Nora Baráthová: Odraz dejín Horného Spiša v literatúre
(prednesené na Literárnom večeri pri príležitosti osláv 750. výročia udelenia mestských práv mestu Kežmarok dňa 11. septembra 2019)
Historická beletria je najpopulárnejšou a najprístupnejšou formou priblíženia histórie čitateľom – na základe čítania historických próz čitateľ spozná určitý úsek našich či svetových dejín a kolorit danej doby. Preto by mala byť základom historického románu autentickosť príbehu a jeho stavba na historických faktoch. Od toho faktoru totiž záleží poznávacia a výchovná stránka akéhokoľvek historického umeleckého diela. Pravda, sú aj prózy, ktorých námet je stavaný na dobrodružnosti príbehu, a tak môže byť zasadený do akéhokoľvek historického obdobia. V každom prípade si však získa vďačných čitateľov.
K systematickému rozvoju historickej literatúry u nás dochádza až v 1. pol. 19. stor. za čias štúrovcov, ktorí sa snažili návratom do dejín pozdvihnúť povedomie Slovákov, a o to isté sa pokúšali aj spisovatelia matičných rokov. Po vzniku I. ČSR sa historický román u nás zameral viac na regionálnu históriu. Po roku 1948 sa začal historický román na dlhú dobu zaznávať a bol viac – menej trpený. Jedni z literárnych kritikov ho považovali za gýč, ďalší za odreagovanie sa autora od „pálčivých problémov súčasnosti“. Po roku 1989 zase možnosti na rozvoj historickej prózy boli, avšak vo väčšine dnešných historických románov lacná fantázia a dobrodružnosť prevažuje nad serióznymi faktami. Autori sa doslova takto prispôsobujú taktiež lacnému čitateľskému vkusu a hlavne vydavateľom, ktorým ide predovšetkým o komerčnosť a prosperitu.
História Spiša je prebohatá na rôzne udalosti – prví ľudia sa tu usadili už pred vyše 100 tisícmi rokmi. Cez Spiš prešlo aj veľké sťahovanie národov. V 6. – t8. storočí sa objavujú na Spiši Slovania a zakladajú si osady pri riekach, vrchoch a hlavne pri obchodnej ceste, ktorá spájala Orient so severom Európy. Po vyplienení Uhorska tatárskymi hordami začínajú v polovici 13. storočia prichádzať na Spiš nemeckí kolonisti a usadzujú sa v blízkosti pôvodného slovanského obyvateľstva. Prvé ich spoločné mestá a mestečká začínajú vznikať v 2. polovici 13. storočia. Postupom času sa na Spiš prisťahovali ďalšie národy. Bola to práve symbióza kultúr viacerých národností a etnických skupín, ktorá urýchlila hospodársky, ale aj kultúrny rozvoj Spiša. Niet divu, že bohatá história spišských miest a dedín zaujala nielen slovenských, ale aj maďarských, nemeckých a poľských autorov. Literatúru o Spiši – samozrejme nie úplnú – rozdelíme do nasledujúcich časových úsekov:
1. Najstaršia história Horného Spiša
O najstaršej histórii Spiša píše bratislavský autor Pavel Dvořák vo svojej knihe Odkryté dejiny – zväzok Prví ľudia v Československu (Bratislava, Pravda 1980). Kapitoly Hľadanie československého paleolitu a Poklad gánovského hrádku sú venované obci Gánovce pri Poprade, kde sa v travertínovej kope našiel jedinečný výliatok lebečnej kosti neandertálca. Ďalšia kniha toho istého autora Dávnoveké Slovensko (Bratislava, Pravda 1974) obsahuje kapitolu Trójska vojna, kde sa píše o tzv. spišských Mykénach na Myšej Hôrke v blízkosti Spišského Štvrtku a kapitolu Výrečné mlčanie Spišského hradu, kde je reč o veži so staršími základmi než je samotný hrad. Zo Spiša pochádzajúci autor František Cecko-Kubernát svojimi dvoma knihami pre mládež: Medenou stopou (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1978) a Rysie kože (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1981) veľmi prístupnou formou približuje mládeži život našich predchodcov z čias mladšej doby kamennej, t. j. asi spred 5 tisíc rokov.
2. Horný Spiš v 10. – 12. storočí
Históriu Spiša nepísali len veľké mestá, ale aj malé obce. Dodnes priťahuje zvedavosť tajomstvo obce Vojňany, kedysi volanej Kríg, nad ktorou sa vypína vrch zvláštneho tvaru podoby truhly a podľa povesti je údajne umelého pôvodu – vraj na tomto mieste kedysi zúrila bitka medzi Keltmi a Germánmi, v ktorej padol nevedno čí kráľ a vojaci v helmách nanosili hlinu na jeho hrob, pričom vytvorili tento vrch. A táto vojna sa zachovala v pomenovaní obce do súčasnosti (Krieg = vojna). Zatiaľ nevieme, kde sa zachoval rukopis historického románu Knieža krígovské od spišského katolíckeho kňaza Jozefa Cehulu, zvaného aj Pastorello, ktorý pochádzal zo spišských Letanoviec. Román je situovaný do 10. storočia a píše o zastavení sa sv. Vojtecha v Krígu, kde mal pokrstiť tamojšieho zemepána Noe Edena. Žiaľ, Cehula ako kňaz nemohol svoje diela po roku 1950 vydávať knižne a v jeho pozostalosti ostalo viacero rukopisných historických románov. Do 12. storočia situoval svoj román Pád anjela (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1967) Ladislav Granč-Cselényi, rodák zo Spišského Podhradia. Dej sa odohráva na poľskom hrade Czorstyn a na Spišskom hrade.
