Ivan Čičmanec: TRI PRÍSPEVKY ODVYSIELANÉ V RÁDIU DEVÍN V R. 2018
1. NARCISTICKÉ TRENDY V SÚČASNEJ LITERATÚRE
Najdiskutovanejšou témou v nórskej literature posledných rokov je fenomén takzvanej literatúry skutočnosti. Tento termín označuje istý druh autobiografického románu, v ktorom autor primárne píše o vlastnom živote, vrátane chúlostivých tém ako sexualita, psychické problémy, rodinné nezhody alebo rozličné neresti. Priam povestným sa stal šesťdielny román Karla Ove Knausgaarda Môj boj z rokov 2009 až 2011, na ktorého hodnotení sa doteraz nórska odborná aj laická verejnosť nedokáže zhodnúť. Jedni ho považujú za epochálne dielo, ktoré otvorilo nový typ literárnej estetiky, a to nielen v rámci nórskej literatúry, iní v ňom zase vidia lacnú sebareklamu a bulvárny gýč, ktorý nadbieha senzáciechtivému čitateľovi. Zvláštnosťou Knausgaardovho megarománu je nielen jeho autobiografický charakter, pri ktorom sa autor punktičkársky pridržiava svojej empirickej skúsenosti, ale aj to, že záznamy svojich zážitkov nijako umelecky nemodifikuje. Všetky postavy románu sú vzaté priamo z Knausgaardovho života, a autor ich predstavuje pod ich skutočnými menami, pričom nevynecháva ani také ich zvláštnosti, ktoré by čo len trochu slušný a ohľaduplný človek mal zamlčať. Je preto pochopiteľné, že Knausgaardovo dielo sa stretlo nielen s literárno-kritickymi výhradami, ale aj s obvineniami autora z nedostatku taktu a etickej uvedomelosti.
Knausgaardov román je príkladom dosť nápadného trendu v súčasnej svetovej literatúre. Ak ostaneme v Nórsku, veľký rozruch tu pred dvoma rokmi vyvolal román Vigdis Hjorthovej Dedičnosť a prostredie, v ktorom autorka nepriamo obviňuje svojho už nežijúceho otca zo sexuálneho zneužívania, kým bola ešte dieťaťom. Hjorthová na rozdiel od Knausgaarda nedala svojim postavám skutočné mená, dejový rámec jej románu však zreteľne ukazuje, že má na mysli svoje vlastné príbuzenstvo. Autorka dosiaľ nevysvetlila, či príbeh jej sexuálneho zneužívania vlastným otcom je pravdivý alebo nie, skrýva sa iba za princíp umeleckej slobody a za fiktívnosť každého beletristického diela. Veci sa však ujala Hjorthovej sestra Helga, povolaním právnička, keď v roku 2017 vydala polemický román Slobodná vôľa , v ktorom sa usiluje dokázať, že sestrine obvinenia voči ich otcovi sú čírym výmyslom.
Trochu iný druh autobiografickosti predstavuje rozsiahle, zatiaľ neukončené románové pásmo Ketila Bjørnstada Toto bol môj svet, v ktorom autor pomerne mechanicky opisuje rozličné etapy svojho života. Keďže je nielen spisovateľom, ale aj známym hudobníkom, má živý kontakt s viacerými oblasťami nórskeho kultúrneho života, čo vo svojej próze rád zdôrazňuje. Tým jeho rozprávanie nadobúda na šírke, o to väčšmi však stráca na hĺbke. Má síce určitú dokumentárnu hodnotu, umelecky však čitateľa nepresviedča.
Žáner povrchovej autobiografickosti sa neobmedzuje na Nórsko, ale šíri sa dnešným svetom ako epidémia. Jeho autori sa neraz tvária seriózne a učene, v skutočnosti však literatúru iba zriedka obohacujú. Zväčša sa vopred vzdávajú vizionárskeho pohľadu pod povrch javov, aký bol vždy znakom umelecky hodnotnej a myšlienkovo hlbokej literatúry. Redukujú mnohotvárnosť a mnohovrstevnosť skutočnosti na mechanické zaznamenávanie vlastných zážitkov, pričom neraz celkom otvorene bulvarizujú svoje rozprávanie vynášaním či už pravdivých alebo vymyslených pikantností. Takáto povrchnosť zákonite znižuje aj možnosť psychologickej alebo politickej údernosti, ktorú by takéto rozprávanie pri umelecky citlivejšom prístupe mohlo mať. Ťažko sa ubrániť dojmu, že hlavnou hybnou silou takýchto autorov je narcizmus, či už je to ich vlastná náklonnosť k sebaobdivu alebo vypočítavé brnkanie na módnu strunu nekritického egocentrizmu a exhibicionizmu dnešného človeka. Po oslabení pozície náboženstva a páde spoločenských utópií akoby ľuďom ostalo vlastné ego jedinou istotou a hodnotou. Toto by nemuselo byť literatúre na škodu, keby sa autori a ich čitatelia odvažovali vnímať seba aj svet v celej ich komplexnosti. Popularita narcisticky orientovanej literatúry však nasvedčuje, že priemernému človeku dneška chýba na to potrebná mentálna hĺbka aj odvaha.
