Nad
novou básnickou zbierkou Ladislava Šimona OBLÚKY
Ján Zambor: Zotrvať
pri poézii
Ladislav Šimon je v zbierke Oblúky (Literárna nadácia STUDŇA, Bratislava 2016) rovnako ako
doteraz básnikom civilného výrazu, ktorého charakter sa nemení ani
v básňach napísaných viazaným veršom. Popri voľnom verši obľubuje
sylabotonický sonet a básne zo štvorverší, jedna báseň má tvar oktávy, jedna je
napísaná alexandrínom.
Pre Šimonovu tvorbu je
príznačná výrazová triezvosť, neusiluje sa o nákladnosť výrazu, ktorá sa
u jeho generačných konkretistických druhov vyznačovala najmä metaforickou
kumulatívnosťou, osobitne zmyslovej povahy; zmyslové rozmery vrátane synestézií
sú však preňho tiež dôležité (v básni Neurčitá
óda „hrá ľahká ruka mája / na ružových husliach“, v básni Huslista v galérii „akordy svietia
/ a farby znejú“). Charakterizuje ho najmä vecnosť, invenčnosť a lyrická
naratívnosť. Registrujeme uňho isté filiácie s významnými básnikmi
šesťdesiatych rokov minulého storočia, ale aj so staršími autormi, konkrétne –
ako už uviedli iní – s Jánom Kostrom. Pre tvarovanie zbierky je príznačná
značná rozličnosť, aktivujú sa tu poetiky odkazujúce na slovenskú a nemeckú básnickú tradíciu.
Napríklad popri básňach, kde je v popredí fakt, má aj básne –
zovšeobecňujúce reflexie (z nich vyniká Sonet
o poznaní predstave vôli a pokore). Rozličnosť zaiste súvisí aj
s tým, že kniha nie je výsledkom napĺňania nejakého metodického zámeru, je
zbierkou básní z dlhšieho časového obdobia, ktoré vzišli
z rozdielnych podnetov. Tým nechcem povedať, že nazbieraný materiál básnik
neusporadúva. V prípade básní s motívom dona Quijota dokonca sledujeme
v rámci celku zbierky kvázicyklický zámer. Značne rozličná je aj tematika
básní. Rámcovo zbierka vykazuje kontinuitnosť s doterajším Šimonovým
básnickým písaním. Popri básňach plne presviedčajúcich funkčným umeleckým
tvarovaním sú v nej aj také, ktoré majú platnosť záznamu, poznámky či
náčrtu. Viac zaujmú jednotlivé básne ako celok knihy.
V básni Kraslica, ktorú v krátkom doslove oprávnene vyzdvihla Jana
Báliková, motív vajíčka frekventovaný v poézii konkretistov i Milana
Rúfusa našiel novú umelecky výraznú konkretizáciu. Vajíčko v básni vnímam
aj ako metonymiu partnerky a príbehu partnerského vzťahu; ako objavné
prijímam záverečné gnómické domyslenie: „veď čo je vznešenejšie ako / odovzdať
sa v krehkosti“. Mimochodom, báseň je tiež sonetom, ibaže napísaným voľným
veršom, bez pravidelného rytmu, ba aj bez rýmov. Báseň, ale nielen
ona, prezrádza Šimonovo úsilie o subtílnosť ako dôležitú intenciu zbierky.
Tieto polohy si pritom žiadajú „ľahúčkosť“, „páperovosť“ tvarovania. Autor ju
dosiahol aj v čisto vystavanej básni Popevok,
ktorej tri štvorveršia sa vyznačujú nadľahčeným daktylotrochejským rytmom
a eufonicky nepresnými rýmami, využitými systémovo. Je to felicitná
elementárna báseň ľúbostného očarenia a vďačnosti z nájdenia sa dvoch
partnerov, zasadená do prírodno-vidieckeho prostredia, ktoré je nerozlučnou
súčasťou lyrikovej fascinácie. Šimon, autor, ktorý má svoje roky, píše citlivé
verše o láske. V básni „Na území nespánku blčí“ sa za to milo
ospravedlňuje: „Asi nemôžeme za to / že milujeme / a robíme iné smiešne
veci“. Autor je hľadač intímneho šťastia a prináša aj jeho obrazy.
V zaujímavej básni Zbytočnosti
hovorí o vymieňaní si „retušovaných“ príbehov nových partnerov a lásku
muža a ženy tu aj inde v súčasnom svete chápe ako krehký azyl.