3. Horný Spiš a Tatári (1241 – 42)
Hoci dodnes nie je isté, či Tatári skutočne prišli na Spiš, naši spisovatelia písali si knihy podľa vlastnej predstavy. Ťažké časy 1. polovice 13. storočia zvečnil spišskobeliansky rodák Matej Vojtáš v románe Tatárska pohroma (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1970), ktorý vyšiel vo viacerých vydaniach. V románe sa stretávame s menami prvých známych spišských veľmožov – so saským grófom, neskôr spišským županom Arnoldom i jeho synom Jordánom, ktorí patrili k zakladateľom známeho spišského rodu Görgey, i s bojovníkom Poľanom – zakladateľom rovnomennej obce pod Braniskom. Spornej otázke pobytu Tatárov na Spiši sa venuje aj už spomínaný historik Pavel Dvořák v treťom zväzku svojej knihy Odkryté dejiny – Staré Slovensko (Bratislava, Pravda 1975) v kapitole Tatári na Slovensku. V tej istej knihe uvádza aj kapitolu Môj dom – môj hrad o zaniknutej spišskej obci Zalužany, ktorá mala vzniknúť po odchode Tatárov.
4. Horný Spiš v 15. storočí
Kým 14. storočie bolo na Spiši doslova chvíľkou oddychu, čo dokresľuje napr. aj skutočnosť, že zatiaľ sme sa nestretli s dielom, ktoré by písalo o tomto období, 15. storočie bolo skutočným opakom. Cez kraj prechádzali niekoľkokrát „spanilé jazdy“ husitských vojsk, šíriac svoje idey slovom i mečom, na Spiši sa usadili nástupcovia husitov – jiskrovci a bratríci. Najznámejší z nich bol Peter Aksamit, ktorého sídlo bolo na hrade Plaveč a zrejme aj v Haligovských skalách, pretože po ňom sa dodnes menuje tamojšia jaskyňa Aksamitka. Tomuto historickému obdobiu sa venoval predovšetkým český spisovateľ Alois Jirásek v treťom dieli trilógie Bratstvo (Bratislava, SVKL 1954). V románe spomína autor aj kostol v Lechnici neďaleko Červeného Kláštora, kde bratrícky hajtman Talafús zavraždil svoju nevernú milú Máriu. Čiastočne sa tejto téme prechodu husitov cez Spiš venuje aj román Nory Baráthovej Meč a srdce (Kežmarok, JADRO 2015).
Do prvej polovice 15. storočia kladie svoj román Januš z Braniska (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1974) aj Ján Štiavnický, rodák zo Spišských Vlách. V samotnej knihe síce žiadne datovanie nenachádzame, len si ho rekonštruujeme na základe panovania rodu Rozgonyi na Spišskom hrade a rodu Perényi na Šarišskom hrade. Fiktívny príbeh poukazuje na život hradného panstva a život poddaných.
5. Horný Spiš v 16. – 19. stor.
Literatúra tohoto obdobia sa sústreďuje prevažne na históriu dvoch popredných a najväčších spišských miest – Levoče a Kežmarku. Iné spišské mestá sú zachytené len sporadicky.
a/ História Levoče
Autentický život starej Levoče v 16. – 17. storočí zobrazujú levočskí kronikári. Sperfoglova kronika vyšla aj v slovenskom preklade v knihe súčasného bratislavského historika Júliusa Sopku Kroniky stredovekého Slovenska (Bratislava, RAK 1995). Ďalšiu – Levočskú kroniku spísal Gašpar Hain, no dočkala sa zatiaľ len nemeckých a maďarských vydaní (Lőcse 1910 – 1913). Je veľkou škodou, že dodnes z nej neexistuje slovenský preklad, pretože kronikár Hain nezachytáva len udalosti a zaujímavosti z Levoče, ale aj z Kežmarku, Ľubice, Vrbova, Spišskej Soboty, Spišskej Novej Vsi a viacerých spišských mestečiek a dediniek.
Levoča sa stala pokladnicou príbehov predovšetkým pre mnohých maďarských spisovateľov. Nepochybne najznámejším a určite dodnes neprekonaným románom o histórii Levoče je mnohokrát vydané dielo Levočská biela pani (Bratislava, Tatran 1966) od jedného z najväčších maďarských spisovateľov Mórica Jókaiho, ktorý zobrazil doznievanie Rákócziho povstania na začiatku 18. stor. Nemenej slávny je aj román Čierne mesto od Kálmána Miksátha (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1962). Kniha zachycuje spory Levoče a rodiny Görgey z Hrhova, jednej z najstarších spišských rodov, ku ktorým došlo tiež na začiatku 18. storočia.