2. SKRYTÁ ESTETIKA ÚŽITKOVOSTI
V dnešnej pragmatickej a merkantilistickej dobe si nezaškodí pripomenúť, že jednou z vlastností, čo odlišujú ľudí od zvierat, rastlín a neživej prírody, je ich estetický zmysel. Dá sa to charakterizovať ako schopnosť vnímať nielen utilitárnosť vlastnej aktivity, ale aj jej podpovrchové dimenzie, jej vnútornú, od praktických účelov nezávislú hodnotu. Odvážime sa tvrdiť, že autentický vedec má viac potešenia zo samotného bádania než z jeho výsledku, práve tak ako klaviristu viac uspokojuje samotná hra na klavíri než prípadná finančná odmena, čo za ňu dostane. Rovnako tenistu síce teší každé víťazstvo nad súperom, skutočnú radosť mu však prináša samotná hra, vlastné technické či taktické majstrovstvo a v neposlednom rade rytmus hry, ktorý je svojím spôsobom metaforou večného pôsobenia kozmických síl.
Podobný spôsob nazerania môžeme aplikovať na estetiku úžitkových predmetov. Určite nie je náhoda, že ľudia všetkých kultúr sa od nepamäti usilovali ozdobovať predmety každodennej potreby, či už to boli džbány, taniere alebo kusy šatstva, doplnkovými dekoráciami. Neuspokojovali sa s ich účelovosťou, ale robili z nich umelecké diela, ktoré im slúžili na živobytie či uľahčenie práce, ale popritom vyvolávali v nich aj estetický pôžitok. Toto úsilie estetizovať si životné prostredie, nachádzať takpovediac skrytú erotiku vecí, sa však neobmedzuje na vonkajškovú dekoráciu predmetov, ale je prítomné aj v samotnom ich tvare alebo vo vyžarovaní ich materiálnej štruktúry. Ak si napríklad odmyslíme, na aký účel sú zhotovené predmety ako sekera, sud, fľaša alebo vtáčia klietka, nič nám nebráni, aby sme v nich nevideli abstraktné alebo polo-abstraktné sošky, majúce svoju autonómnu, na svojom praktickom upotrebení nezávislú estetickú kvalitu. Nakoniec, niektoré smery moderného umenia ako dadaizmus či pop-art si toto uvedomovali a predstavovali úžitkové predmety ako citáty z každodennej skutočnosti, ktoré však tým, že boli dávané do estetického kontextu, prekračovali rámec svojho pôvodného určenia a stávali sa svojou vlastnou ideou.
Mnohé úžitkové predmety možno pri sústredenom pozorovaní vnímať aj ako metafory čohosi zdanlivo celkom iného. Tak napríklad nožnice nám môžu pripomenúť dolnú časť tela dlhonohej ženy, v mužskom obleku môžeme zase vidieť obraz človeka bez hlavy, prstov a chodidiel. Obzvlášť fascinujúcim, takmer surreálnym predmetom býva poľný strašiak, tento odnepamäti verný, mlčanlivý druh roľníkov a záhradkárov. Väčšina úžitkových predmetov však pôsobí na naše estetické cítenie silou svojej výtvarnej idey, ktorá je v podstate abstraktná, a preto nadčasová, prekračujúca nielen naše poňatie úžitkovosti, ale aj súradnice zmyslového vnímania všeobecne. Tento filozoficko-estetický rozmer ľudských výtvorov fascinoval najmä futuristov a konštruktivistov, ktorí v strojoch, motorových vozidlách aj v moderných architektonických konštrukciách videli symboly a či metafory dynamiky samotného bytia, ako aj odraz pochodov nášho myslenia a nutkania skúmať svoje životné prostredie.
Obzvlášť sugestívnym príkladom nevtieravej estetiky úžitkovosti je bicykel, vynález z raného štádia modernej doby, ktorý v našich časoch prežíva svoju renesanciu. Hoci je to ešte technicky nenáročný dopravný prostriedok,ktorý nepoháňa nijaký motor, ale sila ľudského organizmu, má už v sebezreteľné príznaky modernej estetiky. Kovová konštrukcia s niekoľkými gumovými doplnkami, ktorá striedavo stojí a krúti sa, predstavuje ideu nadčasovej aerodynamickosti, ako aj túžby človeka po mentálnom vývoji a metafyzickom poznaní. Na bicykel sa môžeme pozerať ako na konštruktivistickú sochu, majúcu úžitkové určenie, súčasne však aj ako na metaforu živého tvora, ktorý sa zásluhou ľudskej sily a umu dokáže správať rozumne, a ktorý svojho majiteľa nikdy nezradí. Keď si navyše uvedomíme, že bicykel nijako neškodí nášmu životnému prostrediu, môžeme konštatovať, že tento vynález stelesňuje najlepšie stránky tak ľudskej technickej vynachádzavosti, ako aj ľudského estetického cítenia.