V básni „Áno“ venovanej Wisławe
Szymborskej kladie proti sebe nenávisť ako charakteristiku súčasných
medziľudských vzťahov a lásku dvojice, ktorá, ako uvádza, žije „v bubline
pre dvoch“. Táto báseň ma spontánne podnietila k vlastnej konkretizácii textu – k jeho transpozícii do starojaponskej
formy tanka: „Nenávisť rastie, hustne, / priam sa dá krájať. / A láska?
Čupí v kúte, /schovaná do bubliny, / kde vystačia si dvaja“.
Medziľudské vzťahy rezonujú napríklad aj vo
štvorverší Prešovských variácií II.: „Unavený konečnosťami / kto s kým a proti komu / milujem maľované slnká / s neškodnými grimasami“.
V tomto tematickom kontexte nemožno vynechať silný zápis o niekdajšej
spisovateľskej družnosti v Scéne
z dávnej minulosti: „Miroslav Válek hrá šach / s neoholeným Janom
Skácelom / v bratislavskom klube spisovateľov / elegán Milan Kundera /
komentuje hru / budúcnosť literatúry
/ ešte je družná“.
Dôležitá je
v zbierke existenciálna problematika. V básni s incipitom „Lístie“ sa mi prvý odsek žiadalo
osamostatniť a povýšiť ho na silné existenciálne, hoci slabične
nepravidelné haiku: „Lístie / už
uvädnuté / no ešte na strome“. Ostať pri krutej optike však Šimonovi nie je
vlastné. Autora skôr charakterizujú verše zo záveru básne „Je ospalosť a unavené
viečka“: „Loď plachty napína ešte je pevnina / mužná a nevinná / zelená
zem kde rany ešte bolia“. Lyrický
subjekt sa drží ilúzie životnej plnosti. Takto vyznieva báseň Don Quijote v Bratislave, ktorá je
súčasne poslednou básňou zbierky: „no ešte stále namýšľaš si pritom /
že slnko júna ktoré hreje ťa / smeruje s tebou
priamo do leta“. Aj sama donquijotovská autoštylizácia lyrického subjektu
v rade básní je výrazom idealizmu. Idealizmom je, ako to vyplýva aj zo
Šimonových veršov, zotrvanie pri písaní poézie v súčasnom svete.
Za prínosnú pokladám báseň Prvý sen ako dar, básnickú konkretizáciu
sizyfovského mýtu s vyjadrením strácajúcej sa istoty vo vlastné sily „vytlačiť
bremeno znova do kopca“ a „Kĺzať sa / naberať rýchlosť / a potom sa
ocitnúť celkom na dne // To podstatné prežiť / keď okolo uší sviští vietor“.
Sizyfovský motív je ďalší, ktorý Šimona spája so šesťdesiatymi rokmi minulého
storočia.
Autor sa v zbierke vyjadruje
o poézii, po Miroslavovi Válkovi zopakuje „A čo je poézia / nikto nevie“ a okrem iného jej prisudzuje „samočistiacu schopnosť“ (Druhý hlas), píše básne spomienok na detstvo, na školské roky, básne
o rovesníkoch (upozorňujem na Naivné
verše o lieskach), o svojej generácii a jej vnímaní
spoločenskej skutočnosti, o jej úsilí o „poľudštenie idey“ („Podopierali
sme sa vetami“), reflektuje udalosti, ktoré vnímame ako dejinné a stále
rezonujúce, vrátane holokaustu, sníva „Márny sen o pamätníkoch, ktoré už
nikto nebude chcieť zbúrať“ a znova rozvíjajúc válkovský motív, dochádza
k poznaniu, že „vo všetkých pádoch / silnejšia od betónu je tráva“ (Prešovské variácie).
Igor Hochel: Harmónia oblosti i napätie
z pominuteľnosti
Hádam Ladislava Šimona neurazím, keď
poviem, že patrí k tým básnikom, ktorí sú v slovenskej poézii
prítomní akosi ticho, nenápadne. Znamená to, že okolo seba nikdy nerobil veľa
kriku, nepretláčal sa do popredia a pokiaľ viem (moja pamäť siaha len do
istého času), nepísal ani manifesty a nebol členom nijakej básnickej
skupiny. Neznamená to však, že by mal byť prehliadaný a že jeho umelecká
výpoveď predstavuje zanedbateľný hlas. Minimálne je to hlas svojbytný,
originálny, esteticky účinný – a jeho poézia má schopnosť oslovovať
vnímavých čitateľov.