Avšak o Levoči písali aj Slováci. Na Levoču sa zameral jeden z najväčších autorov slovenského historického románu – bratislavský spisovateľ Ľudo Zúbek v knihe príbehov Skrytý prameň (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1963). Rovnomenná poviedka, datovaná do roku 1520, predstavuje monológ drevorezbárskeho tovariša Krištofa, ktorý pre spreneveru peňazí, poslaných majstrom Pavlom pre krakovského drevorezbára Víta Stwosza, je odsúdený ako zlodej na stratu pravej ruky. Po vykonaní rozsudku sa chce Krištof pomstiť majstrovi Pavlovi tým, že mu zničí sochu Madony, pripravenú pre miestny kostol sv. Jakuba. No práve krása tejto sochy tak očarí nešťastného Krištofa, že sa jej nedokáže dotknúť. Príbeh bol sfilmovaný pod názvom Majster kat. O majstrovi Pavlovi hovorí aj rozhlasová hra levočského lekára Jána Milčáka pod názvom Pavol rezbár (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1977).
Jozef Cehula-Pastorello stihol ešte vydať román Vojna richtárov (Trnava, Spolok sv. Vojtecha 1949). Poukázal v ňom na spor Levoče a Spišskej Soboty, ktorý vznikol v roku 1525 z hlúposti a nepozornosti – pisár vo Viedni omylom nazval sobotského richtára levočským richtárom, čo Levočania považovali za urážku. Spišská Sobota patrila v tom čase medzi trinásť miest, ktoré v roku 1412 uhorský panovník Žigmund zálohoval Poľsku. Do sporu sa zamiešal aj starosta zálohovaných miest a výsledkom bolo to, že si Levoča a Spišská Sobota navzájom zakázali návštevu svojich jarmokov a tento zákaz postupne platil pre všetky zálohované mestá.
Viacero diel vzniklo o vyše storočnej vojne Levoče proti Kežmarku pre právo skladu. Právo skladu, podľa ktorého bolo možné zastavovať cudzích obchodníkov a donútiť ich v meste predávať tovar aj mimo trhov, mali na Spiši len dve mestá – Levoča a Podolínec. Kežmarok získal toto právo podvodom, a to mu Levoča nemohla zabudnúť.
Táto vojna zaujala viacerých maďarských i slovenských autorov. Maďarský autor Viktor Szombathy napísal román Két kard – két oroszlányi (Budapest, Móra 1976) – Dva meče – dva levy. Je veľkou škodou, že tento román sa dodnes nikto nepodujal preložiť. Starší spišský historik Jozef Hajnóczy napísal divadelnú hru A késmárki bíró lánya (Igló 1920) – dcéra kežmarského richtára. Námet na túto hru našiel v známej Levočskej kronike od Gašpara Haina. Ladislav Granč-Cselényi vydal román pre mládež Lukáš Havran (Bratislava, Mladé letá 1961). Román na pozadí bojov Levoče a Kežmarku zobrazuje aj politickú situáciu v Uhorsku po bitke pri Moháči v roku 1526, keď mala krajina istý čas dvoch panovníkov – majiteľa kežmarského hradu Jána Zápoľského a Ferdinanda Habsburského. Vojne oboch miest je venovaná už spomenutá kniha Nory Baráthovej Meč a srdce (Kežmarok, JADRO 2015).
b/ História Kežmarku
Z histórie Kežmarku zaujala našich a maďarských spisovateľov predovšetkým už spomínaná storočná vojna s Levočou. Ale sedemstopäťdesiatročná história Kežmarku má aj veľa iných zaujímavých príbehov. Niekoľko z nich zvečnila kežmarská rodáčka, spisovateľka a historička Nora Baráthová vo svojej knihe Nad Kežmarkom vietor veje, ako aj vo voľnej trilógii Nepokojné mesto, Muž, ktorý kráča za smrťou a Aj zradcom sa odpúšťa.
Kniha Nad Kežmarkom vietor veje (Bratislava, Tatran 1990) populárnou formou, hraničiacou však s literatúrou faktu, predkladá čitateľovi kapitoly z histórie mesta – jeho vznik, priebeh trinástich vojen, ktoré prešli cez kežmarský chotár, život remeselníkov i ostatných mešťanov, zaujímavosti o kežmarskom školstve, pamiatkach, ale aj o vzťahu Kežmarku k Vysokým Tatrám.
Historický román Nepokojné mesto (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1981) sa zameriava na roky 1645 – 1649, na obdobie vyvrcholenia bojov medzi mestom Kežmarok a kežmarským hradom, ktorý v tom čase vlastnila rodina Thököly. Táto vojna, ktorá trvala takmer 250 rokov, je ďalšou kuriozitou nielen v dejinách Spiša, ale azda celého Slovenska. Kežmarok bol slobodným kráľovským mestom s viacerými politickými i hospodárskymi privilégiami. V 2. polovici 15. storočia dal panovník Matej Korvín priamo na území mesta postaviť hrad, aby bol Kežmarok lepšie chránený pred akýmkoľvek útokom nepriateľov. Hradné panstvo však mestu nepomáhalo, ba začalo si robiť nárok na mesto, a postupom času ho zbavilo takmer všetkých práv. Napokon jednota kežmarských obyvateľov na čele s richtárom Žigmundom Moesom vymohla si od panovníka znovupotvrdenie práv slobodného kráľovského mesta a vykúpila sa z područia hradu.
