HochcelSimon - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Nad novou básnickou zbierkou Ladislava Šimona OBLÚKY
Ján Zambor: Zotrvať pri poézii

Ladislav Šimon je v zbierke Oblúky (Literárna nadácia STUDŇA, Bratislava 2016) rovnako ako doteraz básnikom civilného výrazu, ktorého charakter sa nemení ani v básňach napísaných viazaným veršom. Popri voľnom verši obľubuje sylabotonický sonet a básne zo štvorverší, jedna báseň má tvar oktávy, jedna je napísaná alexandrínom.

Pre Šimonovu tvorbu je príznačná výrazová triezvosť, neusiluje sa o nákladnosť výrazu, ktorá sa u jeho generačných konkretistických druhov vyznačovala najmä metaforickou kumulatívnosťou, osobitne zmyslovej povahy; zmyslové rozmery vrátane synestézií sú však preňho tiež dôležité (v básni Neurčitá óda „hrá ľahká ruka mája / na ružových husliach“, v básni Huslista v galérii „akordy svietia / a farby znejú“). Charakterizuje ho najmä vecnosť, invenčnosť a lyrická naratívnosť. Registrujeme uňho isté filiácie s významnými básnikmi šesťdesiatych rokov minulého storočia, ale aj so staršími autormi, konkrétne – ako už uviedli iní – s Jánom Kostrom. Pre tvarovanie zbierky je príznačná značná rozličnosť, aktivujú sa tu poetiky odkazujúce na  slovenskú a nemeckú básnickú tradíciu. Napríklad popri básňach, kde je v popredí fakt, má aj básne – zovšeobecňujúce reflexie (z nich vyniká Sonet o poznaní predstave vôli a pokore). Rozličnosť zaiste súvisí aj s tým, že kniha nie je výsledkom napĺňania nejakého metodického zámeru, je zbierkou básní z dlhšieho časového obdobia, ktoré vzišli z rozdielnych podnetov. Tým nechcem povedať, že nazbieraný materiál básnik neusporadúva. V prípade básní s motívom dona Quijota dokonca sledujeme v rámci celku zbierky kvázicyklický zámer. Značne rozličná je aj tematika básní. Rámcovo zbierka vykazuje kontinuitnosť s doterajším Šimonovým básnickým písaním. Popri básňach plne presviedčajúcich funkčným umeleckým tvarovaním sú v nej aj také, ktoré majú platnosť záznamu, poznámky či náčrtu. Viac zaujmú jednotlivé básne ako celok knihy.

V básni Kraslica, ktorú v krátkom doslove oprávnene vyzdvihla Jana Báliková, motív vajíčka frekventovaný v poézii konkretistov i Milana Rúfusa našiel novú umelecky výraznú konkretizáciu. Vajíčko v básni vnímam aj ako metonymiu partnerky a príbehu partnerského vzťahu; ako objavné prijímam záverečné gnómické domyslenie: „veď čo je vznešenejšie ako / odovzdať sa v krehkosti“. Mimochodom, báseň je tiež sonetom, ibaže napísaným voľným veršom, bez pravidelného rytmu, ba aj bez rýmov. Báseň, ale nielen ona, prezrádza Šimonovo úsilie o subtílnosť ako dôležitú intenciu zbierky. Tieto polohy si pritom žiadajú „ľahúčkosť“, „páperovosť“ tvarovania. Autor ju dosiahol aj v čisto vystavanej básni Popevok, ktorej tri štvorveršia sa vyznačujú nadľahčeným daktylotrochejským rytmom a eufonicky nepresnými rýmami, využitými systémovo. Je to felicitná elementárna báseň ľúbostného očarenia a vďačnosti z nájdenia sa dvoch partnerov, zasadená do prírodno-vidieckeho prostredia, ktoré je nerozlučnou súčasťou lyrikovej fascinácie. Šimon, autor, ktorý má svoje roky, píše citlivé verše o láske. V básni „Na území nespánku blčí“ sa za to milo ospravedlňuje: „Asi nemôžeme za to / že milujeme / a robíme iné smiešne veci“. Autor je hľadač intímneho šťastia a prináša aj jeho obrazy. V zaujímavej básni Zbytočnosti hovorí o vymieňaní si „retušovaných“ príbehov nových partnerov a lásku muža a ženy tu aj inde v súčasnom svete chápe ako krehký azyl. V básni „Áno“ venovanej Wisławe Szymborskej kladie proti sebe nenávisť ako charakteristiku súčasných medziľudských vzťahov a lásku dvojice, ktorá, ako uvádza, žije „v bubline pre dvoch“. Táto báseň ma spontánne podnietila k vlastnej konkretizácii  textu – k jeho transpozícii do starojaponskej formy tanka: „Nenávisť rastie, hustne, / priam sa dá krájať. / A láska? Čupí v kúte, /schovaná do bubliny, / kde vystačia si dvaja“.    

