do záložne nedajú. Po konflikte na tomto mieste Kiena odvádzajú na políciu, ten má zmätené vidiny a predstavy o smrti Terezy, ktorú zamkol v svojom byte, prepúšťajú ho však na slobodu. Ribarekovi sa takmer jeho sen splní, mení po zručnom zásahu krajčíra svoj celkový výzor, zdanlivo stratí hrb, má premyslenú cestu do Paríža, no dočká sa ponižujúcej smrti. Kien sa na čas ubytuje u domovníka, dokonca sa stáva pomocou zvláštneho domovníkovho priezoru vo dverách sliedičom za nájomníkmi a návštevníkmi domu, situácia sa mení, keď ho v poslednej časti románu príde navštíviť jeho brat Georges, ktorý v Paríži šéfuje psychiatrickej liečebni a celkovo pôsobí ako jediná jednoznačne kladná postava knihy. Má v úmysle dostať Petra z nezmyselnej situácie, zbaví ho domovníka i Terezy, pretože uplatní svoje psychiatrické skúsenosti a empatickú povahu, ktorá je v príkrom rozpore s Petrovým mizantropizmom. Po zaujímavom dialógu o odkaze nielen antických homérovských eposov odcestuje späť do Paríža s dobrým pocitom, že Petra vrátil nielen do jeho bytu, k jeho knihám a niekdajšiemu spôsobu života bez Terezy i domovníka. Peter Kien sa však rozhodol inak, rozloží v svojom byte veľký požiar a končí v jeho plameňoch. Oheň tu však nemá žiadny očistný účinok, niet nádeje pre Fénixa...Cannetti v svojom jedinom románe anticipoval viaceré súvislosti, späté s nástupom a upevňovaním nacizmu v Nemecku a Rakúsku. Nejde len o pálenie kníh, aké sa odohralo v roku 1933 v Nemecku v rôznych mestách a zrejme by takýto osud stihol aj Cannettiho knihu, keby bola už vtedy vydaná, ale najmä o zaslepenosť, ktorej hlboko prepadli vari všetky postavy tohto po každej stránke náročne komponovaného románu, a táto obludná slepota postihla široké masy v hitlerovskom Nemecku a po roku 1938 aj Rakúsku. V postave domovníka Pfafa je predobraz SA-manov, primitívnych a surových darebákov a kriminálnikov, ktorí svojimi výčinmi dláždili cestu Hitlerovi a jeho nohsledom. Cannetti neskôr v svojom známom diele Masy a moc (Masse und Macht) objasnil svoje poznanie a skúsenosť s deštrukčným pôsobením moci na masy, a túto štúdiu možno považovať za niečo ako pendant k románu Zaslepenie. Čitateľ však môže oceniť i skutočnosť, že Cannetti využíva motívy a alúzie z ťažiskových diel svetovej literatúry, nielen z Homéra, Danteho či Cervantesa, ale aj Grimmelshausena, Kafku alebo Joycea. Ako hlavný motív však treba podčiarknuť zaslepenie a slepotu v rôznorakých podobách, ktorá vedie nielen jedincov, no celú spoločnosť do záhuby, ako sa to preukázalo v Tretej ríši. Tieto spomenuté skutočnosti kládli veľké nároky na prácu prekladateľa. Treba podčiarknuť a oceniť, že neľahkej úlohy sa zhostil Ladislav Šimon bravúrne. Zložitý text plný rôznych štylistických, sémantických, frazeologických či literárnych nástrah pretlmočil do slovenčiny s využitím maximálnej šírky slovnej zásoby a viacerých štylistických rovín, vrátane slangu či hovorového jazyka.
Jozef Špaček
Ladislav Šimon získal za preklad tohto diela Prémiu Literárneho fondu za rok 2019 - odkaz TU
Recenzia na Cannettiho román v preklade Ladislava Šimona vyjde v Romboide č. 6.