Druhá časť trilógie – Muž, ktorý kráčal za smrťou (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1975) – približuje Kežmarok zo začiatku 18. storočia a hovorí o účasti mesta na proticisárskom odboji pod vedením uhorského kniežaťa Františka Rákócziho II. Protagonistami knihy sú traja poprední kežmarskí obyvatelia – richtár a neskôr Rákócziho vyslanec Jakub Kray a senátori Martin Lányi a Šebastián Topertzer. Keď v decembri 1709 dobyje Kežmarok cisársky maršal Heister, dáva na výstrahu popraviť práve spomínaných troch kežmarských pánov. Na predchádzajúcu knihu bezprostredne nadväzuje ďalší historický román Aj zradcom sa odpúšťa (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1980) , ktorý hovorí o neslávnom zakončení Rákócziho povstania, o dôsledkoch porážky Kežmarku a o epidémii moru, ktorá postihla mesto v r. 1710 – 1711.
Spomínané obdobie zaujalo aj iných. Sliezsky literát a cestovateľ Daniel Speer, alias Simplicissimus, si počas svojich potuliek Uhorskom v 2. polovici 17. storočia písal rôzne poznámky, ktoré vyšli v slovenskom preklade pod názvom Uhorský Simplicissimus (Bratislava, SVKL 1964). V jednej z kapitol knihy opisuje návštevu Kežmarku, kde na vlastnej koži zažil nepriateľstvo hradného pána Thökölyho už pri vstupe do mesta – jeho vojaci prichádzajúcich pútnikov zhadzovali z padacieho mosta mestskej Vyšnej brány do vodnej priekopy.
Pohnutému osudu kežmarského richtára Jakuba Kraya a jeho syna, ktorý márne šiel žiadať cisára o milosť pre otca, je venovaná aj v maďarčine písaná útla historická próza Mórica Jókaiho Az apja fia (Budapest 1930) – Otcov syn a nemecká divadelná hra Jakob Kray od profesorov kežmarského evanjelického nemeckého gymnázia Roberta Weissera a Bruno Beneho (Jahresbericht des evangelischen Distriktual – Realgymnasiums A.B. in Kežmarok 1933/34).
Osud mladého kežmarského mäsiarskeho remeselníka od útrap učňovských rokov cez tovarišskú vandrovku až po získanie majstrovstva opisuje knižka Nory Baráthovej Tak sme žili (Kežmarok, Lipták 1996). Z pera tej istej autorky vyšli napríklad aj Najstaršie kežmarské príbehy (Kežmarok, Alter ego 2001), Dávid Frölich (Kežmarok, JADRO 2010), mladosť Pavla Országha Hviezdoslava v Kežmarku pod názvom Študent (Bratislava, Mladé letá 1991) a príbeh nešťastnej lásky profesora a rektora miestneho lýcea Jána Chalupku s Babettou von Wieland pod názvom Neľutujem, že som milovala (Bratislava, H&H 1998).
Posledným zaujímavým románom o Kežmarku je historická detektívka Čierna pani z Kežmarku od Tiny Van der Holland (Košice, Koruna 2019), ktorá povesť o čiernej hradnej panej preniesla do normálneho života Kežmarčanov v 17. storočí.
c/ História iných miest a mestečiek
K významným mestám patrila aj Stará Ľubovňa, ktorá bola sídlom starostu spišských miest zálohovaných Poľsku. V tomto meste sa v roku1718 odohral strašidelný príbeh – zapísal ho do svojej latinskej knihy Hungariae antiquae et novae... Prodromus (Norinbergae, Monath 1723) známy slovenský vedec Matej Bel. „V Ľubovni – ako som počul – odohrali sa zázračné udalosti. Kupec Gašparek, človek podľa všeobecnej mienky nie čistého rázu, zahynul nečakanou smrťou. Sotva ho pochovali, ľudia ho videli v šatách, ktoré zaživa nosil. A zdanie neklamalo, lebo pocestných aj za bieleho dňa zastavoval, trápil, robotníkov na poli napadal, domy podpaľoval, a čo je neuveriteľné, aj so svojou ženou sa stýkal a veriteľom splácal dlžoby...“ Tento príbeh inšpiroval bratislavského literáta Jozefa Nižnánskeho k napísaniu románu Spišské tajomstvo (Bratislava, Tatran 1968), kde sa dozvieme, že tajomný Gašparek mal ešte dvoch bratov, tvárou na nerozoznanie.
K zálohovaným a významným mestám patril aj Podolinec. Ten zvečnil maďarský spisovateľ Július Krúdy vo svojom románe Podolínske strašidlo (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1977). V tomto románe sa prelínajú udalosti z 19. storočia so spomienkami na 18. storočie, a na jeho napísanie zrejme autor nemal žiaden reálny historický podklad.