Medziľudské vzťahy rezonujú napríklad aj vo štvorverší Prešovských variácií II.: „Unavený konečnosťami / kto s kým a proti komu / milujem maľované slnká / s neškodnými grimasami“. V tomto tematickom kontexte nemožno vynechať silný zápis o niekdajšej spisovateľskej družnosti v Scéne z dávnej minulosti: „Miroslav Válek hrá šach / s neoholeným Janom Skácelom / v bratislavskom klube spisovateľov / elegán Milan Kundera / komentuje hru / budúcnosť literatúry / ešte je družná“.

Dôležitá je v zbierke existenciálna problematika. V básni s incipitom „Lístie“ sa mi prvý odsek žiadalo osamostatniť a povýšiť ho na silné existenciálne, hoci slabične nepravidelné  haiku: „Lístie / už uvädnuté / no ešte na strome“. Ostať pri krutej optike však Šimonovi nie je vlastné. Autora skôr charakterizujú verše zo záveru básne „Je ospalosť a unavené viečka“: „Loď plachty napína ešte je pevnina / mužná a nevinná / zelená zem kde rany ešte bolia“.  Lyrický subjekt sa drží ilúzie životnej plnosti. Takto vyznieva báseň Don Quijote v Bratislave, ktorá je súčasne poslednou básňou zbierky: „no ešte stále namýšľaš si pritom /
že slnko júna ktoré hreje ťa / smeruje s tebou priamo do leta“. Aj sama donquijotovská autoštylizácia lyrického subjektu v rade básní je výrazom idealizmu. Idealizmom je, ako to vyplýva aj zo Šimonových veršov, zotrvanie pri písaní poézie v súčasnom svete.  

Za prínosnú pokladám báseň Prvý sen ako dar, básnickú konkretizáciu sizyfovského mýtu s vyjadrením strácajúcej sa istoty vo vlastné sily „vytlačiť bremeno znova do kopca“ a „Kĺzať sa / naberať rýchlosť / a potom sa ocitnúť celkom na dne // To podstatné prežiť / keď okolo uší sviští vietor“. Sizyfovský motív je ďalší, ktorý Šimona spája so šesťdesiatymi rokmi minulého storočia.

Autor sa v zbierke vyjadruje o poézii, po Miroslavovi Válkovi zopakuje „A čo je poézia / nikto nevie“ a okrem iného jej prisudzuje „samočistiacu schopnosť“ (Druhý hlas), píše básne  spomienok na detstvo, na školské roky, básne o rovesníkoch (upozorňujem na Naivné verše o lieskach), o svojej generácii a jej vnímaní spoločenskej skutočnosti, o jej úsilí o „poľudštenie idey“ („Podopierali sme sa vetami“), reflektuje udalosti, ktoré vnímame ako dejinné a stále rezonujúce, vrátane holokaustu, sníva „Márny sen o pamätníkoch, ktoré už nikto nebude chcieť zbúrať“ a znova rozvíjajúc válkovský motív, dochádza k poznaniu, že „vo všetkých pádoch / silnejšia od betónu je tráva“ (Prešovské variácie).  
                                                                                                                                  
Igor Hochel: Harmónia oblosti i napätie z pominuteľnosti
Hádam Ladislava Šimona neurazím, keď poviem, že patrí k tým básnikom, ktorí sú v slovenskej poézii prítomní akosi ticho, nenápadne. Znamená to, že okolo seba nikdy nerobil veľa kriku, nepretláčal sa do popredia a pokiaľ viem (moja pamäť siaha len do istého času), nepísal ani manifesty a nebol členom nijakej básnickej skupiny. Neznamená to však, že by mal byť prehliadaný a že jeho umelecká výpoveď predstavuje zanedbateľný hlas. Minimálne je to hlas svojbytný, originálny, esteticky účinný – a jeho poézia má schopnosť oslovovať vnímavých čitateľov.