3. STÁDNY ČLOVEK KEDYSI A DNES
Americký spisovateľ Edgar Allan Poe vo svojej poviedke Muž davu z roku 1840 opisuje stretnutie precitliveného rozprávača so záhadným starcom, ktorý sa neprestajne potuluje medzi chodcami veľkomesta bez toho, že by sa komukoľvek prihovoril alebo vykonal nejaké samostatné rozhodnutie. Rozprávač dospeje k záveru, že tento starec je „muž davu“, alebo „davový človek“, čiže zosobnenie vlastností všetkého, čím sa vyznačuje ľudský dav s jeho anonymitou, pasivitou a neoriginalitou. Pre Poea, podobne ako pre jeho súčasníkov Sörena Kierkegaarda alebo Maxa Stirnera, bol jednotlivec jediným autentickým poznávacím subjektom, kým ľudský dav predstavoval nepravdu, neslobodu a neoriginalitu. Napriek tomu, ako naznačuje spomínaná poviedka, človek má v sebe vrodené nutkanie skrývať sa v dave, nekriticky preberať kolektívne stereotypy a prenechávať iným, aby definovali jeho životné hodnoty a spravovali jeho rozhodovanie. Je to cesta najmenšieho odporu, ktorá človeku zdanlivo umožňuje život bez väčšej duševnej námahy, zároveň ho však oberá o možnosť využívať svoje mentálne vybavenie na plnokrvné, slobodné a tvorivé žitie.
V tomto sebadeštruktívnom nutkaní možno vidieť jednu z príčin vznikania a pôsobenia masových hnutí, či už politického, náboženského, kultúrneho alebo športového charakteru. Jednotlivec sa cíti bezpečnejšie, ak je krytý spoločenstvom podobne zmýšľajúcich ľudí, pričom neraz ani nezbadá, že sa príslušnosťou k organizovanému celku vzdáva časti svojich individuálnych práv a možností. Týmto, samozrejme, nechceme povedať, že každá organizovanosť je rovnako nebezpečná, ani že každý z nás sa členstvom v nejakom spolku nevyhnutne stáva davovým človekom. V životnej praxi sa pri bdelom rozhodovaní dá celkom dobre skĺbiť individuálna identita s identitou kolektívnou, ide len o to, aby sa človek aj naďalej rozhodoval sám za seba a nedával si nanucovať verejne proklamované priority ľudského stáda.
Rozvoj demokracie a technický pokrok vytvorili pre človeka dosiaľ nevídané možnosti osobnej realizácie a takého stupňa slobody, o akom naši predkovia ešte pred tromi-štyrmi generáciami mohli iba snívať. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa už zdalo, že prinajmenšom v západných demokraciách konečne nastáva vek ozajstne slobodného človeka. Mladí ľudia však namiesto toho, aby sa chopili príležitosti a využívali novozískaný spoločenský priestor, začali snívať o najrozličnejších utópiách, od hipisáckeho návratu k prírode až po komunistický ideál stalinistického či maoistického typu. Väčšina z nich však nakoniec aj tak prebrala meštiacke hodnoty svojich rodičov. Protagonisti takzvaných mládežníckych revolt sa síce vehementne prihovárali za nové poriadky a výmenu stráže pri spoločenskom kormidle, súčasne však chceli nechať represívny spoločenský model nedotknutý, ba v niektorých ohľadoch sa zasadzovali za jeho sprísnenie.
A čo vidíme dnes? Nedávno som počul istú asi 35-ročnú nórsku novinárku nariekať, že v dušiach väčšiny svojich rovesníkov nachádza iba púšť a prázdnotu, bezmyšlienkovité prispôsobovanie sa módnym trendom, číre vegetovanie bez ideálov a bez úsilia dať svojmu životu uvedomene individuálne smerovanie. Zdá sa, že toto je dosť výstižná diagnóza našej doby. Dnešní mladí ľudia sa už síce nezdružujú do spolkov, neustále však poškuľujú po svojich susedoch a slepo kopírujú ich spôsob života, ktorý je vo väčšine prípadov takisto odkukaný od iných. Často spomínané vystatovanie sa a klebetenie na sociálnych sieťach je iba jedným z mnohých symptómov tejto novej stádnosti. Keby Edgar Allan Poe napísal svoju poviedku dnes, asi by si za jej antihrdinu nezvolil vädnúceho starca, ale fičúrsky vyobliekaného, potetovaného mladíka, ktorý s ustrnutým úsmevom na tvári hľadí na svoj mobil, zatiaľ čo jeho skutočný život sa stráca v nenávratne.