Históriu zamagurského kraja od začiatku až po súčasnosť, ako aj tamojšie staré a nové zaujímavé osobnosti, zmapoval vo svojej knihe Na severnom prahu (Bratislava, Tatran 1983) a Pod erbom severu (Bratislava, Hojnica 1999) rodák z Matiašoviec, dnes už známy bratislavský literát Vlastimil Kovalčík. Čitateľ sa v nich zoznámi s osobnosťami Zamaguria, ako aj pestrým kalendárnym i rodinným zvykoslovím tamojších obyvateľov.
Krížová Ves, Spišská Belá, Kežmarok, ale aj iné podtatranské mestečká z polovice 19. storočia ožívajú v knihe spomienok známeho slovenského spisovateľa Gustáva Zechentera-Laskomerského 50 rokov slovenského života I. – II. (Bratislava, Tatran 1974).
Na záver...
Je samozrejmé, že tento zoznam diel krásnej literatúry, ktoré dokumentujú históriu Spiša, s výnimkou Vysokých Tatier, nie je vyčerpávajúci. Nie je totiž v našich silách spoznať a uviesť všetky tituly našej, maďarskej, nemeckej a poľskej literatúry, ktoré by sa hoci len okrajovo dotýkali dejín Spiša. Takisto sme neuvádzali diela o osobnostiach Spiša a povesti.
Záverom možno skonštatovať: zmysel každej historickej prózy spočíva v tom, aby naučila dnešného človeka poznať minulosť. A nielen ju poznať, ale ju aj porovnávať so súčasnosťou. Čítanie historickej prózy môže veľmi pomôcť žiakom, ale aj učiteľom pri vyučovaní dejepisu, ba niektoré knižky by sa mohli stať priamo tzv. doplnkovým čítaním. Boli by určite záživnejšie ako viaceré partie učebníc dejepisu, ktoré nám ešte stále vďaka svojej suchopárnosti, resp. prílišnej obšírnosti nevedia priblížiť krásu našich slovenských dejín.
Kežmarskí mučeníci v knihách Nory Baráthovej
Celé 17. storočie a začiatok 18. storočia v Uhorsku boli poznačené neustálymi povstaniami uhorskej šľachty (uhorských stavov). Príčin na vznik povstania bolo niekoľko:
1. Najhlavnejšou príčinou bola nespokojnosť samotnej uhorskej šľachty, ktorá podľa uhorskej stavovskej ústavy mala veľa výsad i právomocí. Chcela sa podieľať na vláde krajiny a kontrolovať panovníka. Cisársky rod Habsburgovcov však vôbec výsady uhorskej šľachty nerešpektoval, ba naopak, vystupoval proti nej, obviňoval ju z neexistujúcich sprisahaní a konfiškoval jej majetok.
2. Celé spomínané obdobie poznačila protireformácia – vystupovanie Habsburgovcov proti protestantským cirkvám. Keďže väčšina Slovenska bola v tomto období protestantská, ľud sa proti týmto rozhodnutiam búril.
3. Stále viac sa znižovala životná úroveň ľudu – mestá i dediny museli platiť cisárskemu dvoru obrovské dane a vydržiavať cisárske vojská.
4. Na juhu Slovenska stále bašovali Turci a Habsburgovci si s nimi nevedeli dať rady.
Hlavným podnetom na vypuknutie prvého stavovského povstania v roku 1604 bolo odobratie košického kostola evanjelikom, obnovenie zákonov proti nekatolíkom a obvinenie sedmohradského kniežaťa Štefana Bocskaya z prípravy povstania proti cisárovi. Keď cisárske vojsko chcelo Bocskayovi majetok skonfiškovať, knieža sa rozhodlo brániť svoje majetky so zbraňou v ruke a skutočne proti cisárovi povstalo. Podarilo sa mu obsadiť celé Slovensko, ba dokonca sa v boji proti cisárovi spojiť aj s Turkami. Panovníkovi Rudolfovi neostalo nič iné, ako v roku 1606 podpísať s Bocskayom mier, v ktorom sa zaviazal rešpektovať uhorskú stavovskú ústavu a náboženskú slobodu.
Dohody sa však dlho nedodržiavali. A tak v roku 1619 vypuklo ďalšie stavovské povstanie pod vedením sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena, ktorého uhorské stavy dokonca v roku 1620 zvolili za kráľa, ale on sa korunovať nedal. Hoci jeho vojská sa dostali až na Moravu, napokon v roku 1626 uzavrel s panovníkom Ferdinandom II. po dvoch mieroch tretí mier. Nebol však trvalý, Bethlen znova povstal, no v ďalších akciách mu zabránila smrť v roku 1629.
Cisárske sľuby nemali dlhé trvanie a prenasledovanie uhorských veľmožov a protestantov pokračovalo. Vtedy, v roku 1643, povstalo ďalšie sedmohradské knieža Juraj Rákóczi I. Povstanie Rákócziho skončilo mierom v roku 1645. Aj tento mier mal zaručiť úplnú slobodu uhorskej šľachte a nekatolíckym cirkvám.