Prvé, čo som si v najnovšej autorovej zbierke s názvom Oblúky (Bratislava, Literárna nadácia Studňa 2016) prečítal, sú citáty z vyjadrení literárnych vedcov či iných literátov na záložkách knihy, vyslovených na margo jeho predchádzajúcej tvorby. A keďže som vyššie použil slovo „svojbytný“, musím povedať, že nie veľmi súhlasím s tvrdením Ivana Plintoviča z roku 1984: „Ladislav Šimon sa veľa naučil od Bertolda Brechta, Ladislava Novomeského a Jána Kostru...“ Vidím v tom pre slovenskú literárnu kritiku normalizačného obdobia typickú potrebu neustále niekoho s niekým porovnávať, či k niekomu ho prirovnávať. Akoby bolo nutné básnika zaštítiť inými, už uznávanými tvorcami. Samotné porovnanie by mohlo byť v poriadku, keby sa nerobilo mechanicky, bez precíznejšej textovej analýzy. Ladislav Šimon, ako všetci dobre vieme, je významný germanista, a bol ním už v 80. rokoch – tak samozrejme Bertold Brecht.

Básnická zbierka, ktorá je predmetom tejto úvahy, má jednoduchý, ale pekný a priliehavý názov – Oblúky. Móric Mittelman Dedinský svojho času vydal zbierku Krivky. Krivky znamenajú nepriamočiarosť, krivolakosť, zakrivenie životných ciest a osudov. Oblúk je celkom iný tvar a nesie v sebe odlišnú symboliku. Oblúk je príjemný tvar, smeruje k dokonalosti kruhu, vytvára pocit harmónie, má vzostupno-zostupnú líniu, naznačuje smerovanie k uzatvoreniu, ale zároveň zostáva otvorený...

Myslím si, že v týchto symbolických dimenziách môžeme vnímať celú zbierku Ladislava  Šimona. Pri jej čítaní pociťujeme jemnú nostalgiu, ktorá vyžaruje z jednotlivých básní či konkrétnych veršov, mnohé motívy, zdá sa mi, vyvierajú zo spomienok na detstvo a zo zážitkov mladosti, je tu náznak bilancie (či rekapitulácie – ako to pomenovala Jana Báliková v doslove) človeka, ktorý má odžitý kusisko života – teda smeruje sa tiež k istej uzavretosti, ale zároveň je všetko ešte stále otvorené. A dôležité je, že otvorená je aj každá jednotlivá báseň, ponechávajúc tak priestor na domýšľanie či dotvorenie v čitateľskej recepcii. Ladislav Šimon, prirodzene, presne vie, čo si vyžaduje súčasná moderná lyrika.

Šesťdesiatpäť básní autor rozčlenil do troch častí: Zažínanie, Hrmotanie a ticho a Tretie dejstvo. Predchádzajú im tri básne: Hodiny na veži, Druhý hlas a Tretí hlas, pričom druhá z nich je vysádzaná iným typom písma, kurzívou, čím akoby na seba upozorňovala.

Báseň Hodiny na veži nám takmer apelatívnym spôsobom pripomína neúprosnosť plynutia času v ľudskom živote, ale aj jeho zrýchlený chod v dnešnej dobe, ktorému každý – či chce, či nechce – podlieha. My sa strácame v čase, nám v čase mizne veľa z toho, čo sme prežili, čas sa nám neustále pripomína...: „Hodiny na veži nám posielajú do snov / signály úderov tých najrýchlejších poslov / ozveny mladosti a času bez návratu / miznúce storočie krst virvaru a chvatu...“ (s. 5). Táto výpoveď mi trochu pripomína nadrealistov, má dikciu básne – pásma, i keď na pásmo je text azda prikrátky.

Druhý hlas patrí do kategórie lyrických výpovedí, ktoré sa usilujú definovať podstatu poézie – samozrejme, prostredníctvom obrazného jazyka a s vedomím, že sa to nepodarí. Odcitujem kúsok z nej: „A čo je poézia / nikto nevie // Iba v speve / tušíme z ktorej studne píja...“ (s. 6). A Tretí hlas zasa hovorí o poézii prostredníctvom paradoxu (tentoraz odcitujem celú báseň):
prázdnota v hlave
keď nič neprichádza na um
to je absolútna poézia
ktorá sa nám prihovára
bubnovaním zvnútra          (s. 7).