Prvé,
čo som si v najnovšej autorovej zbierke s názvom Oblúky (Bratislava, Literárna nadácia Studňa 2016) prečítal, sú
citáty z vyjadrení literárnych vedcov či iných literátov na záložkách knihy,
vyslovených na margo jeho predchádzajúcej tvorby. A keďže som vyššie použil
slovo „svojbytný“, musím povedať, že nie veľmi súhlasím s tvrdením Ivana
Plintoviča z roku 1984: „Ladislav Šimon sa veľa naučil od Bertolda
Brechta, Ladislava Novomeského a Jána Kostru...“ Vidím v tom pre
slovenskú literárnu kritiku normalizačného obdobia typickú potrebu neustále
niekoho s niekým porovnávať, či k niekomu ho prirovnávať. Akoby bolo
nutné básnika zaštítiť inými, už uznávanými tvorcami. Samotné porovnanie by
mohlo byť v poriadku, keby sa nerobilo mechanicky, bez precíznejšej
textovej analýzy. Ladislav Šimon, ako všetci dobre vieme, je významný
germanista, a bol ním už v 80. rokoch – tak samozrejme Bertold
Brecht.
Básnická
zbierka, ktorá je predmetom tejto úvahy, má jednoduchý, ale pekný
a priliehavý názov – Oblúky.
Móric Mittelman Dedinský svojho času vydal zbierku Krivky. Krivky znamenajú nepriamočiarosť, krivolakosť, zakrivenie
životných ciest a osudov. Oblúk je celkom iný tvar a nesie
v sebe odlišnú symboliku. Oblúk je príjemný tvar, smeruje
k dokonalosti kruhu, vytvára pocit harmónie, má vzostupno-zostupnú líniu,
naznačuje smerovanie k uzatvoreniu, ale zároveň zostáva otvorený...
Myslím
si, že v týchto symbolických dimenziách môžeme vnímať celú zbierku
Ladislava Šimona. Pri jej čítaní
pociťujeme jemnú nostalgiu, ktorá vyžaruje z jednotlivých básní či
konkrétnych veršov, mnohé motívy, zdá sa mi, vyvierajú zo spomienok na detstvo a
zo zážitkov mladosti, je tu náznak bilancie (či rekapitulácie – ako to
pomenovala Jana Báliková v doslove) človeka, ktorý má odžitý kusisko
života – teda smeruje sa tiež k istej uzavretosti, ale zároveň je všetko
ešte stále otvorené. A dôležité je, že otvorená je aj každá jednotlivá
báseň, ponechávajúc tak priestor na domýšľanie či dotvorenie v čitateľskej
recepcii. Ladislav Šimon, prirodzene, presne vie, čo si vyžaduje súčasná
moderná lyrika.
Šesťdesiatpäť
básní autor rozčlenil do troch častí: Zažínanie,
Hrmotanie a ticho a Tretie dejstvo. Predchádzajú im tri
básne: Hodiny na veži, Druhý hlas a Tretí hlas, pričom druhá z nich je vysádzaná iným typom písma,
kurzívou, čím akoby na seba upozorňovala.
Báseň
Hodiny na veži nám takmer apelatívnym
spôsobom pripomína neúprosnosť plynutia času v ľudskom živote, ale aj jeho
zrýchlený chod v dnešnej dobe, ktorému každý – či chce, či nechce –
podlieha. My sa strácame v čase, nám v čase mizne veľa z toho,
čo sme prežili, čas sa nám neustále pripomína...: „Hodiny na veži nám posielajú do snov / signály úderov tých
najrýchlejších poslov / ozveny mladosti a času bez návratu / miznúce
storočie krst virvaru a chvatu...“ (s. 5). Táto výpoveď mi trochu
pripomína nadrealistov, má dikciu básne – pásma, i keď na pásmo je text azda
prikrátky.
Druhý hlas
patrí do kategórie lyrických výpovedí, ktoré sa usilujú definovať podstatu
poézie – samozrejme, prostredníctvom obrazného jazyka a s vedomím, že
sa to nepodarí. Odcitujem kúsok z nej: „A čo je poézia / nikto nevie // Iba v speve / tušíme z ktorej studne píja...“ (s. 6).
A Tretí hlas zasa hovorí
o poézii prostredníctvom paradoxu (tentoraz odcitujem celú báseň):
prázdnota v hlave
keď nič neprichádza na um
to je absolútna poézia
ktorá sa nám prihovára
bubnovaním zvnútra (s. 7).