Sľuby však ostali na papieri a náboženský útlak sa stále zvyšoval. Časť uhorskej šľachty pod vedením Františka Wesselényiho pripravovala v rokoch 1666 – 1670 sprisahanie. Sprisahanie bolo prezradené, jeho vedúci činitelia popravení.
Nastalo obdobie teroru. Zo sprisahania bola obvinená uhorská šľachta a protestanti. Protestantské kostoly sa začali brať a kňazi a učitelia vyháňať z krajiny. Podobná situácia bola aj v Kežmarku – v roku 1673 museli evanjelici vydať kostol katolíkom, do mesta prišiel paulínsky rád a v roku 1674 boli z mesta vyhnaní všetci evanjelickí kňazi a učitelia. Na území Spiša bolo pred rokom 1671 celkove 98 evanjelických cirkevných zborov so 101 kostolmi. V roku 1674 neexistoval už ani jeden.
Tento teror vyvolal ďalší odpor. V roku 1678 vypuklo ďalšie povstanie, ktoré viedol kežmarský rodák Imrich Thököly (1657 – 1705). Spočiatku sa mu darilo – obsadil celé Slovensko. Po týchto úspechoch povstalcov bol v roku 1681 cisár Leopold nútený zvolať do Šopronu krajinský snem, ktorý uzákonil náboženskú slobodu a povolil protestantom za určitých podmienok stavať tzv. artikulárne kostoly i školy. Obnovili sa aj práva uhorskej šľachty a úrad palatína (palatín bol zástupcom kráľa v Uhorsku, volený uhorským snemom). Thököly sa tiež spojil s Turkami, ktorí súčasne bojovali proti Habsburgovcom. Turci ho dokonca v roku 1682 korunovali za kráľa Horného Uhorska..
Hviezda Thökölyho však nesvietila dlho – definitívne zhasla v bitke pod Viedňou v roku 1683, kde cisár s pomocou Poliakov porazil spojené kurucko-turecké vojská. Na Spiš prichádzajú cisárske vojská, vzdáva sa im aj Kežmarok a skladá prísahu vernosti cisárovi. Hoci v marci 1684 Thököky poslednýkrát navštevuje Kežmarok, v apríli ho definitívne obsadia cisárske vojská. Napokon bol Imrich nútený uchýliť sa k svojim bývalým spojencom do Turecka, kde aj zomrel.
Na opäť pokračujúci cisársky teror odpovedalo v roku 1703 ďalšie povstanie, ktoré viedol Imrichov nevlastný syn František Rákóczi II. Levoča kapitulovala pred kuruckým kapitánom Monokym 11. – 12. novembra 1703 (obliehanie bolo od 20. októbra). V októbri l703 povstalecké vojská obkľúčili Kežmarok, a ten sa im vzdal bez boja. Jedným z mestských vyjednávačov bol notár Jakub Kray – podarilo sa mu presadiť, aby povstalecké kurucké vojsko nesiahlo na majetky mesta. Ba dokonca Kray šiel od Rákócziho vyžiadať pre mesto ochranný list! Bola to trúfalosť. Najvyšší predstavitelia povstalcov si odvahu Kraya dobre všimli a v roku l705 ho požiadali o spoluprácu – Kray, hoci bol už zvolený za kežmarského richtára, súhlasil. Stal sa obchodným vyslancom v Gdansku, jednal s Francúzskom, Ruskom, Holandskom i Pruskom o vojenskej pomoci a napokon ju sám aj zabezpečoval. Aj Rákóczimu sa podarilo obsadiť celé Slovensko. V roku 1707 povstalci zosadili na ónodskom sneme Habsburgovcov z trónu, avšak cisár Jozefa I. rázne odpovedal. Zorganizoval pevnú armádu, využil nejednotnosť povstalcov a v roku 1708 ich porazil pri Trenčíne. A tak hviezda šťastia kurucom zapadla a cisárske vojská začali obsadzovať Slovensko. Kray sa vrátil z Gdanska domov, aby pomáhal riadiť obranu mesta proti cisárskym. V roku 1709 sa pýtal Rákóczi Kežmarku, Levoče, Bardejova, Prešova a Sabinova, či sa chcú brániť, alebo sa stanú otvoreným mestom. Keďže sa chceli brániť, poslal im posilu. 15.októbra prišiel do Kežmarku Andrási, potom prešiel do Levoče, v Kežmarku nechal Czeldera a Bajcsiho s 300 vojakmi, Czelder potom tiež šiel do Levoče.
Dňa 12. decembra 1709 začína rozhodujúci útok cisárskych vojsk proti Kežmarku. Nepriateľovi sa podarí prelomiť mestské múry a podpáliť mesto. Do mesta vstúpili cisárske vojská a ich poľný maršal Heister. Heister prišiel z Novohradu, z Liptova Löffelholtz a Viard a z Poľska Lubomirski. Z Kežmarku opäť vyháňajú evanjelických kňazov a učiteľov, viacerých predstaviteľov mesta odvádzajú do väzenia. Hoci neskôr boli viacerí oslobodení, troch cisársky súd odsúdil na trest smrti sťatím. Je to Jakub Kray, veliteľ mestskej obrany Martin Lány a ďalší bojovník Šebastián Toportzer. Poprava sa vykonala l6. decembra 1709.