Priznám sa, že som nezistil, podľa akého kľúča autor rozdelil zbierku do uvedených častí, pretože všetky tri ponúkajú rôznorodé básne. Slovo rôznorodosť však, domnievam sa, ju dobre charakterizuje. Je rôznorodá, priam pestrá z tematického, motivického a myšlienkového hľadiska, rozmanitá je aj z aspektu tvarového, formálneho či výrazového.

Sú tu básne, ako som už povedal, ktoré sa opierajú o spomienky na detstvo či zážitky z mladosti; básne, ktoré sú akoby záznamom istej chvíle, istého nevšedného okamihu v každodennosti; básne, ktoré sa dotýkajú údelu človeka, ale aj spoločnosti; básne, ktoré sú venované osobnostiam umenia alebo v sebe ukrývajú kultúrne odkazy, teda také, ktoré odzrkadľujú autorov vlastný dotyk s literatúrou či umením. Predpokladám, že napr. Scéna z dávnej minulosti je stvárnením autentického básnikovho zážitku (opäť citujem celý text):  
Miroslav Válek hrá šach
s neoholeným Jánom Skácelom
v bratislavskom klube spisovateľov
elegán Milan Kundera
komentuje hru
budúcnosť literatúry
ešte je družná            (s. 47).
Použil som slová zážitok a záznam. Žiada sa mi poznamenať, že ani pri básňach, ktoré zachytávajú okamih či výsek vonkajšej reality, básnik nikdy nezostáva len na úrovni lyrickej impresie, ale impresiu obohacuje o dajaký presah smerom k reflexii či istému napätiu, a tým text významovo obohacuje. Ako príklad možno uviesť báseň bez názvu zo s. 41:
Lístie
už uvädnuté
no ešte na strome
pozeráme sa
kedy ticho zletí
kým tu dnu
ustavične s hrmotom
padajú slová

Citovaná báseň nám ukazuje i to, že Ladislav Šimon je úsporný vo výraze (platí to aj v prípade širšie komponovaných textov). Čitateľ zrejme ani pri jednej jeho básni nebude mať pocit, že sú v nej zbytočné slová, že je v nej čosi navyše, čo tam nepatrí.

Tvorca nám ponúka lyriku intímnu i reflexívnu, filozofujúcu. Odzrkadľuje – a veľmi bohato – osobnú skúsenosť i spoločenské bytie. Spoločenské s intímnym sa pozoruhodne stretá v básni bez názvu zo s. 53:
Sme sami
všetci nás opustili
v tejto čudnej krajine
v tejto magnetickej krajine
sedíme proti sebe
medzi nami na stole
tri jablká

Tento text sa dá čítať v dvoch polohách: „čudná magnetická krajina“ môže byť priestor, ktorý si vytvorili dvaja ľudia, či ktorý medzi nimi vznikol (situácia), ale môže byť aj krajinou, v ktorej my všetci žijeme (a ktorá sa občas javí ako zakliata).
Je zrejmé, že Ladislav Šimon dokonale ovláda tvorivý princíp voľného verša, ale aj techniku rytmicky a stroficky presne organizovanej rýmovanej básne. O tom druhom nás okrem iných presviedča súbor básní o Donovi Quijotovi, napísaných formou klasických sonetov.

Jana Báliková v krátkom doslove vyzdvihla báseň Kraslica, ktorú pokladá za najpozoruhodnejšiu zo všetkých. Kraslica v sebe spája krásu, estetiku i krehkosť, zraniteľnosť. Má oblý harmonický tvar. Ja sa ešte zmienim o najdlhšej básni celej zbierky Prešovské variácie, v ktorej autor skombinoval pasáže napísané voľným veršom a časti napísané rýmovaným veršom. Nepochybne je aj vzdaním holdu mestu, ku ktorému má blízky vzťah. Ale báseň je skvelá aj preto, lebo má svoje napätie, dosiahnuté tým, že nezabudne pripomenúť: „Koľko deportovaných / a koľko arizátorov / na očiach kamenného Neptúna / s exotickými zvieratami...“ (s. 62). Aj táto lyrická výpoveď ako celok naznačuje ubiehanie času, pominuteľnosť. Čo básnik Ladislav Šimon v tejto neúprosnosti robí, kde je jeho miesto? Pomôžem si ešte jedným citátom z Prešovských variácií. Pokúša sa „zachovať rozmazané stopy zrodu // vo svete / ktorý sa skladá z okamihov“ (s. 62).        
                                                                                   
Príspevky boli prednesené na stretnutí členov Klubu nezávislých spisovateľov
7. júna 2017 v Bratislave
Podujatia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Návrat na obsah