Priznám
sa, že som nezistil, podľa akého kľúča autor rozdelil zbierku do uvedených
častí, pretože všetky tri ponúkajú rôznorodé básne. Slovo rôznorodosť však,
domnievam sa, ju dobre charakterizuje. Je rôznorodá, priam pestrá
z tematického, motivického a myšlienkového hľadiska, rozmanitá je aj
z aspektu tvarového, formálneho či výrazového.
Sú
tu básne, ako som už povedal, ktoré sa opierajú o spomienky na detstvo či
zážitky z mladosti; básne, ktoré sú akoby záznamom istej chvíle, istého
nevšedného okamihu v každodennosti; básne, ktoré sa dotýkajú údelu
človeka, ale aj spoločnosti; básne, ktoré sú venované osobnostiam umenia alebo
v sebe ukrývajú kultúrne odkazy, teda také, ktoré odzrkadľujú autorov
vlastný dotyk s literatúrou či umením. Predpokladám, že napr. Scéna z dávnej minulosti je stvárnením
autentického básnikovho zážitku (opäť citujem celý text):
Miroslav Válek hrá šach
s neoholeným Jánom
Skácelom
v bratislavskom
klube spisovateľov
elegán Milan Kundera
komentuje hru
budúcnosť literatúry
ešte je družná (s. 47).
Použil
som slová zážitok a záznam. Žiada sa mi poznamenať, že ani pri básňach,
ktoré zachytávajú okamih či výsek vonkajšej reality, básnik nikdy nezostáva len
na úrovni lyrickej impresie, ale impresiu obohacuje o dajaký presah smerom
k reflexii či istému napätiu, a tým text významovo obohacuje. Ako
príklad možno uviesť báseň bez názvu zo s. 41:
Lístie
už uvädnuté
no ešte na strome
pozeráme sa
kedy ticho zletí
kým tu dnu
ustavične s hrmotom
padajú slová
Citovaná
báseň nám ukazuje i to, že Ladislav Šimon je úsporný vo výraze (platí to aj
v prípade širšie komponovaných textov). Čitateľ zrejme ani pri jednej jeho
básni nebude mať pocit, že sú v nej zbytočné slová, že je v nej čosi
navyše, čo tam nepatrí.
Tvorca
nám ponúka lyriku intímnu i reflexívnu, filozofujúcu. Odzrkadľuje – a
veľmi bohato – osobnú skúsenosť i spoločenské bytie. Spoločenské
s intímnym sa pozoruhodne stretá v básni bez názvu zo s. 53:
Sme sami
všetci nás opustili
v tejto čudnej
krajine
v tejto magnetickej
krajine
sedíme proti sebe
medzi nami na stole
tri jablká
Tento
text sa dá čítať v dvoch polohách: „čudná magnetická krajina“ môže byť
priestor, ktorý si vytvorili dvaja ľudia, či ktorý medzi nimi vznikol
(situácia), ale môže byť aj krajinou, v ktorej my všetci žijeme (a ktorá
sa občas javí ako zakliata).
Je
zrejmé, že Ladislav Šimon dokonale ovláda tvorivý princíp voľného verša, ale aj
techniku rytmicky a stroficky presne organizovanej rýmovanej básne.
O tom druhom nás okrem iných presviedča súbor básní o Donovi
Quijotovi, napísaných formou klasických sonetov.
Jana
Báliková v krátkom doslove vyzdvihla báseň Kraslica, ktorú pokladá za najpozoruhodnejšiu zo všetkých. Kraslica
v sebe spája krásu, estetiku i krehkosť, zraniteľnosť. Má oblý
harmonický tvar. Ja sa ešte zmienim o najdlhšej básni celej zbierky Prešovské variácie, v ktorej autor
skombinoval pasáže napísané voľným veršom a časti napísané rýmovaným veršom. Nepochybne je aj
vzdaním holdu mestu, ku ktorému má blízky vzťah. Ale báseň je skvelá aj preto,
lebo má svoje napätie, dosiahnuté tým, že nezabudne pripomenúť: „Koľko deportovaných / a koľko
arizátorov / na očiach kamenného Neptúna / s exotickými zvieratami...“
(s. 62). Aj táto lyrická výpoveď ako celok naznačuje ubiehanie času,
pominuteľnosť. Čo básnik Ladislav Šimon v tejto neúprosnosti robí, kde je
jeho miesto? Pomôžem si ešte jedným citátom z Prešovských variácií. Pokúša sa „zachovať rozmazané stopy zrodu // vo svete / ktorý sa skladá z okamihov“
(s. 62).
Príspevky boli prednesené na stretnutí
členov Klubu nezávislých spisovateľov
7. júna 2017 v Bratislave