Rákócziho povstanie sa skončilo satmárskym mierom v roku 1711, ktoré síce potvrdilo slobody šľachty a vierovyznaní, ale trvalo takmer 100 rokov, kým sa to všetko stalo skutočnosťou. Rákócziho povstaním sa vlastne skončili všetky stavovské povstania, ktoré najviac postihli územie Slovenska, pretože prakticky všetky boje sa zvádzali na ňom. Konečne – keďže aj Turci po porážke odtiahli – nastalo obdobie mieru.
KRAY, JAKUB starší – richtár, diplomat, kežmarský martýr
(24. apríl 1661 Bardejov – 16. december 1709 Kežmarok)
Rod pochádzal z Moravy, kde bol Jakubov starý otec Tomáš evanjelickým kňazom. Kvôli náboženskému prenasledovaniu odišiel do Uhorska. Jeho syn Pavol (1624 – 1677) sa stal kňazom v Bardejove, vzal si za ženu Alžbetu, dcéru bardejovského kníhtlačiara Jakuba Klössa. V roku 1662 bol povýšený Pavol a jeho zať Klöss do zemianskeho stavu a dostali erb: v modrom poli na zelenom trojvrší stál zlatý lev držiaci v pravej labe tasenú striebornú šabľu, v druhej mal čiernu typografickú tabuľu. Podobný lev bol aj na klenote.
Pavlov syn Jakub po skončení práva v Debrecíne začal pracovať v kancelárii hlavného notára Šarišskej župy. Chýr o jeho šikovnosti sa rýchlo rozšíril, a tak sa oňho začal zaujímať aj Kežmarok, kde sa v tom čase uvoľnilo miesto hlavného notára. Hoci o miesto mali záujem viacerí Kežmarčania, na úrad v roku 1685 bol povolaný Jakub Kray.
Hoci Kežmarok mal oddávna práva slobodného kráľovského mesta, dve storočia bol pod nadvládou zemepanských rodín, ktoré sídlili v hrade, postavenom priamo na území mesta. Hoci mesto sa spod nadvlády hradu vykúpilo ešte v roku 1651, stále pokračovali spory o majetky, a to bolo treba vyriešiť. Kray sa v roku 1686 zosobášil s mladou vdovou Máriou Roxerovou. Po stáročia prežíva v Kežmarku legenda, ktorá hovorí, že o túto krásnu ženu mal záujem aj senátor Martin Dévay. Na svojho soka nezabudol, a to sa Krayovi stalo osudným.
Zásluhou Kraya sa hrad v roku 1701 definitívne stal majetkom mesta Kežmarok. Mešťania sa Krayovi odmenili: v rokoch 1704 – 1707 ho zvolili za svojho najvyššieho predstaviteľa – richtára. Práve v tom čase prebiehalo povstanie uhorskej šľachty proti cisárovi – viedol ho František Rákóczi II. V októbri 1703 povstalecké vojská obkľúčili Kežmarok a ten sa im vzdal bez boja. Kray bol jedným z mestských vyjednávačov – podarilo sa mu presadiť, aby povstalecké kurucké vojsko nesiahlo na majetky mesta. Ba dokonca Kray šiel od Rákócziho a jeho najvyššieho veliteľa Mikuláša Bercsényiho vybaviť pre mesto ochranný list, čo bola to veľká trúfalosť.
Najvyšší predstavitelia povstalcov si ho dobre všimli a už v roku 1705 ho požiadali o spoluprácu – Kray súhlasil. Stal sa obchodným vyslancom Rákócziho v Gdansku, jednal s Francúzskom, Ruskom, Holandskom i Pruskom o vojenskej pomoci a napokon ju sám aj zabezpečoval.
Po niekoľkých rokoch hviezda šťastia kurucov zapadla a cisárske vojská začali pomaly obsadzovať Slovensko. Kray sa vrátil z Gdanska domov, aby pomáhal riadiť obranu mesta proti cisárskym. Dňa 12. decembra 1709 začal rozhodujúci útok cisárskych vojsk proti Kežmarku. Nepriateľovi sa podarilo prelomiť mestské múry a podpáliť mesto. Do mesta vstúpili cisárske vojská a poľný maršal Heister.
Žiaľ, aj v Kežmarku boli prívrženci cisára. Medzi nich patril Lukáš Meltzer a Martin Dévay, ktorého maršal vymenoval za nového richtára. Traduje sa, že aj jeho pričinením cisársky súd odsúdil na trest smrti sťatím troch popredných mešťanov: Kraya, Martina Lányho a Šebastiána Topertzera. Za odsúdených sa prihovárali viacerí šľachtici a traduje sa i to, že Krayovi synovia Jakub a Pavol šli za panovníkom žiadať milosť pre otca, ktorú aj dostali – tá však bola úmyselne zdržaná a prekrútená, aby sa poprava mohla vykonať.
Poprava sa konala 16. decembra 1709. Bezhlavé telá museli ostať na popravisku, ktoré sa dodnes volá Krvavé pole. Mŕtvoly boli po pár dňoch zahrabané v záhrade rodiny Krayovej a potom len tak pochované za múrmi cintorína, bez obradov: v tom čase mesto evanjelických kňazov nemohlo mať. Dnes je nad hrobmi popravených pánov postavená hrobka.
Kray mal v manželstve s Máriou Roxerovou troch synov Jakuba, Pavla a Alexandra a dcéru Eleonóru. V Kežmarku vlastnila rodina tri domy, s istotou vieme identifikovať len dom na Hlavnom námestí č. 47.
LÁNY – JACOBI (LÁNYI, LÁNI), MARTIN – kežmarský martýr
(7. marec 1655 Kežmarok alebo Hrabušice – 16. december 1709 Kežmarok)
Rod pochádzal pravdepodobne z Hrabušíc, kde mal svoju kúriu. Rodinná kronika kladie jeho vznik dokonca do 13. storočia. Pôvodné meno rodiny bolo Jacobi, armales s predikátom Lány získala r. 1666. Erb v modrom poli na zelenom vrchu stojí strieborný holub s rozprestretými krídlami, drží tri zlaté pšeničné klasy, z ktorých zobe. To isté je aj na klenote.
Najstarší rodinný erb má tvar z bojového štítu z roku 1190, ktorý dostal rod Lány z Vojňan (kedysi Krieg, kde mal aj kúriu) v roku 1429. Tento erb tvorí v modrom poli červené horiace srdce, z neho vyrastá strieborný jednoramenný kríž. Okrem toho vlastnili rôzne vetvy tejto rodiny zatiaľ dvanásť známych rodových erbov s rozličnými motívmi: s orlicou, levom, Turkom, jeleňom, žeriavom, pelikánom, rukou s kvetmi...
Martin Lány študoval právo a baníctvo, potom vstúpil do armády. V rokoch 1683 – 1686 bojoval proti Turkom pri Viedni i Budíne. V roku 1697 bol ranený ako jazdecký kapitán v ďalšej bitke s Turkami pri srbskej Zente. Bojoval tam s bratom Jánom (1667 – 1720), ktorý vtedy generálovi Heisterovi zachránil život. Martin po zranení odišiel z armády a vrátil sa do rodného mesta. V roku1700 bol zvolený za kežmarského senátora. Po vypuknutí Rákócziho povstania sa stal mestským kapitánom, a hoci bol pôvodne cisárskym vojakom, postavil sa na stranu povstalcov. Možno v jeho zmene zohral úlohu aj príbuzný Urban Czelder, prívrženec Rákócziho. Rákócziho šťastná hviezda onedlho zapadla a cisárske vojská začali čistiť územie Slovenska od povstalcov. Dobyli aj Kežmarok – prívrženca Rákócziho. Heister bez ohľadu na vďačnosť dal uväzniť Martina i jeho brata Jána – toho neskôr prepustil. Na výstrahu dal popraviť troch radných pánov – medzi nimi bol aj Martin Lány.
Hrob Lányho označený latinskou básňou a rodinným erbom je v hrobke na kežmarskom historickom cintoríne. Erb nájdeme aj na balkóne domu na Hlavnom námestí č. 5, ktorý patril rodine Lány.
TOPERTZER, ŠEBASTIÁN – remeselník, kežmarský mučeník
(? Kežmarok – 12. december 1709 Kežmarok)
(? Kežmarok – 12. december 1709 Kežmarok)
Aj táto spišská rodina, ktorá žila v Kežmarku, Levoči, Poprade, Spišskej Sobote, mala rôzne podoby mena. V roku 1434 žije v Kežmarku Nicolaus Toppriczer, koncom 16. storočia sú Toperczerovci, Toppertzerovci, aj Topperovci. Meno sa odvodzuje od spišskej obce Toporec – kedysi Topporcz. V rokoch 1573 – 1574 bol richtárom Ján. V roku1697 žilo v Kežmarku desať rodín tohto mena, poväčšinou mäsiari, kožušníci, čižmári, murár, sedlár, ba i kňaz.
V roku 1686 získala rodina erb: v modrom štíte na zelenom trojvrší je zlatá koruna, z ktorej vyrastá jeleň prirodzenej farby, držiaci tri šípy (perá?). Na klenote sú tri pštrosie perá – uprostred strieborné, krajné modré.
K najznámejším členom rodu patril Šebastián, sedlársky majster, na začiatku 18. storočia dokonca cechmajster. Od roku 1650 bol senátorom, v rokoch 1663 – 1665 zástupcom richtára. Bojoval aj v roku 1709 proti cisárskym vojakom, ktorí obkolesili mesto a v boji bol ranený. Bol väznený a 16. decembra 1709 spolu s Krayom a Lánym popravený.
Pravdepodobne jeho synom bol tiež sedlár Tobiáš – v roku 1710 bol senátorom. Mal tiež syna Tobiáša.
Rodina tohto mena žije v Kežmarku aj v súčasnosti. Rozvetvila sa aj do Maďarska, Nemecka a Rumunska.
Nora Baráthová